V našom vydavateľstve v týchto dňoch vychádza kniha Spovednica nie je vyšetrovacia miestnosť s podtitulom Ako sa správne spovedať a zbaviť strachu. Kniha približuje, ako by mal vyzerať priebeh samotnej spovede a vyznania hriechov.
Gréckokatolícky kňaz Peter Paľovčík hovorí najmä o príprave na spoveď a o tom, ako si dobre spytovať svedomie, a takisto o hriechoch, na ktoré zabúdame. Rehoľník minorita Lucián Bogucki istý čas spovedal vo vatikánskej Bazilike sv. Petra.
„Uplynulé desaťročia, ktoré som strávil v spovedniciach po celom Slovensku i v zahraničí, ma priviedli k jednej hlbokej skúsenosti: kajúcnik vstupujúci do spovednice nevyhnutne potrebuje, aby ho kňaz prijal s láskou. Pretože neprichádza na súd ani do vyšetrovacej miestnosti. „Teší ma, že autori novej knihy prizvali k vydaniu svedectva troch kňazov spovedníkov s chápajúcim otcovským srdcom.
AKO SA DOBRE PRIPRAVIŤ NA SPOVEĎ?
Príprava na spoveď
Predstavme si, že už sme pripravení a sme v kostole, kde už stojíme v rade. Mal by to byť čas stíšenia sa a osobnej modlitby. Čakanie na svätú spoveď, zvlášť keď sa vytvára dlhší rad, nemusíme využívať na opakovanie toho, čo máme povedať a ako to povedať. Človek pred spoveďou neraz premýšľa, ako vyznať svoje hriechy tak, aby to neznelo príliš hrozne.
Svätý Maximilián Kolbe povedal peknú myšlienku: „Viac času ako spytovaniu svedomia treba venovať ľútosti.“ Keď začneme v príprave na svätú spoveď príliš zdôrazňovať spytovanie svedomia, môžeme sa dostať k škrupulantstvu alebo „špekulovaniu“, lebo vtedy sa príliš sústredíme na to, čo povedať a ako to povedať. Presne tak. Každý sviatostný úkon je dielom Ducha Svätého. Dovoľme, aby nás viedol aj pri vyznávaní hriechov.
Priebeh spovede
Keď budeme príliš rozmýšľať nad ich sformulovaním alebo nad tým, či sme už všetko povedali, nebudeme pozorne prijímať ponaučenie kňaza. Mnohí počas príhovoru kňaza ešte často rozmýšľajú, či povedali všetko, a stáva sa, že kňaza prerušujú a pridávajú ešte hriechy.
Jeden nešvár pri čakaní v rade na spoveď je teda príliš sa zaoberať tým, čo a ako máme povedať, a iný pozerať sa na spovednicu a nervózne rozmýšľať: Ešte stále tam sedí? Ešte jeden? Kedy to budem mať za sebou? Dá sa to povedať aj takto. Ja osobne nerád čakám v dlhom rade na spoveď. Je pravda, že ako kňaz môžem zavolať svojmu spovedníkovi a dohodnúť si s ním termín. Teším sa, keď ma môj spovedník čaká už vo dverách. Ľudí, ktorí čakajú v rade na spoveď, preto obdivujem.
Nikdy som necítil nervozitu z množstva ľudí. Keď som bol niekedy v spovednici podráždený, tak to bolo v dôsledku zdravotného stavu, počasia alebo únavy. Videl som to, ale ja to nerobím. Keď som spovedal v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne viac hodín, bral som si do spovednice vodu, ale nepil som pri penitentovi. Stalo sa, že prišiel niekto na dohodnutú svätú spoveď, a tak sme si dali spolu kávičku.
Vráťme sa ešte k čakaniu. Niektorí ľudia ho využívajú na prípravu na spoveď. Keď sa nepripravili skôr, je to úplne dobrý okamih. Koľkokrát sa stane, že človek vidí, že sa spovedá, tak sa rozhodne ísť na svätú spoveď aj on. Je to také spontánne rozhodnutie: iní sa spovedajú, tak idem aj ja.
