Pravoslávna cirkevná obec v Ľutine patrí k najznámejším pútnickým centrám jednoty už od ranného obdobia Československého štátu. Od pradávna prítomnosť bohumilých občanov pravoslávneho vierovyznania prispieva k tomu, že sa v roku 1930 obnovuje Pravoslávia pod vedením charizmatickej osobnosti - duchovného otca prot. Vasilija Solovjeva a pokladá pevný základ pre cirkevný život pravoslávnych veriacich v podobe vybudovania kamenného Chrámu zasväteného Zosnutiu Presvätej Bohorodičky.
Pospolitosť a snaha veriacich nakoniec v roku 1933 smeruje k tomu, že sa ľutinská Pravoslávna cirkevná obec stáva registrovanou i Krajským úradom pod číslom 186565/6/1933.
V nedeľu 25. augusta 2019 Jeho Blaženosť arcibiskupa prešovského a metropolitu českých krajín a Slovenska Rastislava tradičným spôsobom - chlebom a soľou privítali veriaci cirkevnej obce. Pred vstupom do chrámu ho privítal miestny duchovný správca mitr. prot. Demeter Paster.
Spev počas sv. liturgie viedol spevácky zbor zo Sabinova pod vedením duchovného správcu cirkevnej obce Kručov prot. V závere sv. liturgie sa prihovoril metropolita Rastislav, ktorý prítomným zaželal, aby sa Ľutinská hora pre každého stala horou Tábor i Getsemanskou záhradou.
Po ňom sa prihovoril o. Demeter Paster, ktorý sa poďakoval Bohu za požehnaný deň, metropolitovi za účasť na oslavách sviatku a prítomným duchovným otcom a veriacim za spoločné modlitby. Po slávnostných príhovoroch sa uskutočnil litijný sprievod okolo chrámu s čítaním sv.
Keďže územie Slovenska viac ako tisíc rokov bolo súčasťou Uhorska, aj dejiny Pravoslávnej cirkvi na Slovensku máme študovať v kontexte dejín Uhorska. Vieme, že v Uhorsku okrem Maďarov žili aj Slováci, Rusíni (Valasi), Rumuni, Srbi, Chorváti, Dalmatínci, Slavonci, Nemci, Gréci, neskôr za čias Rakúsko-Uhorska aj Poliaci a iní. Mnohí z nich vyznávali pravoslávnu vieru, preto aj tvorili jednu Cirkev.
O dobe založenia Mukačevskej eparchie historici nemajú jednotný názor. Niektorí, ako napríklad archimandrita Vasilij Pronin, sú tej mienky, že Mukačevská eparchia bola jedna z takzvaných siedmich panónskych eparchií založená svätým Metodom.
S istotou však možno povedať, že Metodoví žiaci z Moravy odišli do Bulharska, ktoré v tom čase zaberalo podstatnú časť dnešného Rumunska. Bulharské hranice tvorili rieky Tisa, Maraša, Dnester. V každom prípade na sever od rieky Maraša a na Potisí žilo mnoho Slovanov. Avšak je isté, že Svätoplukov rozkaz o zákaze slovanskej bohoslužby nemal dopad na územie mimo Veľkej Moravy.
Cieľom cyrilo-metodskej misie bola christianizácia Slovanov, preto Metodovi žiaci v Bulharsku sa nezameriavali len na dvor cára Borisa, ale slovo Božie hlásali všade tam, kde žili Slovania. Tu v blízkosti veľkomoravských hraníc zakladali monastiere a ustanovovali biskupov, ktorí mohli riadiť Cirkev nielen na území Bulharska, ale aj na území Veľkej Moravy, ktorá sa v skorom čase rozpadla a stala sa súčasťou Uhorska.
Práve na Potisí, Zakarpatsku a severozápadnej časti dnešného Rumunska, ktoré sa stali časťou Uhorska, existovala takzvaná "marchia Ruthenorum", na čele ktorej stál Imrich, syn uhorského kráľa Štefana I., nazývaný ako "dux Ruizorum". Samotné mesto Užhorod bolo známe už v 9. storočí. Tu boli monastiere podobné mukačevskému, v ktorom žil a svoju eparchiu spravoval biskup. Konkrétne prvá doložená správa o existencii mukačevského monastiera svätého Nikolaja je z roku 1360, kde knieža Feodor Korjatovič daruje monastieru nehnuteľnosti. Ide tu o dar, nie o založenie monastiera.
Oblasť východného Slovenska a Zakarpatska mohla byť spravovaná aj biskupom z neďalekého poľského mesta Przemysla. Vieme, že v roku 1219 tam žil biskup Antonij. Netreba však zabúdať, že vo východnej časti Veľkej Moravy ešte za čias Svätopluka mohli v slovenských horách existovať slovanské monastiere, kde igumeni sa nepodriadili Svätoplukovmu rozkazu a bohoslužby konali aj ďalej slovansky.
V Uhorsku jednotlivé pravoslávne cirkevné obce a eparchie spočiatku patrili do Konštantínopolského patriarchátu. Neskôr po udelení autokefality Srbskej pravoslávnej cirkvi v roku 1219 postupne ako sa srbský národ sťahoval pred Turkami na sever do Uhorska a zakladal tam nové cirkevné obce, Srbská jurisdikcia naberala väčší priestor a význam v uhorských dejinách.
Na teritóriu dnešného Slovenska sa pravoslávie zachovávalo najmä v horských oblastiach a vzdialených miestach od centier vtedajšej prozápadne vládnucej moci. Od 14. storočia Pravoslávie tu bolo zvlášť posilnené valašskou kolonizáciou.
