Vianoce sú obdobím radosti, lásky a rodinnej pohody. Ale nie vždy je to tak. Niekedy sú Vianoce spojené so smútkom, nostalgiou a spomienkami na minulé časy.
Hovorí sa, že v obrázkoch sa odráža vaša duša, ale neviem, či sú všetky smutné. Myslím, že každý by mal tvoriť veci, z ktorých by bol sám šťastný, a ktoré by sa páčili jemu.
Spomienky mojej manželky na Vianoce minulé a svojím spôsobom i súčasné. Vyrastala v rodine na samote pri lese. Bolo ich deväť detí. Ona ako najstaršia sa musela starať aj o súrodencov. Nepoznala žiadne hry a hračky, iba prácu okolo domu a na hospodárstve. Na Vianoce nikdy nedostala žiadnu hračku. Bolo to obyčajné jablko alebo oriešok zabalený v papieri. Tepláky, to už bolo niečo naviac.
Pretože často spomínala, že v živote nemala žiadnu hračku ani bábiku, tak jej nevesta z Prahy jedny Vianoce, asi pred piatimi rokmi, kúpila bábiku. Už ako 60-ročnej. Keď si rozbalila darček a zbadala tento darček, tak sa jej po tvári hrnuli slzy a zároveň spomienky na Vianoce v detstve. Plakali sme všetci dospelí pri stole, iba vnúčatá sa nechápajúc, o čo ide, smiali.
Pamätám si všetky Vianoce, ktoré som prežívala ako dieťa. Boli to najkrajšie chvíle so svojimi starými rodičmi. Vianočné ráno sme sa už tešili, kedy pôjdeme ku starým rodičom, lebo všetko sa odohrávalo u nich. Vždy sme odchádzali okolo obeda, pretože už nás viac rodičia nemohli počúvať. Keď sme prišli, príprava už bola v plnom prúde. Starký nosil drevo, aby prikúril do sporáku a starká a teta už varili. Teta ako každú nedeľu ručne krájala domáce rezance a starká vyzerala, že má aspoň šesť rúk. Varila, piekla a aj niektoré koláče dokončovala.
Samozrejme, keď prišli štyri deti a ďalší dvaja dospelí, tak v malej kuchyni začal byť ruch a chaos, takže nás hneď zaúkolovala, čo treba pripraviť. V obývačke prestrieť vianočné obrusy. Do slávnostných mís poukladať ovocie, koláče, ktoré boli v špajze a nejaké ešte v kuchyni, na stôl dať aj nejakú pálenku, malinovky a domáci vaječný koňak, ktorý sme s bratom tajné ochutnávali. Keď už bola obývačka pripravená, bolo treba pripraviť stolovanie v kuchyni.
Starká poslala starkého, nech sa ide umyť a nachystať, neskôr tetu a ona išla posledná. My sme zatiaľ vybrali taniere a príbory a poukladali na stôl, aj tu pár nápojov a samozrejme oblátky. Keď sa starká a starký vrátili, doplnili stôl o to, čo sme zabudli: cesnak, med, jabĺčko a peniažky do rohu stola.
Od večere sa neodchádzalo, kým posledný nedojedol. Potom sa šiel starký pozrieť, či nejde Ježiško. Zazvonil na zvonček a prišiel oznámiť, že sa stretli vo dverách. Natešení sme utekali do obývačky, kde už nás čakali darčeky. Darčeky sa najskôr porozdávali, až potom sa otvárali. Nakoniec po darčekoch sme si spoločne pozreli nejakú rozprávku, väčšinou Popolušku a až potom sme išli s rodičmi domov. Bolo to čarovné obdobie, tešiť sa na darčeky, na večeru a tú atmosféru. Dlhé roky trvalo, kým sme prišli na to, ako sa tie darčeky dostávajú pod stromček.
