História a pamiatky Stropkova: Kláštor a jeho príbeh

Pohľad na pravidelné stropkovské námestie s gotickým kostolom a kaštieľom napovedá, že kedysi malo toto mesto viac historický charakter ako dnes, keď je poznamenané komunistickým režimom. Napriek tomuto výpočtu pamiatok Stropkov dnes nepôsobí historicky. Za komunizmu prestavali takmer celé centrum, kostoly s kaštieľom či slúžnovský dom dnes stoja uprostred socialistických stavieb.

Stropkov bol síce od stredoveku len zemepanským mestečkom bez najvýznamnejších výsad, bol však centrom panstva a v 19. a prvej polovici 20. storočia mu ďalšiu tvár dala židovská komunita. Aj keď Stropkov spočiatku ležal na kráľovskej pôde a bol centrom panstva, kráľovským mestom sa nestal. Začiatkom 15. storočia ho kráľ Žigmund Luxemburský pridelil do majetku významnému šľachtickému rodu Perényiovcov, po ich vymretí v roku 1567 získali panstvo Peteovci.

Peteovci mali svoje sídlo na hrade, ktorý stál na dnešnom námestí. Stavba už ako taká neexistuje, zachoval sa z nej len súčasný kaštieľ, ktorý slúži ako múzeum. Stredoveký pôvod má aj katolícky kostol na námestí, aj keď prešiel viacerými úpravami. Peteovci priviedli v 17. storočí z Poľska do Stropkova františkánsky rád, ktorému zverili miestnu faru.

Kláštor s kostolom na Hlavnej ulici patrí k ďalším pamiatkam mesta. Hneď vedľa neho stojí gréckokatolícky kostol postavený krátko po druhej svetovej vojne. Stavať sa začal ešte pred nástupom komunistov k moci.

Najviac sa búranie dotklo židovských pamiatok - zničené boli obidve synagógy aj väčšina obchodíkov, ktoré patrili pred vojnou a holokaustom hlavne stropkovským židom. Jediné, čo viac ako tisícovú židovskú obec ešte pripomína, je židovský cintorín na okraji mesta. Pochádza z konca 19. Ako pôvodné domy vyzerali? Mnohé boli prízemné. Stropkov koncom 19. storočia ani neskôr nebol veľký.

Na začiatku 20. storočia mal zhruba 2500 obyvateľov a nepripojili ho ani na železnicu. Dodnes je Stropkov spolu so Svidníkom, Sobrancami a Námestovom jediným okresným mestom, kam nikdy vlakovú trať nepostavili. Za prvej svetovej vojny Stropkov patril k hŕstke slovenských miest, ktorých sa priamo dotkli bojové akcie, keď sa cez karpatské priesmyky prebili ruské cárske vojská. Miestny priemysel reprezentovala elektráreň, píla, mlyn či likérka, ktorú vlastnili príslušníci židovskej komunity.

Okolité rusínske i slovenské dediny boli chudobné a ešte v 40. Paradoxne, za socializmu Stropkov nepatril k tým najviac vyvoleným mestám. V roku 1960 režim zrušil Stropkovský okres a mesto pridelil pod Bardejov a neskôr pod Svidník. Zároveň však na prelome 50. a 60. rokov začala vyrábať Tesla Stropkov, ktorá časom vyrástla na podnik s niekoľkými tisíckami zamestnancov. Z továrne vychádzali predovšetkým telefóny.

Dnes môžu turisti v Stropkove okrem pomenej početných pamiatok vidieť aj minizoo, ktorá sa postupne rozširuje od 80.

Redemptoristi v Stropkove

Prvá komunita, ktorá sa koncom decembra 1921 usadila v bývalom kláštore františkánov v Stropkove, tvorili redemptoristi dvoch obradov: rímskokatolíci a gréckokatolíci. Košický biskup Augustín Fischer-Colbrie pozval redemptoristov práve preto, aby mohli pracovať aj medzi gréckokatolíkmi. Túto úlohu na seba vzali ako prví dnes už blahoslavený mučeník Metod Dominik Trčka a Stanislav Nikolaj Nekula. V roku 1931 bol postavený nový kláštor v Michalovciach.

