Spevokol Svätý Anton: História a Význam v Obci Pohranice

Obec Pohranice sa môže pochváliť bohatou históriou, ktorá siaha až do obdobia pred naším letopočtom. Územie bolo osídlené už v obdobiach lengyelskej, bádenkej a karpatskej mohylovej kultúry, ako aj v dobe bronzovej a laténskej. Neskôr patrili Pohranice k Veľkej Morave, a po jej páde boli osídlené starými Maďarmi a po roku 1000 pričlenené k Uhorsku.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1075 (Pagran), keď Gejza I. daroval časť obce benediktínskemu opátstvu v Hronskom Beňadiku. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom, pričom pestovanie viniča bolo v tejto oblasti prvýkrát písomne spomenuté na území Slovenska. Od 12. storočia tu získali majetky rôzne inštitúcie a rody, ako Zoborský kláštor, Ostrihomské arcibiskupstvo, Nitrianske biskupstvo a Forgáchovci z Jelenca.

V roku 1773 boli Pohranice prvýkrát spomenuté v slovenskom jazyku ako „Pogranicze“. V roku 1787 bolo v obci 120 domov a 920 obyvateľov. V 19. storočí obec postihli epidémie, požiare a majetkové spory zemepánov. V roku 1885 bola v Pohraniciach otvorená pošta a v roku 1894 bolo založené úverové družstvo. Koncom 19. storočia fyloxéra zničila takmer všetky vinice, ale v prvých desaťročiach 20. storočia boli obnovené štepením viniča do odolných amerických podpníkov.

V roku 1918 bola obec pričlenená k Československu. V roku 1928 bola v obci vybudovaná celoplošná elektrická sieť a v roku 1929 bola zahájená autobusová doprava na linke Nitra - Pohranice - Čeľadice - Hosťová.

Po roku 1990 sa v obci udialo viacero významných zmien. Bola rozšírená telefónna sieť, obec bola komplexne plynofikovaná a bol rozšírený obecný vodovod. Obec bola značne vybudovaná a vo svojom mikroregióne mala centrálne postavenie. Výstavba obce pokračovala aj po páde totalitného režimu a dnes má vybudovanú rozsiahlu infraštruktúru.

Na obecnej pečati zo 17. storočia bol vyobrazený svätý Vojtech a na pečati z roku 1854 sa nachádza motív ľalie.

Dobrovoľná požiarna ochrana v Pohraniciach

Dobrovoľná požiarná ochrana má v obci Pohranice dlhodobú tradíciu a teší sa veľkému záujmu. V súčasnosti má 59 členov, z toho 25 žien. Aktivity DHZ zasahujú takmer do všetkých oblastí života.

Prvá písomná zmienka o DHZ Jablonov je z roku 1928. Pri tejto príležitosti oslavuje tento rok 85. výročie založenia hasičského zboru. Počas týchto rokov sa v ňom vystriedalo veľa členov a veľa dobrých funkcionárov, ktorí mohli túto dobrovoľnú organizáciu viesť.

Podľa výpovede bývalého veliteľa hasičského zboru p. Antona Koreňa už pred I. svetovou vojnou existovala v obci organizovaná požiarna ochrana, ktorá bola organizovaná asi po roku 1896, keď v obci vypukol veľký požiar, pri ktorom vyhorela polovička obce. V tom čase bol spor medzi členmi o tom, aký má byť veliaci jazyk, buď slovenský alebo maďarský. Nezachovali sa však žiadne písomné doklady o jej počiatkoch, ani o jej činnosti.

Počas I. Dňa 01. mája 1921 na pokyn vyšších orgánov založil vtedajší notár obce Svätý Antol Longaver Dobrovoľný hasičský sbor a zároveň sa stal jeho prvým veliteľom. Zakladajúcich členov bolo 40 a veliacim jazykom bol jazyk slovenský. Hasiaca technika pozostávala z jednej poťahovej ručnej striekačky, niekoľkých hadíc, rebríkov, hákov a iného drobného výstroja, ktorá bola uložená v drevenej požiarnej zbrojnici.

Hlavným zdrojom získavania finančných prostriedkov, okrem súkromných finančných darov, bolo usporiadanie hasičských plesov ako i propagácia hasiacich postupov cestou ukážkových cvičení. Nakoľko notár Longaver zastával funkciu veliteľa len dočasne, zloženie vedenia hasičského sboru sa vyriešilo 05. júna 1922, kedy do sboru pristúpili ďalší dvaja členovia a na niekoľko dlhých rokov zastávali vedúce funkcie v sbore.

