Slovo má v živote slovanskom hlboký význam. Je slovo, a najkrajšie a najvábnejšie predstavenie toho stáva sa piesňou a spevom. A preto i pravdivo i významne nazval sa národ náš Slovanom, t. j. slovným, spevným.
Slovanská duša je prostá, rýdza a nezopačená, čo môže vidieť a poznať, kto chce. Práve preto sa okolo jeho diel len akoby zachvieva duch. Duchovné sily ako múdrosť, moc, hnev atď. ukazujú, čo v nich predstavené byť má.
Básnictvo je dokonalejšie od každého druhého umenia. Znázornenie ducha sa každému samo od seba takrečeno vidieť dáva. Báseň je živá a názorná, svojmu povolaniu v tomto ohľade prístojná. V básni i výpovede i slová majú byť obrazy.
V básnictve židovskom, a menovito v žalmoch, sa Boh oblieka do rúcha velebnosti a zvestuje tak mohutnosť a silu svoju. Utešený žalm 104 hovorí: „Dobrořeč duše má Hospodinu, Hospodine, Bože můj! velebnost a krásu si oblekl. jeho ty si založil“ atď.
Básnictvo klasické povstáva tvoriac spolu jedno nerozdielne. V tomto záleží umenie plastické napospol. Pred božstvom, či pred rozkazom ľudským, je nie inšie ako oslávenie jednania a pôsobenia ľudského z pohnútok prirodzených.
Básnictvo sa rozvíja výslovne pod vplyvom náuky kresťanskej, t. j. ducha, k úplnému panovaniu i nad sebou i nad svetom doviedol. Žena bola matka Syna človeka, umrevšieho za vykúpenie človečenstva na kríži. Láska romantická je hlboká a osobe ňou zaujatej svetom celým.
Romantický svet prináša toľko zúfalstva a samovrážd pre nevyhovenie jej. Daného slova si romantik váži i pri jakýchkoľvek nehodách i proti vlastnému zemskému pohodliu a úžitku. Duša romantika sa obracia zase k bohu a oddáva na pokánie, plného milosti, odpustenia.
Básnictvo Byrona je v zmysle prehnanom opravdivá romantika. Čo tu vidíme na osobe básnicky prevedenej, plní sa na celom svete tom. Nie je dané človeku obrátiť navnivoč prirodzenosť svoju, a nie je toho ani treba, tak ale víťazstvo jeho v obore prirodzenosti, ku ktorému je konečne povolaný, zmizlo by.
Národ náš v dejinách ľudstva povolaný, to ešte len budúcnosť ukáže a vyloží. Značne podporovať i obrazotvornosť zažíhať ľúbeznú dopomáhala i zem, na ktorej Slovania sú rozložení. Milému rozmaru mysle pridávajú osteň duchu k jednaniu a väčšmi na to otvárajú pole.
Spôsob života našich predkov dopomáhal tiež značne k tomu, čo i podnes ešte, kde sa to len zachovávať môže, s radosťou dákousi národ náš zachováva. Slovanské piesne privádzame napospol; na to piesne daktoré. V názore slovanskom sú havrany vtáci zvlášte vedúci a vešteckí. Z prirodzených udalostí hádajú sa i dnes ešte veci budúce. To isté aj zo snov.
Radujúc sa, trpiac a hynúc s ním v nešťastí zajedno, nachádzame v premnohých piesňach slovanských. I pomáhajú tvory životné ľuďom dobrovoľne v ich prácach a vykonávajú im vôľu. Ale i s hmotami neživotnými, ktoré tiež za roveň tamtým stoja ľuďom dobrovoľne k vôli.
I v smrti ešte žiada si byť prírody darmi okrášlený: Ale ani po smrti nepretrhuje sa obcovanie s ňou. V dobrých príhodách sa veselia a napospol v spôsobe tvorov rozumných jednajú. Slávik túži len za hájom, a tam, hovorí, že len môže dobre spievať.
Pri takýchto veseliach bývajú k svadbe povolaní i pánboh i sv. svätí, menovito sv. Nikola a sv. V básnictve je nevyhnutne potrebná názornosť a obraznosť. Ku hlbšiemu i stálejšiemu dojmu slúži napr. a ten vždy upomína, že: Nenié iuž iunoše v horách!
