Druhý vatikánsky koncil: História, priebeh a dôsledky

Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) predstavuje prelomový okamih v moderných dejinách katolíckej cirkvi. Podľa odborníkov priniesol najvýraznejšiu cirkevnú reformu od takzvaného konštantínskeho obratu v 4. storočí a reformácie.

V čase, keď sa objavujú čoraz silnejšie tendencie spochybňovať či priamo odmietať Druhý vatikánsky koncil, je dôležité pripomenúť si jeho históriu, priebeh a dôsledky.

S myšlienkou zvolania koncilu prišiel Ján XXIII. v januári 1959, tri mesiace po tom, ako bol zvolený za pápeža. Prípravy naň trvali tri roky.

Keď Pius XII. 9. októbra 1958 zomrel, charakter a prax katolicizmu vyzerali pevne zavedené, trvalé, ba nemenné. Ani nie o tri mesiace oznámil Piov nástupca Ján XXII. svoj úmysel zvolať nový ekumenický koncil. Ten koncil mal stáť pri počiatku, okrem iného, aj desaťročí nestability, aké si v živote katolíkov ešte v polovici päťdesiatych rokov nik nedokázal ani predstaviť.

Pápež Ján XXIII. otvoril tento koncil v Bazilike svätého Petra v Ríme, dňa 11. októbra 1962, a pápež Pavol VI. skončil tento koncil po 4 zasadacích obdobiach na tom istom mieste, dňa 8. decembra 1965. Koncily nazývajú sa ekumenickými alebo všeobecnými, keď dochádza k stretnutiu biskupov z celého obývaného sveta (oikuméne) pod vedením pápeža, alebo jeho zástupcov.

Koncil mal celkovo 168 generálnych kongregácií, 5 zasadaní, na ktorých bolo schválených 16 dokumentov: 4 konštitúcie, 9 dekrétov, a 3 deklarácie. Na koncilových prácach podieľalo sa 3058 koncilových otcov. Vo všetkých koncilových dokumentoch boli zjavné maximálne ústupky, s cieľom získať priazeň tých, ktorí boli odlúčení od Cirkvi.

Slávnostná záverečná ceremónia koncilu konala sa na širokom schodišti Baziliky svätého Petra, v Ríme, v ranných hodinách, dňa 8. decembra 1965. Dlhá procesia koncilových otcov kráčala pred pápežom Pavlom VI., neseným na pápežskom prenosnom tróne (sedia gestatoria), za vyzváňania zvonov v celom Ríme. Pápež Pavol VI. oznámil záverečnú výzvu koncilu, adresovanú pre svet, vo forme posolstiev vo francúzskom jazyku. Niekoľko kardinálov prečítalo tieto posolstvá, ktoré pápež Pavol VI. odovzdal následne predstaviteľom rôznych skupín.

Druhý vatikánsky koncil a revolúcia roku 1968 majú vzájomný historický vzťah. Revolúcia roku 1968 predstavovala hnutie zamerané na premenu spoločnosti. Tento rok predstavuje potvrdenie pádu utópie vedeckého socializmu a jeho sna modernej civilizácie za strašnú cenu miliónov obetí. Revolúcia roku 1968 mala veľký vplyv na Cirkev a na spoločnosť, a k vypuknutiu študentskej revolty v tomto období pomohol aj „koncilový obrat“.

Ciele a očakávania od koncilu

Pri otvorení koncilu panovali obrovské nádeje, že sa chystá nová éra ekumenickej jednoty. Zdalo sa, že je blízko chvíľa, keď sa zacelí priepasť medzi Rímskou cirkvou a Anglikánskou cirkvou, ktorú vytvorili Henrich VIII., Eduard VI. a Alžbeta I.

Pri ukončení koncilu sa katolícka cirkev tešila na nový dialóg s moderným vekom, ktorý stelesňoval otvorený, hoci aj sekulárny humanizmus Alberta Camusa či Rogera Garaudyho.

Je totiž pravda, že „dobrý pápež Ján“ chcel cez koncil ponúknuť svetu, ako uviedol vo svojej úvodnej reči, „liek milosti, nie prísnosti“, ale je tiež pravda, že pri zvolaní tohto koncilu 11. októbra 1962 povedal: „Ekumenický koncil sa má postarať najmä o to, aby svätý odkaz kresťanskej doktríny bol účinnejšie strážený a vyučovaný.“ A hoci pápež pred päťdesiatimi rokmi poznamenal, že „podstata starej doktríny odkazu viery je jedna vec, a spôsob, ktorým sa prezentuje, je vec druhá“, je tiež pravda, že pápež pozdvihol „povolanie cirkvi šíriť a brániť pravdu“, čo sa v postmodernom kultúrnom prostredí, kde je moja i tvoja pravda, ale nič, čo by sa dalo správne opísať ako skutočná pravda, niektorým vidí milo archaické a iným rovno nebezpečné.