V 15. a 16. storočí pravoslávne chrámy nachádzame na Horehroní, Gemeri, v Honte. Napríklad na Muránskom hrade chrám svätého Nikolaja, Telgárt, Šumiac, Pohorelá, Heľpa, Závadka nad Hronom, Polomka, Bacúch, Beňuš, Rejdová, Dobšiná, Vernár. Tých, ktorí zostávali stále pravoslávni, neskôr Rakúsko-uhorská vrchnosť nazývala Griechisch nicht unirte Kirche (Grécka nezjednotená cirkev) a nariadením z 29. 11. 1864 Griechisch Orientalische Kirche - Grécka východná cirkev.
V roku 1727 Karol IV. sa usiloval, aby belehradský metropolita Mojsej (Petrovič) bol najvyšším predstaviteľom srbskej Cirkvi. Z toho je vidno, že pravoslávni veriaci v Uhorsku, teda vrátane Slovenska, cirkevno-právne boli súčasťou Srbskej pravoslávnej cirkvi.
Podľa schematizmu karlovackej metropolie vydanom v roku 1910, kde sa uvádza stav Cirkvi z roku 1905 na teritóriu dnešného Slovenska, pravoslávni veriaci žili takmer vo všetkých väčších mestách západného a stredného Slovenska. Napríklad v Komárne a Trnave mali aj svoj chrám. Podľa tohto schematizmu pravoslávni veriaci žili v župách: užhorodská, zemplínska, novohradská, komárňanská, bratislavská, zvolenská, nitrianska, trenčianska, liptovská, oravská a hontianska.
Humenská grófka Anna Drugetová v snahe zlikvidovať Pravoslávie na území východného Slovenska a Zakarpatska zvolala na deň 24. apríla 1646 do svojho zámku v Užhorode vybraných duchovných zo svojho panstva. Bol tu prítomný aj jej brat egerský latinský biskup barón Juraj Jakušič de Orbova. Tu bola vyhlásená Užhorodská únia. Táto únia s Rímom potom dostala oficiálny názov Gréckokatolícka cirkev a bola postupne mocensky a násilne presadzovaná, o čom svedčia aj mnohé vzbury, napríklad povstanie vedené mníchom Sofróniom v 60.-tych rokoch 18. storočia v oblasti Marmaroša.
Pútnickú tradíciu narušila násilná likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v roku 1950. V čase totality komunistického režimu v rokoch 1950-1968, keď bola činnosť gréckokatolíckej cirkvi zastavená a biskupi aj kňazi trpeli vo väzeniach, sa zastavili aj gréckokatolícke mariánske púte v Ľutine.
V roku 1968 bola znovu obnovená činnosť našej cirkvi. Napriek zlým vonkajším podmienkam sa začal počet pútnikov opäť zväčšovať. V rokoch 1981-1984 sa veriacim podarilo urobiť generálnu opravu chrámu. Každým rokom zvyšujúci sa počet pútnikov spôsoboval negatívny postoj štátnych úradov, ktoré chceli rôznymi akciami a zastrašovaním púte prekaziť. To sa im však nepodarilo.
Významné osobnosti a udalosti
Život a pôsobenie Jána Mateja Korabinského, ktorý sa venoval štúdiu vlastného regiónu a bol aktívny v jazykovej oblasti. Jeho lexikón poskytuje informácie o dedinách severovýchodného Slovenska v 18. storočí.
V obci Soboš, vo Svidníckom okrese, vladyka Rastislav ustanovil nového duchovného správcu cirkevnej obce.
V Humennom sa konali oslavy chrámového sviatku sv. Cyrila a Metoda, spojené s výročím kňazskej služby dekana Petra Humeníka.
Obec Vyšná Jedľová má bohatú históriu, ktorá je spojená s pravoslávnym monastierom v Ladomirovej. Po roku 1950 bolo v obci definitívne prijaté pravoslávne náboženstvo.
Gréckokatolícky kostol sv. Kozmu a Damiána vo Vyšnej Jedľovej bol postavený v roku 1828 a prešiel úpravami v 20. storočí.
Dionýz ĎURIŠIN, rodák z Vyšnej Jedľovej, sa narodil 16. októbra 1929 v rodine gréckokatolíckeho kňaza a pôsobil ako pedagóg a vedec.
Andrej Kováč poukázal na zoznam obcí na východnom Slovensku, ktoré ostali pravoslávne aj po 140 rokoch od vzniku Užhorodskej únie v r.
Zoznam obcí, ktoré ostali pravoslávne po 140 rokoch od vzniku Užhorodskej únie:
- Andrejová (12)
- Čabalovce (84)
- Čabiny (89)
- Čertižné (95)
- Čukalovce (102)
- Cernina (104)
- Driečna (130)
- Dúbrava (134)
- Fulianka
- Fričovce (na druhom mieste „griechisch unirte“) (183)
- Frička (183)
- Geralt (suč. Geraltov, pozn. prekl.) (197)
- Gergeľak (suč. Gregorovce, pozn. prekl.) (199)
- Giglovce (200)
- Havaj (228)
- Helcmanovce (229)
- Holčíkovce (v obci bývali iba Rusíni) (236)
- Hostovice (239)
- Hrabovec (242)
- Hrabkov (243)
- Hradisko (243)
- Jablonka (247)
- Jakušovce (249)
- Janov (249-250)
- Kajňa (súč. Slovenská Kajňa pozn. prekl. - pravoslávni a rímskokatolícki, 273) )
- Kalinov (274)
tags: #sobos #farnost #pravoslavna