Dobové dokumenty, akými sú zápisky misionárov, správcov farností i samotných veriacich, ktorí svoje dojmy čoraz častejšie uverejňovali i v tlači, ukazujú, že hoci sa menia okolnosti a možnosti, ľudské srdce sa nemení.
SPIŠSKÝ HRAD (SPIS CASTLE) 4K
Pre malý rozsah príspevkov sa aj tentoraz musíme obmedziť len na pár poznámok z pera misionárov redemptoristov. Tak ako sa Horné Uhorsko veľmi líšilo od iných krajín monarchie, ani jednotlivé regióny, kde žilo slovenské obyvateľstvo, neboli rovnaké.
Keď sa redemptoristi po prvýkrát dostali z Trenčianskej župy do Oravskej, hneď poznamenali, že prišli do rozvinutejšieho regiónu. Inde v ťažkej materiálnej situácii muži vo veľkom počte odchádzali do Ameriky. Mladíci často ešte pred dosiahnutím odvodového veku odišli radšej za oceán.
O situácii v tej-ktorej farnosti nám mnoho napovedia kázne, ktoré misionári volili. Okrem tých stabilných (večné pravdy, modlitba, Panna Mária, kríž, Eucharistia) si vyberali aj rôzne fakultatívne príhovory.
V Lendaku a v Spišských Matiašovciach v Zamagurí v januári 1891 vystúpili redemptoristi dokonca aj proti priadkam, ktoré sa nazývali „kudielné chýže“. Tieto stretnutia mali vraj niekedy formu sťaby nejakej „párty“. Konali sa vždy v inom dome a misionári videli v tom nebezpečenstvo pre mládež.
Okrem toho v Matiašovciach ešte pred misiami prišiel na faru krčmár a vravel, že počul, že prídu misionári, ktorí budú zaiste kázať proti pálenému. Vravel, že pred niekoľkými rokmi boli misie v Novom Targu v Haliči. Aj tam sa ľudia zriekali páleného, a teraz vraj pijú rum a pivo. Presviedčal farára, že misie v tomto smere nič nepomôžu a len bude horšie.
Možno práve pre toto mal jeden muž strach a neprišiel do kostola ani raz. V dedine si však toho čoskoro všetci všimli. Jeho domáci mu preto povedali, že ak nepôjde do kostola, tak na konci prídu za ním osobne misionári domov. Muž sa tak naľakal, že ušiel z domu a pri závere misií ho ešte stále nebolo.
Počas týchto misií sa stal aj prípad, nad ktorým nestačili misionári žasnúť a poznamenali, že toto sa môže stať snáď len v Uhorsku. Prišiel strážnik z okresnej väznice zo Starej Lesnej s väzňom, ktorý sa veľmi chcel zúčastniť na misiách. S reťazou na ľavej ruke a pravej nohe bol na kázni, na spovedi a pristúpil k prijímaniu.
Nie všade boli misie prijímané rovnako. Koncom roka 1912 sa konali v dvoch farnostiach Nitrianskej diecézy, v Trenčianskej župe. Išlo o obce Papradno a Zubák. Zatiaľ čo v Zubáku boli misionári prijatí s nadšením a vraj pri ich odchode veriaci tak plakali, že kazateľa nebolo takmer počuť, v Papradne bola účasť slabá, dokonca aj zo strany žien.
Takmer tisíc farníkov bolo v Amerike. Väčšina ostatných sa zdržiavala celé mesiace v roku na prácach v Čechách a na Morave, kde ani nechodili do kostola, a tak nečudo, že nejavili veľký záujem ani o misie doma. A to pritom misie viedli Slováci Jozef Grigeľ a Karol Stašík pod taktovkou vyhláseného misionára Moravana Františka Ševčíka, ktorý nahradil Josefa Tomáška a od roku 1904 do 1933 vykonal na Slovensku viac ako 300 misií.
Obnovy misií v Papradne, ktorá sa konala v januári 1914 pri teplotách -30 °C, sa zúčastnil Otto Loula, ktorý si do svojho denníka zapísal: „S věncem málo nevěst jde k oltáři. Dle toho také byla naše kázaní. Napřeď se to toulá a kdyby anděl z nebe přišel, nic nepořídí. Až je zle, to naříká a pláče a vlasy si rve z hlavy. Jinak by byl lid dobrosrdečný i dobré vůle. V obci je konsum. Za jediný rok v jediném tomto obchodě propije jediná tato obec 100 000 K.