Rímskokatolícky kostol v Stropkove

Na žiadosť vladyku Pavla Petra Gojdiča sa od februára do apríla 1945 niekoľkí otcovia opäť venovali pastorácii gréckokatolíkov v meste a v širokom okolí. Zo strany predstavených kongregácie prišlo rozhodnutie, že v meste bude postavený nový kláštor a chrám. V roku 1946 bol kúpený dom s pozemkom. V dome, ktorý slúžil ako kláštor, bola zriadená dočasná verejná kaplnka, kde sa slúžilo do posviacky novovybudovaného chrámu svätých Cyrila a Metoda.

Zrušenie kláštora komunistickým režimom

Po februári 1948 komunistický režim už aj viditeľným spôsobom útočil proti gréckokatolíckej cirkvi. Keďže aj redemptoristi mali byť zlikvidovaní, svoje pôsobenie v Stropkove pred štátnymi úradmi definovali nie ako rehoľnú činnosť, ale ako zakladanie diecézneho pastoračného strediska. Z 13. na 14. apríla 1950 komunisti zlikvidovali veľkú časť mužských kláštorov v Československu. Chrám a kláštor redemptoristov komunisti odovzdali k užívaniu pravoslávnej cirkvi.

Gréckokatolícki veriaci sa nechceli zmieriť s týmto stavom. Hneď 14. apríla 1950 išli rehoľníkov brániť pred budovu Okresného súdu. Keď zistili, že ich vyviezli preč z mesta, rozhodli sa skryť z chrámu bohoslužobné predmety, plachty a rúcha, ale predovšetkým ikonu Matky ustavičnej pomoci. Najaktívnejší boli veriaci z Krušinca. V nedeľu 16. apríla príslušníci ZNB obkľúčili Krušinec.

Obnovenie činnosti po roku 1968

Do roku 1968 redemptoristi navštevovali mesto tajne, ako súkromné osoby. Dňa 5. mája 1968 v kostole Najsvätejšej Trojice otec Mikuláš Ďurkáň odslúžil gréckokatolícku liturgiu. Do mesta za krátky čas prišli aj Jozef Čverčko a Bohumil Čelůstka. Redemptoristi nemohli pred štátom vystupovať ako rehoľná komunita, preto v Stropkove pôsobili ako správcovia farnosti. Ako sa z rehoľného chrámu stalo centrum farnosti nie je známe, pretože sa o tom nepodarilo nájsť písomné svedectvá.

Redemptoristi plánovali ešte pred rokom 1950 postaviť nový kláštor, čo sa im nepodarilo. V auguste 1970 existoval projekt nového kláštora, ktorý bol pred štátnymi úradmi prezentovaný ako farská budova. Ani táto taktika nepomohla, aby dostal povolenie na realizáciu.

Až po novembri 1989 mohli redemptoristi pomýšľať na vybudovanie nového kláštora. Jeho výstavba bola realizovaná v rokoch 1993 - 1997. Kláštor zároveň poskytuje priestory aj farskému úradu. Dňa 20. júla 1997 ho posvätili generálny predstavený z Ríma Juan M.

Prvú komunitu redemptoristov v novom kláštore vytvorili ihumen o. Štefan Vasilík, ktorý bol zároveň správcom gréckokatolíckej farnosti v Stropkove a zástupca ihumena o. Michal Roško, ktorý spravoval aj farnosť Stropkov-Bokša, o. Miroslav Medviď, misionár, o. Mikuláš Tressa, kaplán v Stropkove, o. Jozef Vojtila, správca farnosti v Mikovej a o.

Kláštor je miestom pre stretnutie mládeže zo Stropkova a jeho okolia, pre dni obnovy rôznych hnutí v Cirkvi (Oáza, Neokatechumenát, Obnova v Duchu Svätom) či duchovné cvičenia. Pri kláštore tiež pôsobí spevácky zbor sv.

Vojenský cintorín Chotča

V obci Chotča sa nachádza vojenský cintorín vojakov z 1. svetovej vojny. Cintorín patrí medzi architektonicky najzaujímavejšie riešené lokality tohto typu v okrese Stropkov. Vznikol po vzdialení sa frontu a je výsledkom exhumácií v okolí obce Chotča. Podľa nákresu, ktoré vypracovalo komando, na vojnovom cintoríne bolo pôvodne 30 jednotlivých hrobov a šesť masových hrobov.

