Vzťah medzi sociálnou prácou a teológiou je komplexný a mnohostranný. Vychádza z historických koreňov sociálnej práce v náboženskej charite a pokračuje cez moderné prístupy, ktoré integrujú spirituálne a etické aspekty do praxe.
K profesionalizácii sociálnej práce, k jej teórii a praxi prispieva niekoľko disciplín. Okrem sociológie, psychológie alebo práva, tu môžeme zahrnúť aj teológiu. Práve pri teológii a jej vedeckom prínose pre sociálnu prácu je veľkou výzvou reflektovať jej prínos, ktorý by nebol postavený iba ľudovej zbožnosti, ale na kompetentnom teologickom bádaní. V literatúre je možné nájsť viacero označení spolupráce teológie so sociálnou prácou: „teológia v sociálnej práci“, „teológia v kontexte sociálnej práce“, „teológia a sociálna práca“, či „teológia sociálnej práce“.
Historické a filozofické východiská sociálnej práce
Základy činnosti, ktorá sa postupne formovala až do povahy sociálnej práce v súčasnom chápaní, môžeme hľadať už v staroveku, keď si ľudia navzájom pomáhali pri chorobe, duševnom či telesnom znevýhodnení, starobe a pod. Vývoj myslenia, hodnôt a noriem smerujúcich k sociálnemu správaniu a formujúcich sociálne cítenie jednotlivcov výrazne ovplyvnilo židovské náboženské učenie, ktoré prikazovalo ctiť a poslúchať Boha, ctiť svojich rodičov, príbuzných a blížnych, z čoho vychádza aj vzájomná pomoc v núdzi. Z tejto pomoci však boli vylúčení neveriaci a nepriatelia.
V stredoveku vzťah človeka k človeku výrazne formovala náuka o slobodnej vôli človeka, o osobnej zodpovednosti človeka za svoje konanie. Základným princípom konania človeka bola kresťanská láska a povinnosť pomáhať blížnemu, čo sa prejavilo v zriaďovaní lazaretov, sirotincov, chudobincov najskôr pre chorých a chudob. neskôr pre nevyhnutne odkázaných na pomoc druhých. Filozofiu pomoci Človeka a štátu (spoločnosti) človeku rozvíjali vo svojich prácach sociálni utopisti počnúc od 16. stor., ktorí boli súčasťou európskeho humanisticky orientovaného myslenia. Okrem iného toto učenie projektuje ideálne formy sociálnej organizácie budúcnosti.
Svätá Alžbeta Uhorská, patrónka charity a sociálnej práce
Vplyv kresťanstva na sociálnu sféru
Začiatky sociálnej práce v jej náhodnej neuvedomelej forme nachádzame predovšetkým v spojení s kresťanstvom, ktoré prinieslo myšlienky lásky a pomoci blížnemu. Praktická činnosť prvých kresťanov sa vyznačovala najmä starostlivosťou o chorých, otrokov, starých, a opustených, o siroty a pod. táto činnosť mala vo svojich začiatkoch charakter individuálnej, neorganizovanej pomoci, prerástla do jedného zo základných princípov kresťanstva „Miluj blížneho svojho, ako seba samého.“
Podstatnou myšlienkou kresťanstva je - láska. Milovať budeš blížneho svojho ako seba samého. Základný princíp kresťanstva, že „Boh je láska“ výrazne modifikuje kresťanskú interpretáciu sociálnej spravodlivosti. Kresťanstvo prichádza s novým poňatím niektorých princípov alebo ich formuje po novom: rovnosti, ekvivalentnosti sociálnej výmeny, vzťahu k práci, vzťahu k bohatstvu vôbec.
Kresťanstvo deklarovalo princíp rovnosti ľudí nezávisle od ich národnosti, majetkového a politického štatútu. Idea rovnosti v rannom kresťanstve znamená rovnosť ľudí pred Bohom. Bohatstvo je v rannom kresťanstve interpretované ako zdroj parazitného spôsobu života majetných tried a ich útlaku. Bohatstvo je chápané ako príčina skazy človeka,..koreňom všetkého zla je láska k peniazom.
