Sviatok Všetkých svätých, ktorý pre dátum 1. novembra vo svojej histórii vytvorila rímsko-katolícka cirkev a ktorý si evanjelická cirkev pripomína 2. novembra ako Pamiatku zosnulých, je dňom, kedy si kresťania, ale aj nekresťania, spomínajú na svojich blízkych.
V našom uponáhľanom živote je dobre mať takéto dátumy a chvíle. Život človeka je poskladaný z mnohých malých príbehov v najrôznejších vzťahoch. Žijeme prepojení na rodičov a súrodencov, nachádzame a strácame životných partnerov, vychovávame a sprevádzame svoje aj cudzie deti, a potom máme priateľov a priateľky, kolegov a kolegyne, šéfov a šéfky - ale aj tých, s ktorými to máme ťažké my, alebo oni s nami. A to je dobre.
Lebo vzťahy robia život životom. Vzťah k sebe, k iným ľuďom, k prírode a k svetu - a zvlášť vzťah k tej základnej sile bytia, k Bohu - vytvára cenu a zmysel ľudského života. Preto vie byť tak ťažké, keď z našich životov odchádzajú a strácajú sa tí, ktorí boli pre nás dôležití. Zvlášť tí, cez ktorých sme spoznali lásku a radosť, krásu a šťastie, ale aj tí, ktorí spôsobili bolesť a smútok. Každý vzťah má svoj význam. Spomienky sú však to najcennejšie, čo môžeme po sebe zanechať. Všetky sú pripomenutím našich túžob. Pekné aj smutné, dobré aj zlé, silné aj prchavé. Spomienky na spoločnú radosť, aj spoločnú bolesť. Spomienky, ktoré potrebujeme pustiť zo svojho života preč, a aj tie, ktoré nás povzbudia.
Lenže vedieť dobre spomínať - spomínať tak, aby spomienka bola zdrojom sily a odvahy - nie je niečo, čo by sme prirodzene vedeli. Vedieť dobre spomínať je niečo, čo sa musíme učiť. Je to ľahšie, ak myslíme na takých ľudí, s ktorými nás spájala láska a úcta. Niekedy sú však naše spomienky zastreté bolesťou a mnohými ranami. Smrť a strata blízkeho človeka je jedna z najťažších skúseností, cez ktoré v živote prechádzame. Niekedy až vtedy naplno zažijeme krehkosť a hranice ľudskej moci. Žiadne naše poznanie, žiadna naša sila nemôže zadržať odchod milovaného človeka, voči smrti sme bezmocní.
Bolesť a smútok zo straty milovaných ľudí môžu byť pre nás zničujúce. Aj preto cirkev vytvorila čas a sviatok, cez ktorý učila a učí ľudí dobre spomínať. Aby sme dobrým spomínaním mohli udržať v prítomnosti to vzácne, čím pre nás iní ľudia boli. Spôsob ako vedieť dobre spomínať sa pre kresťanov ukrýva v tom, čomu veria. Viera v silu Kristovej lásky je kanál, cez ktorý sa do nášho života vlieva nádej. Nádej, že Božia Láska je sila, ktorá otvára možnosť večnosti pre každého človeka. Nádej, že Kristovo vzkriesenie na konci prekoná silu smrti.
Keď budete kráčať na cintoríny, prajem Vám, aby ste mohli kráčať s nádejou. Aby Vás spomienky neťažili, ale mohli ste si pripomínať to dobré a pekné. Aby ste mohli odpustiť - sebe aj iným. Aby vás bolesť strát nezničila, ale aby ste mohli mať nádej z viery. Nádej, ktorá Vám dá odvahu a silu pre život vo viere, v láske, v úcte.
V piatok sme si uctili Sviatok všetkých svätých a pamiatku zosnulých. Organizátori nadviazali na dobré vzájomné vzťahy oboch cirkevných zborov, podporujúc aktivity posilňujúce súdržnosť a spolupatričnosť ľudí rôzneho náboženského vyznania. Spoločná ekumenická spomienka má už niekoľkoročnú tradíciu. Pripomíname si svojich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, ale stále žijú v našich srdciach a spomienkach.