Mal som nedávno pekný zážitok. Pravidelne slúžime sväté omše pre žiakov našej školy. Vyzval som žiakov, aby využili možnosť pristúpenia k svätej spovedi. Nik však nešiel. Potom sa zdvihla jedna pani učiteľka. Videl som, ako ju žiaci odprevadili zrakom do spovednice, a potom akoby sa rozviazalo vrece - išli aj žiaci.
Pri čakaní ešte môže nastať nepríjemná vec - keď sa niekto predbehne. V niektorých kostoloch to majú zaužívané tak, že jeden kňaz začne spovedať polhodinu pred svätou omšou a potom ju ide slúžiť. Druhý kňaz sa pripojí k spovedaniu neskôr, pričom spovedá aj počas omše. Keď potom prídu ľudia, nevedia, ktorý z dvoch spovedajúcich kňazov pôjde slúžiť svätú omšu. Postavia sa do radu, stavia na jednu kartu, a keď práve ten kňaz ide slúžiť omšu, majú smolu a presunú sa za tých, čo čakali na spoveď k tomu „správnemu“.
Je veľmi dôležité, aby kňazi dokázali aj takéto veci zmanažovať. Často sa bohužiaľ stáva, že my kňazi prídeme a povieme: „Koho stihnem, stihnem, koho nestihnem, nestihnem, je mi to fuk.“ Aj to, čo sa deje pred spovednicou, si zo strany kňaza vyžaduje rozumnosť a delikátnosť.
Viacerí kňazi to vedia pekne vyriešiť tak, že tým, ktorých nestihli vyspovedať, povedia, že ich vyspovedajú po omši. To je pastoračná múdrosť a citlivosť. Stane sa, že kňaz príde do spovednice pol hodiny pred svätou omšou - a nikto. A pätnásť minút pred jej začiatkom sa nahrnú ľudia. Potom príde pokušenie: „Sedím tu pol hodiny a teraz ste sa nahrnuli.“ Nemôžem vždy poznať dôvody, prečo človek mešká. Pre nás kňazov je dôležité pochopiť, že človek, ktorý prosí o spoveď, nie je „otrava“.
Môže ho stratiť, môže sa ho dotknúť... Ako by mal kňaz využiť čas v spovednici, keď nemá penitenta? Dobrá otázka. Posledný rok, keď som bol predstaveným vatikánskych spovedníkov, som v rámci mesačnej duchovnej obnovy pozýval predstaviteľov rôznych dikastérií vo Vatikáne. Povedal, že kňaz čakajúci v spovednici znázorňuje čakajúceho Krista. Stáva sa, že my kňazi si povieme: „Toľko som sedel a nič z toho. Nabudúce prídem neskôr alebo neprídem vôbec.“ Ale čakanie v spovednici, to nie je stratený čas. Kňaz by ho mal využiť na modlitbu a čakať trpezlivo ako čakajúci Kristus. Čakajúci kňaz je pre ľudí výzvou. Tri hodiny a neprišiel nikto. Bolo to v Bazilike sv. Petra. Musel som tam sedieť, pretože som bol za to „platený“. To bolo moje orario, môj čas.
Niekedy sa totiž stalo, že Námestie sv. Petra uzavreli a ja som o tom nevedel. Môže sa to stať. Dá sa robiť všeličo, aby človek nepočul. Ale keď už predsa počuje hriech niekoho iného, mal by si uvedomiť, že má dosť svojich. Tu platí, že keď má niekto problémy so sluchom, je dobré požiadať kňaza o spoveď niekde v ústraní.
Ak kňaz poruší spovedné tajomstvo, je to veľmi vážny priestupok. Cirkevný trest sa vzťahuje na človeka, ktorý vedome zneužil sviatosť. Napríklad novinár, ktorý nahrával počas spovede. Čo však v prípade, ak sa ľudia po spovedi vzájomne zdôverujú, komu čo kňaz povedal? Z právnej stránky penitent neporušuje spovedné tajomstvo, k zachovaniu spovedného tajomstva je viazaný v prvom rade kňaz. Zo strany penitentov je však potrebná istá citlivosť, múdrosť. Stáva sa, že deti si medzi sebou povedia, aké pokánie dostali. Ale myslím si, že dospelí by to už nemali robiť.