Vznikom nového štátu Česko - Slovenskej republiky bola nastolená nová otázka, otázka zdravotnej starostlivosti v oveľa širšej súvislosti, kde pri hasičských sboroch vznikalo tvz. Udelenie vyznamenania „Bronzový kríž za usilovnosť“ veliteľovi sboru Júliusovi Štrkulovi vyburcovalo členskú základňu k ešte väčšej aktivite, na konci ktorej bolo usporiadanie finančnej zbierky na vyhotovenie prvej hasičskej zástavy, ktorá bola svätou omšou slávnostne pokrstená na nádvorí kaštieľa, dňa 15. augusta 1927 a kde sa krstnou matkou zástavy stala manželka predsedu sboru Etela Pállyová.

Dobrovoľný hasičský sbor po prvýkrát od svojho založenia zasiahol aj pri hasení požiaru, ktorý vznikol na konci obce pri cigánskej osade, kde deti podpálili veľký farský stoh slamy. Úspešná činnosť a úsilie členov hasičského sboru pri ochrane životov ako i obydlia a majetku svojich spoluobčanov neostávala bez povšimnutia ani u predstaviteľov Zemskej hasičskej jednoty na Slovensku, ktorý vyznamenali členov Jána Koreňa a Michala Kašiara medailou „Za mimoriadne zásluhy - strieborným záslužným krížom“.

Aj v ďalších rokoch sa členovia hasičského sboru zúčastňovali všetkých spoločných cvičení, ktoré boli organizované v okrese Banská Štiavnica a svojimi výkonmi sa zaraďovali medzi popredné sbory. Rok 1938 priniesol zmeny vo vedení sboru, keď veliteľom sa stal Anton Koreň a predsedom sboru sa stal začiatkom roku 1939 vtedajší farár Viliam Ries.

Zakúpením prevoznej motorovej striekačky v roku 1939 sa akcieschopnosť hasičského sboru výrazne zvýšila, ale cez II. svetovú vojnu mnohí členovia prestali byť aktívny, počet členov sa podstatne znížil a aktivita sboru ochabla. Návštevou okresného hasičského veliteľa Michala Majerského a zmenami po roku 1948 boli vytvorené aj pre požiarnu ochranu podmienky jej širšieho uplatnenia, kedy sa veliteľom stal Jozef Palášthy , do požiarnej ochrany sa prihlásilo veľa mladých členov, činnosť sa nezaoberala len represívnou činnosťou, ale predovšetkým sa začala rozvíjať práca s mládežou.

Dobrovoľný požiarny zbor (DPZ) bol činný aj na poli kultúrnom, kedy pred II. sv. V roku 1952 bola postavená kolkáreň, ktorá mala byť zdrojom finančných prostriedkov, v roku 1953 bola postavená nová Požiarna zbrojnica a riaditeľom školy Gejzom Grausom bola založená dychová hudba, ktorá účinkovala pri rôznych príležitostiach v obci i mimo nej.

Druhá polovica roku 1953 priniesla v DPZ veľký útlm, ktorý spôsobil rozpor medzi vedúcimi funkcionármi zboru a tajomníkom Miestneho národného výboru Michalom Kašiarom práve pre kolkáreň, čo malo za následok neúčasť zboru na súťažiach. Obrat v činnosti nastal až začiatkom roku 1960, kedy prišlo k ustanoveniu Zväzu požiarnej ochrany ČSSR a k zmene vo funkcii predsedu, ktorým sa stal Anton Kružlic.

Činnosť požiarneho zboru naberala stále väčšie a širšie uplatnenie za čo mu bolo 17. apríla 1971 udelené “Čestné uznanie“ od Ústredného výboru Slovenského zväzu požiarnej ochrany. Požiarne družstvá sa pravidelne zúčastňovali okrskových a okresných súťaží so striedavými výsledkami, kedy sa výraznejšie začali presadzovať začiatkom 80-tich rokov.

Ustanovenie nového veliteľa v roku 1987, ktorým sa stal Ján Kružlic prinieslo zmenu v príprave požiarnych družstiev čo sa odrazilo v roku 1990, kedy Zbor požiarnej ochrany Antol sa v súťaži o najlepšiu základnú organizáciu v okrese Žiar nad Hronom umiestnil na 4. mieste z osemdesiatich siedmich základných organizácií. V roku 1991 ocenil prácu Základnej organizácie Dobrovoľnej požiarnej ochrany (ZO DPO) aj Ústredný výbor DPO SR udelením „Ďakovného listu“ za pomoc pri dostavbe Domu protipožiarnej výchovy a prevencie v Bratislave a Ústrednej školy DPO SR v Martine.