Vojenský cintorín Chotča

V medzivojnovom období starostlivosť o vojnový cintorín zabezpečovala Žandárska stanica Stropkov. Podľa evidenčných protokolov je možné po mene identifikovať 29 z 30 obetí pochovaných v jednotlivých hroboch. V evidenčných listoch je taktiež zachytených všetkých šesť šácht. V masovej šachte č. 1 je pochovaných 29 neznámych rakúsko-uhorských vojakov. V šachte č. 2 je 40 neznámych rakúsko-uhorských vojakov a v šachte č. 3 je 25 neznámych rakúsko-uhorských vojakov. V šachtách č. 4, 5 a 6 sú pochovaní neznámi ruskí vojaci. V šachte č. 4 je 50 a v šachte č. 5 je 100 padlých vojakov. Zaujímavé je, že podľa evidenčného listu v šachte č. 6 je iba 5 padlých vojakov.

Dňa 8. júla 1922 po exhumáciách na vojnovom cintoríne pribudli ďalšie dva spoločné hroby a jeden jednotlivý hrob. V jednotlivom hrobe označenom ako č. 31 je pochovaný podporučík Dr. András Polya, ktorý padol 15. februára 1915. V spoločnom hrobe č. 32 sú 4 neznámi vojaci a v hrobe č. 33 je 10 neznámych vojakov.

Po sčítaní údajov z evidenčných listov, na vojnovom cintoríne je pochovaných 298 padlých vojakov. Katastrálny list uvádza 299 obetí. Vojenský cintorín v Chotči bol obnovený koncom 90. rokov 20. storočia.

Stav cintorína je dobrý a slúži svojmu účelu. Nachádza sa v centre obce Chotča pri štátnej ceste po pravej strane v smere od Stropkova do Medzilaboriec.

Redemptoristi v Michalovciach

Prvá komunita redemptoristov na Slovensku bola založená v jeseni 1921 v Stropkove. Jej členmi boli redemptoristi dvoch obradov. Postupne sa kláštor stával duchovným centrom horného Zemplína. Okrem apoštolských prác charakteristických redemptoristom, misie, duchovné obnovy a exercície, misionári sa angažovali aj na poli unionizmu. Gréckokatolícki redemptoristi začali pôsobiť v Michalovciach v jeseni 1931.

Dňa 7. septembra 1931 totiž vikár mukačevskej eparchie Alexander Stojka (1890-1943) posvätil verejnú kaplnku v kláštore a 17. septembra posvätil kláštor protoihumen redemptoristov na Haliči o. Jozef Schrijvers (1876-1945). Nový kláštor bol chápaný ako misijné centrum, kde by boli formovaní misionári nielen pre územie Východného Slovenska, ale aj pre východnú Ukrajinu a Rusko. Pri kláštore bol postavený chrám Sv. Ducha. Jeho posviacku vykonal 29. septembra 1935 vladyka Alexander Stojka (1890-1943) z Užhorodu, spolu s vladykom Nikolajom Čarneckym CSsR (1884-1959) z Kovľa. O rok neskôr bola dokončená aj zvonica, v ktorej boli umiestnené tri zvony: Sv.

Počas II. svetovej vojny hrozilo gréckokatolíckym redemptoristom vypovedanie z územia Slovenského štátu, pretože väčšina z nich bola českej národnosti. Plán na založenie michalovskej slovenskej gréckokatolíckej eparchie, ktorá by sídlila v kláštore a chráme redemptoristov sa našťastie pre redemptoristov nepodaril, preto po skončení vojny mohli redemptoristi uvažovať o založení samostatnej viceprovincie. Počas vojny michalovský kláštor nepatril pod pražskú provinciu, ale pod bratislavskú viceprovinciu s právami provincie. Tá však nevznikla z vôle redemptoristov a zo skutočných potrieb, ale pod nátlakom úradníkov Slovenského štátu. Tí totiž presadzovali, aby sídlo reholí bolo na území štátu a vyšší predstavení mali byť iba Slováci.

Po vojne sa situácia zmenila a bola šanca konečne vytvoriť štruktúry pre gréckokatolícku viceprovinciu. Keď bola v decembri 1945 založená a v marci 1946 promulgovaná michalovská gréckokatolícka viceprovincia redemptoristov, za jej prvého protoigumena bol menovaný o. Metod Dominik Trčka. Okrem Michaloviec tvorili viceprovinciu aj novozaložené kláštory v Stropkove a v Sabinove. V Michalovciach, kde mal sídlo aj protoihumen o. Metod Dominik Trčka, začal existovať aj samostatný gréckokatolícky juvenát.

