Spišský kanonik gréckokatolícky: História a význam

Po prvej svetovej vojne sa výrazným spôsobom zmenila politická geografia i mocenské pomery v Európe. Na troskách habsburskej monarchie vznikla okrem iných štátnych útvarov aj Československá republika (ČSR). Táto zmena politickej mapy však u nás spočiatku narobila veľké problémy v územno-správnom delení cirkevných provincií.

Ako pripomína cirkevný historik Gabriel Brendza, iba tri slovenské diecézy mali totiž všetky farnosti na území ČSR. A to Banskobystrická, Nitrianska a Spišská. Časť Košickej diecézy a podstatná časť Rožňavskej diecézy pripadla do Maďarska. Na juhovýchodnom Slovensku boli zasa na území ČSR farnosti Szatmárskej diecézy.

Problémom boli aj maďarskí a promaďarsky cítiaci biskupi a ordinári stojaci na čele slovenských diecéz, ktorí sa prikláňali k zachovaniu integrity Uhorska. Pre novú československú vládu tak boli až na košického biskupa Augustína Fischera Colbrieho neprijateľní.

„V marci 1919 vydal minister zahraničia Eduard Beneš z Paríža príkaz vypovedať z územia ČSR maďarských biskupov. Stalo sa tak bez vedomia Svätej stolice. Nitriansky biskup Viliam Baťán, banskobystrický biskup Farkaš Radnai, trnavský generálny vikár Ladislav Báthy a banskobystrický kanonik Adolf Grosch dostali od československej vlády ultimátum, aby do 22.

Banskobystrický biskup Radnai opustil diecézu 25. marca 1919 v sprievode českých legionárov a pri Štúrove odišiel do Maďarska. Nitriansky biskup Viliam Baťán tvrdil, že 10. decembra 1918 zaslal list rezignácie apoštolskému nunciovi vo Viedni, ale ten tento spis z neznámych dôvodov nedostal.

Pripomeňme, že okrem spomenutých biskupov pôsobil na Slovensku tiež maďarský biskup Alexander Párvy, ktorý však ešte v septembri 1918 odišiel zo Spiša do Budapešti, kde 24. marca 1919 zomrel. Rožňavskú diecézu zasa viedol biskup Ľudovít Balasz, ktorý mal maďarské cítenie. Vznik ČSR neprijal a ostal žiť utiahnuto v Rožňave, kde zomrel 18. septembra 1920.

Neudržateľnosť situácie s maďarskými biskupmi na slovenských biskupských stolcoch si uvedomoval aj viedenský nuncius arcibiskup Teodoro Valfré di Bonzo. „Pochopil, že Katolícku cirkev na Slovensku treba personálne slovakizovať a jurisdikčne čo najskôr aspoň provizórne osamostatniť,“ vysvetľuje Gabriel Brendza.

V tej dobe už u nás pôsobila Kňazská rada, ktorá združovala katolícke duchovenstvo okolo Andreja Hlinku. S rovnakou požiadavkou sa Kňazská rada obrátila aj na viedenského nuncia.

„Keď koncom februára nuncius Teodoro Valfré di Bonzo navštívil Prahu, stretol sa 26. februára 1919 s predsedom Kňazskej rady Andrejom Hlinkom a nechal sa od neho informovať o zložitých cirkevno-politických pomeroch na Slovensku. Hlinka písomne tlmočil požiadavku Kňazskej rady o zásadnú zmenu slovenských cirkevných pomerov, ktorej kľúčovým bodom malo byť nahradenie maďarských biskupov novými slovenskými ordinármi, úprava diecéz v súlade s novými štátnymi hranicami a konštituovanie slovenskej cirkevnej provincie,“ ozrejmuje Gabriel Brendza obsah listu, ktorý Kňazská rada prostredníctvom viedenského nuncia adresovala pápežovi Benediktovi XV.

V liste sa nachádzali tiež prvé návrhy kandidátov na diecéznych administrátorov. Svoje predstavy o nových biskupoch však mala aj československá vláda. V zozname, ktorý prezentoval minister Vavro Šrobár, neboli mená Andreja Hlinku a Jána Vojtaššáka. „Šrobárov výber kandidátov mal garantovať, že Slovenská ľudová strana nebude mať zastúpenie v biskupskom zbore. Prezident Masaryk si totiž výslovne želal, aby sa hlinkovci nestali biskupmi.