To všetko môže ľudí znalých Biblie upozorniť na skutočnosť, že prvé (a zjavené) dejiny cirkvi, Skutky apoštolov, sa končia nečakaným stroskotaním lode - a že práve to stroskotanie sa stalo prekvapivým začiatkom novej fázy cirkevnej misie. V katolíckej cirkvi sa veci len málokedy zvrtnú tak, ako to človek očakáva.

Kontroverzie a spory po koncile

Každému ekumenickému koncilu v dejinách predchádzali spory, koncil prebiehal v atmosfére sporov a nasledovali po ňom len ďalšie spory. Azda práve to vysvetľuje, prečo sa za dve tisícročia konalo len 21 takýchto koncilov. Z tohto pohľadu sa dalo čakať, že aj po Druhom vatikánskom koncile sa rozpútajú škriepky. Ale Druhý vatikánsky koncil bol iný, v istom zmysle až jedinečný, a táto jedinečnosť vysvetľuje, prečo spory, ktoré po ňom prišli, mali taký charakter, aký mali.

Všetky ostatné ekumenické koncily poskytli cirkvi kľúče k svojej autentickej interpretácii: doktrinálne definície, kréda, legislatívu alebo exkomunikáciu kacírstiev. Ak chcete vedieť, čo učí nicejské vyznanie viery o Trojici, prečítate si ho, alebo ho odriekajte, ako to katolíci robia každú nedeľu. Ak chcete vedieť, čo učil Efezský alebo Chalcedónsky koncil o Vtelení, môžete uvažovať o efezskej definícii Panny Márie ako Theotokos (Bohorodičky) a o chalcedónskej definícii dvoch prirodzeností v jednej božskej Osobe Krista, ktorý je homoousios (jedno) s Otcom. Ak chcete vedieť, čo v Trente učili o reformácii a o autentickej katolíckej reforme, preštudujete si, čo Trentský koncil odsúdil, prečítate si katechizmus, ktorý zaviedol. Ak chcete vedieť, čo učil Prvý vatikánsky koncil o tom, ako Svätý Duch vyučuje cirkev prostredníctvom učiteľského úradu, môžete uvažovať o definícii povahy a obmedzení pápežskej neomylnosti.

Nič také však neurobil Druhý vatikánsky koncil. Nedefinoval nijakú doktrínu, neodsúdil žiadne herézy. Nezaviedol nové kánony cirkevného práva. Druhý vatikánsky koncil spísal 16 dokumentov rozličnej doktrinálnej závažnosti, ktorých interpretácia rozpútala nekresťanské škriepky, čo sa ťahali takmer štyridsať rokov. Škriepky sa často zameriavali na otázku, kto to tu vlastne vedie, a tieto naťahovačky, v kombinácii s často proklamovaným (hoci zriedka definovaným) „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ vytvorili formy akéhosi svojpomocného katolicizmu, ktoré by Jána XXIII. iste šokovali.

Takže pravdy, ktoré učil Druhý vatikánsky koncil, boli prvých pätnásť rokov po ňom stále trpko diskutované. A potom, v ďalšom neočakávanom zvrate celého príbehu, povstali dvaja géniovia, obaja muži koncilu, aby poskytli cirkvi autoritatívne kľúče k správnej interpretácii koncilových dokumentov. Ako zrejme ukážu aj dejiny, túto veľkú úlohu vzal na seba nečakaný poľský pápež Ján Pavol II. (ktorý ako dovtedy neznámy mladý biskup pomohol rozvinúť niekoľko koncilových dokumentov) a ešte nečakanejší bavorský pápež Benedikt XVI. (ktorý ako teológ-tridsiatnik zohral významnú rolu pri formulácii niekoľkých najdôležitejších učení koncilu o povahe cirkvi sústredenej na evanjelium.