Svoj význam tu zohrala aj scholastická teológia, ktorá rozpracovala a rozšírila učenie o kresťanskej povinnosti hmotne prispievať na organizovanú účinnú pomoc postihnutým a chudobným.
Sociálna náuka Cirkvi
Súčasná sociálna koncepcia cirkvi je založená na sérii encyklík vydávaných pápežmi. Encyklika Rerum novarum, vydaná pápežom Levom XIII, v r. 1891 sa považuje za základ sociálneho učenia cirkvi. V nej pápež reagoval na vtedajšie dianie v spoločnosti a na Marxov socializmus. Encyklika opisuje ťažkú situáciu robotníkov tej doby, odsudzuje prestrelky liberálneho kapitalizmu, rozoberá falošný liek socializmu, vysvetľuje náuku o práve súkromného vlastníctva, predkladá riešenia o vzťahu Cirkvi, štátu a robotníctva.
S jej duchom sa stotožňuje pri stom výročí jej vydania v roku 1991 pápež Ján Pavol II. a premietol to do encykliky Centesimus annus. Táto pre dnešok posledná encyklika, je zároveň prvou po rozpade socializmu v krajinách strednej a východnej Európy. Vyslovuje sa hlavne k problému morálky, chudoby a nespravodlivého rozdelenia práce. Podstatným prínosom je, že nielen kriticky konštatuje, čo je zlé v hospodársko - sociálnej oblasti, ale zároveň uvádza aj pozitívne prvky trhového hospodárstva, ktorého jednotlivé prvky musí spájať spoločné dobro.
Sociálne učenie cirkvi je založené na princípe spoločného dobra, princípe solidarity a na myšlienke, že ľudia sú odkázaní jeden na druhého a zodpovední všetci za všetkých.
Časť a v podstate aspekt učenia Cirkvi, týkajúci sa sociálnej existencie človeka môžeme nájsť v literatúre pod rôznymi názvami, pričom nie všetky zodpovedajú podstate veci. Treba sa predovšetkým vyvarovať mýlenia s kresťanskou sociológiou, nakoľko sociológia je spoločenskou vedou, ktorá skúma a analyzuje zákonitosti vývoja a života spoločnosti, pričom postupuje z hľadiska jej prejavov, čo znamená, že prinajmenšom nemôže byť vyjadrením cirkevného magistéria. Ďalšie rozlíšenie v súvislosti s terminológiu sa týka vyjadrenia „kresťanská (katolícka) sociálna náuka (resp. učenie)“. Týmto výrazom sa súhrnne označuje náuka, učenie kresťanských, resp. katolíckych bádateľov v sociálnej problematike. Sociálne učenie ktoréhokoľvek autora je len do tej miery učením Cirkvi, do akej sa s ním stotožňuje. Na druhej strane učenie Cirkvi čerpá z učenia jednotlivých autorov, avšak vo svojej podstate toto ich učenie presahuje.
Výrazom „náuka“ sa zväčša označuje definitívny systém poznatkov, ktorý možno prehlbovať, ale už nie obohacovať, naviac tento výraz môže vzbudzovať dojem akéhosi teoretického súhrnu princípov, ktoré sa staticky aplikujú na jednotlivé prípady.
Vývoj názorov katolíckej sociálnej náuky
- Prvá fáza: Názory cirkevných otcov v období raného stredoveku (Sv. Augustín, Sv. Bazil, Sv. Ambróz, Sv. Chrizostom, Sv. Gregora Veľkého, Sv. Alberta Veľkého).
- Druhá fáza: Názory predstaviteľa „Školy scholastikov“ sv. Tomáša Akvinského, ktorý ich uvádza vo svojom rozsiahlom diele „Summa theologica“.
- Tretia fáza: Názory kresťanských utopických socialistov (sv. T. Campanella, T. More).