Možno sa na prvý pohľad zdá, že misionári si zaznamenávali len negatívne veci. Nie je to pravda. Spomeňme aspoň goralskú obec Ždiar. Misie v roku 1888, vôbec prvé v tejto obci, boli doslova udalosťou. A to všetko aj napriek jazykovej bariére, keďže ľudia síce kňazom rozumeli, ale oni spočiatku vôbec nerozumeli ľuďom.
Už keď sa misionári blížili k obci, videli množstvo ľudí schádzať z vrchov a brodiť sa v snehu smerom ku kostolu. V domoch ostali len malé deti a niekto z dospelých, ktorého otec rodiny určil, aby sa staral o dobytok. Dokonca aj chorých zvážali na saniach do kostola. Veriaci zo vzdialenejších častí farnosti ostávali v kostole celý deň.
Misionári žasli, čoho boli ľudia schopní v obrovskom snehu a pri veľkých mrazoch. Sami uznali, že niektorí farníci ani pri najlepšej vôli nemohli pravidelne navštevovať bohoslužby, a tak im to ani nevyčítali. V zime boli zavalení snehom a v lete boli buď na pastvinách s dobytkom, alebo rozídení široko-ďaleko za prácou.
Muži zarábali málo, a tak chodili vo veľkom na zárobky do Ameriky. Misionárov udivovala odvaha Ždiaranov cestovať tak ďaleko a chválili ich pracovitosť. Vytýkali im len pálené. Pri druhých misiách v roku 1901 to zhodnotili nasledovne: „Dítky bývaly dříve vychrtlé, slabé, blbé, nyní jsou zdravé a chytré.
Do rozpadu monarchie v roku 1918 sa na území dnešného Slovenska vykonalo 326 farských misií (316 po slovensky, 6 po nemecky a 4 po poľsky). Najďalej na východ sa dostali redemptoristi po Spišské Vlachy. Jedinou diecézou, kde nevykonali ani jedny misie, bola Košická.
Osudy kostolných veží
P. Veža Kostola Panny Márie na brehu priehrady Liptovská Mara. Zostali stáť ako nemé pripomenutie ušlých čias. Vďačili za to často aj zosilnenej statike, ktorá lepšie odolávala zubu času, alebo šlo len o priaznivú zhodu okolností.
Medzi menej šťastné prípady patrí veža pôvodne ešte románskeho farského Kostola svätého Jakuba v centre Nitry. Zostala stáť sama po tom, čo zvyšok chrámu po vyhorení zbúrali v roku 1786. Jej čas sa naplnil o storočie neskôr, keď ju v roku 1880 tiež rozobrali.
V Mošovciach zasa prežila gotická veža Kostola Najsvätejšej Trojice sama doslova len chvíľu. Starý chrám zbúrali a nahradili novostavbou v rokoch 1912 - 1913. Pôvodne 45 metrov vysokú vežu ponechali na mieste a začlenili do nového kostola.
Kto niekedy prechádzal cestou zo Spišskej Novej Vsi do Spišských Vlachov, nemohol si v poli pred dedinkou Spišský Hrušov nevšimnúť výraznú dominantu krajiny - ruinu veže.
Ranogotický kostol zasvätený poľskému svätcovi svätému biskupovi mučeníkovi Stanislavovi postavili niekedy v 13. storočí ako jednoloďovú stavbu so západnou predstavanou vežou. Miloj bola staré sídlo, spomína sa už v darovacej listine z roku 1255 ako „terra Miloy“. O samotnom kostole sa prvýkrát dozvedáme až v roku 1402. Dedina zanikla niekedy v 16. storočí.
Nepriazeň osudu do dnešných dní prežila len samotná veža a zvyšky západnej steny lode na južnej strane vrátane jej nárožia. Z architektonických detailov sú to predovšetkým dva portály v podveží. Väčší z nich, vedúci do podvežia, je už zakončený mierne zahroteným oblúkom. Menší vstup má ešte polkruhový oblúk. Oba portály sú jednoduchého tvaru, ale zhotovené zo starostlivo opracovaných kameňov červenej farby.
Vyše 700-ročná veža predstavuje výrazný krajinný prvok a má tiež veľkú historickú hodnotu. Zaslúžila by si určite viac pozornosti zo strany kompetentných, aby sa predišlo ďalšiemu chátraniu a úbytku muriva.
Ďalšiu osamotenú vežu nájdeme v podtatranskej dedinke Gerlachov, ktorá dala meno nášmu najvyššiemu vrchu.
Ranogotický chrám zasvätený pôvodne svätému Martinovi, neskôr Svätému krížu postavili v obci zrejme niekedy na prelome 13. a 14. storočia. Prvá písomná zmienka o obci je až z roku 1326.