Hoci to nepochopil ani Hans Küng, ani Marc Andrus, títo dvaja vzdelaní pápeži správne učili, že to, čo bolo v odkaze Druhého vatikánskeho koncilu inovatívne, treba chápať v kontinuite s tradíciou cirkvi. Katolícka cirkev nevznikla 11. októbra 1962. A to, čo sa stalo počas štyroch zasadnutí koncilu, sa musí chápať v kontexte uchovávania viery, o ktorom hovoril pred polstoročím Ján XXIII. Takže to, čo koncil priniesol ako ozajstné novoty - umiestnenie evanjelia do stredu cirkvi, ktorá sa chápe ako „spoločenstvo“ učeníkov, reforma uctievania, trvanie na dôstojnosti krstu a zodpovednosti všetkých katolíkov za svoje povolanie, či sú už laici, alebo vysvätení, otvorenosť novým metódam v teológii, učenie o náboženskej slobode, o cirkvi a štáte, ako aj o pretrvávajúcom dlhu cirkvi voči judaizmu - treba chápať ako jasne ukotvené v cirkevnej tradícii. Bez tejto kotvy a kontinuity by boli tieto vítané novoty vrhnuté do víru postmodernity.

Keď v retrospektíve uvažujeme o tomto zlatom jubileu, azda by sme mohli konečne pochopiť, že tento koncil bol jednou dramatickou udalosťou v omnoho dlhšom „momente“ katolíckych dejín. V momente, ktorý sa tiahne cez vyše stodvadsaťpäť rokov, v momente, v ktorom cirkev prekonávala hlboký a náročný proces reformy, v momente, keď pomaly klesla opona pred tou podobou katolicizmu, ktorá sa zrodila za protireformácie v 16. storočí, a opona sa pomaly zdvihla a odhalila katolicizmus tretieho tisícročia. Katolicizmus charakterizovaný tým, čo Ján Pavol II. a Benedikt XVI. označili za Novú evanjelizáciu.

Tento evanjelizačný katolicizmus, ktorý vidíme a ktorého sa môžeme dotknúť všade, kde je katolícka cirkev dnes živá a rastie, nemá nič spoločné s protestantizmom presadzovaným v nikdy nerealizovanej revolúcii Hansa Künga, ani nemá nič spoločné s gnostickou cirkvou lifestylového libertínstva Marca Andrusa. Naopak, ako učil Druhý vatikánsky koncil vo svojom centrálnom teologickom dokumente o Božskom zjavení, cirkev je tvorená evanjeliom a cirkev jestvuje preto, aby hlásila evanjelium. Každý katolík je pokrstený pre misionárske povolanie a každý katolík vstupuje každý deň na pôdu misie. Tento pocit evanjelizátorských možností a zodpovednosti, ktorý je neoddeliteľným základom práce cirkvi pre spravodlivosť a jej dobročinnosti, je pravým „duchom Druhého vatikánskeho koncilu“ a je aj pravovernou odpoveďou na azda najväčšiu výzvu, ktorú Ján XXIII. ukázal cirkvi a svetu pred päťdesiatimi rokmi.

Veľký problém, ktorému svet čelí aj dnes, po takmer 2000 rokoch, zostáva nezmenený. Kristus je stále prítomný v strede dejín a v strede života. Ľudia sú buď s ním a s jeho cirkvou, a v tom prípade sa tešia zo svetla, dobroty, poriadku a pokoja. Alebo sú bez neho či proti nemu, vedome protirečia jeho cirkvi, a v tom prípade plodia zmätok, trpkosť v ľudských vzťahoch a neprestajnú hrozbu bratovražedných vojen...

Ľudstvu, trápenému toľkými ťažkosťami, cirkev hovorí to, čo povedal Peter chudobným, ktorí od neho pýtali almužnu: „Nemám ani striebro, ani zlato, ale to, čo mám, vám dávam v mene Ježiša Nazaretského. Vstaňte a choďte (Skutky 3:6).... Cirkev neponúka dnešným ľuďom bohatstvo, ktoré pominie, ani im nesľubuje len pozemské šťastie. Zato im rozdáva dobro božskej milosti, ktoré pozdvihuje ľudí k dôstojnosti Božieho synovstva a je najúčinnejšou zábezpekou a pomôckou pre ľudskejší život. Otvára zdroj svojej životodarnej doktríny, ktorá umožňuje ľuďom, osvieteným Kristovým svetlom, aby dobre chápali, čo naozaj sú, čo je ich vysoká dôstojnosť a cieľ, a napokon, prostredníctvom svojich detí všade rozširuje plnosť kresťanskej lásky, ktorá je najúčinnejšia pri odstraňovaní semien sporov, najúčinnejšia pri nastoľovaní zhody, spravodlivého mieru a bratskej jednoty všetkých.