Vatikánu trvalo dlhšie, kým rozhodol o nových biskupoch. Malo to viac príčin. Jednak sa v Československu zdvihla vlna protikatolíckych nálad, ktoré prevládali najmä na českej strane. Republika tiež stále nemala oficiálne diplomatické styky s Vatikánom. A nakoniec nebola ešte dohodnutá konečná podoba hraníc nového štátneho útvaru.

„K posunu v otázke menovania biskupov došlo až po nadviazaní oficiálnych diplomatických vzťahov medzi ČSR a Svätou stolicou v septembri 1919. Vtedy totiž apoštolský nuncius Valfré di Bonzo prišiel spolu s Clementem Micarom do Prahy a odovzdal oficiálne uznanie ČSR zo strany Svätej stolice. V marci 1920 bol vymenovaný za vyslanca do Vatikánu univerzitný profesor histórie Kamil Krofta a 7.

Nuncius Clemente Micara mal vlastný zoznam potenciálnych biskupov, keďže ako bývalý audítor viedenskej nunciatúry bol v otázke menovania prvých slovenských biskupov dobre zorientovaný. Gabriel Brendza poznamenáva, že nuncius ukázal diplomatickú zručnosť, schopnosť nadväzovať kontakty a objektívne vypozorovať situáciu.

„Vo svojej správe vatikánskemu štátnemu sekretárovi kardinálovi Pietrovi Gasparimu z 15. Podľa týchto kritérií Clemente Micara dôsledne vyberal kandidátov zo zoznamov Kňazskej rady a vlády. Radil sa najmä so slovenskými kňazmi Karolom Kmeťkom a Jozefom Budayom.

Vymenovaniu nových biskupov predchádzal dôležitý akt definitívneho určenia južnej hranice s Maďarskom Trianonskou mierovou zmluvou zo 4. júna 1920 a oficiálny príchod arcibiskupa Clementa Micaru do Prahy 9. septembra 1920.

„Práve mienka nuncia Micaru bola podľa kardinála Gaspariho rozhodujúca, keďže jeho zoznam bol najdôležitejší pri definitívnom výbere kandidátov na biskupské stolce. Medzi navrhovanými kandidátmi chýbal vládny kandidát Marián Blaha, čo pobúrilo Eduarda Beneša. Mal totiž dojem, že Svätá stolica nepristúpila na žiadne ústupky voči požiadavkám vlády.

Československá vláda vynaložila všetko diplomatické úsilie, aby presadila kandidatúru Mariána Blahu, ktorou podmieňovala súhlas s vymenovaním ďalších kandidátov. Štátny sekretár kardinál Gaspari na to reagoval nótou ministrovi Benešovi. Napokon Gaspari vo svojej správe z 19. októbra 1920 vyjadril úmysel Svätej stolice vymenovať Jána Vojtaššáka za spišského, Karola Kmeťka za nitrianskeho a Mariána Blahu za banskobystrického biskupa,“ ozrejmuje Gabriel Brendza komunikáciu Svätej stolice a ČSR.

Kánonický proces menovania sa začal 13. novembra 1920 a vymenovanie bolo promulgované 16. decembra 1920 počas tajného zasadania kardinálskeho konzistória pod vedením pápeža Benedikta XV.

„Všetci navrhovaní kandidáti aj český kandidát na post českobudějovického biskupa Šimon Bárta vyjadrili pred nunciom svoju vďačnosť pápežovi Benediktovi XV. Zároveň prisľúbili, že urobia všetko, čo je v ich silách, aby nesklamali dôveru Svätej stolice a boli užitoční Katolíckej cirkvi a im zvereným dušiam. Nuncius navrhol kandidátom, aby si vykonali u redemptoristov v Prahe desaťdňové duchovné cvičenia, s čím všetci kandidáti súhlasili,“ približuje cirkevný historik.

A ako nových pastierov prijali veriaci? „S veľkým nadšením a entuziazmom,“ poznamenáva Gabriel Brendza a na ilustráciu pripomína vyjadrenie Andreja Hlinku, ktorý bol zrejme najviac spomínaný kandidát na biskupa, no pražská vláda jeho kandidatúru trikrát vetovala.