Ticho prerušil spev členov oboch cirkevných zborov a umocnil tak pietnu atmosféru, ktorú dotvorili aj prednesené slová básnika.
Ekumenické spomienky na zosnulých
Opäť po roku prišiel čas, kedy sme spomínali na všetkých našich blízkych, ku ktorým sa dnes môžeme vrátiť už len v spomienkach. Ekumenická spomienka na zosnulých spája ľudí v jednote dobrej myšlienky a spomienok. Na ekumenickej spomienke venovanej Pamiatke zosnulých sa prítomným prihovoril starosta obce, evanjelická farárka a rímsko-katolícky farár.
Starosta obce v spolupráci s Mgr. Annou Jakušovou za Evanjelickú cirkev a.v. Hronsek a s Mgr. Milošom Jakubíkom za Rímskokatolícku cirkev Badín pozval všetkých spoluobčanov a známych na pietnu spomienku na našich drahých spoluobčanov, ktorí zomreli v priebehu tohto roka, ale aj v predchádzajúcich rokoch. Pietna spomienka bola spojená s ekumenickou Bohoslužbou, konanou pri príležitosti Pamiatky zosnulých.
Ekumenická spomienka na cintoríne sa konala pri príležitosti uctenia si pamiatky zosnulých, za prítomnosti pani farárky Jakušovej a pána farára Jakubíka z Badína.
Sviatok všetkých svätých a Pamiatka zosnulých
Katolícka cirkev si pripomína cirkevne prikázaný Sviatok všetkých svätých. Na sobotu pripadá Pamiatka zosnulých, ľudovo známa ako Dušičky. Oba dni charakterizujú spomienky na tých, ktorí už nie sú medzi nami, návštevy cintorínov, zapaľovanie sviečok na hroboch blízkych a ich zdobenie kvetmi.
Na Slovensku je 1. november dňom pracovného pokoja. Cirkev a veriaci si v tento deň spomínajú a modlia sa za všetkých svätých, ale aj za predkov, ktorí neboli vyhlásení za svätých, ale žili statočným a čestným životom a vedeli sa obetovať za iných. Cirkev oddávna spája s týmto sviatkom nádej na vzkriesenie. Duchovní zvyčajne pripomínajú, že tento deň má byť dňom radosti a nádeje, nie strachu či smútku. Počas Sviatku všetkých svätých sa okrem svätých omší v kostoloch môžu konať na cintorínoch omše a pobožnosti za zosnulých.
Sviatok všetkých svätých sa prvýkrát slávil v Ríme 13. mája 609, keď pápež Bonifác IV. prebral od cisára Fokasa pohanský chrám všetkých bohov, tzv. Panteón, a zasvätil ho Panne Márii a všetkým svätým mučeníkom. Neskôr pápež Gregor III. zmenil slávenie všetkých svätých z 13. mája na 1. novembra, keď v Bazilike sv. Petra slávnostne posvätil kaplnku k úcte všetkých svätých.
Pamiatku zosnulých zaviedol v roku 998 opát Odilo v benediktínskom kláštore Cluny. Prvého novembra večer začali vyzváňať a spievať žalmy za mŕtvych a na druhý deň slúžiť veľkú zádušnú omšu. Tento zvyk sa čoskoro rozšíril v celej západnej cirkvi.
V minulosti sa oslavovali na jar, čo súviselo s prebúdzaním prírody a príchodom vtáctva. Ľudia si takto predstavovali vrátenie zosnulých duší k tým živým. Východná cirkev oslavovala tento deň už vo 4. storočí. V Západnej cirkvi vznikol neskôr, a to keď nechal pápež Bonifác IV. preniesť kosti mučeníkov do rímskeho Panteónu. Sviatok v minulosti pripadal na 13. mája, kedy mali veriaci orodovať za spásu duší. Pápež Gregor III. počas vysvätenia kaplnky k úcte všetkých svätých v Bazilike sv. Petra (1. novembra 731) zmenil dátum sviatku na 1.