Štvrtá fáza
- Prvá vývojová fáza: Obdobie od roku 1891 (pápež Lev XIII. vydal prvú sociálnu encykliku „Rerum novarum“) do roku 1931.
- Druhá vývojová fáza: Obdobie od vydania druhej sociálnej encykliky „Quadragesimo anno“ (pápež Pius XI.) v roku 1931 až do roku 1961.
- Tretia vývojová fáza: Obdobie od roku 1961 až do roku 1981 (pápež Ján XXIII. vydal sociálnu encykliku „Mater et Magistra“).
- Štvrtá vývojová fáza: Obdobie od roku 1981 až po súčasné obdobie (pápež Ján Pavol II. vydal tri sociálne encykliky).
Teológia v sociálnej práci
Nasledujúce myšlienky sa snažia pomenovať základné impulzy pre teológiu v sociálnej práci a dôležitosť teologického spracovania sociálnych tém. Skutočnosť, že teologická reflexia v teórii a praxi sociálnej práce v priestore postkomunistických krajín hrá pomerne malú rolu, má rôzne dôvody. Jedným z nich je skutočnosť, že univerzitná teológia nemá veľa skúseností s reflexiou sociálnej práce, ktorá je stále veľmi mladou disciplínou. V najlepšom prípade vidí túto úlohu niekoľko rozptýlených univerzitných programov zameraných na misiológiu a diakoniu. Takýto stav je tu aj napriek tomu, že motivačné modely sociálnej práce nepochybne majú svoje korene v kresťanstve, a doteraz sú viaceré cirkevné inštitúcie výraznými poskytovateľmi sociálnych služieb.
Obe disciplíny sa doteraz ťažko zosúlaďujú: sociálni pracovníci teológiu nepotrebujú a teológovia majú dostatočne široký záber aj bez sociálnej práce. Avšak, ak teológia berie poctivo svoju dimenziu „diakonie“, sociálne témy nemôže obísť. Takisto aj sociálni pracovníci si musia byť vedomí potreby holistického prístupu ku klientovi a pri takejto paradigme sa nezaobídu len s „monoprofesnými“ pracovníkmi. Teológia je v praxi spojená s konkrétnymi ľuďmi, v ich sociálnom kontexte, ktorému je potrebné nielen dostatočne porozumieť, ale podľa neho aj prispôsobiť adekvátnu pastoračnú pomoc. O to konkrétnejšie sa prejavuje potreba prekrývania sociálnej práce a teológie pri aktivitách v cirkevných spoločenstvách.
Pri pohľade do cirkevnej histórie je možné identifikovať jeden fenomén: Charitatívna služba cirkevných spoločenstiev sa rozvíjala oveľa skôr, ako jej teologické zdôvodnenie. Do 19. storočia hrala Cirkev so svojimi farnosťami vo veľkej časti Európy rozhodujúcu rolu v sociálnom systéme. Farnosti boli spoločenskými inštitúciami, ktorým popri starostlivosti o rodiny, bola zverená úloha podporovať chudobných a chorých. Prinajmenšom boli nosnou organizačnou inštitúciou. Boli to práve farári a ich dobrovoľní spolupracovníci, ktorí boli zodpovední nielen za zaobstaranie prostriedkov pre chudobných a chorých, ale aj pre ich prerozdeľovanie.
Sociálna práca sa teologicky začala hodnotiť ako základná funkcia Cirkvi až 20. storočí. V teológii poznáme tri základné funkcie Cirkvi: ohlasovanie slova, vysluhovanie sviatostí, a diakonia ako služba pomáhajúcej lásky. „Biblické spoločenstvo nazýva zbierku pre chudobných koinoia (Rim 15, 26) a konkrétnu materiálnu pomoc pre chudobných a ich nasycovanie diakonia (Sk 6, 1; Rim 15, 25; 2 Kor 8, 84). Túto charitatívnu pomoc je možné nájsť aj v kontexte bohoslužby, v liturgii. Služba blížnym a služba Bohu k tomu predpokladá ohlasovanie (tzn. Diakonia je v tomto zmysle chápaná ako biblické zdôvodnenie cirkevnej sociálnej práce, ako zotrvávanie v „agape“ a „diakonii“.