„My, ktorí sme si dovolili do biskupských palácov len pre pokarhanie, lekciu a trest a stúpali po mäkkých kobercoch a zádumčivých chodbách len na palcoch, aby sme ešte väčšmi nepopudili rozhnevaných otcov, dnes sa tu cítime ako doma. Títo biskupi sú kosť z našich kostí a telo z nášho tela.

Skončila sa éra šľachtických biskupov, ktorých dosadzovali panovníci a uhorská vláda. Nových biskupov však po nástupe do úradu čakala neľahká situácia, keďže život v diecézach bol po prvej svetovej vojne zdecimovaný. Bolo treba obnoviť formáciu takmer prázdnych kňazských seminárov a doplniť veľký nedostatok kňazov, neúnavne konať birmovné cesty a zápasiť s takzvaným kultúrnym bojom liberálnej pražskej vlády.

Vysviacka slovenských biskupov sa konala v Nitre. Mala veľký historický význam a bola mimoriadne slávnostná. Samotný priebeh vysviacky zabezpečoval prípravný výbor, ktorý viedol tajomník nového nitrianskeho biskupa Jozef Tiso. Termín bol určený najprv na 6. februára 1921, no z viacerých dôvodov došlo k jeho presunutiu na nedeľu 13. februára.

Už v predvečer vysviacky boli nitrianske ulice počas slávnostného obradu vyzdobené 3 000 lampiónmi. Biskupské mitry použité pri konsekrácii vyšili vajnorské katolícke ženy typickými výšivkami. Na mitrách bol latinský nápis Natio Slovaca eppis Slovacis (Národ slovenský biskupom slovenským) a tiež staroslovenský nápis Budi gi milost tvoja na nas nina in viek (Nech je milosť tvoja nad nami teraz i naveky).

Samotný obrad sa začal o 8.00 v piaristickom Kostole sv. Ladislava v Nitre. Pri vstupe nuncia do chrámu zaspieval katedrálny zbor z Nitry skladbu Ecce sacerdos magnus, ktorú na túto príležitosť skomponoval regenschori nitrianskej katedrály Bohumil Štetka. Slovenský hudobný skladateľ Mikuláš Schneider-Trnavský skomponoval na túto príležitosť omšu, ktorej dal názov Stella matutina.

Na slávnosti biskupskej vysviacky túto omšu zaspieval Mužský zbor z Bratislavy pod vedením Dobroslava Orla. Na vysviacke boli prítomní štátni predstavitelia, zástupcovia kultúrnych, spoločenských organizácii z celej republiky. Evanjelickú cirkev zastupoval biskup Samuel Zoch, moravských katolíkov viedol vymenovaný olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan.

Vysviacka troch slovenských biskupov Mariána Blahu, Karola Kmeťka a Jána Vojtaššáka bola epochálnou a historicky významnou udalosťou pre celé Slovensko bez ohľadu na vierovyznanie, ako to pri tejto príležitosti vyjadril správca Matice slovenskej evanjelik Jozef Škultéty.

Začiatkom 19. storočia patrilo územie dnešnej Prešovskej metropolie do Mukačevskej eparchie. Tá svojou ohromnou rozlohou a počtom veriacich nedovoľovala efektívne spravovanie tohto územia. Samotná eparchia mala 14 archidiakonátov, 61 dekanátov, 729 farností, tie sa rozprestierali na území 13 žúp. V eparchi vtedy žilo okolo 507 000 veriacich.

Aj napriek osobe akou bol biskup Andrej Bačinský nebolo možné aby biskup v chudobnej časti monarchie spravoval tak rozsiahle územie. Jednak čo sa týkalo kontaktu s veriacimi či klérom nebolo ľahké niekedy priam nemožné budovať eparchiu ako spoločenstvo kňazov so svojím biskupom.

Treba si uvedomiť, že človek počiatkom 19. storočia nemal k dispozícii auto a vybudovanú infraštruktúru, či dokonca média, iné komunikačné prostriedky, ktorými by mohol byť v kontakte aj s kňazov v najodľahlejšej časti eparchie. Pre biskupa zabrala jedna cesta z Užhorodu napr. do Medzilaboriec či Svidníka zabrala aj tri dni.

Mukačevská eparchia bola podelená pre lepšiu správu územia na tri vikariáty - Košický, Satmársky a Marmaroš. Jednotlivý vikári museli byť potvrdený cisárom, nemali právomoci sídelného biskupa, o miere ich dosahu, resp. Košický vikariát - Prvým vikárom bol Ján Pázstély. Do funkcie bol menovaný v roku 1787, v roku 1788 sa však funkcie vzdáva.