Počas reformácie prešiel chrám do rúk evanjelikov, ktorí ho využívali do roku 1675, keď im ho odobrali a vrátili katolíkom. Tým však nevedomky rozhodli o osude stredovekej stavby. Veriacich hlásiacich sa k Rímskokatolíckej cirkvi bolo totiž v obci aj počas nasledujúcich storočí málo, a tak mali veľké problémy starať sa o kostol.
Jeho stav sa postupne zhoršoval, až sa stal pred sto rokmi havarijným. V 30. a 40. rokoch potom prebiehala komunikácia medzi Cirkvou a štátnymi úradmi o poskytnutí finančných prostriedkov na opravu alebo povolenia schátraný chrám zbúrať. K tomu napokon došlo v roku 1953, keď bola zbúraná takmer celá loď, presbytérium a sakristia kostola. Zachovaná bola aspoň veža s mladšou prístavbou a západná stena lode.
Vežu sa však napokon predsa len podarilo zachrániť. Miestne úrady povolili jej opravu formou brigád veriacich v roku 1955.
Do ďaleka žiaria biele fasády renesančnej veže zaniknutého Kostola Panny Márie na západnom brehu priehrady Liptovská Mara.
Liptovská Mara patrila medzi najstaršie a najvýznamnejšie sídla Liptova. Niekoľko storočí bola cirkevným i správnym centrom Liptova, kde sa schádzala na rokovania šľachta z celej Liptovskej stolice.
Prvý kamenný kostol tu postavili už niekedy okolo roku 1100 a odborníci ho považujú za vôbec najstaršiu sakrálnu stavbu Liptova. V druhej polovici 13. storočia na jej mieste postavili väčší chrám už v ranogotickom štýle. Po viacerých rozšíreniach, ktoré si vyžiadal jeho význam, sa zmenil na reprezentatívny dvojloďový objekt s polygonálnym presbytériom a dvojpodlažnou sakristiou na severnej strane. Základný stavebný vývoj zavŕšili v 30. rokoch 16. storočia výstavbou renesančnej veže.
Osud celej obce sa začal napĺňať v roku 1964, keď sa rozhodlo, že celá oblasť musí ustúpiť plánovanej priehrade na Váhu. Kostol Panny Márie bol pamiatkarmi vyhodnotený ako jedna z najvýznamnejších pamiatok územia určeného na zatopenie, a tak sa zvažovalo, ako ju zachrániť.
Po dôkladnom výskume, ktorý objasnil stavebný vývoj kostola a priniesol aj objav základov jeho ranorománskeho predchodcu, boli v rokoch 1973 - 1974 sňaté všetky cenné stavebné i ozdobné prvky, časti zariadenia i fresky, ktoré mali byť použité pri výstavbe kópie chrámu. Následne kostol kompletne rozobrali až na renesančnú vežu. Pri nej je prezentovaný pôdorys zaniknutého chrámu, škoda, že bez vyznačenia staršieho objektu.
Veža je dnes jednou z expozícií Liptovského múzea. Kópiu kostola vystavali neskôr v areáli skanzenu v Pribyline.
Kostol sv. Ladislava v Spišskom Štvrtku
Patrocínium: sv. Ladislav. Vznik: začiatok 14. storočia.
Kostolík postavili začiatkom 14. storočia ako typické jednolodie s kvadratickým presbytériom a predstavanou západnou vežou. V priebehu 15. storočia bol kostol rozšírený a upravený.
Začiatkom 16. storočia pristavali k severnej stene lode neskorogotickú Kaplnku sv. Kríža.
V prvej polovici 18. storočia nahradili plochý drevený strop v lode murovanou klenbou, ktorá prispela k problémom so statikou stavby. Preto museli už v druhej polovici 18. storočia pristúpiť k jej zabezpečeniu opornými piliermi.
V roku 1838 odstránili drevenú tribúnu v lodi a nahradili ju murovanou. V roku 1869 objekt znova vyhorel, čo si vyžiadalo zhotovenie nového krovu, strechy a opravu veže. V roku 1896 interiér vyzdobil maľbami J. Köhler.
V roku 2012 sa realizoval komplexný výskum, ktorý pomohol spresniť architektonický vývoj kostola a priniesol aj objav stredovekých nástenných malieb v interiéri. V rámci následnej obnovy dostal kostolík nový náter fasády a bola znížená dlažba v interiéri, pričom vstup do barokovej krypty bol prekrytý sklom. Obnovená stavba bola požehnaná spišským biskupom Š. Sečkom 22. apríla 2012.
Charakteristické znaky:
- Na veži sa zachovali pekné dvojité okná ukončené kružbou v tvare mníšky na dvoch podlažiach.
- Na južnej strane sa nachádzajú dva pôvodné portály do lode, resp. do presbytéria.
