Svadba so spievajúcim kňazom: Skúsenosti a príbehy

Vráťme sa v čase a priestore, aby sme si priblížili rôzne momenty a skúsenosti spojené so životom a tradíciami našich predkov. Tieto príbehy nám umožňujú nahliadnuť do ich radostí, starostí a každodenného života.

Spomienky na detstvo a mladosť

Ilonka bola tá najlepšia kamarátka, akú som kedy mala. Pamätám sa, ako sme sa raz vybrali kúpať do Hornádu. To sme boli ešte malé dievčatá, možno desaťročné, s dlhými vrkočmi a cez prázdniny sme spolu pásli husi. Tie sme nechali v dedine pri jarku a šli samé. Nesmeli sme, ale to nás neodradilo. Jednak sme nevedeli plávať, a keď by sme sa aj chceli schladiť v toku rieky, mohli by sme ísť len so staršími.

Dve spolužiačky, obe štvrtáčky, sa vracali zo školy domov. Zima bola poriadna, mráz až štípal a Hornád zamrzol snáď po samé dno. Isto by po ňom teraz mohli prejsť aj kone s vozom. Tak si jeho stredom, ako po širokánskej ľadovej ceste z Kluknavy do Štefanskej Huty vykračovali dve malé chudé dievčatá a tešili sa, že idú domov. Hľadeli na brehy a hory zasypané snehom, sťahovali si do tvárí šatky pred hlúpym vetrom, krehli im prsty na rukách. Ale i tak je cesta domov veselšia než do školy.

Maličká Hela si sadla na stoličku a cítila sa hrdo. Pokojne mohla spustiť nohy a už sa jej nehompáľali. Aspoň nie tak, ako kedysi. Keď správne vytočila členky, špičkami prstov dosiahla až na chladnú podlahu a to pre ňu znamenalo, že je už veľká. Pravda, vždy svojich rovesníkov trochu prečnievala, ale stolička bola dosť vysoká, presne taká, akú má otec. Trochu vàzgala, lebo bola i poriadne stará, možno ešte z čias, keď v krajine vládol dáky chýrny kráľ či cisárovná, nie prezident Beneš. Lenže ona nad tým takto nerozmýšľala.

Sú len dve veci, ktoré sa spoľahlivo ocitajú v strede záujmov odrastenejšieho chlapca, čochvíľa už vchádzajúceho do puberty: vášeň pre rôzne stroje, hlavne autá a zbrane, no a potom ešte odvrávanie rodičom. To prvé platí všade tam, kde majú chlapci príležitosť stretnúť sa so strojčekmi, dotknúť sa ich, ohmatať, rozbehnúť a zastaviť ich, a to minimálne od okamihu vynájdenia áut. To druhé platí univerzálne, všade.

Život na dedine a spomienky na minulosť

Zomrela stará Verona. Nikto ju inak nevolal, pred jej menom vždy a každý spomenul stará, lebo mala tuhý koreň a dožila sa viac, než ktokoľvek iný zo Šačanov. Do posledných dní chodila, i keď už nie do Košíc na trhy, ale aspoň na krátku prechádzku od Semseyho kaštieľa po kostol Nanebovzatia Panny Márie a nazad, no aspoň zo tri razy každučký deň okrem nedele. Možno sa to nezdá tak veľa, ale pre ženu jej veku bol takmer zázrak, ak dokázala vôbec vyjsť na dvor.

Pozerali ste sa už niekedy do očí koňa, s ktorým ste strávili celé roky, vždy verne poslúchal, bol pre vás viac než zvieraťom, skôr priateľom, a naraz ho musíte nechať zastreliť? Ten výstrel, čo okolie ohluší len na kratučkú chvíľu, vám potom znie v hlave ešte veľmi dlho, zovrie srdce a vháňa slabosť do kolien. Akoby sa tým končila jedna časť vášho života, stratili ste priateľa, za ktorého ste boli zodpovední a nedokázali ste mu pomôcť, keď vás potreboval. Prečo si kôň zlomí nohu takmer vždy len keď ide dolu kopcom?

