Najviac vedomostí mal pán farár s učiteľom a tí ich podávali obyčajnému človekovi, ktorý ich v krčme u Ignáca rozmenil na drobné. Ľudia vedeli už čo-to o komunizme, o hrôzach stalinizmu, o fašizme v Nemecku a vedeli si tieto novoty usporiadať podľa hodnôt ktoré uznávala dedina. Život v obci bol stále veľmi viazaný na pôdu.
Vlastníctvo pôdy je veľmi dôležité pre obživu a po Bohu je najväčšia istota. Sebestačnosť ľudí je vysoká, dopestujú sa všetky hlavné potraviny, zemiaky, obilie, kapusta, ovos, zelenina. Stále platí: mať pôdu - mať istotu - mať budúcnosť. A preto s veľkou nedôverou sa hlavne dobrí gazdovia, ten zdravý základ obce, stavajú k chýrom o komunizme v Rusku, o spoločnom vlastníctve pôdy, o družstvách. Tesne po skončení druhej svet. vojny sa ku komunistom hlásili asi tra občania, aj to čudáci, s ktorými sa ľudia v dedine moc nestýkali.
Po skončení vojny v máji 1945 a po podpísaní Košického vládného programu, po zriadení novej povojnovej vlády zanikol i samostatný Slovenský štát. Nová vláda bola vytvorená z tzv. občianských strán a z komunistickej strany. Predstavitelia občianských strán sa usilovali o obnovenie demokracie a komunisti sa snažili získať politickú moc po vzore Sovietského zväzu. Republika po porážke fašizmu bola vydrancovaná, viazlo zásobovanie obyvateľstva.
V obciach i v Dolnej Tižine sa vytvorili národne výbory, ako nástroje štátnej moci. V r. 1946 boli v celej republike parlamentné voľby, ktoré v Čechách vyhrali komunisti a na Slovensku demokrat. strana. Po známom komunistickom prevrate na začiatku roku 1948 sa nádeje na lepšiu budúcnosť rozptýlili. Komunisti ťažili aj z tej skutočnosti že vojnu vyhral Sovietský zväz a využili aj obrovské nadšenie a radosť ľudí po vojne.
Nikto však vtedy netušil, e jedna totalita bude nahradená druhou, ktorá na dlhé roky zatvorí brány slobody, postaví svet hore nohami a ako to už pri totalite býva, nech je červená, čierná alebo akákoľvek, vždy dobro bude zlom a zlo dobrom. Po prevzatí moci v našej dedine komunistami sa začali rúcať vzťahy.
29. august 1944, povstanie, všeobecný rozruch po celej dedine, ľudia nevedia čo sa deje. Správy sú všeliake, protichodné. Do obce prišla čata nemeckých vojakov. Ubytovaní sú v hornej a dolnej škole, vyučovanie je prerušené. Vojaci sa chovajú k obyvateľom nedôverčivo, ale ináč im nerobia nič zlé. Až po pár dňoch sa situácia upokojila domov začínajú prichodiť chlapi, čo boli narukovaní ako vojaci a Nemci sa chovajú slušne.
Prišlo nariadenie kopať zákopy, povinne, ale za prácu platia, nuž ľudia chodia kopať všade po okolí. Krčma je plná, moc sa pije a mastia sa karty. V noci je ticho, na okolí niet partizánov, tak Nemci dávajú pokoj. Dedina už dávno nebola tak pohromade, všetko sa poschádzalo zo sveta domov. Takto prešla zima 1944/45 a s prichádzajúcim jarom bolo cítiť aj prichádzajú front. Za tichého počasia bolo počuť vzdialené dunenie a denne lietali celé kŕdle amerických lietadiel ponad dedinu smerom na východ.
Nemci čo boli v obci odišli a prišli ďalší. Tí už ale nie sú takí ako predošlí a žiadajú povinne od obce odovzdávať kravy. Každý týždeň musí dať iný občan. zákopy sa kopú urýchlene ďalej, všade ich je veľa, aj v dedine. Front sa zo dňa na deň priblížil a napĺňa ľudí strachom. Apríl 1945. Front je už v našom kraji, Rusi sa dobíjajú ž do Terchovej. O jarných prácach ani stopy, počasie je priaznivé, v poli aj v obci je plno vojska, Nemci, Maďari a najhoršie je, že všetci berú čo môžu, kone, kravy, krmivo a ešte aj ľudí ženú kopať zákopy priamo do palebného postavenia.