Ocenenie zaktivizovalo členskú základňu k ešte väčšej aktivite, ktorá sa prejavila pravidelnými umiestneniami súťažných družstiev na stupňoch víťazov, ale i prácami na skrášľovaní požiarnej zbrojnice, ktorá bola za veľkého prispenia starostu obce Jána Skarbu prestavaná a v roku 1994 aj doplnená o zásahové motorové vozidlo Škoda 706 RTHP CAS 25, kde pri tejto realizácii bolo odpracované viac ako 2.500 brigádnických hodín. Po prvýkrát bola v obci usporiadaná pohárová súťaž o putovný pohár Starostu obce, ktorá však po troch rokoch zanikla.

Činnosť požiarneho zboru sa zamerala aj na mládež, ktorá tiež vo svojej kategórii dosahovala a dosahuje výborné výsledky, zamerala sa aj na poriadanie kultúrnych akcií, športových činností za čo 01. júna 1996 Dobrovoľná požiarna ochrana SR udelila DPZ Antol „Ďakovný list“.

Vďaka osobnej aktivite starostu obce Jána Skarbu a finančnej zbierke členov DPO bola vyhotovená nová hasičská zástava, ktorá bola 06. júla 1997 svätou omšou pokrstená pánom dekanom Emilom Šútorom v rímsko-katolíckom kostole vo Svätom Antone (Antole).

Začiatok dvadsiateho prvého storočia priniesol veľké zmeny, jednak v štátnej legislatíve prijatím nových zákonov o požiarnej ochrane, ale aj v zložení vedenia požiarneho zboru, kedy predsedom sa stal Anton Jusko a veliteľom zboru po prvý krát žena Mária Drozdová. Do zboru vstúpilo veľké množstvo mladých ľudí, ktorý utvorili nové kolektívy dorasteniek a dorastencov.

Hneď v roku 2001 sa družstvá dorastencov a žien prebojovali na Krajské kolo požiarnej pripravenosti DPZ v Rimavskej Sobote. Dobrovoľný hasičský zbor oslávil 80. výročie založenia, kde mu pri tejto príležitosti bolo udelené vyznamenanie „Za mimoriadne zásluhy DPO SR“.

V roku 2002 vznikol nový kolektív mužov nad 35 rokov, ktorý na okresnej previerke spolu s dorastenkami a dorastencami obsadil 1. miesto. Bola obnovená aj pohárová súťaž „O putovný pohár Antona Kružlica“, ktorá si postupom rokov získava vážnosť u hasičských zborov.

Zub času nahlodal aj hasičskú zbrojnicu, na ktorej bola potrebná výmena strechy, ktorá sa vďaka starostovi obce Milanovi Jaďuďovi podarila zrealizovať v mesiacoch apríl a máj 2003. Okresné kolo požiarnej pripravenosti, ktoré sa uskutočnilo pri príležitosti 130. výročia založenia DHZ v Banskej Štiavnici, zbor dosiahol najväčší kolektívny úspech, keď štyri zúčastnené družstvá dorastenky, dorastenci, ženy a muži nad 35 rokov vo svojich kategóriách zvíťazili.

Postúpili na krajskú súťaž do Revúcej, kde družstvo dorastencov obsadilo 2. Aj rok 2004 priniesol na previerkach pripravenosti, konaných pri príležitosti 100. výročia založenia DHZ v Štefultove, pre súťažné družstvá tri 1. a jedno 3. miesto, ale priniesol aj doplnenie výzbroja hasičského zboru o dve pojazdné striekačky PPS - 8 a PPS - 12 aj s prívesnými vozíkmi.

Môže nás len tešiť, že aj mladí hasiči - Plameniaci chcú a dokážu nadväzovať na tradície zboru, keď v požiarnom útoku s vodou na súťaži Plameň 2005 zvíťazili a obsadili 1. miesto. Tento rok bol významným pre hasičský zbor z viacerých stránok, práve v ňom sa dožil dlhoročný predseda Anton Kružlic významného životného jubilea - 80. narodenín a bol mu Prezídiom DPO SR v Bratislave udelený titul „Zaslúžilý člen DPO SR“.

4. máj je deň sv. Floriána, patróna hasičov. Od 8. storočia uctievali kult sv. Floriána ako svätca chrániaceho oblasti pri rieke Enns pred Avarmi. Do 15. storočia ochraňoval pred ohňom sv. Vavrinec a sv. Agáta. Mnohé legendy o živote sv. Floriána majú historicky reálne jadro a sú spojené so šírením kresťanstva.