V rukopisné i tlačou na svetlo vydané porekadlá a reči, - úkazy a dôkazy ducha v ních vysloveného, zobrazeného, každý radšej má, ako na výstavu a odiv jich vynáša. Nám ale najsampred náleží pozorovať na prostonárodní život a jeho rečové výtvory. To, každý snadno poznáme i uznáme k vyššiemu dokroku a pokroku. Jazykoznalcom samé tie piesne, povesti, porekadlá a hádanky pomôžu, v čom je reč slovenská na tomto poli.
Lebo „vtáka po perí, človeka poznať po reči“, hovorí porekadlo. Človek má, „čo na srdci, to i na jazyku“. Ními sám seba zobrazuje; ními sebe i druhým najlepšie znať sa dáva. V porekadlách je človek živými barvami zmaľovaný, a tajiť lebo pretvárať sa ani nemôže. Porekadlá zobraziť často i hlboké i vysoké pravdy.
Z porekadiel vyslovuje sa pochopitelnú pravdu. Z porekadiel sa dajú odvodiť do života súce pravidlá. N. pr. Bohu sa modli a ku brehu plávaj. - Čoho Bôh nedá, toho svet nedočiní. Jedenraz orieš, jedenraz si odkroj. - Remeslo zlatý srp. Nenapadne teplá rosa, kým nezajde večer kosa. V porekadlách osobnosti a predmety pripomínajú sa buď takéto predstavy poverne znázornené sú. Porekadlá vykráslil básnictvo, opeprí žart, vysmeje a pokarhá necudnosť a necnosť.
Zpoznáme tiež, že k humoru a satyre značne sa kloní náš ľud i v porekadlách, akoby zakorenené. Vedľa nich spisovatelia len zaradovať sa jim môžu. Porekadlá majstrovsky vyjadrujú myšlienky skladbe a duchu reči najprimeranejšie. Naschvál v porekadlách sa na úžitok obráťa formálnu stránku porekadiel a jejích podružíc. „Neprídi mi viac pred oči. Drž si slovo“ a i. - cele po nemecky. Slováci hovoria: „Neiď mi viac na oči. V slove, - v reči si stoj - dobre po slovensky.
Potom si porekadlá roztrieďa si ju, oddelia svetlo od stínu, vykoristia a zúžitkujú všetko. Naschvál v časopise Sokole a v Slovenskom Kalendári práve po tieto roky pouverejňované porekadlá majú príčiny, aby i tu svedčilo, že je majeťou národa. Vlastnosť národa považovať ju máme. Pisateľov Slovenských Povestí poznávať a tak pridŕžať sa jej možno. Preto i tu skutočná ukážka lepšieho obviklé zo škôl cesty latináctva, nemectva a iných jazykov. Len tak sa k blahej rýdzosti a pôvodnosti prebiť sa nám možno. Tak poznať a dľa článkov reči a v tom dľa abecedného poriadku porekadle najhlavnejší už či to obsahom či formou. Viet sú v tlači kursívnymi písmenami vyznačené. Písmeny v tlači ako taký označujú od porekadiel a vlastnej vety.
Známe Slovenské Porekadlá
A čobys ty mne bol, ani na malý prst.
Aj, divy sveta!
Aj oči si dá vyklať za pravdu.
Aj ten má dobré gáple (t. j. Aj ten má v ušiach kameň zakovaný.
Aj to je robota!
Aj to ti zaznačím na rováš.
Aká otázka, taká odpoveď.
Aké pýchy na try štichy.
Ak na Pavla, tak na Havla.
Akoby jeden druhému z oka vypadol.
Ak si z Boha, neboj sa; on ti bude na pomoci.
Aký pambodaj, taký bodajzdráv.
Ani bydla ani židla nemá.
Ani čerta sa nebojí.
Ani sa mi na oči neukáž.
Ani vidu ani slychu o ňom.
A už to len sem má váhu.
Behajú ako ryby po vode.
Bez všetkého práva ťa dám zmárniť.
Bieda nad biedy je u nás.
Biedu z pleca na plece prekladá.
Biela tvár ako sňah, ako ruža líčka.
Bije, dobre mu ladvie nepoláme.
Bľabotí vospust sveta.
Bojí sa ešte aj o ten prach pod prahom.
Bojí sa vžecha, papeka.
Bol by to čert!
