Starogrécka mytológia je súbor gréckych mýtov. Starogrécka mytológia sa vyznačuje veľmi výraznou evolúciou od disharmonicko-monštruóznych hmlistých obrazov, ktorými sa vyznačovala v staršom období, cez harmonickejšie, prevažne zoomorfné obrazy k úplne harmonickým antropomorfným obrazom.
Na počiatku bol Chaos: večná, nekonečná prázdnota alebo zmätok živlov; a prvou pôsobivou silou na svete bol Eros, „Láska“. Z Chaosu sa zrodil celý svet; Nyx-noc, Erebos-večné temno, Tartaros-hlboké podsvetie a Gaia, bohyňa „Zem“, ktorá darovala život všetkému čo žije a rastie na nej.
V prvej generácii gréckych bohov vládli Titani, bohyne Zeme Gaie a boha neba Urana. Pôvodne ich bolo dvanásť, šesť žien. Neskôr k nim pribudli ich potomkovia, žili na nebi pod vládou svojho otca Urana a chránili jeho trón.
Thanatos alebo Thanatos (po grécky Thanatos, po latinsky Mors) bol starogrécky boh smrti a sama smrť, syn bohyne Nykty a boha podsvetnej večnej tmy Tartara. Bohyňa Noc potom zrodila na Kronov rozkaz celý zástup strašných božstiev; Thanatos - Smrť, Erida - Svár, Apata - Ošiaľ, Kera - Ničenie, Hypnos - Spánok a ťažkými vidinami, Nemesis - Pomstu za previnenie.
Srdce mal zo železa, čierne chladné krídla a nepoznal súcit ani zľutovanie; koho uchvátil, bol beznádejne stratený. Vzbudzoval hrôzu. Keď sa dostavil deň smrti určený osudom, Tanatos sa dostavil k danej osobe, vzal jej dušu, odniesol ju do podsvetia a odovzdal ju bohovi Hádovi.
Hypnos a Thanatos nesúci mŕtveho bojovníka.
Thanatos a moderná tanatológia
Otázkou umierania, príčin a príznakov smrti sa zaoberá aj novodobá vedecká disciplína, ktorá sa volá „tanatológia“ (Thanatos bol starogrécky boh smrti; smrť sama).
Umieranie a smrť nie je otázka jednej sekundy; dochádza k nej sukcesívne (postupne) a môže trvať aj niekoľko hodín. Človek, ktorý upadá do závažnej choroby alebo ktorý sa približuje k smrti napr. z dôvodu pokročilej staroby, zvyčajne upadá do hlbokej apatie, do nezáujmu a nechuti reagovať na podnety z prostredia. Hoci je človek ešte pri vedomí, pomaly stráca záujem o „živú“ komunikáciu a o okolie.
Prvou fázou skutočného umierania je tzv. „agónia“. Umierajúci človek zostane nehybný; môže byť nepokojný a blúzniť. Oslabí sa dýchacia a srdcová činnosť a otupia sa reflexy. „Riadiace centrum“ postupne „zanedbáva“ tie menej dôležité orgány, aby čo najdlhšie „prežili“ tie dôležitejšie.
Preto môže dochádzať k tzv. „parciálnej smrti“, čiže k zastaveniu niektorých orgánov, pričom ostatné „ešte ťahajú ďalej“. Niečo podobné robí aj naša vedomá myseľ a robí to omnoho skôr ako biologické telo. Ak človek cíti, že sa blíži jeho posledný moment, zvyčajne sa prestáva vedome zaujímať o to menej dôležité (bezcenné), napr. o pozemské veci či osoby a začne sa zaoberať svojím vlastným „ja“ a vnútrom, - svojou dušou, hoci ju možno dovtedy úplne zanedbával a nemyslel na svoj ďalší osud.