Ján XXIII. ukončil svoj otvárací prejav na Druhom vatikánskom koncile obrazom koncilu, ktorý „sa v cirkvi objavuje ako brieždenie, ako predzvesť nádherného svetla“. Teraz, uzavrel pápež, „ešte len svitá“. To, čo malo prísť, po značnej námahe a temnote, bol výsledok, aký si väčšina katolíkov pred päťdesiatimi rokmi ani nevedela predstaviť: koniec protireformácie a príchod evanjelizačného katolicizmu - kultúrotvornej kontrakultúry, ktorá svetu ponúka priateľstvo s Ježišom Kristom ako naplnenie najhlbších túžob ľudského srdca, cirkev, ktorá je hlavným svetovým obhajcom dôstojnosti ľudskej osoby a základných ľudských práv.

Spoločenstvá po koncile

Po koncile vznikli rôzne spoločenstvá, ktoré sa rôzne stavali k jeho záverom. Medzi najvýznamnejšie patria:

• Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X. (FSSPX) - Kňazské bratstvo svätého Pia X., ktoré odmieta niektoré závery koncilu.
• Fraternitas Sacerdotalis Sancti Petri (FSSP) - Kňazské bratstvo svätého Petra, ktoré vzniklo odštiepením od FSSPX a je v spoločenstve s Rímom.

Kňazské bratstvo svätého Pia X. (FSSPX)

Fraternitas Sacerdotalis Sancti Pii X. známe pod skratkou FSSPX, predpokladal hladký a úspešný rast bratstva. bratstvo svätého Pia X. sa začalo štiepiť. pridružili k existujúcim spoločenstvám Katolíckej cirkvi. cirkvi. a proces štiepenia sa u nich nikdy nezastaví. a sklamania. Napríklad 8. dejinami delenia, bolestných roztržiek a štiepenia... sme sa nikdy od pápeža dostatočne nedištancovali. v semináři Saint Curé d'Ars ve Flavigny-sur-Ozerain dne 8. prosince 1988, In: Mons. Marcel Lefebvre. [online]. 16. 11. 2014]. rozdeliť na dve základné kategórie. s odstredivou tendenciou. ešte ďalej ako arcibiskup Lefèbvre. respektíve v iných schizmatických platformách. 1958 prázdny. Neuznávajú sv. Jána XXIII. tomu, že na ňom sedia právoplatne zvolení pápeži. Sanborn. a seminaristi, ktorí naopak vykazovali dostredivú tendenciu. bratstvo svätého Petra), skratka FSSP. Táto spoločnosť vznikla 18. cirkvi. Lefèbvre sa sám exkomunikoval z Katolíckej cirkvi. Pápež Ján Pavol II. dodatočne oficiálne oznámil, že je exkomunikovaný. Lefèbvra došlo k autoexkomunikácii latae sententiae. platí aj v tom prípade, že nie úradne vyhlásená cirkevnou autoritou. aj keby pápež Ján Pavol II. latae sententiae. uvalenie exkomunikácie latae sententiae tým, že dňa 30. štyroch biskupov bez pápežského mandátu. skutočností. vatikánskeho koncilu a nebude ani korigovať jeho dokumenty. definitívneho odlúčenia od Katolíckej cirkvi. FSSPX a 18. Christi (zástupca Krista). života pápežského práva. členovia neskladajú náboženské sľuby. právo dozerať na jej činnosť vo svojej diecéze. s pápežským právom (napríklad jezuitov či dominikánov).

Kňazské bratstvo svätého Petra (FSSP)

FSSP má dva fundamentálne ciele. Pia V. z roku 1962. v službe Cirkvi k spáse duší. liturgických kníh z roku 1962. Josef Stimpfle, biskup z Augsburgu. Wigratzbade, bavorskom mariánskom pútnickom mieste. európsky kňazský seminár FSSP. v americkom Dentone. diakonov (4 %). Priemerný vek členov bol 37 rokov. (51). počtu členov FSSP. Sedem členov spoločnosti medzičasom zomrelo. pravidelne pribúda. kňazov spoločnosti ročne. a na rok 2014 dvanásť. 27. s FSSP. priestore. farnostiach a 98 filiálkach. konsolidovaným dojmom.

tags: #spolok #patra #druhy #vatikansky #koncil