Bol by to pes!
Bude svadba, za deň, za dva - a bieda na veky.
Budeš si pätu lízať - ako medveď.
Cena do mieška nepadá.
Cíckom (cíčkom; cidlíkom, cícerkom,) leje sa mu pot z čela.
Čaruj ora za bodora. - (or t.
Černie sa z ďaleka len ako dáka bobulka.
Čerta mu na grg zavesil. gáfor.
Čert ho doniesol.
ČO ROBIŤ PO PRÍCHODE NA SLOVENSKO
Čert nespí; podaj mu vlas, uchytí ťa celého.
Čertov páchať.
Čert sa ťa bojí; ja sa ťa nebojím.
Čert sa z býla zabil. (t. j.
Čert za diabla sa poručil.
Či ho vidíš, aké mu rohy nariastly?
Človeče čo ti je? Sama ťažoba z teba vyzerá.
Človek si je v tom sám sebe Pán Boh. spravíš to, k čomu ti Bôh dal i um i ruky, tak ti bude. sám zle spravil.
Čo hlava, to rozum.
Čo je z mačky, to len myši lapá.
Čo na mýte obídeš, to na triciatku doplatiš.
Čuší ako voš pod chrastou.
Čuší uťúpený - učúpený - ako zajác v chrasti.
Dadia ti toľký kus zlata ako hlava.
Dal som mu diabla a tebe (dám) dvoch.
Dely hotové diery. tenké ako topolík, chytré ako Pikulík. tichúčko ako muška a do roboty ako sršeň.
Dievčatá, usilujte sa; kúpim vám po sukni. (z domu).
Díva sa ako morka.
Div, že ho nezabilo.
Doba dobu najde.
Dobre ho na rukách nenosí.
Dobre ma zrádnik nevychytí.
Dobre je pri kope klásky sbierať.
Dobre sa jej plameňom lica nechytia. (t. j.
Dobre sa od bôli (- tá bôľ -) na steny nedrape.
Do dobrej sytej vôle sa s ním nateši. do Vianoc nitka.
Do kúta sa dostať.
Do pôlohu prísť. postielky prísť. Za plachtu sa dostať.
Doma nos držať.
Do roka kôrku chleba nevidí.
Do roka proroka a potom výskoka.
Dostal hodnú kapsu.
Dostal ostrohy.
Dostal rezančoky na obed.
Dostal sa na zelenú ratolesť. priúčku. Do stremeňa som mu vstúpil. taká sme my rodina. zhabať, les vyrúbať.
Drvil ho, až ho i dodrvil ako kyslú plánku.
Fuči tak ani kovácky mech.
Figle sbiera; ale si on ešte aj sám sberie.
Ej, veď tá z ocele jazyk má.
Ešte sa úfa svojmu slniečku.
Ešte tomu veľa Otče nášov treba.
Gospodine pomiluj!
Haj, jaj, aká tam tma, ako v Sitne!
Hlad je veľký Pán.
Hladký ako ľad, čistý ako oko.
Hladký ako sklo, jasný ako krištál.
Hlas, ako čoby víchrica lipy lámala.
Hlavy fŕkajú ako makovice.
Hlôšky nám na stôl predložil.
Hm! kedy? ostrôžkami čerkali.
Hm, v lete! - dobre je aj Bete.
Hneď mu červené iskry z nosa vyfrkly, keď ho ťuknul.
Hodný si mi, hodný, ale len na oko.
Holo ako na dlani.
Hora má veľké uši.
Hrá všetký nôty od výmyslu sveta.
Chodí ako na strunách. - (Pyšný.
Chodí mu za vôľou.
Chodí sem tam ako bez rozumu.
Chodiť poza bučky.
Chorosť nikoho nepopraví.
Chorý je na úmor. naň nezavial.
Chudobný človek i bez ližicky sa najie.
Chudý ako chrt.
Chvál vo povál a cundier do zeme. na ulici a handry v truhlici.
Iba samé šarapaty vystrája.
Ide, ide, čo mu nohy stačia.
Ide mu to ako po masle.
Ide slnko do hora, ide zima do dvora.
Idú mu na krivo gajdy.
I na tom (tej) čert hrach mlátil.
Jazyk pustiť do mlyna.
Jedným čihnutím odseknuť.
Jedným sekom uťal mu ruku.