Ako dieťa som prežil vždy krásne Vianoce. Bývali sme v hájovni, od rána sme so sestrami pomáhali v kuchyni i vonku, ja som mal nachystané drievka na zakurovanie, takzvané kálaničky, drevo som nanosil až do večera k šporáku, v kuchyni sa pieklo, všeličo sa varilo, pieklo… Popoludní som vzal veľké sánky, naložil soľ, jablká, repu, seno a doviezol to ku kŕmidlám do lesa, aby i zver mala sviatok.
Večer sme už netrpezlivo čakali na večeru a hlavne ako deti na darčeky - teda ak sme ich neobjavili skôr. Po večeri rozprávky v televízii, čítanie knižiek, poprípade na večernú prechádzku do lesa alebo na blízku lúku. Takéto krásne sme mali detstvo napriek všetkému v tej dobe, dnes mám 55 rokov, bývam na rovine, ale Vianoce i spomienky na ne mám vo svojom srdci. I keď už pri stole nesedím s tými, čo boli vtedy. Dnešné deti toto už veľmi nepoznajú, vedecko-technická revolúcia, mobily, tablety a podobne ich ovplyvňujú. Prajem vám, aby ste aspoň raz prežili také krásne Vianoce ako kedysi ja.
Vianoce boli vždy čarovným obdobím, keď rodičia nešli do práce, piekli sa koláčiky a kuchyňa príjemne voňala, babka zamiesila a upiekla náš tradičný koláč. Na Štedrý deň to bolo magické, keď sa zrazu pod stromčekom objavili darčeky a my sme dlho netušili, ako sa tam dostali. Teraz som aj ja mamou a človek vlastne až teraz zistí, koľko toho pre nás naši rodičia a rodina robili a robia. Keď trošku zostarneme, až vtedy trošku zmúdrieme a vidíme veci inak, citlivejšie.
Počas roka sme žili tak nejako uponáhľane, ale na Štedrý večer sme sa všetci zišli, pekne oblečení a začali sme večeru modlitbou, po nej nasledovali oblátky s cesnakom a medom, my deti sme dostali medový krížik na čelo a nasledovala kapustnica, hoci zakaždým sa u nás riešila dilema, či by sme najprv nemali jesť naše bobaľky, každý si chod jedál upravil podľa seba. Ako tretí chod išla ryba, v našej rodine sa jedáva rybie filé, pretože obsahuje menej kostí než klasický kapor (ale mám aj spomienku na kapra plávajúceho vo vani).
No a po večeri sme sa modlitbou poďakovali a už netrpezlivo čakali na príchod Ježiška - teda vlastne na darčeky, ktoré nám v daný rok nadelil. A dnes sa sama zamýšľam, aký darček by bol pre moje dieťa najlepší, nemusí byť drahý, ale mal by potešiť a mať využitie na ďalšie obdobie a veru vybrať si z toľkého množstva je riadna drina, lebo dnes je síce výber veľký, ale čím je toho na trhu viac, tým je kvalita nižšia. Našťastie Vianoce nie sú o darčekoch, ale o okamihoch ktoré ľudia spolu prežívajú a už dnes sa teším, keď spolu s dcérou zasvietime svetielka na vianočnom stromčeku.
Mám 73 rokov, ale vždy rád spomínam na Vianoce. Naša rodina dodržiavala a dodržiava vianočné zvyky a každému sa to páči. Keď som ešte nechodil do školy, veril som na Ježiška, že nosí stromček aj darčeky. Ako školák som sa dozvedel, že Ježiška robia rodičia. Tieto zvyky sme s manželkou previedli aj na našich päť detí. Dokonca máme dvoch vnukov vo veku päť a osem rokov a jedinú, šesťročnú vnučku. Pravidelne chodia k nám, hráme sa. Chlapci s autami a ja s vnučkou s bábikami. Deti už poznajú vianočne piesne a je to také krásne, že hneď som o 67 rokov mladší. A hlavne, je to tá vianočná nálada, úsmev, hravosť a je vidieť, že každý je spokojný a šťastný. V krátkosti som opísal moje spomienky a som veľmi rád, že mladá generácia v našej rodine rešpektuje zvyky.