Prečo sa stal práve sv. Florián patrónom hasičov? Na túto otázku je viac verzií odpovedí, z ktorých prvá hovorí o záchrane istého uhliara, ktorí spadol do ohňa a na Floriánov príhovor bol zachránený. V ďalšej legende sa spomína zbožný rímsky vojak Florián, ktorého viera bola taká veľká, že zahasila plamene horiaceho domu a tak bol pred skazou uchránený. Iné pramene pripisujú Floriánovo patrónstvo nad hasičmi jeho mučeníckej smrti vo vode, ktorú používali na hasenie požiarov práve hasiči. Pod jeho patrónstvo sa okrem hasičov pridali aj kominári.

Ak si hasičským dobrovoľníkom, buď ním celou dušou a celým telom.

Svätý Florián, patrón hasičov

Cirkevný hudobný spolok sv. Mikuláša v Trnave

Bohatý hudobný život stredovekej Trnavy, ako to dokladujú početné písomné pamiatky, predurčoval vznik organizovaného spolku, ktorý by systematicky rozvíjal hudobné tradície mesta. Hudobný život stredovekej Trnavy a nové spoločenské podmienky prvej polovice 19. storočia, charakterizované vznikom meštianstva, predurčovali založenie organizovaného spolku, ktorý by systematicky rozvíjal hudobné tradície mesta.

Z iniciatívy prepošta Mons. Ignáca Kunszta a mešťanostu Jána Pitroffa bol v roku 1833 založený Hudobný spolok (Musikverein). Začiatky spolku boli neľahké a jeho činnosť nespĺňala pôvodné predstavy. Preto v roku 1838 došlo k reorganizácii spolku. Vznikol Cirkevný hudobný spolok (Kirchenmusikverein).

Spolok mal zakladajúcich, podporujúcich, čestných a činných členov. Za kapelníka bol vymenovaný František Xaver Albrecht a koncertným majstrom Ján Czarda. Medzi čestných a podporujúcich členov patrili gróf C. Eszterházy de Galanta, grófka A.Brunswicková, gróf Apponyi, A.Gebauer, markíza E.Erba-Odescalchi, ktorá aj v spolku účinkovala a mnoho ďalších.

Okrem koncertov v meste členovia spolku účinkovali aj v kostole sv. Mikuláša, kde sa k nim pridával organista a regenschori, ktorí boli zamestnancami cirkvi. Organistom bol Ernest Patka a funkciu regenschoriho zastávali Anton Belohlávek (do r. 1840), Ján Beránek (1840 - 1846) a Ján Czarda (od r. 1846). Činnosť spolku skončila v roku 1848.

Pôsobenie členov spolku v kostole sv. Mikuláša nepochybne pokračovalo i nad'alej. Meruôsme roky utlmili spolkovú činnosť. Nie však nadlho. Už v roku 1852 sa začalo v Trnave formovať a v roku 1859 i oficiálne zahájilo činnosť nové hudobné združenie Trnavský mužský spevácky spolok so zbormajstrom Jánom Czardom. V polovici 60-ich rokov Jána Czardu vystriedal Alexander Kapp.

Dá sa oprávnene predpokladať, že mnohí členovia tohoto spolku účinkovali aj na chóre dómu sv. Mikuláša o to viac, že po smrti A. Kappa v roku 1876 sa zbormajstrom spolku stal František Otto Matzenauer, ktorý v tom čase vykonával aj funkciu regenschoriho. V tejto funkcii neskôr pôsobili aj jeho synovia František a najmä Vojtech, ktorí však s chórom nedosiahli takú úroveň ako ich otec.

V roku 1909, po príchode Mikuláša Schneidra-Trnavského do rodnej Trnavy, nastal v hudobnom živote mesta zásadný obrat. V roku 1913 bol menovaný za regenschoriho. Okrem povinností pri liturgii začal organizovať koncerty cirkevnej hudby a podstatnou mierou prispel k obnoveniu činnosti spolku, ktorý sa oficiálne konštituoval v roku 1928.

Už samotná prítomnosť M.Schneidra-Trnavského vytvárala predpoklady na výrazné zvýšenie interpretačnej kvality spolku. Nádeje trnavskej svetskej i cirkevnej pospolitosti boli vrchovato naplnené. Z M.Schneidra-Trnavského sa postupne stala najvýznamnejšia osobnosť trnavského hudobného života. V roku 1927 prišiel ako organista mladý absolvent konzervatória Július Nagy a zotrval na tomto mieste až do roku 1984. V novodobej histórii spolku je Július Nagy posledným, ktorý ako organista účinkoval počas každodennej liturgie a zároveň aj v spolku. Počas pôsobenia M.Schneidra-Trnavského pôsobil do roku 1952 ako pomocný dirigent, hráč na sláčikových nástrojoch i ako organista aj Eugen Gasselséder.

