Každá mytológia či viera so sebou prináša základný mýtus o stvorení sveta. Slovanský mýtus o stvorení čerpá z kozmológie. Tvrdí, že starí Slovania považovali za praotca všetkých bohov božstvo menom Rod.
Mýtus o stvorení sveta
Na úplnom počiatku - v nekončiacej sa temnote a chaose - prebýval Rod spiaci v zlatom vajci (prenesené pomenovanie vesmírneho korábu). Prebudil ho nepokoj a disharmónia všade navôkol. Následne, ako sa vykľul z vajca, symbolu nového života, stvoril svet tak, ako ho poznáme. Rod sa rozhodol oddeliť svetlo od temnoty, a tak vyvrhol slnko, ktoré malo ožarovať všetko naokolo. Nasledoval mesiac, ktorého miesto bolo na nočnej oblohe. Potom stvoril oceány a postupne i pôdu. Z tej začali vyrastať lesy a z nich vychádzali zvieratá. Nasledovala dúha, vďaka ktorej oddelil vodu od pevniny a pravdu od klamstva. Keď sa Rod rozhliadol, bol so svojou prácou spokojný.
Rod rozdelil svet na tri kráľovstvá - nebo, zem a podsvetie. Stvoril bohov, ktorých úlohou bolo udržiavať poriadok na svete, potom ľudí a nakoniec aj útočisko pre mŕtvych. Iná verzia tohto mýtu hovorí, že Rod obýval temnotu mimo zlatého vajca, ktoré napokon sám stvoril.
Mnohí akademici považujú Roda a Svaroga za dvoch rozdielnych bohov, avšak existujú aj interpretácie hovoriace, že ide o to isté božstvo figurujúce pod dvoma menami. Tieto interpretácie vychádzajú zo skúmania etymológie (pôvodu slova) Svarogovho mena. Skoré štúdie verili, že koreň mena svar bol prepožičaný zo sanskritu, kde znamená nebo či slnko. Až neskôr, koncom 19. storočia, sa lingvisti zhodli, že dané slovo pochádza pravdepodobne z protoslovanského svar (teplo, oheň) či starovýchodoslovanského svariti (ukuť niečo pri vysokej teplote), alebo staropoľského zwarzyć (zvariť, pevne spojiť ohňom/zvarením).
Rod a jeho potomstvo
Rod: Praotec, boh plodnosti, zrodu, zrodený z mora chaosu. Mal troch synov: Velesa, Perúna a Svaroga. S otcovým povolením sa Svarog stáva hlavným bohom. Ženský opak Roda sú Rožanice (pl.) - bytosti, ktoré určujú po narodení ľudský osud.
Podľa bohyne Pripelagy vyvrhla ľudí na radu Roda (najstaršieho, boha plodnosti a zrodu) a Svarožič im vdýchol dušu. Keďže Pripelaga bola bohyňa počasia, aj ľudia majú emócie, city a správanie premenlivé ako počasie (raz búrky, inokedy jasno).
Ďalší slovanskí bohovia
Okrem Roda, slovanská mytológia je bohatá na rôzne božstvá, z ktorých každé má svoju vlastnú sféru vplyvu a charakteristické atribúty. Medzi najvýznamnejších patria:
- Perún: Boh hromu a blesku, ochranca vojakov a pravdy.
- Dažbog: Boh slnka a plodnosti, darca úrody a blahobytu.
- Mokoš: Bohyňa zeme, plodnosti, ženských prác a osudu.
- Morena: Bohyňa zimy, smrti a znovuzrodenia.
- Veles: Boh podsvetia, dobytka, úrody, múdrosti a umenia.
- Svarog: Boh slnka. S bohyňou Ladou mal synov Svarožiča a Dažboga.
| Boh | Popis |
|---|---|
| Perún | Boh hromu a blesku |
| Dažbog | Boh slnka a plodnosti |
| Mokoš | Bohyňa zeme a plodnosti |
| Veles | Boh podsvetia a dobytka |
Títo bohovia boli uctievaní rôznymi spôsobmi, vrátane obetí, modlitieb a rituálov. Ich prítomnosť v životoch Slovanov bola všadeprítomná a ovplyvňovala ich každodenné činnosti, rozhodnutia a svetonázor.
Mýty a symboly v slovenskej literatúre
Samo Chalupka ako prvý z romantikov pokračuje v tom, čo začal J. Hollý, čiže v zobrazovaní symbolického slovenského národného územia, ktoré má v sebe aj pamäť o dávnej „kolíske slovanstva“. Vťahuje slovenskú prírodu do národného vymedzovania sa voči susedom a využíva ju ako dôkaz historicko-politickej organizovanosti územia, na ktorom žijú Slováci. Podľa toho vytyčuje priestor medzi „Tatrou a Dunajom“, ktorý v jeho skladbe obýva hrdinský, no súčasne mierumilovný slovanský, t. j. slovenský národ. Tento národ žije na území, ktoré má prírodou stanovené hranice: Karpaty a Dunaj. Vlast, o ktorej píše vo svojich skladbách z tridsiatych rokov 19. storočia (Toužba po vlasti, Má vlast), no tiež tá, ktorú zobrazuje v šesťdesiatych rokoch (Mor ho!), je štedrým rajom, ktorého idylický obraz dotvárajú klasicisticko-biedermeierovské atribúty: lipy, slovanské spevy, sviatočná harmónia zelených lúk, úrodných dolín a zavlažujúcich riek, nad ktorými sa týčia bralá a vrchy. Básnik prisudzuje svojmu národu topos Arkádie a ten pevne zasadzuje medzi slovenské topografické body.
V slovenskom romantizme bolo totiž bežné používanie pomenovania Slovan vo význame Slovák: „prelínanie pojmov slovanský/slovenský bolo v slovenskom prostredí späté s pôsobením slovanského mýtu a nijako nespochybňovalo národnú identitu Slovákov“. Slovanská totožnosť bola súčasťou slovenskej národnej identity a slovenského národného programu. U Chalupku vystupuje ako ďalší ochranný faktor.
Slovanské zvyky a tradície
Zvyky a tradície Slovanov sa zachovali ústnym podaním. Ako všade na svete, aj Slovania si nevedeli vysvetliť isté zákonitosti a preto si stvorili bohov. Všímali si zmeny počasia a striedanie období a potrebu spoločenského vyžitia vkladali do slávností a obradných rituálov. Či už na počesť astronomického úkazu (slnovrat) alebo obety k bohom (hromnice).
Medzi najvýznamnejšie slovanské sviatky patrili:
- Hromnice: Sviatok Perúna, ochrana pred duchmi, zapaľovanie sviečok.
- Fašiangy: Svadby, zabíjačky, zábavy, masky.
- Jarná rovnodennosť: Vynášanie Moreny, svätenie jari.
- Rusadlie: Oslavovanie prechodu jari do leta, ochrana pred Rusalkami.
- Turíce: Zádušné sviatky, stavanie májov, voľba kráľov a kráľovien.
- Letný slnovrat (Vajano): Jánske ohne, skákanie cez ohne, tance.
Bohové a mýty staré Evropy - Slované