Vianoce nezačínali v obchodoch ešte pred Pamiatkou zosnulých a bývali biele. Cez prázdniny sme sa chodili sánkovať, korčuľovať. Vládla všade pohoda, nie zhon ako dnes. Navštevovali sme sa s rodinou a tešili sa, že sme spolu. Dnes je všetko len o reklame, o predaji, marketingu. Už sa človek ani veľmi neteší, nakoľko to obdobie vianočné umelo trvá veľmi dlho.
Vianoce môjho detstva boli jednoduché, ale krásne. Ako deti sme sa tešili na všetko. Stromček, salónky, kolekcie, zákusky, skromné darčeky, kapor vo vani... Mandarínky, pomaranče, banány, kokos - to bolo vzácnosť, milovali sme to. Dnes mame všetkého dosť a naše deti si to už nevážia, pretože to majú celý rok. Dnešné Vianoce, to už je skoro všetko o peniazoch. Všade na nás chrlia reklamy, ale Vianoce sú sviatky pokoja, lásky a rodiny.
Chodievali sme od dverí ku dverám, spievali a vinšovali. Všade nás pozvali dnu, ponúkli dobrotami - jabĺčkami, orechmi. V kostole sme po kázni recitovali, dospelí spievali, bolo to krásne. Doma sme sa po večeri tešili na salónky, pod stromčekom bolo iba skromne - jabĺčka a pomaranče. Navštívili sme potom susedov, krstných rodičov, tiež nás ponúkli dobrotami - koláčikmi alebo domácou vianočkou. Moja najlepšia kamarátka mala 9 súrodencov, chodievala som s nimi na malé jazierko chytať ryby, chlapci vždy niečo ulovili, potom pozvali aj mňa k nim na pečenú rybku. Bolo vždy veselo.
Na druhý deň sa opäť išlo do kostola, poobede na návštevy, kde sa hralo na husliach, spievalo. Potom Štefanská zábava, môj ocko bol Štefan, bratranec tiež, aj krstný. Boli to krásne časy, rada spomínam...
Často sme chodili všetci k babičke , ona a dedko boli úžasní, dobrí, milí... Na Štedrý večer babička všetko nachystala a keď sme usadli k stolu, dedko zaklopal na kuchynské dvere a babka ho pozvala dnu. Dedko držal košík z ovocím a vravel niečo o Vianociach a rodine, na stole zvonil stromček ktorý poháňala sviečka a po príhovore a modlitbe dedko hádzal orechy do kúta, čo dodnes robím aj ja. Vždy vládla úžasná atmosféra, jedlo bolo tradičné: makové pupáčky, oblátky, med, cesnak, hríbovica, ryba šalát... Veľmi rada na tie časy spomínam aj hmlisté spomienky mi vyčarujú vždy úsmev na tvári. Čím som staršia, tým viac si uvedomujem, akí vzácni ľudia boli babka s dedkom, môj ocino... Veľmi mi chýbajú, no v srdiečku ich mám navždy.
Keď sme boli so sestrou malé dievčatá, peňazí nebolo nazvyš a stromček v domácnostiach nebol takou samozrejmosťou ako dnes. Na Štedrý deň sme niesli babke a dedkovi koláčiky, ktoré napiekla naša mama. Po ceste sme videli za oknami rozsvietené vianočné stromčeky. Boli sme veľmi smutné, že my nemáme vianočný stromček. Keď sme prišli domov, sťažovali sme sa rodičom, ale nič nám to nepomohlo. Po slávnostnej večeri sme išli spoločne do obývačky a čuduj sa svete, stál tam vysvietený vianočný stromček a aj darčeky. Veľmi sme sa tešili a ďakovali Ježiškovi, že vyplnil naše želania.