Košice bolo mesto, ktoré východným kresťanom neprialo, samotný vikariát sídlil v budove bývalého františkánskeho kostola. Treba však poznamenať, v tomto kláštore mal vikariát vyhradené iba tri miestnosti, skúste si predstaviť viesť firmu, ktorá zamestnáva niekoľko stoviek ľudí iba z troch miestností, naviac, že by tieto tri miestnosti boli aj vašim bytom.

Piaristický kostol sv. Ladislava v Nitre, kde sa konala vysviacka biskupov.

Jágerský biskup v kláštore zriadil malý seminár, tým pádom ostal vikariát bez rezidencie. Košická mestská rada nebrala Gréckokatolíkov ani len za katolíkov a radila ich do skupiny medzi protestantov.

Vidiac tieto podmienky novovymenovaný vikár Michal Bradáč, od roku 1808 pomocný biskup Mukačevský, sa obrátil do Prešova kam bolo zamýšľané presťahovať sídlo vikariátu. Ani v Prešove však nenašiel veľa pochopenia. Mesto napokon súhlasilo s umiestnením vikariátu do budovy bývalého mestského chudobinca a zároveň kláštora minoritov.

Nešlo ani tak o dobrú vôľu mestských radných ako o horlivú prácu Michala Bradača, ktorý získal rozhodnutie od cisára Leopolda z dňa 20.10.1792 pod číslom 23 484. Okrem iného sa napokon podarilo dosiahnuť aj dekrét cisára z roku 1806, ktorým oficiálne zriadil Košický vikariát so sídlom v Prešove.

Navyše sa podarilo Michalovi Bradačovi získať finančnú podporu v podobe 38 907 zlatých 34 grajciarov odsúhlasenú miestodržiteľskou radou na opravy na budove vikariátu a prispôsobenie chrámu pripojeného k budove pre potreby byzantského rítu.

Chorľavý biskup Mukačevský Andrej Bačinský požiadal o pomocného biskupa a tým sa v roku 1809 stáva Košický vikár Michal Bradač. V podstate ako pomocný biskup pôsobil aj naďalej ako Košický vikár, náhle však zomiera biskup Andrej Bačinský a na jeho miesto nastupuje ako kapitulný vikár Ján Kutka, ten spravuje eparchiu v rokoch 1809-1812.

V roku 1812 nastúpil na miesto kapitulného vikára pomocný biskup Michal Bradač, na uprázdnený stolec vikára v Košiciach nastúpil Gregor Tarkovič, ten spravoval vikariát len do roku 1815, pre náhlu smrť Michala Bradáča Gregor Tarkovič opúšťa Prešov a zaujíma miesto kapitulného vikára Mukačevskej eparchie.

Ján Kutka ako kapitulný vikár prišiel z návrhom na rozdelenie rozsiahlej Mukačevskej eparchie do troch eparchií, ktoré by tvorili metropóliu byzantského obradu. Návrh zahrňoval rozčleniť Mukačevské biskupstvo na Prešovské, Mukačevské, Marmaroš. So smrťou Jána Kutku však zomiera aj myšlienka na metropóliu. Nezomrela však myšlienka na rozdelenie biskupstva.

Samotný cisár František I. odvolajúc sa na patronátne právo prispel k rozdeleniu biskupstva. 3. 1. marca 1816 napísal cisár list do Ríma, kde informoval pápeža o rozdelení eparchie. V liste tiež žiada o menovanie Gregora Tarkoviča za biskupa pre novú eparchiu. Cisár okrem iného v liste podložil finančné zabezpečenie eparchie.

Pápež bulou Relata Semper z 22. septembra 1818 zriaďuje Prešovskú eparchiu. Tá sa rozprestierala na území bývalého Košického vikariátu. Nová eparchia sa rozkladala na území dovtedajšieho vikariátu a zahrňovala župy: Šarišskú, Abov, Gemer, Spiš, Turňa, Severný Zemplín, Bodrog.