Evanjelická cirkev chápe novembrové dni trochu inak. Najdôležitejším sviatkom je pre nich Deň reformácie, ktorý sa oslavuje 31. Toľko z rýchleho popisu novembrových dní v rámci cirkvi, ale dnes už nemôžeme hovoriť, že pamiatku zosnulých si pripomína iba cirkevná obec. Mnoho ateistov, alebo ľudí iného vyznania si s úctou spomenie na svojich najbližších a príde sa pokloniť k ich hrobu, zaspomínať a zapáliť sviečku na znak úcty a lásky k blížnemu, ktorý už nie je medzi nami.
Hoci Dušičky sú oslavované 2. novembra je obvyklé, že ľudia navštevujú cintoríny aj v iných novembrových dňoch, kde sa nachádzajú hroby ich zosnulých blízkych. Pri návšteve cintorína všetkých potešil krásny pohľad na vyzdobené hroby a počas rýchleho nástupu tmy aj žiariace svetlá sviečok. Mnohí z nás sa stretli pri hroboch s blízkou rodinou, alebo priateľmi.
Začiatok novembra je spojený so spomienkami a poďakovaním za pekné chvíle s najbližšími. Je to aj čas na zamyslenie a nájdenie východiska. Čas sa nedá zastaviť, môžeme hľadať múdre slová a múdre skutky, ktoré nám pomôžu. Vyslovme vďaku všetkým, ktorí si spomenuli a ozdobili hroby, zapálili sviečky a uctili si tých, ktorých mali radi.
Zamyslenie nad Božím slovom
V týchto dňoch ľudia viac ako inokedy navštevujú cintoríny a myslia na smrť, pričom im v mysli vyvstáva otázka: čo bude potom? Túto otázku si pritom kladú ľudia bez ohľadu na to, či veria v Boha alebo nie. Sociológovia i výsledky prieskumov hovoria a životná prax ukazuje, že človek sa v otázke smrti chce niečím potešiť. Nechce sa zmieriť so skutočnosťou, že jeho blízky je navždy preč. Preto hľadá potešenie. A to je dobre, lebo v zármutku je potrebné sa potešovať. Kde však nájsť potešenie v takej ťažkej otázke ako je smrť?
V otázke smrti je najľahšie nájsť potešenie v predstave, že náš blízky neodišiel navždy a neodišiel ďaleko. Práve k tejto forme nádeje sa ľudia uchyľujú. Stretáme sa tak s rôznymi podaniami nádeje v život po smrti. Neraz vidíme vo filmoch, ako niekto utešuje sirotu, že mamička sa stala anjelikom a bude sirôtku celý život strážiť z neba, vidíme scény, kde niekto rozpráva smutnému, ako sa jeho zosnulý blízky premenil na hviezdu a bude večne žiariť na nebi. Aký základ majú takéto legendy? Nijaký. Sú vymyslené a chcú človeku v beznádeji dať aspoň akú-takú hoci aj vymyslenú nádej. Spoliehať sa však na ňu nedá.
Božie slovo je na tom inak. Božie slovo hovorí do mnohých našich situácií, ktoré prežívame už tu a teraz. Hovorí do našich chorôb, skúšok, ťažkostí, obáv, aj do radosti i smútku. Áno, hovorí aj do chvíľ rozlúčky s blízkymi. Hovorí nám v prvom rade o veľkej Božej láske, ktorou nás Pán Boh tak veľmi miluje, že obetoval aj svojho jednorodeného Syna a poslal Ho na istú smrť, len aby sme my mohli žiť. Táto Božia láska pritom nie je historickou záležitosťou - láskou, ktorou nás kedysi Pán Boh miloval, a ktorá sa kedysi dávno dokázala v Pánovi Ježišovi Kristovi. Je to záležitosť aktuálna, pretože Pán Boh nás stále miluje a svoju lásku nám aj dnes denno-denne dokazuje. Je to teda stále živá, stále platná a stále aktuálna Božia láska, ktorú nám Písmo sväté pripomína a Pán Ježiš Kristus dokazuje.