Po agónii nasleduje „klinická smrť“ alebo „nevlastná, zdanlivá smrť“, ktorá je príznačná zastavením krvného obehu, dýchania a nervového systému (mozgu). Tento stav je ešte „zvratný“, avšak trvá iba okolo 5 minút (za odbornej pomoci maximálne 30 minút). Po klinickej smrti nasleduje „mozgová smrť“, „biologická smrť“ alebo „totálna smrť“, ktorá je už ireverzibilná (nezvratná) a znamená definitívny koniec.
Ako posledný vraj umiera sluch; umierajúci údajne do poslednej chvíle počuje. Náš „telesný život“ sa i tak ešte nekončí. Definitívne odumretie jednotlivých orgánov, vnútorných systémov a najmä buniek nie je okamžité a trvá ešte niekoľko hodín po biologickej smrti. Úplná smrť všetkých buniek v tele a zastavenie všetkých, aj „posmrtných“, zmien by malo nastať (s istotou) po 48 hodinách. Mŕtve telo postupne vychladne a stuhne. K rastu tkanív ako fúzov, chlpov na brade či nechtov už by nemalo dochádzať.
Mnohé svedectvá pacientov, ktorí prežili klinickú smrť, sa viac-menej zhodujú. Počas klinickej smrti mali pocit, akoby boli unášaní mimo svoje telo, akoby sa stali pozorovateľmi svojho vlastného tela a začali byť vťahovaní do akéhosi veľkého tunelu, na konci ktorého žiari jasné a príťažlivé svetlo. V tomto bode si človek začne uvedomovať svoju existenciu z celkom inej, novej a dovtedy nepoznanej perspektívy. Umierajúci v klinickej smrti (údajne) vidia celý svoj doterajší život a sú pripravení vstúpiť do toho príťažlivého svetla.
Mnohí ľudia, ktorí sa po oživení z klinickej smrti vrátili do fyzického tela a vrátili sa späť do sveta, potom hovorili, že sa im späť do sveta nechcelo ísť. Zážitok klinickej smrti mnohým zmenil život a väčšina z nich sa smrti prestali úplne báť.
Toto je „smrť pozemského života“, ale nie „smrť života ako takého“. Veríme, že nositeľkou života človeka je duša. Duša dočasne žije v tele, pričom telo raz určite „umrie“. Duša môže žiť bez tela, ale telo bez duše nie. Duša človeka, veríme, existuje ďalej, je nesmrteľná.
Čo sa deje s dušou po smrti? Katechizmus Katolíckej Cirkvi v bode 1030 učí, že „tí, čo zomierajú v Božej milosti a v priateľstve s Bohom, ale nie sú dokonale očistení, hoci sú si istí svojou večnou spásou, podstupujú po svojej smrti očisťovanie, aby dosiahli svätosť potrebnú na to, aby vošli do nebeskej radosti“.
Na druhý svet sa však (teoreticky) môžeme dostať aj s neoľutovanými a s nevyspovedanými ľahkými hriechmi. Napr. náhla a okamžitá smrť pri teroristickom útoku môže neponúknuť človekovi ani tú poslednú sekundu, v ktorej by mohol vyjadriť ľútosť nad svojimi zlyhaniami. Po smrti už nemôžeme nič ľutovať. V skutočnosti, a to je dôležité mať stále na zreteli, je veľmi ťažké naozaj spáchať „ťažký“ hriech v tom pravom slova zmysle, ktorý by nás úplne a navždy oddelil od Boha.
My poväčšine popáchame len tie „ľahšie“ hriechy, ktoré človeka neuvrhnú do zatratenia. Ľahký hriech „iba“ narúša naše spoločenstvo s Bohom a s blížnymi, ale neničí ho. Táto úvaha sa týka aj duší narodených a nenarodených detí zaťažených dedičným hriechom, ktoré pred smrťou neprijali milosť krstu, ktorý zmýva dedičný hriech. Boh má vždy možnosť odpustiť človekovi všetko, a to aj po jeho smrti. Človek určite nie je súdený iba podľa jedného okamihu, ale v kontexte celého svojho života. Boh nejde nikdy proti človekovi, lebo jeho milosrdenstvo je večné.