Touto teologickou formuláciou, ktorá je inšpirovaná impulzmi z Biblie a patristiky, sa poukazuje, že charitatívna a pomáhajúca práca je podstatným znakom Cirkvi, neodmysliteľným elementom pastoračného konania, ako realizácie cirkevného života. Charitatívne angažovanie sa takto súvisí so životaschopnosťou cirkevných spoločenstiev. To, či má cirkevné spoločenstvo právo na označenie „kresťanské“ alebo „katolícke“, sa z teologického pohľadu rozhodne na základe toho, či sa v jeho rámci uskutočňuje sociálna angažovanosť. Charita sa dá chápať ako uskutočnenie cirkevnej existencie skrze konanie spoločenstva a celej Cirkvi v oblasti duchovnej starostlivosti, ako aj špeciálnej a organizovanej charitatívnej činnosti.
Analýza štrukturálnych súvislostí aktuálnej núdze ako aj z toho vyplývajúce politické intervencie sú teda úzko spojené s úlohou charity. Formy uskutočnenia tejto dimenzie nie sú stanovené, skôr sa menia so zmenou spoločenských podmienok. Aké organizačné formy charita prevezme v určitej krajine, nie je teda iba otázkou viery, ale aj spoločenských a sociálno-politických pomerov. Charitatívne organizácie, zodpovedajúce rozličnému spoločenskému a politickému prostrediu, našli tiež rozdielne formy zakotvenia v cirkevnom živote.
Rovnako dôležitá ako charita cez priamy výkon služby, je aj politika. „Čím je človek mystickejší, čím je mystickejšie spoločenstvo, tým sú politickejší. Kto sa ponorí do Boha, nemôže nič iné, ako sa svojim spôsobom angažovať pre chudobných a utláčaných. Politika je potrebná vždy vtedy, keď konkrétna núdza nie je ojedinelým osudom jednotlivca, ale súvisí so spoločenskými okolnosťami. To je takmer vždy prípad v moderných špecializovaných spoločnostiach. Preto je tiež konkrétna pomoc pre jednotlivca väčšinou nedostatočná, aby vyriešila jeho problém, nehovoriac pritom o rovnakom ohrození iných ľudí.
V historickej perspektíve bola pomoc pôvodne vecou rodiny, domácnosti, príbuzenstva a iných neformálnych spoločenstiev. Vývoj profesionálnej sociálnej práce sa vedecky vysvetľuje ako následok preťaženia týchto neformálnych štruktúr, ako zlyhanie ochraňujúcej funkcie rodiny v stále komplexnejšej spoločnosti, hoci neformálna sféra pre seba zachováva, predtým ako aj teraz, časť sociálnych služieb. Popri tejto neformálnej sfére sa vytvorila v modernej spoločnosti formálna sféra na vykonávanie sociálnych služieb.
Inovačná pripravenosť a možnosť rýchlej a nebyrokratickej pomoci ako prednosť charity je obľúbeným argumentom pre nevyhnutnosť cirkevnej sociálnej práce v štáte, ale prirodzene aj výzvou. Aby mohla charita v budúcnosti využiť svoju nenahraditeľnú funkciu v štáte, musí čeliť nebezpečenstvu organizačného ustrnutia. Musí „pozorovať premeny núdze a podľa toho kreatívne a angažovane prispôsobovať formy pomoci.“ Charita má ostať „dostatočne flexibilná pri celkovej inštitucionalizovanosti, aby mohla zakročiť rýchle a nebyrokraticky tam, kde iná pomoc zlyháva alebo nepríde.