Kino je to najlepšie, čo ma kedy v živote stretlo! Ale netvrdím, že už nikdy nič lepšieho nespoznám. Lebo ak sa zamyslím, čo sa nestáva veľmi často, ale ak sa ozaj zamyslím, tak mi je jasné, že to najkrajšie ma ešte len čaká. Ešte rok vydržať, vlastne už ani toľko, hádam tri štvrtiny roka a povýšia ma za parobka. A potom... Potom môžem mať frajerku a nikto na mne za to nedoláme palicu. Zakaždým, keď si to predstavím a privriem oči, vidím Marču. Niežeby tu nebolo viacej pekných dievčat, niektoré mi už dlhý čas nedajú spávať, ale sú staršie alebo majú frajerov, a i keď nie, hoc sa stanem parobkom, nezavadia o mňa ani potom. Staršie chcú starších. Ale Marča... Už ako decko sa mi páčila, keď naháňala husi ku Barine, nech sa napasú a poriadne sa vyčvachtajú vo vode. Ešte bola malá, útla, s pekným svetlým hrubým vrkočom, ale ten malý noštek sa jej dvíhal trochu dohora rovnako ako teraz. Nie žeby bola namyslená. To nikdy! Vtedy sme sa dokonca aj spolu hrávali, hoc sa zo mňa ostatní chlapci smiali, že som dievčenský pupok. No neskôr už na mňa ani nepozrela. Stalo sa to po tom, ako som sa zabával tým, že som hádzal kamene. Husi jej totiž plávali hore dole a ona ich nevedela zahnať domov. Musela vojsť k ním do vody a ja som tie kamene naschvál hádzal tesne vedľa nej, aby ju ošpliechalo.

Spievajúci kňaz na svadbe

Prítomnosť kňaza na svadbe bola vždy významnou udalosťou. Kňaz nielenže vykonával obrad, ale často aj spieval, čím dodával obradu osobitnú atmosféru. Spev kňaza bol prejavom radosti a požehnania pre novomanželov.

Skúsenosti a spomienky

Spomienky na svadby so spievajúcim kňazom sú často spojené s hlbokými emóciami a duchovnými zážitkami. Ľudia si pamätajú nielen samotný obrad, ale aj kňazov hlas a piesne, ktoré spieval. Tieto momenty sa stali súčasťou rodinných príbehov a tradícií.

V minulosti bolo bežné, že kňazi mali hudobné nadanie a aktívne sa zapájali do kultúrneho života obce. Ich spev na svadbách bol prirodzenou súčasťou oslavy a prejavom spolupatričnosti s miestnou komunitou.

Príklad z histórie:

V malej dedinke na východnom Slovensku, na prelome 19. a 20. storočia, bol známy kňaz, ktorý mal krásny hlas. Ľudia ho volali "spievajúci otec". Jeho spev na svadbách bol taký dojímavý, že mnohí svadobčania plakali od radosti.

Tradícia spievajúcich kňazov sa postupne vytrácala, ale spomienky na ňu zostávajú živé v srdciach mnohých ľudí. Tieto príbehy sú svedectvom o bohatstve našej kultúry a duchovného dedičstva.

Súčasnosť a budúcnosť tradícií

Hoci sa svet mení, niektoré tradície pretrvávajú. Aj dnes sa nájdu kňazi, ktorí radi spievajú na svadbách a snažia sa tak priniesť radosť a požehnanie novomanželom. Je dôležité si tieto tradície pripomínať a uchovávať ich pre budúce generácie.

Nech žije tanec! Isto, keby som to zakričal v škole, všetci by sa na mňa pozerali čudne. Najmä učitelia, lebo my sme sa tu naučili kričať najmä: Nech žije Sovietsky zväz! Prípadne: Nech žije KSČ! Ale ak mám povedať pravdu, Sovietsky zväz ani komunistická strana ma nikdy neurobili takým šťastným, ako keď som tancoval. Je to úžasný pocit, keď dievčatá, na ktoré zvyčajne zazeráte nesmelo len tak kútikom oka, vám odrazu samé podajú ruku, dovolia, aby ste ich obchytili okolo pása a hľadia vám priamo do tváre, krútiac sa s vami v rytme hudby, pri ktorej zabudnete na okolitý svet. Ten odrazu nie je, nejestvuje a vnímate akurát akési prazvláštne teplo, čo napåňa vaše vnútro. Chvíľami som mal pocit, že priam horím.

Keby som bol ako Dríz alebo Pety, to by bolo niečo! Keď sa stretneme na ulici, každý sa hneď pýta: „Dríz ešte neprišiel? Ale príde, že áno?“ Alebo: „Dúfam, že dôjde aj Pety.“ Čakajú na nich všetci, pozerajú, kedy sa zjavia a keď sa konečne ukážu, dobre že im nebežia oproti. A ja? Aj keď v škole všetkým hovorím, že určite dôjdem, nikto si ani nevšimne, či už som tam alebo nie. Začnú hry bezo mňa a ak sa objavím, prekvapene civejú. „Vieš, Lojzo, celkom sme na teba zabudli. Ale keď si už prišiel, môžeš sa pridať.“ Len toľko povedia. Naozaj to nie je ktovieaký pocit a občas tuho premýšľam, ako by som to mohol zmeniť. Čo by som dal za to, keby na mňa občas počkali, alebo povedali ako sa tešia, že som medzi nimi.

Tabuľka: Porovnanie svadobných tradícií v minulosti a súčasnosti

tags: #spievajuci #knaz #na #svadbe