Je dobré pozrieť si aj ostatné body Katechizmu (napr. bod 393: „Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva.
Chce človek naozaj žiť večne? Pápež Benedikt XVI. v encyklike Spe salvi v bode 10 až 12 uvažuje: „Dnes možno mnohí odmietajú vieru jednoducho preto, že večný život u nich nepatrí medzi veci, po ktorých by túžili. V skutočnosti nechcú večný život, ale prítomný, a viera vo večný život sa im javí skôr ako prekážka. Pokračovať v živote naveky bez konca sa (im) zdá skôr ako odsúdenie než dar. Iste, smrť treba oddialiť, nakoľko je to len možné, no žiť stále bez konca to môže byť (z pohľadu človeka) napokon iba nudné, ba dokonca neznesiteľné.“
Pápež vysvetľuje, že to, čo my v každodennosti nazývame životom, to v skutočnosti životom nie je, lebo to nie je život blažený, ktorý je jednoducho „dokonalé šťastie“. Slovo „večný“ v nás vyvoláva predstavu „nekončiaci“, a to nám naháňa strach. Večnosť nie je nekonečné striedanie sa dní, ale niečo ako okamih plného uspokojenia, ponorenie sa do oceánu nekonečnej lásky, v ktorom čas chápaný ako predtým a potom už viac neexistuje. Je to život v plnosti, z ktorej nikdy nevychádzame.
Katechizmus v bode 958 učí: „putujúca Cirkev na zemi veľmi dobre pochopila spoločenstvo celého tajomného tela Ježiša Krista, a preto si už od prvotných čias kresťanstva veľmi nábožne uctievala pamiatku zosnulých (spoločenstvo so zosnulými); a keďže je svätá a spasiteľná myšlienka modliť sa za mŕtvych (bod 1032 a 1689), aby boli zbavení hriechov, obetovala za nich aj prosby.“ Potom nasleduje veľmi dôležitý text pre nás: „Naša modlitba za nich im môže nielen pomáhať, ale môže urobiť účinným aj ich orodovanie za nás.“ Správna odpoveď teda znie - áno, duše v očistci môžu za nás orodovať. Tvrdia to aj viacerí svätí (napr. sv. kňaz Ján Mária Vianney; sv. kardinál Bellarmín; bl.
Sv. Katarína z Bologne (1413-1463) hovorí: „To, čo sa mi dlho nedostalo skrze vzývanie svätých, dostala som okamžite, ak som o to poprosila duše v očistci. V 20. storočí, keď sa oplakávali milióny mŕtvych, z ktorých väčšina zomrela celkom nepripravená na bojiskách, v koncentračných táboroch alebo v bombardovaných mestách, pápeži otvorili celkom nové možnosti, ako pomôcť dušiam v očistci. Pápež sv.Pius X. (1903-1914), - pápež Eucharistie - , krátko po vypuknutí Prvej svetovej vojny vydal dekrét, ktorým vyhlasuje, že na sviatok Dušičiek (2.11.) možno pre zomrelých získať úplné odpustky, pokiaľ veriaci prijmú sviatosti a v kostole sa pomodlia na úmysly Svätého Otca.