Nárast členov priniesol zvýšenie počtu misijných prác a rozmach tlačového apoštolátu. Ešte v júli 1948 sa na základe rozhodnutia Povereníctva vnútra uskutočnili prehliadky kláštorov baziliánov v Prešove a Trebišove, sestier služobníc v Prešove a redemptoristov v Michalovciach i Stropkove. Aj keď v tom čase ešte nebol zatknutý nikto z členov viceprovincie, predsa len dané udalosti boli jasným znakom blížiaceho sa prenasledovania.

Predstavení jednotlivých reholí a taktiež vladyka Gojdič OSBM sa obracali so sťažnosťami na príslušné úrady, no nič nedocielili. Počiatok roka 1949 priniesol pre redemptoristov ďalšie dve negatívne udalosti: uväznenie direktora juvenátu o. Štefana Lazora a snahu úradov o poštátnenie michalovského kláštora ako juvenátu. O. Lazor bol nakoniec po trojmesačnej väzbe a súdnom procese uznaný za nevinného a prepustený na slobodu. Horšie to dopadlo z juvenátom redemptoristov. Štátne orgány na úrovni kraja a okresu pripravovali jeho poštátnenie a tak len jeho zrušenie zabránilo likvidácii kláštora.

Keď 16. mája 1949 komisia Povereníctva školstva, vied a umenia pod vedením ThDr. Jozefa Straku a Vladimíra Mišíka vykonala v kláštore domovú prehliadku, mohla jedine konštatovať, že v kláštore v školskom roku 1949/1950 nebudú ubytovaní žiaci štátnych škôl.

Predzvesťou likvidácie gréckokatolíckych redemptoristov zo strany komunistov boli domové prehliadky a prenasledovanie členov kláštora. Najväčšou pohromou však bola informácia o rušení michalovskej viceprovincie redemptoristov. 26. apríla 1949 sa protoihumen o. Trčka stretol v Prahe s provinciálom P. Františkom Suchomelom, kde sa spoločne snažili nájsť východisko z krízovej situácie. Po rozhovore o. Trčka cestoval do Bratislavy za ThDr. Jozefom Strakom, aby získal ďalšie informácie.

Vo štvrtok 28. apríla sa vrátil do Prahy za P. Suchomelom, ktorý si do svojho zápisníka poznamenal: „Dopoledne rozmluva s Pl.R.P. Protoihumenem Dom. Trčkou, který se vrátil z Bratislavy a přinesl mi velmi nepříznivé zprávy o osudu mich. viceprovincie. Vyžádal jsem si ihned slyšení u J. Exc. nejd. Msgr. Dr. Verolino, sekretáře pražske nunciatury a vyžádal jsem si od něho z důvodu nalehavosti všechny pravomoci k prozatimnímu uspořádání věcí na vých. Slovensku. (…)“.

Hneď večer odcestovali spoločne rýchlikom do Michaloviec, kde sa 30. apríla 1949 za účasti bratislavského viceprovinciála P. Jozefa Chochulu a takmer všetkých členov michalovskej viceprovincie rokovalo o ďalšom postupe. - o. Existenciu michalovskej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov sa snažila zachrániť aj Apoštolská internunciatúra v Prahe, ktorá bola o celej záležitosti podrobne informovaná. V nóte z 20. mája 1949 adresovanej Ministerstvu zahraničných vecí protestovala proti likvidácii kláštorov baziliánov a baziliánok v Prešove, uväzneniu rehoľníkov a zrušeniu viceprovincie redemptoristov.

Protoigumen o. Trčkovi sa síce presťahoval do kláštora v Sabinove, ale nepodarila sa kamufláž, že bratislavská a michalovská viceprovincia sa skutočne spojili v jednu - rímskokatolícku viceprovinciu. Štátna moc mala vďaka udavačom a špiónom veľmi dobre zmapovanú situáciu či už okolo gréckokatolíckej cirkvi a jej predstaviteľov, či aj okolo rehoľných spoločenstiev.

tags: #stare #fotky #stropkov #klastor