Túžba sa stala skutočnosťou, a Boh sa stal človekom, aby sme z jeho plnosti my všetci dostali milosť za milosťou. Boh sa nám daroval a na nás je čo s Ním urobíme. Budeme sa mu dnes klaňať, oslavovať ho a zajtra na Neho zabudneme?
Dar lásky a vzťahu
Každý z nás určite rád dostáva darčeky. Najviac radosti z nich majú samozrejme deti, ale aj my starší sa na ne tešíme. Ak dávam niekomu dar, to znamená, že som predtým na neho myslel, že mu chcem urobiť radosť, že ho mám rád. Myslím si, že zmyslom obdarovania toho druhého je práve to, nielen mu dať niečo, čo potrebuje, po čom túži, ale dať mu najavo svoju náklonnosť, svoju lásku.
Boh nám tiež dal DAR. DAR, ktorý je omnoho väčší, ako všetko ostatné, čo môžeme nájsť pod vianočným stromčekom. Dal nám seba. Ak niekto dáva seba je to viac, ako všetky veci sveta, a ak je to Boh - nedá s to ani s ničím porovnať. Boh nám tiež týmto darom prejavuje svoj vzťah. „Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista“.
V ňom nám Boh ukazuje ako veľmi mu na nás záleží. Už to nie je vzťah zákona, daného Mojžišovi, ale vzťah pravdy a milosti. Vieme, ako je to s našimi ľudskými darmi. Niektoré sa po čase zničia, iné sa znudia, prestanú byť zaujímavé, zabudneme na nich. Boh sa nám daroval a na nás je čo s Ním urobíme. Budeme sa mu dnes klaňať, oslavovať ho a zajtra na Neho zabudneme?
Alebo ho prijmeme ako Mária a Jozef do svojho života, aj keď možno budeme musieť niekedy kvôli nemu trpieť tak, ako trpeli oni. Ako prijať takýto dar? Zvyčajne na dar odpovedáme darom. Ak nás niekto obdaruje, túžime mu preukázať svoju vďačnosť a tiež ho niečím obdarovať. Boh však túži iba po tom, aby sme Jeho dar prijali. Je to na nás čo urobíme s Darom Boha. Ako ho prijmeme.
Božia milosť ako životodarná miazga
Poznáme jav, že keď na jar vinohradníci strihajú vinič, tečie s neho tekutina, vinič „slzí“. Je to vlastne tá životodarná miazga, ktorá roznáša živiny do celej rastliny. Tento obraz z prírody využil Ježiš Kristus, aby vysvetlil učeníkom, ale aj nám, dôležitú duchovnú pravdu, že milosť je ako tá miazga, ktorá prúdi v duši človeka a oživuje ho.
„Ja som vinič, vy ratolesti. Ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči ...“Je to jedna z tzv. šiestich hlavných právd našej viery: Milosť Božia je pre spásu potrebná! Ale rozumieme vôbec výrazu „Božia milosť“? Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dáva pre našu spásu. Je to najviac premieňajúce slovo v Biblii. Celý obsah Biblie je rozprávaním o Božej milosti, príbehom nezaslúženého vykúpenia.
Vďaka premieňajúcej moci svojej milosti siaha Boh jednostranne rukami do bahna tohto padlého sveta, prostredníctvom prítomnosti svojho Syna, a radikálne premieňa svoje deti z toho, čím sme (hriešnikmi), na to, čím sa stávame jeho mocou (podobní Kristovi). Nový katechizmus Youcat doslova hovorí, že „milosť je láskyplný Boží dar, ktorým nás Boh vťahuje do vnútorného života trojjediného Boha a robí nás schopnými konať z lásky k nemu. Je to pomáhajúca sila, ktorou nás zahrňuje.“ Krásne to vyjadril aj pápež Benedikt XVI: „Milosť je dotyk Božej lásky.“ Milosť nie je vec, ale Božie seba darovanie človeku.
Milosť je teda príbeh a milosť je dar. Je to Boží charakter a je to vaša jediná nádej. Milosť je nástroj premeny a stav vzťahu. Milosť je krásna teológia a nádherné pozvanie. Milosť je celoživotná skúsenosť a povolanie, ktoré mení život.
Milosť prevráti váš život naruby a zároveň vám dá odpočinok, ktorý ste nikdy nepoznali. Milosť vás konečne prinúti uznať, že si nemôžete zaslúžiť Božiu priazeň, a raz a navždy vás zbaví strachu, že nebudete spĺňať jeho normy.
Milosť vás pokorí skutočnosťou, že ste oveľa menej, než ste si mysleli, aj keď vás uistí, že môžete byť oveľa viac, než ste si kedy predstavovali. Milosť vám umožní čeliť šokujúcim pravdám o sebe samých, o ktorých ste sa doteraz zdráhali uvažovať, a zároveň vás oslobodí od sebauvedomelého zahľadenia sa do seba. Milosť vás bude konfrontovať s hlbokými slabosťami a zároveň vás požehná novoobjavenou silou. Milosť vám znova a znova povie, čím nie ste, a zároveň vás znova a znova privíta v tom, čím teraz môžete byť. Milosť sa bude snažiť doviesť vás k zániku seba samého, zatiaľ čo vás pozýva k novým začiatkom a novým skúsenostiam. Milosť zmarí vaše neopodstatnené nádeje, ale nikdy neodíde a nenechá vás v beznádeji. Milosť zničí vaše malé kráľovstvo jedného, keď vás predstaví oveľa, oveľa lepšiemu Kráľovi. Milosť vám odhalí rozsah vašej slepoty, keď vám otvorí oči, aby ste videli to, čo tak zúfalo potrebujete vidieť. Milosť vstúpi do vášho života v jednom okamihu a bude vás zamestnávať po celú večnosť.