Každý rok na Vianoce bola Hanka doma s rodičmi a chrumkala sladké medovníčky. Hankina maminka sa zvŕtala pri sporáku, ocko nahlas čítal vtipy z novín a bolo im dobre. „Ach... tak veľmi by som chcela, aby aj tieto Vianoce boli také krásne,“ pomyslela si Hanka smutne. Tento rok totiž musela stráviť Štedrý deň v nemocnici. Hanka od rána ležala v postieľke a mračila sa na celý svet. „Toto sú tie najhoršie Vianoce na svete. Kde sú vlastne mamka s ockom? Vŕŕŕzg... Pootvorili sa dvere nemocničnej izby. Bola to sestrička. „Toto je infúzia,“ vysvetlila sestrička. „Je v nej veľa vitamínov, ktoré tvojmu telu pomôžu.“
„Infúzia?“ začudovala sa Hanka, ktorá ešte čosi také nevidela. „Dúfam, že bude chutiť sladko ako jahodový džúsik! Hanka uvidela v sestričkinej ruke veľkú ostrú ihlu. Hneď jej bolo všetko jasné! Tú infúziu jej chce pichnúť priamo do ruky! Hanka neváhala a vystrelila z postieľky ako bumerang. To čosi bolo vysoké, dokonca také vysoké, že Hanka musela zodvihnúť hlávku... A vtom sa jej srdce rozbúchalo od šťastia. „A vy máte kam tak naponáhlo?“ spýtala sa Frčka Hanky.
„Zľakla som sa... infúzie,“ potichu priznala Hanka.„Infúzie?“ začudovala sa Frčka. „A vy neviete, že na Vianoce dostávajú pacienti špeciálnu infúziu? Hanka rozmýšľala, či si z nej klauni nerobia žarty. „Ani to nebolelo,“ pohladkala sestrička Hanku po líčku a vďačne žmurkla na klaunov. Potom vyšla z izby.„A teraz čo?“ vyzvedala Hanka.„No... Hanka sa zamyslela. Boli Vianoce... Najprv sa nič nedialo. V izbe bolo úplné ticho, len vietor sa jemne opieral do okien. A vtom čosi buchlo. Užasnutá Hanka videla, že do okna ťukajú a búchajú darčeky tých najrôznejších veľkostí a tvarov. Nikto nevedel, odkiaľ prišli, no jedno bolo isté - chceli sa dostať dnu! Frčka okno otvorila a darčeky vleteli do izby ako kŕdeľ lastovičiek. Hanka výskala od radosti!
„O chvíľu ich bude plná miestnosť!“ kričala Frčka Strelená. A naozaj - darčekov pribúdalo a pribúdalo. Hanka videla, že je zle. Darčeky ich zasypávali ako lavína. A naozaj - ako lusknutím prsta sa milión darčekov premenilo na vločky husté ako kúsky huňatej vaty. Ľahučko sa vznášali vo vzduchu a zdalo sa, že na chvíľu stíchol celý svet. Doktor Ondrej Gips vyplazil jazyk a snažil sa naň nachytať čo najviac vločiek. Hanka sa chichúňala spod paplóna. Hanka si zobrala darček do rúk a zatvorila očká. Čo by si na Vianoce priala najviac Predstavila si zamrznuté jazero. Ľad sa krásne trblietal a ona mala na nohách korčule.
ROZHOVOR: Stres, samota, výčitky z jedla – AKO PREŽIŤ VIANOCE V POHODE | Mileva Pilates
Vtom sa dvere nemocničnej izby pootvorili a dnu nakukli dve usmiate tváre s lícami červenými od zimy. Hankini rodičia si dcérku silno pritúlili. Hanka rozprávala a rozprávala, rodičia počúvali a všetci traja chrumkali medovníčky, ktoré priniesla Hankina maminka. Za oknom padal sneh a mráz kreslil na okno ľadovým štetcom nádherné obrázky.