Ako tretiu funkciu je možné označiť solidaritu. Jednotlivci sa nechápu len ako subjektívne celky, ale stotožňujú sa so skupinou a sú medzi sebou emocionálne prepojené. Toto emocionálne prepojenie mení skupinu na spoločenstvo, ktoré prináša dva dôležité elementy: očakávanie vzájomnej pomoci v prípade potreby a druhým momentom je pripravenosť k pomoci. Pomoc, ktorá ľudí motivuje, nemusí byť iba altruistická, ale môže sa chápať ako príspevok k spoločnému cieľu a spojená s očakávaním, že v prípade potreby sa podpora vráti.
NAJLEPŠIE teórie sociálnej práce || LCSWVIBES
Na makroúrovni perspektív sociálnej práce je možné hovoriť o príspevku katolíckej sociálnej náuky. Poskytuje pomoc pri identifikácii hodnotového základu sociálnej práce a tiež nástroj kritickej reflexie sociálnej politiky a kultúry organizácie, ktorá poskytuje sociálne služby. Teológia v sociálnej práci nadväzuje na takú vedu sociálnej práce, ktorá dáva priestor pre rôzne filozofické pohľady a diskutuje o nich. Ide hlavne o artikuláciu a reflexiu sveta trpiacich a pomáhajúcich.
Benedikt XVI. a sociálna činnosť
Pápež Benedikt XVI. sa narodil 16. apríla 1927 v bavorskom mestečku Marktl am Inn. Po štúdiu filozofie a teológie vo Freisingu a Mníchove prijal 29. júna 1951 vo Freisingu kňazskú vysviacku. Potom pracoval ako výpomocný kňaz vo Farnosti sv. vysokej škole vo Freisingu. V roku 1957 sa habilitoval na Mníchovskej univerzite prácou o sv. Bonaventúrovi v odbore fundamentálnej teológie. V rokoch 1962 - 1965 pôsobil ako oficiálny koncilový teológ (peritus) Druhého vatikánskeho koncilu. Na univerzite v Münsteri sa v roku 1963 stal ordinárom pre dogmatiku a dejiny dogiem. Od roku 1966 vykonával ten istý úrad na univerzite v Tübingene a v rokoch 1969 - 1977 na univerzite v Regensburgu. Dňa 25. Dňa 27. júna 1977 ho pápež Pavol VI. menoval za kardinála. V roku 1981 ho Svätý Otec Ján Pavol II. V rokoch 1986 - 1992 viedol Pápežskú komisiu pre zostavenie Katechizmu Katolíckej cirkvi. V konzistóriu 5. apríla 1993 ho pápež Ján Pavol II. Dňa 9. novembra 1998 Svätý Otec Ján Pavol II.
Encyklika Benedikta XVI. Dňa 25. januára 2006 Svätý Otec Benedikt XVI. Encyklika je mimoriadne zaujímavá najmä vo svojej prvej časti. Jej druhá časť je orientovaná prakticky, a teda číta sa ľahšie ako prvá, prvá kapitola je zaujímavá pre novosť pohľadov, ktoré svätý otec predstavuje. Na začiatku encykliky pápež cituje Prvý list apoštola Jána: „BOH JE LÁSKA; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom\" (4,16). Podľa týchto slov dostala encyklika i svoj názov. Pápež poukazuje na to, že potrebujeme sa na tieto slová pozrieť, pretože oni nám hovoria nielen o tom, kto a aký je Boh, ale aj o tom, kto a akí sme my, ľudia.
Tieto slová definujú Boha aj človeka a jeho životnú cestu. Poukazujúc na ďalšie slová z tohto listu: „Spoznali sme lásku, akú má Boh k nám a uverili sme v ňu,“ - pápež poukazuje na definíciu kresťanstva: kresťanstvo je vlastne o spoznávaní Božej lásky a o odpovedi na túto lásku: nielen v teórii, ale hlavne praxi. 1. „Kresťanstvo je reakciou. My Boha nehľadáme prví, Boha nemilujeme prví. Boh je prvý voči nám vo všetkom. 2. Jediným obsahom nášho života, ak sme spoznali Boha - Lásku, musí byť láska. A to aj v prípade, že sa iní voči nám dopúšťajú nespravodlivosti.