Žijete z tejto úžasnej milosti? Formuje spôsob, akým reagujete na svoje osobné zápasy, vzťahy a prácu? Formuje vaša dôvera v túto milosť spôsob, akým žijete s manželom alebo manželkou? Podporuje spôsob, akým vychovávate svoje deti? Poskytuje vám útechu, keď vás sklamali priatelia? Dáva vám pokoj, keď je život nepredvídateľný a ťažký? Robí vás odvážnymi a dodáva vám odvahu na miestach, kde by ste kedysi boli nesmelí? Robí modly, ktoré vás pokúšajú, menej príťažlivými a menej mocnými? Božia milosť je dar, ktorý nás premieňa a vedie k novému životu v Kristovi.
Na čo je tu Božia milosť | Steven Furtick
Druhy Božej milosti
Aké druhy milosti teda dostávame? Rozhodne tou najdôležitejšou milosťou je posväcujúca milosť (lat. gratia habitualis ). Získavame ju v krste. Urobí z nás Božie deti, zmyje nám dedičný hriech a Boh v nás stvorí akýsi nový duchovný organizmus. Od chvíle krstu býva v duši človeka Najsvätejšia Trojica. Táto milosť, ak ju máme pri smrti, nám otvára bránu neba. Vo chvíli smrti sa mení na tzv.„lumen gloriae“, svetlo slávy, čiže schopnosť videnia Boha „z tváre do tváre.“ Milosť posväcujúca sa však dá aj stratiť - stačí k tomu jediný smrteľný hriech.
Keď sa stretnú v živote človeka dvaja „zlodeji“ - ťažký hriech, ktorý nám berie milosť ( t.j. život duše) a náhla smrť, ktorá nám berie pozemský život, tak to je tá najväčšia tragédia a katastrofa, ktorá môže človeka postihnúť. V tom okamihu naveky stráca nebo a je tým najväčším chudákom na svete, nech bol predtým akokoľvek bohatý, úspešný či dokonca nábožný. Ak sme stratili krstnú milosť, kým žijeme, môžeme ju našťastie získať späť vo sviatosti zmierenia, alebo v prípade smrteľného nebezpečenstva dokonalou ľútosťou (čiže ľútosťou nie zo strachu, lež z lásky k Bohu), ale musíme mať úmysel sa vyspovedať, ak to nebezpečenstvo prežijeme.
Ďalším druhom je milosť pomáhajúca ( lat. gratia actualis ). Tá nám osvecuje rozum, aby sme jasne rozlíšili dobro od zla. Posilňuje aj vôľu, aby sme lákavé zlo vedeli odmietnuť a namáhavé dobro konať. Pomáha nám dostať sa do nebeského kráľovstva a prekonať svoje slabosti. Získavame ju modlitbou, pokáním, konaním skutkov milosrdenstva, i cez sviatosti a požehnania Cirkvi.
Ďalej existuje ešte milosť stavu - je to zvláštna moc, prisľúbená pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav. A treba tiež vedieť, že Pán Boh vo svojej dobrote každému človeku dáva tzv. milosť dostačujúcu ( lat. gratia sufficiens ). Znamená to, že duša každého človeka na zemi dostáva možnosť spásy - rozhodnúť sa pre Boha aspoň raz v živote (možno vo chvíli zomierania.) Nikto nie je vopred predurčený na zatratenie. Túto milosť dostali aj najväčší zločinci na svete.
Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť (734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu.
Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu, (654) a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám. Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie, (1427) ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17) . Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.
Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu,(1446) ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom. Vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje. Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky.
Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus, (617) ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. (1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. (294) „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.
Ospravodlivenie utvára (2008) spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo (312) „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“.
Prehľad druhov Božej milosti
| Druh milosti | Popis | Získanie |
|---|---|---|
| Posväcujúca milosť | Urobí z nás Božie deti, zmyje dedičný hriech | Krst |
| Pomáhajúca milosť | Osvecuje rozum, posilňuje vôľu | Modlitba, pokánie, skutky milosrdenstva, sviatosti |
| Milosť stavu | Zvláštna moc pre manželský, rehoľný alebo kňazský stav | Život v danom stave |
| Milosť dostačujúca | Možnosť spásy pre každého človeka | Daná každému človeku |
Milosť a zásluha
Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti. Milosť je účasť na Božom živote. (375, 260) Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“.
Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, (1966) aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.
Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu. Už príprava človeka na prijatie milosti (490) je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“.
Slobodná iniciatíva Boha (1742) vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha, (1108) ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi. (1127) Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov (799-801) alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.
Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní.
Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby. Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie.
Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu, (1723) ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest. Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva.
Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti. (306) Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné, (155, 970) takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu.
Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty.
Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, (1998) nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby.
Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh (492) pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou.
Cesta k dokonalosti
„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré… Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými (459) obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.
„Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu (915, 2545) a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí, (825) ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48) . „Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu.
Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), (774) lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice.
Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok (407, 2725, 1438) vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev. „Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať.
Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca, (162, 1821) za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom. Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť.
Ospravodlivenie, takisto ako obrátenie, má dve stránky. Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života.
Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka. Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi. Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svoj... Celé naše spasenie stojí na Božej milosti. Iba milosť dokáže zmeniť život hriešnika a urobiť z neho spravodlivého človeka, prijateľného pred Bohom. Stretnutie s Božou milosťou zachraňuje a dáva ľuďom večný život.