V malej elfej dielničke na samom konci Severného pólu vládla zvyčajne veselá atmosféra. Elfovia, obklopení vôňou čerstvo upečených cukrových koláčikov a ozdobených vianočných stromčekov, pilne pracovali na príprave darčekov pre deti na celom svete. Elvin, drobný a usilovný Elf, ktorý sa radostne zapájal do každej vianočnej prípravy, si všimol niečo neobvyklé. V dielničke vládol zmätok a darčeky končili na jednej hromade. Dedo Mráz, ktorý všetko sledoval zo svojho ľadového kresla, sa zamračil a premýšľal, ako to všetko dať do poriadku. Rozhodol sa použiť staroveké kúzlo Elfov, ktoré sa dedilo z generácie na generáciu. Zdalo sa, že kúzlo fungovalo. Darčeky sa usporiadali do dokonalých radov v poradí, ako ich mal Dedo Mráz rozvážať na svojich saniach. Na každom darčeku bolo meno, aby vedel, pre ktoré dieťa je darček určený. Elvin sa tešil, že sa mu podarilo napraviť chybu a zachrániť Vianoce. Dedo Mráz poprosil svojich elfích pomocníkov, aby rýchlo naložili všetky darčeky na jeho sane. Blížila sa polnoc. Čas, keď musel vyraziť, aby do rána stihol rozniesť darčeky všetkým deťom.
Elvin, posilnení svojim úspechom a vierou vo svoje kúzelné schopnosti, nechcel darčeky nosiť. Rozhodol sa, že radšej použije ďalšie kúzlo, ktorým darčeky prenesie na sane. Rukami dva krát zamával, zašepkal tajomné slová starého kúzla a darčeky boli odrazu na saniach. Ostatní Elfovia mu s nadšením zatlieskali. Natešený Elvin oznámil Dedovi Mrázovi, že všetko stihli včas a sane sú naložené. Ten pochválil Elfov za ich usilovnosť a šikovnosť. Nastúpil do saní, popohnal svoje soby a rýchlo letel po všetkých mestách a dedinách roznášať darčeky. Túto prácu miloval. Rozdávať radosť deťom z celého sveta ho napĺňalo šťastím. „Veľký horský bicykel pre 5 ročné dievčatko? To nemôže byť pravda,“ zamyslel sa Dedo Mráz. Vtedy si uvedomil, že všetky darčeky boli dopletené. Na všetkých darčekoch boli poprehadzované mená a adresy a on si to všimol až teraz. „Elvin, Elvin!“ kričal Dedo Mráz hneď ako pristal pred vianočnou dielňou. „Všetky darčeky sú popletené. „No, asi áno,“ odpovedal Elvin s roztraseným hlasom. „Bolo to lietajúce kúzlo. „Dva krát?“ s hrôzou sa spýtal Dedo Mráz. „Ty popletený Elf. Zahanbený Elf chcel všetko napraviť a darčeky dať na správne miesta. Ale už o chvíľu malo vychádzať slnko. Prišli k nej práve včas. Prvé slnečné lúče sa už dotýkali vrcholkov hôr. Dedo Mráz poprosil kráľovnú, aby zastavila čas. Vysvetlil jej čo sa stalo s darčekmi, keď Elvin zle čaroval.
Kráľovná sa pousmiala. „Čas zastavím na tri hodiny. Dedo Mráz zobral na sane všetkých Elfov, aby mu s touto neľahkou úlohou pomohli. Soby so saňami leteli rýchlo ako nikdy predtým. Keď sa čas opäť spustil a deti sa ráno zobudili, každé z nich si pod stromčekom našlo darček, ktorý si želalo. Vianoce boli zachránené. A Elvin? K dlhým zimným večerom neodmysliteľne patrí dobrá kniha. A k tým vianočným večerom, patria aj príbehy, ktoré umocňujú mágiu a kúzlo najkrajších sviatkov roka ale aj nútia k zamysleniu sa. Ani tento vianočný príbeh z roku 1906 sa nevymyká tradičným smutným vianočným príbehom. Mladej ženy umreli obe deti, muž jej bol v Amerike na zárobkoch a deň pred štedrým večerom, keď plakala za stolom, jej zaklopalo na dvere malé polozamrznuté dievčatko. „Cítila mladá žena zrazu v srdci, ochladnutom bolesťou, ako čoby teplý vánok sústrasti s cudzím opusteným dieťaťom. Pozdalo sa jej, že je práve také opustené, ako ona sama. Ona nemala deti, nemala komu spraviť radosť, pripraviť stromček. A jemu nemal kto ani len nocľah dať a poskytnúť prístrešie.“ Dievčatko - Anička „pod stromčekom“ nájde najkrajší darček - nový domov.