Kto môže, ten sa prace ako sa dá, ženy, deti a starí ľudia sú po pivniciach, lebo dedina je pod ruskou delostreleckou paľbou, v domoch sú ubytovaní vojaci, ktorí tam veru poriadne gazdujú. Terchovú už Rusi oslobodili, vraj skoro celá zhorela, to ešte zväčšuje strach ľudí. Teraz zúri boj o Belú a to je susedná obec. Do dediny dopadajú strely čoraz častejšie. Osada Bačín vyhorela, spálili ju Nemci, ľudia si zachránili len holé životy, 12 gazdov prišlo o všetko čo mali. Po pivniciach chodia Maďari, zháňajú ľudí nosiť strelivo ale každý sa pred nimi prace ako môže.
20 apríl. Rusi útočia, Belá je oslobodená, bojuje sa o našu obec, Rusi ju ostreľujú, ale Nemci sa húževnato bránia, kde-tu horí dom, humno od streľby, ľudia hasia s nasadením života. Maďari, čo mali delostrelectvo Pod brehami a na Pažiťach, ušli k Rusom a nechali Nemcov bez delostreleckej podpory, tí sú stratení a do obce vtrhli Rusi, do večera niet z nemeckej obrany ani jedného živého Nemca, všetci padli, celý chotár je nimi posiaty. Rusi sa zakopávajú a aj oni naháňajú ľudí kopať zákopy. Noc prešla pokojne, ráno sa ukazuje že darmo sa kopali zákopy, lebo nemci ušli až do Žiliny.
Dedina si vydýchla, zachránení sme, ale bolo aj veľa ranených z radov občanov, ba vojna si vybrala aj najvyššiu daň, zastrelili mladé dieťa, Helenku Kubíkovú. Stratili sme veľa majetku, ale hrôzy prechodu frontu pominuli. Na druhý deň, keď ľudia vychádzali z pivníc, uvideli v domoch iných vojakov - Rusov. A život sa začal vracať do starých koľají. Rusi nariadili zakopať padlých vojakov a len teraz sa naskytol ľuďom pohľad na hrôzy vojny v plnej miere. Vojakov zakopali tam kde padli a veru boli hrozne doriadení.
Rusi boli v presile a strieľali do Nemcov aj z kanónov z tankov, ale tí sa priam fanaticky bránili a nechceli sa vzdať. Pred kostolom, za lipou, bol jeden Nemec s guľometom, Rusi ho zbadali a prenikli s tankom až k nemu na pár metrov. On sa však nevzdával a bil sa proti presile. Z tanku strelili do neho, granát prestrelil lipu, ale nevybuchol a až potom začal Nemec utekať, no ďalšia rana z tanku ho zasiahla. Alebo iný ruský vojak pri čistení obce strelil do jedného nemca a ten ešte z posledných síl zdvihol automat a stihol Rusa zastreliť.
Padlých ruských vojakov odvážali preč, no nemeckých vojakov pochovali na mieste kde ležali. Tižinské chotáre sa stali posledným miestom odpočinku asi stovke Nemcov, ktorí tu čakajú na svoje vzkriesenie. Smutná bola jar toho roku, siať bolo treba, no nebolo čo, nebolo čím orať, keď neboli kone, v dedine zostali len tri a na roliach bolo veľa nevybuchnutej munície. Ľudia potom len po biede posiali. Gazdovia chodili za koňami až po Čechách a odtiaľ doviezli aj viacero koní a ako sa dalo jeden druhému pomáhali. Radosť, že je už po vojne, pomohla zabudnúť na prežité hrôzy.
Na základe medzištátnej dohody medzi Maďarskom a Československom z februára 1946 došlo k vzájomnej výmene obyvateľstva. Na juhu Slovenska ostalo veľa pôdy a hospodárstiev po vysťahovaných Maďaroch a vláda sa snažila nalákať na tieto územia ľudí z rôznych kútov republiky. Podobne to bolo aj na územiach po odsunutých sudetských Nemcoch z pohraničia v Čechách a na Morave.
Aj z našej obce sa v 46 roku na dolniaky odsťahovalo 16 rodín, hlavne do Levického okresu do obce Lok a Kalná nad Hronom. Na Moravu do obce Ťřem odišiel Vendel Sopkuliak s manželkou a čtyrmi deťmi, Anton Novosad s rodinou, Adam Maruna s rodinou a Ján Falašta so spoločnicou a deťmi. Do Čiech odišiel Hurta Gašpar s rodinou.