Doslova v bule Relata Semper možno čítať text preložený Martinom Slaninkom z latinského originálu textu: „Z vlastnej vôle teda rozdeľujeme a oddeľujeme na večné časy úplne nižšiepoložené panstvá, stolice a okresy od spomínanej mukačevskej diecézy. A na prvom mieste ozdobujeme spomínané slobodné kráľovské mesto Prešov, ktoré za vlády tohto cisára vyniká počtom obyvateľov katolíkov - gréckeho i latinského obradu - titulom a poctou biskupského mesta v zmysle kánonických ustanovení a uvedenou apoštolskou autoritou.

A tak aj v Prešove, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, povyšujeme farský kostol - nazývaný vikariálnym zasvätený sv. Jánovi Evanjelistovi - ktorý uznávame za dosť veľký a pekne vybudovaný, na biskupskú katedrálu. Tento chrám bol predtým farským, zasvätený úcte sv. Jána Evanjelistu, odteraz bude spravovať terajší farár čiže vikár. Jemu zostane vykonávanie starostlivosti o duše a pri jeho uprázdnení - kedykoľvek sa to prihodí - sa oň postará budúci, v tom čase ustanovený prešovský biskup, tak ako doteraz.

V tom chráme zriaďujeme a ustanovujeme nastálo - z podobného popudu našej apoštolskej autority - stolicu s biskupskou hodnosťou pre jedného biskupa, nazývaného prešovským. Tá bude mať všetky svoje biskupské znaky, privilégiá a prednosti takým spôsobom a v takej forme, akej sa tešia a používajú ostatné katedrálne cirkvi gréckokatolíckeho obradu, ktoré boli zriadené Apoštolskou stolicou v tom uhorskom kráľovstve.

Okrem iného priznáva Rakúsko- Uhorskému cisárovi právo menovať biskupov do novej diecézy za predpokladu, že ich musí schváliť Rím. Slovenský preklad buly Martina Slaninku ďalej uvádza o tejto skutočnosti: „Právo nominovať - čiže uviesť biskupa do spomenutého katedrálneho prešovského chrámu, ktorý bol ustanovený, ako sa to hore uvádza - patrí menovanému cisárovi a kráľovi v uhorskom kráľovstve a jeho uvedeným nástupcom, kráľom. Toto právo bolo ustanovené nami a rímskymi veľkňazmi, našimi nástupcami, a to tak po prvý raz ako aj v budúcnosti, ak bude jeho stolica uprázdnená alebo prepustená (nie však u Apoštolskej stolice).

Vznik biskupstva nebol ani zďaleka idylkou pod ochranou cisára Františka I.. Väčšina veriacich biskupstva boli chudobný obyvatelia prevažne Rusynských oblastí. Biskupstvo v čase vzniku nemalo plne funkčnú budovu rezidencie, katedrálny chrám nebol stále plne prispôsobený východnému rítu, v Prešove, ktorému vzdelanie nebolo cudzie ale naopak veľmi blízke však neboli ani seminár ani fakulta bohoslovia.

Gregor Tarkovič tri roky žil vo Viedni a pracoval na finančnom a materiálnom zabezpečení eparchie na vlastné náklady. Situácii pomohol fakt náklonnosti Habsburských panovníkov otázke byzantského rítu. S podlomeným zdravím sa napokon Gregor Tarkovič vracia do Prešova v novembri 1820.

V roku 1821 v nedeľu Všetkých svätých 17. júla prijal biskupskú vysviacku v monastiery otcov Baziliánov v Krásnom Brode, významnom pútnickom mieste eparchie kde mala byť v 17. storočí pôvodne podpísaná únia o zjednotení s Rímom, pre nepriaznivé okolnosti a nepokoje, napokon k tomu došlo až v roku 1646 v Užhorode.

Prešovský biskup bol povinný každý rok zložiť vyznanie viery pred dvoma zo svojich kanonikov. Tí vierovyznanie následne podpísali a podpísané bolo zaslané do Viedne nunciovi. Aj tu možno bádať ťažkosť byť Grécko-katolíckym biskupom v novozriadenom biskupstve v Prešove.

Treba však pozerať aj na skutočnosť, že František I. menoval biskupa Tarkoviča bez vedomia Ríma v roku 1816. Bolo 162 rokov po Užhorodskej únii, Rím poznal spoločenstvo s východnou cirkvou v Grécko - katolíckej už od 1596 roku ,kedy sa s Rímom zjednotili východný kresťania byzantského obradu pri podpise Brest - Litovskej únie. Predsa však možno stále bádať určitý postoj odstupu zo strany latinského kléru.