Kristína Royová (1860 - 1936), je autorkou románov, poviedok ale i duchovných piesní, po ktorých veriaci siahajú dodnes. Rozvíjala však i ľúbostné motívy a národnostnú tematiku. Bola spoluzakladateľkou prvej kresťanskej nedeľnej školy na Slovensku, abstinentského spolku Modrý Kríž a v roku 1911 pod jej vplyvom vznikla v Starej Turej aj malá ambulantná nemocnica. P. O. Miláčik národa P. O. Hviezdoslav napísal niekoľko básní s vianočnou tematikou. Báseň Dohviezdny večer je venovaný 24. decembru, teda predvečeru narodenia Ježiška. Naši predkovia tak hovorili Štedrému dňu a skôr, ako zasadli k slávnostnej večeri, muselo byť všetko okolo domu a statku porobené. Vyjadruje to, že každý z nás má na nebi svoju vlastnú hviezdu a narodenie Krista ohlásila hviezda. Báseň pôvodne vznikla ako text náboženskej piesne a bola pripravená pod názvom Ó, hviezdny večer. Vraj kvôli - dnes absolútne nezrozumiteľnému a neprečítateľnému spojeniu „zlkajme skruchou“ - nevyšla podľa plánu v evanjelickom spevníku (Tranoscius).
Zlkajme je od slovesa „vzlykajme, nariekajme“ a slovo „skrucha“ v poľskom jazyku znamená pokánie. Nuž a keďže Pavol Országh žil a tvoril v Dolnom Kubíne, slovíčko bolo súčasťou vtedajšieho oravského nárečia. P.O. Hviezdoslav: Oddiel lyrický, Turčiansky Sv. Básnik, autor literatúry pre deti a mládež, publicista ale aj prekladateľ a politik sa radí k modernej slovenskej poézii. Jeho nezabudnuteľná ľúbostná lyrika patrí medzi naše básnické skvosty. Medzi jeho najznámejšie patrí báseň Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať, v ktorej popisuje svoju tragickú skúsenosť s vojnou. Jeho diela vyšli v 14 cudzích jazykoch, detských čitateľov si našiel napríklad aj vo Fínsku, Grécku, Maďarsku, Veľkej Británii aj USA.
Rudolf Jašík začína literárne tvoriť po roku 1940. Zo začiatku to bola nadrealisticky ladená poézia, malé básne, z ktorých väčšinu sám zničil. Jeho tvorba sa začína naplno rozvíjať po oslobodení Slovenska. Práve jeho poviedky Vianočná balada a Mlčanlivé Vianoce 1944 - 45 patrili medzi tie významnejšie. O. Dojímavý príbeh O. Henryho vyšiel prvýkrát v roku 1905 v americkom The New York Sunday World. Dvaja chudobní a vzájomne sa milujúci mladí ľudia tak zúfalo nemajú deň pred Vianocami peniaze na dar pre toho druhého, že sa rozhodnú vzdať sa toho najcennejšieho, čo majú: Della svojich dlhých vlasov a Jim starožitných zlatých hodiniek, ktoré sa dedili v jeho rodine z otca na syna. Krásny vianočný príbeh, popri ktorom je množstvo darčekov a koláčov, ktoré máme nachystané na Vianoce úplne nepodstatné.