Nie je však problém to, že sa rozprávame o konkrétnom kňazovi? Kňazovi tým neublížime. Zažili sme v jednom meste, že tam bol kňaz, ku ktorému nikto z mladých nechcel chodiť na spoveď, lebo bol veľmi tvrdý. „Ako sa volá tento hriešnik, ktorý toto popáchal a chce ísť do pekla?!“ vravieval. To nebolo prezradenie spovedného tajomstva. Je pochopiteľné, že mladí ľudia s ľahkosťou rozprávajú aj o svojich najintímnejších záležitostiach. Spoveď je intímna záležitosť. Môžeme to prirovnať k návšteve u lekára.
| Otázka | Odpoveď |
|---|---|
| Čo robiť, ak sa človek hanbí vyznať svoje hriechy? | Je dôležité zabezpečiť skutočne anonymné priznanie. |
| Môže sa spoveď uskutočniť telefonicky? | Samotná spoveď sa nemôže uskutočniť telefonicky, ale telefonický rozhovor môže byť užitočný, aby kajúcnik nadobudol dôveru. |
| Môže sa spoveď uskutočniť písomne? | Ak sa kajúcnik stále hanbí hovoriť o svojich hriechoch, môže si dohodnúť spoveď s kňazom v písomnej forme. |
Už v seminári počas štúdia sa budúcim kňazom zdôrazňuje, aby „sa nespovedali“ penitentom. Sú kňazi, ktorí sa radi ľuďom otvoria, samozrejme, nie je ničím zlým použiť aj osobné svedectvo ako príklad. Aj ja často použijem pri spovedi príklad zo svojho života, aby som niekoho povzbudil, usmernil, ale je pravidlo, ktoré by malo platiť pre spovedníkov: nehovoriť o svojich hriechoch penitentom. Spovedníci by sa preto mali stále modliť k Duchu Svätému, aby počas sviatosti zmierenia nepresadzovali seba, ale Božiu múdrosť. Stane sa, že do spovednice vojde penitent a kňaz hneď vycíti, že mu je to blízka duša, ako keby v ňom videl seba.
Sviatosť zmierenia je skutočne miesto, kde môžeme zakúsiť milosrdnú lásku Pána a radostné prijatie. Prostredníctvom sviatostí kresťanskej iniciácie, krstu, birmovania a Eucharistie, človek dostáva nový život v Kristovi.Zatiaľ máme tento život, ako všetci vieme, „v hlinených nádobách“ (2 Kor 4,7). Sme ešte vystavení pokušeniam, utrpeniu, smrti a z dôvodu hriechu môžeme dokonca tento nový život aj stratiť. Preto Pán Ježiš chcel, aby Cirkev pokračovala v jeho diele spásy aj v prospech svojich členov, osobitne sviatosťou zmierenia a pomazania chorých, ktoré možno označiť spoločným menom ako „sviatosti uzdravenia“.
Biblický obraz, ktorý najlepšie vystihuje hlboký súvis týchto sviatostí, je príbeh odpustenia a uzdravenia ochrnutého, kde sa Pán Ježiš zjavuje ako lekár duše i tela zároveň (porov. Sviatosť pokánia a zmierenia vyviera priamo z veľkonočného tajomstva. Bolo to práve vo veľkonočný večer, keď sa Pán zjavil učeníkom zavretým vo Večeradle a po pozdrave «Pokoj vám!» dýchol na nich a povedal: «Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú im zadržané» (Jn 20,21-23).Tento krok nám odkrýva najhlbšiu dynamiku, obsiahnutú v tejto sviatosti. Ide predovšetkým o skutočnosť, že odpustenie hriechov nie je niečo, čo si môžeme dať sami od seba. Nemôžem povedať: „Odpúšťam si hriechy“. Odpustenie sa žiada, prosí sa od niekoho iného, a v spovedi si prosíme odpustenie od Ježiša.
Odpustenie nie je ovocím našich snáh, ale je darom, darom Ducha Svätého, ktorý nás zaplavuje kúpeľom milosrdenstva a milosti, ktorá neprestajne prúdi z otvoreného srdca ukrižovaného a vzkrieseného Krista.Na druhom mieste nám pripomína, že iba vtedy, keď sa necháme zmieriť v Pánovi Ježišovi s Otcom a s bratmi, môžeme byť naozaj v pokoji. A toto sme už všetci v srdci pocítili: keď sa ideme spovedať, ideme s ťarchou v duši, s istou dávkou smútku.Časom prešlo slávenie tejto sviatosti z verejnej formy - keďže na počiatku sa vykonávala verejne - do podoby osobnej, do diskrétnej formy spovede. To však neznamená, že by sa stratil jej cirkevný ráz, ktorý predstavuje životný kontext.