Zvesť o tejto Božej láske, správa o Pánovi Ježišovi Kristovi, o Jeho smrti a vzkriesení sú tým najlepším - a čo je najdôležitejšie: skutočným a nie vymysleným - potešením pre nás. Potešujme sa preto nie vymyslenými legendami a rozprávkami, ale Božím slovom, ktoré nám hovorí, čo všetko Pán Boh pre nás robí. V Božom slove nájdeme slová útechy aj pre chvíle, kedy stratíme blízkeho, alebo si na neho spomíname.
Tu je vyjadrený obsah našej kresťanskej viery: ak veríme, že Ježiš Kristus umrel a vstal z mŕtvych, potom Boh aj nás vzkriesi a vovedie k sebe do svojho kráľovstva, aby sme tam spolu s Ježišom Kristom žili večne. Táto viera je základom nielen pre potešenie v otázke našej vlastnej smrti a budúceho života, ale aj pre potešenie v otázke smrti našich blížnych.
V prvom rade chce kresťanov potešiť. Hovorí im, že nemajú byť smutní ako tí, čo nemajú nádej. Je prirodzené, ak je kresťan smutný. Veď nie sme z kameňa. Je však iné smútiť s nádejou a bez nej. Tí, čo nemajú Ježiša Krista, smútia bez reálnej nádeje a preto hľadajú potešenie vo vymyslených bájkach. My smútime v nádeji. Náš zármutok je zármutkom z dočasného odlúčenia, pričom však vieme, že toto odlúčenie nie je trvalé a naša viera v opätovné stretnutie je založená na Pánovi Ježišovi Kristovi, Jeho vzkriesení a viere, že ako On žije, aj my budeme žiť.
Pavel tak chce zdôrazniť, že budeme všetci tvoriť jedno veľké spoločenstvo, v ktorom budú tí zosnulí dokonca už skôr. Práve to spoločenstvo živých i mŕtvych s Pánom Ježišom je cieľ. V závere Pavel vyzýva kresťanov, aby sa touto nádejou potešovali navzájom. Tak sa ňou potešme aj my dnes vediac, že tí, čo nás už predišli do večnosti, budú rovnako spasení a oslávení v nebeskom kráľovstve a spolu s nami vytvoria raz jedno veľké spoločenstvo s Pánom Ježišom Kristom. A to už nie je len nádej, to je istota.
Modlitba
Drahý náš nebeský Otče, dnes spomíname na tých, ktorí už z tejto časnosti odišli. Je nám za nimi smutno a bolia nás spomienky, ktoré sa nám v mysli vynárajú. Túžime po potešení a nádeji a ďakujeme Ti, že túto nádej smieme mať v Tebe. Ty nás aj dnes uisťuješ o tom, že kto v Teba verí, bude žiť večne s Tebou a Tvojím Synom, lebo Ty si aj Jeho vzkriesil a posadil po svojej pravici. Prosíme, udeľ aj nám tejto milosti, udeľ ju našim blízkym a dopraj nám všetkým raz prebývať v Tvojom kráľovstve večne. Prosíme Ťa o to v mene Ježiša Krista, v ktorého veríme, a ktorý je cestou, pravdou i životom, skrze ktorého i my chceme prísť k Tebe. Amen.
Prijmite požehnanie: Sám Pán pokoja daj vám stály pokoj vo všetkom. Pán so všetkými vami!
V Turanoch sa konala Ekumenická spomienka na zosnulých. Úvodným slovom privítala prítomných matrikárka Mgr. Petra Buranská. Za mesto sa všetkým prihovoril zástupca primátora Mgr. Dušan Kričko, ktorý vyzdvihol význam spomínania, úcty a spolupatričnosti.
Súčasťou podujatia bolo aj čítanie mien zosnulých občanov za rok, počas ktorého prítomní v tichosti spomínali na svojich blízkych. Evanjelická farárka ThDr. Danica Fojtíková a rímskokatolícky farár ThLic. Radovan Petrek svojimi modlitbami, ale aj zamysleniami priniesli posolstvo viery, útechy, ponaučenia z minulosti, odpustenia a nádeje. Program obohatili básne.
Pokojnú atmosféru dotvorila klavírna hudba a piesne v podaní Mgr.
Čo je to evanjelický kostol?
tags: #spomienka #na #zosnulych #evanjelium