Najviac rodín sa vysťahovalo do obce Lok aj preto, že cez vojnu vyhorel celý Bačín. Z dediny sa tam presťahovali Peter Bačinský so ženou a 3 deťmi, Adam Bačinský so ženou a 2 deťmi, Ján Bačinský so ženou a 3 deťmi, Jozef Bačinský, Martin Franek s rodinou, Peter Pavlík so ženou a 2 dcérami, Ján Gajdošík s manželkou a 5 deťmi, Alojz Bačinský so ženou a 4 synmi a Adam Bajaník so ženou a 6 deťmi.
Do obce Kalná nad Hronom sa odsťahovali Jozef Pazderka so 4 deťmi a ženou, Jozef Cesnek so ženou a 4 deťmi, Ján Cesnek so ženou a 4 deťmi, Alojz Ondro so ženou a dvoma deťmi, Jozef Franček so ženou a 3 deťmi, Adam Paštrnák so ženou a 5 deťmi, Štefan Lacek so ženou a deťmi a Adam Šušoliak so ženou a 6 deťmi.
Keďže medzi vysťahovalcami bol aj richtár, tak obec si zvolila nového, stal sa ním Ľudvík Maťko. Členovia výboru boli zvolený Viktor Lacek, Bačinský Ján, Pazderka Ján a Hurta Karol ako pokladník. V tomto období sa spisovali aj vojnové škody.
Prvé dni po skončení 2. svetovej vojny
Po oslobodení bol začiatkom mája 1945 v našej obci zvolený miestny národný výbor. Jeho prvým predsedom bol Cesnek Ján, ďalej vo výbore boli podpredseda Ľudvík Maťko a Bačinský Tomáš. Tiež bola v tom čase zriadená milícia, jej veliteľom bol Anton Bajaník, bývalý partizán, parašutista, príslušník československej armády. Táto milícia mala za úlohu udržovať v dedine poriadok, pretože po prechode frontu bolo všade plno zbraní, nevybuchnutej munície, granátov, nábojov a rôzneho iného vojenského materiálu, s ktorým bolo nebezpečné manipulovať.
Ako výbor tak aj milícia vykonali v tom ťažkom období veľa záslužnej práce. Ale ako to už býva aj vtedy po prechode frontu sa prví po chotároch rozbehali deti, či starší chalani a zbierali rôzne veci, ktoré sa im zišli. Menšie deti vyberali z chemických masiek padlých Nemcov okrúhle sklíčka, starší zbierali bodáky a užitočnejší materiál. Na Tižinkách skupina chlapcov našla funkčnú nabitú protitankovú strelu a nevedomky ju odpálili smerom na Dúbravu. Po hlavnej ceste z Belej do Varína išla práve kolóna ruských vojakov a keď počuli výstrel, ihneď opätovali paľbu, tým smerom odkiaľ sa ozval.
V r. 1944 vzniklo v našej obci potravné družstvo. Občania sa poskladali po 100 Kč, ako akcie a za zložené peniaze si zakúpili tovar. Prvým obchodníkom bol Gašpar Žemel a dozorný výbor sa skladal z týchto členov: Pazderka Ján - pokladník, Kvočka Jozef - predseda. V stanovách sa odsúhlasilo, že na hospodárskych výsledkoch sa budú podieľať všetci členovia družstva a keď sa aj v nasledujúcich rokoch tak nestalo, skoro vždy mali osoh z obchodu len jednotlivci.
Predsa však potravinové družstvo vykonalo veľa dobre práce a umožnilo občanom lepší nákup, už len tým, že ako konkurent donútilo druhých obchodníkov znižovať ceny a umožňovalo aj väčší výber tovaru, prípadne kúpu potravín aj na dlh. Zároveň v tom čase bolo založené aj ,,Úverové družstvo s obmedzeným ručením“, ktorého vedením bol poverený Karol Hurta. Aj v jeho výbore bol Gašpar Žemel. Toto družstvo poskytovalo finančné úvery s nízkym úrokom a svojou činnosťou spolu s potravinovým družstvom uľahčovalo život ľudí na dedine.
Etnické zloženie Slovenska v roku 1910