Po úvode pápež prechádza do teoretickej roviny lásky. Najskôr analyzuje jazyk. Poukazuje na to, čo všetko sa dnes nazýva láskou. Máme lásku k vlasti, k svojmu povolaniu, medzi priateľmi, k práci, medzi rodičmi a deťmi, medzi súrodencami a príbuznými, k blížnemu, a samozrejme lásku k Bohu. A máme aj to, na čo sa snáď myslí najviac, keď sa hovorí o láske, lásku medzi mužom a ženou, v porovnaní s ktorou, ako sa píše v encyklike, už na prvý pohľad blednú všetky ostatné formy lásky. Po odpoveď sa pápež vyberie do Svätého písma, a tiež do starého Grécka. Stará gréčtina pozná viacero výrazov na označenie toho, čo my nazývame slovom láska: eros, phillia a agapé.
Eros, ako píše svätý otec, „je láska medzi mužom a ženou“ a táto „sa nerodí z myslenia a vôle, ale istým spôsobom je človeku daná a presahuje ho“. Zaujímavé je, že grécky preklad Starého zákona slovo eros používa dvakrát, no v Novom zákone sa nenachádza ani raz. Slovo phillia, priateľstvo, preberá a prehlbuje Jánovo evanjelium, ktoré ním chce vyjadriť vzťah Ježiša s jeho učeníkmi. Ďalej sa pápež sústreďuje na námietky voči kresťanstvu čo sa týka lásky. Cituje rôzne námietky typu, že Cirkev nám svojimi prikázaniami a zákazmi strpčuje práve najkrajšiu vec v živote, že kresťanstvo zničilo eros.
Hoci pápež pripúšťa, že tendencie v tomto zmysle mohli jestvovať, riešením nie je ani opak, že sa začne zvelebovať telo spôsobom, ktorý je v skutočnosti plný klamstva. „Eros, degradovaný len na sex, sa stáva tovarom, obyčajnou vecou, ktorú možno kúpiť a predať, ba čo viac, sám človek sa stáva tovarom. Pápež hovorí, že dôsledkom je strata slobody a degradácia ľudského tela. Zvelebovanie ľudského tela sa môže rýchlo zmeniť na nenávisť voč...
Význam štúdia teológie pre sociálnych pracovníkov
Naša fakulta pokračuje v päťstoročnej jezuitskej tradícii vzdelávania. Štúdium je určené pre každého, kto sa chce rozvíjať intelektuálne aj spirituálne. Pre členov rehoľných spoločenstiev môže byť súčasťou ich permanentnej formácie. Ponúkame kvalitné vzdelanie v oblastiach filozofie, teológie a ich praktických aplikácií. Program v odbore sociálna práca je zameraný na sprevádzanie v záťažových situáciách. Prostredníctvom sebarozvoja a praktických tréningov získavajú študenti špecializáciu na riešenie životných situácií. Tento program v odbore teológia sa sústreďuje na pochopenie a riešenie konfliktov medzi rôznymi komunitami.
Projekt sa zameriava na analýzu najvýznamnejších slov v Tanachu, ktoré interpretuje v zornom uhle etickej argumentácie. Interpretácia vybraných pojmov bude spracovaná do sprievodných učebných textov, štúdií v časopisoch a následne bude aplikovaná do prípravy sociálnych pracovníkov so zámerom ovplyvniť ich hodnotovú orientáciu. Cieľom projektu je modifikácia hodnotových orientácií, ktoré budú zamerané na pomoc blížnemu, na dosiahnutie sociálnej spravodlivosti, odstránenie nerovností a toleranciu.
Cieľom je modifikovať proces prípravy sociálnych pracovníkov tak, aby svoju profesiu vnímali ako povolanie ku konaniu dobra. Inovované informačné listy predmetov budú aplikované do vzdelávacieho procesu spolu s modifikáciou pedagogických prístupov zodpovedných vyučujúcich - riešiteľov projektu.