Biskupov do Prešova menoval sám cisár, Rím však musel potvrdiť menovanie. Táto skutočnosť bola predmetom sporov po vzniku Česko- Slovenska, vláda si nárokovala na menovacie právo ako nástupnícky štát Rakúsko - Uhorska.

Gréckokatolícka katedrála v Prešove.

Košická eparchia patrí k druhej najstaršej cirkevnej organizácii gréckokatolíkov na Slovensku. Jej história sa začala písať dňa 21. februára 1997, kedy Kongregácia pre východné cirkvi dekrétom pápeža Jána Pavla II. Ustanovil bulou Ecclesiales communitates apoštolský exarchát.

Novovzniknutí exarchát bol vyčlenený z vtedajšieho jednotného prešovského biskupstva. Prvým exarchom bol ustanovený dovtedajší pomocný prešovský sídelný biskup Milan Chautur. Za sídlo nového exarchátu bolo menované mesto Košice. Miestny chrám bol následné povýšený na katedrálu, kde sa 2. marca toho istého roku, uskutočnila intronizácia za prítomnosti, apoštolského nuncia na Slovensku, arcibiskupa Luigiho Dossenu.

5. júla spomínaného roku na odpuste v Sečoviach boli za patrónov exarchátu vyhlásení slovanský apoštoli sv. Cyril a Metod. Prvým miestom exarchátneho úradu sa stala budova na Dominikanskom námestí č. 13. V oblasti výchovy formácie od roku 1997 funguje Pastoračno-katechetické centrum, ktoré sídli v Košiciach. V roku 1999 svoju činnosť začal exarchátny súd.

Dňa 30. V súčasnosti má eparchia v správe základnú školu sv. Rodiny v Sečovciach, umeleckú školu sv. Cecílie v Sečovciach, cirkevnú materskú školu bl. Vasiľa Hopka v Michalovciach, cirkevnú základnú školu s materskou škôlkou sv. Michala Archanjela v Stanči, cirkevné gymnázium sv. Jána Krstiteľa v Trebišove, Strednú katolícku pedagogickú školu sv. Cyrila a Metoda v Košiciach a exarchátne centrum voľného času sv.

Na území eparchie sídlia aj viaceré kultúrne-náboženské spolky. K jedným z najväčších spolkov patrí aj spolok sv. Cyrila a Metoda, ktorý má svoje sídlo v Michalovciach. Jeho súčastným predsedom je kňaz košickej eparchie, Michal Hospodár. Medzi aktivity spolku patrí každoročné vydávanie Gréckokatolíckeho kalendára, Diár gréckokatolíka, piesne na CD nosičoch. Spolok spolupracuje so spolkom sv.

Do pastorácie sa zapájajú aj štyri rehole: Rád sv. Bazila Veľkého, Sestry rádu sv. Eparchia vyvíja činnosť i na charitatívnom poli v podobe charitatívnej služby v mestách Trebišov, Michalovce a Košice, zdravotnícko-ošetrovateľskú činnosť- ADOS v Michalovciach a v pobočke Veľké Kapušany. Výnimočné postavenie predstavuje linka Valentín, ktorá sa venuje pomoci v oblasti homosexuality. Nejedná sa o telefonickú, ale o písomnú linku. Linka sídli v Košiciach a spolupracuje s občianskym združením Rieky.

Najvýznamnejším miestom duchovných odpustových slávností sa stal Klokočov, dedinka na Zemplíne. V miestnom gréckokatolíckom chráme v dobe kuruckých vojen, vojsko tiahlo na mesto Michalovce. Miestni ľudia sa zišli so strachom v chráme a keď sa vojsko blížilo k dedine, ikona Bohorodičky sa stmavila a začala sĺziť. Chrám bol na druhý deň podpálený, pričom ikona nezhorela. Od tejto doby sa stalo centrom pozornosti zo strany svetskej moci, ako i zo strany veriacich.

Eparchia je rozdelená na protopresbyteráty, ktorých je v súčasnosti šesť-košický, michalovský, sečovský, sobranecký, spišskonovoveský, trebišovský, kráľovskochlmecký.

Tabuľka: Prehľad eparchií a protopresbyterátov

tags: #spisiak #knaz #greckokatolicky