- Priestor presbytéria a sakristie spája pomerne úzky portál gotického tvaru.
- Nástenné maľby v interiéri boli objavené počas obnovy v rokoch 2010 - 2012 a predbežne sú datované do 14. storočia.
- Stredoveké kostolíky sa nachádzajú aj v okolitých obciach Chrasť nad Hornádom a Vitkovce, v susednom Jamníku stál gotický kostol až do 20. storočia.
Kostol je farským chrámom miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. Po nedávnej obnove je v dobrom stave, na odkrytie a reštaurovanie ešte čakajú objavené nástenné maľby, reštaurovať treba ešte aj portály v exteriéri.
Obec leží cca 14 km východne od Spišskej Novej Vsi na hlavnej ceste do Spišských Vlách a Krompách. Kostolík stojí v obci v ohradenom ale prístupnom areáli.
Kostol sv. Juraja v Hrhove
Patrocínium: sv. Juraj. Vznik: cca polovica 13. storočia.
Kostol postavili niekedy okolo polovice 13. storočia. S obcou sa stretávame v písomných prameňoch už od roku 1263, kedy sa spomína pod názvom Gurgeu.
V 15. storočí už kostol prestával stačiť potrebám rozrastajúcej sa farnosti, a preto sa okolo roku 1500 pristúpilo k jeho rozšíreniu. Západné priečelie ranogotickej lode bolo zbúrané a miesto neho bola pristavaná podstatne dlhšia i širšia neskorogotická loď, ktorú sprístupnili portálom zo západnej strany.
Počas nepokojného obdobia tureckých vojen a stavovských povstaní bol chrám v prvej polovici 17. storočia opevnený.
V priebehu prvej štvrtiny 19. storočia (uvádzajú sa roky 1814 - 15 i rok 1823) bolo kostol klasicisticky prestavaný. V interiéri dostal nové klenby, okenné otvory boli zväčšené a fasáda upravená. Status národnej kultúrnej pamiatky má od roku 1963.
Zaujímavosti:
- Pôvod kostolíka bol dlhé obdobie nejasný, Súpis pamiatok z roku 1967 hovoril o stavbe postavenej na starších základoch v roku 1500. Neskôr sa už predpokladalo, že zrejme pôjde o starší objekt, v niektorých prameňoch sa kládol jeho vznik až do 11. storočia. Až archeologický výskum v roku 2009 definitívne potvrdil starší pôvod východnej časti kostolíka a datoval jeho výstavbu do polovice 13. storočia.
- Pôvodný kostolík postavili bez základov, priamo na kamennom podloží. Stavebným materiálom boli opracované kvádre z tufu miestneho pôvodu, čo naznačuje, že išlo o významnejšiu stavbu, keďže zvyčajne sa využíval len lomový kameň (napr. v neďalekej Turni nad Bodvou).
- Ešte v roku 1968 bol v južnej stene staršej lode viditeľný zamurovaný polkruhový portál vytvorený z kamenných kvádrov, ako aj zamurované štrbinové okno na východnej stene presbytéria.
- Na pravej strane triumfálneho oblúka medzi staršou a novšou loďou je zamurovaný náhrobok Juraja Bubeka, ktorý zomrel v roku 1390, blízky o niečo mladšiemu náhrobnému kameňu Ladislava Bubeka v kaplnke kostola v Plešivci z roku 1401. Nie je celkom jasne, prečo sa jeho náhrobok nachádza práve v kostolíku v Hrhove, v tej dobe okrajovej časti bubekovského panstva.
- Pevnostný múr zo 17. storočia sa zachoval len v torzách.
- Nad obcou boli v roku 1990 odkryté zvyšky kamennej veže datovanej do 12. - 13. storočia, ktorá mohla byť súčasťou kráľovskej kúrie spomínanej už v roku 1245. Tá mohla zohrať úlohu pri úteku kráľa Bela IV. po porážke uhorského vojska Tatármi pri rieke Slanej. Význam lokality potvrdzuje aj nález zlatého pečatného prsteňa z 13. storočia.
Kostol patrí miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi, je však spravovaná z farnosti v Jablonove nad Turňou. Je v pomerne dobrom stave, pred niekoľkými rokmi sa riešilo vlhnutie obvodových múrov staršej časti. Prípadná obnova by mohla vrátiť minimálne staršej časti chrámu veľa z jej stredovekej podoby.
Obec Hrhov leží cca 20 kilometrov západne od Moldavy nad Bodvou pri ceste spájajúcej Rožňavu a Košice. Kostol tvorí výraznú dominantu obce a vďaka svojej polohe je viditeľný zďaleka.