Kresťanské spoločenstvo je totiž tým miestom, kde sa sprítomňuje Duch Svätý, ktorý obnovuje srdcia v Božej láske a všetkých bratov zjednocuje v Kristovi Ježišovi.Práve z tohto dôvodu teda nestačí poprosiť Pána o odpustenie vo vlastnej mysli a vo vlastnom srdci, ale je potrebné pokorne a s dôverou vyznať svoje hriechy služobníkovi Cirkvi. Niekto by mohol povedať: „Ja sa spovedám iba Bohu“. - Isteže, môžeš Bohu povedať „odpusť mi“ a vysloviť svoje hriechy. Naše hriechy sú však aj proti bratom, proti Cirkvi, a preto potrebujeme poprosiť o odpustenie Cirkev i bratov v osobe kňaza. - „Ja sa však hanbím, otče!“ - Aj zahanbenie je dobré, je zdravé mať trochu hanby, pretože zahanbenie je uzdravujúce.
O niekom, kto sa nehanbí, hovorievame v mojej vlasti, že je človekom „bez hanby“, je „nehanebník“. Hanba aj prospieva, pretože nás robí pokornejšími. A kňaz prijíma takúto spoveď s láskou a ohľaduplnosťou a v mene Boha odpúšťa.Aj z ľudského hľadiska, kvôli upokojeniu sa, je dobré porozprávať sa s bratom a povedať kňazovi veci, ktoré tak veľmi ťažia moje srdce. Nebojme sa spovede! Kto stojí v rade na spoveď, pociťuje všetky tieto veci, aj zahanbenie, zo spovede však vychádza slobodný, veľký, zbavený hriechov, belostný, šťastný. V tomto tkvie krása spovede!
Chcel by som sa vás opýtať, neodpovedajte však nahlas, ale každý vo svojom srdci: Kedy si sa naposledy vyspovedal, vyspovedala? Všetci premýšľajme… Sú to dva dni? Dva týždne? Dva roky? Dvadsať, štyridsať rokov? Každý nech si to zráta a nech si odpovie, kedy sa naposledy spovedal. A ak odvtedy uplynulo veľa času, nestrácaj ani deň, choď do toho s vedomím, že kňaz bude dobrý. Je tam Ježiš, a Ježiš je lepší ako kňazi, a Ježiš ťa prijme. Prijme ťa s veľkou láskou.
Drahí priatelia, sláviť sviatosť zmierenia znamená byť pritúlení vo vrúcnom objatí, ktoré je objatím nekonečného Otcovho milosrdenstva. Spomeňme si na to nádherné podobenstvo o synovi, ktorý odišiel z domu s peniazmi, ktoré zdedil, všetky premrhal a potom, keď už nemal nič, rozhodol sa vrátiť domov, nie však ako syn, ale ako sluha. V srdci si niesol veľkú vinu a veľkú hanbu. Prekvapením bolo, keď začal hovoriť a prosiť o odpustenie, že Otec ho nenechal dohovoriť. Objal ho, pobozkal a pripravil oslavu. Poviem vám: zakaždým, keď sa spovedáme, Boh nás objíma a má sviatok! Vykročme po tejto ceste. Nech vás Boh žehná.“ / Preložila: sr.
Svätá spoveď sa mnohým ľuďom mimo cirkvi zdá byť čímsi neracionálnym a magickým, ale pre niektorých aj priamo ponižujúcim ľudskú dôstojnosť. Pritom aj ľudia, ktorí na spoveď nechodia, z času na čas čosi ako spoveď absolvujú. Každý zažíva chvíle, kedy cíti potrebu prehodnotiť svoj život, niekomu sa vyrozprávať a skorigovať svoje konanie. Pre dnešnú dobu platí, že aj niektorí kresťania sa už dávno prestali spovedať. Mnohých z nás, ktorí k svätej spovedi pristupujeme pravidelne, z času na čas napadajú niektoré otázky v súvislosti so svätou spoveďou a úprimne hľadáme odpovede.