M.Schneider-Trnavský viedol hudobno-spevácke teleso ako dirigent, pedagóg a skladateľ celých 45 rokov. V roku 1954 sa zo zdravotných dôvodov vzdal aktívnej činnosti v spolku. Toto obdobie činnosti spolku je nepochybne zlatou érou cirkevného hudobného života Trnavy a patrí jej čestné miesto aj v histórii samotného mesta.

Po abdikácii M.Schneidra-Trnavského bol vedením chóru poverený Daniel Bulla, známy veľkými zásluhami v rozvoji zborovej interpretačnej činnosti na Slovensku. Chór viedol až do roku 1980, kedy sa zo zdravotných dôvodov vzdal vedenia chóru. Od roku 1980 až doteraz je regenschorim Ladislav Vymazal. Okrem činnosti dirigenta a zbormajstra vykonáva aj funkciu tajomníka spolku. Pri príležitosti svojho významného životného jubilea, 80. Po smrti Júliusa Nagya nastúpila na miesto organistu Oľga Mária Zárubová (rod. Hradská). Po dvoch rokoch ju vystriedal Doc. Ing. Fedor Svatý CsC., člen zboru od roku 1947, ktorý toto miesto zastával 10 rokov. Ako zanietený a erudovaný muzikant sa zaslúžil o premiérové uvedenie mnohých diel aj ako príležitostný dirigent.

Od roku 1995 do roku 2002 sa za manuálom organu striedali Oľga Mária Hradská, Ivona Matúšová, Peter Vymazal (od roku 1998), Marcel Zachar a neskôr Eva Veselská (od roku 2010). O vôbec prvú oficiálnu nahrávku na kompaktnom disku sa v roku 1997 zaslúžil Jozef Kudri. Ako zakladajúci dirigent Trnavského komorného orchestra a súčasne člen Spolku naštudoval v spolupráci oboch telies diela svojho učiteľa Mikuláša Schneidera - Trnavského a vytvoril tak hodnotné umelecké dielo.

Po roku 1948 v dôsledku spoločenskej klímy bola činnosť cirkevných spolkov potláčaná. Náš spolok však ani po jeho zrušení v roku 1951 svoju činnosť neprerušil a pokračoval ako Chrámový zbor a orchester dómu sv. Mikuláša v Trnave.

Registráciou na MVSR v auguste 1993 sa spolková činnosť formálno-právne obnovila. Spolok prijal názov Rímsko-katolícky cirkevný hudobný spolok sv. Mikuláša v Trnave. Na potvrdenie kontinuity činnosti spolku boli do stanov vložené aj tradičné ustanovenia zo stanov prvého spolku z roku 1833.

Predsedom spolku je vždy primátor Trnavy - aktuálne je to Ing. Vladimír Butko, ktorý strieda v tejto funkcii doterajšieho primátora Ing. Štefana Bošnáka, ktorý zastával túto funkciu v rokoch 1994 - 2010. Čestným predsedom je dekan farnosti Trnava-mesto. V súčasnosti je to prof. ThDr. Stanislav Vojtko, ktorý v roku 2013 vystriedal PhD. ThLic. Marcela Kubinca. Protektorom spolku je od roku 2013 J.E. Mons. Ján Orosch, trnavský arcibiskup. V zmysle tradície sú títo funkcionári čestnými členmi spolku. Napriek tomu - alebo práve preto - znamenajú pre činných členov spolku morálne povzbudzovanie na poli cirkevnej hudobnej činnosti.

Po odchode prof. ThDr. Stanislava Vojtka z postu trnavského farára, na valnom zhromaždení spolku, konanom dňa 5.11.2022 prijal túto funkciu nový dekan - farár p. Mgr. Jozef Gallovič. Funkciu predsedu prijala zástupkyňa primátora mesta Trnava p.PhDr. Eva Nemčovská, PhD., MPH. Na tomto Valnom zhromaždení sa zmenila aj štruktúra výkonných štatutárov, ktorými sú podpredseda a tajomník. Do funkcie podpredsedu bol zvolený dlhoročný člen výboru spolku, p. JUDr. Jozef Opatovský a do funkcie tajomníka Ing.

Kostol sv. Heleny v Trnave

Tabuľka: Významné udalosti v živote DHZ Pohranice

tags: #spevokol #svaty #anton