Jeho nástupca, pápež Benedikt XV. (1914-1922), taktiež vydal dekrét, v ktorom sa na sviatok Dušičiek dovoľuje kňazovi sláviť až trikrát sv. omšu za zomrelých. Ustarostenému pápežovi (počas jeho pontifikátu vypukla VOSR v Rusku, Prvá svetová vojna a veľké prenasledovanie kresťanov v Mexiku) veľmi ležalo na srdci, „aby všetci kňazi na svete s radosťou a horlivo využili toto jedinečné privilégium.“ Jeho nasledovník pápež Pius XI. (1922-1939), - veľký odporca protikresťanského komunizmu, - dôrazne prosil, aby sa tzv. „modlitbovými ťaženiami“ a predovšetkým sv. omšou zaistila zomrelým úľava, lebo „navôkol pozorujeme, ako sa spomienka na zosnulých medzi ľuďmi vytráca alebo sa pri hrobe obmedzí na vonkajšie prejavy lásky, ktoré sú síce dobré, ale utešujú skôr pozostalých, než aby osožili trpiacim v očistci.“
Poslední pápeži teda veľmi múdro zdôrazňovali a stále zdôrazňujú veľkosť Božieho milosrdenstva a správneho chápania toho, čo môžeme pre iných, živých či mŕtvych, urobiť my sami. Sv. kňaz Ján Mária Vianney napísal: „Keď chceme od boha dosiahnuť pravú ľútosť nad svojimi hriechmi, obráťme sa na duše z očistca, ktoré už roky ľutujú svoje hriechy. Treba sa za ne veľa modliť, aby sa ony veľa modlili za nás. Keď si chceme zaistiť nebo, musíme mať veľkú horlivosť za duše v očistci. Modlitba za ich oslobodenie z očistca je po modlitbe za obrátenie hriešnikov Bohu najmilšia. A tak po nociach trpím za duše v očistci a vo dne za obrátenie hriešnikov.“
Mnohí svätí a vyzretí vo viere, bez akéhokoľvek strachu a plní súcitu, pomáhali a pomáhajú dušiam v očistci obetovaním vlastného utrpenia a bolesti. Za duše v očistci sa treba modliť ochotne, radostne a často, každý deň. Je dobré obetovať za ne všetky každodenné starosti. Duše v očistci sa veľa modlia, ale nie za seba. Potrebujú našu pomoc. Nič však nechcú zadarmo. Sú veľmi vďačné a aj nám pomáhajú rôznym spôsobom. Duše oslobodené z očistca neprestávajú orodovať za svojich dobrodincov.
Ako nám hovoria svätí, duše z očistca do neba sprevádza „Matka Milosrdenstva“, Panna Mária, ktorá sa často zjavuje v očistci a je pre duše veľkou útechou. Sv. Katarína z Janova učí, že „duša musí byť očistená, aby dosiahla úplnú jednotu s Bohom. Nie je to vonkajší oheň, ale vnútorný, oheň lásky. Vďaka ohňu lásky sa duše očistia od „hrdze“ hriechu, od ktorej ešte neboli očistené počas svojho pozemského života. Podstatnou príčinou všetkej bolesti a utrpenia je hriech, dedičný hriech a osobný hriech. Boh stvoril dušu čistú, číru a slobodnú od každého hriechu a s blaživou túžbou po ňom. Táto túžba dedičným hriechom zoslabla. Keď sa k tomu pridá aj osobný hriech, zmenšuje sa ešte viac. Čím viac ale tejto túžby v duši ubúda, tým sa stáva horšou, lebo tým menej sa jej Boh môže odovzdávať.“
Duša zosnulého sa stretáva s Božou dobrotou a čistotou. V tejto Božej láske spoznáva ako v zrkadle seba samú, svoj hriech, svoje nedostatky až po tie najmenšie nedokonalosti. „Vidím, že zo strany Boha už brána do raja nie je viac zamknutá, pretože ten, kto chce vstúpiť, aj vstúpiť môže. Boh je len milosrdenstvo samo a stojí pred nami s roztvorenou náručou, aby nás prijal do svojej slávy. Ale vidím tiež, že Boh je vo svojej podstate taký čistý a číry, že taká duša, ktorá by na sebe mala čo i len minimálnu nedokonalosť veľkosti drobnej črepinky, by sa čo najrýchlejšie vrhla do tisícich pekiel, len aby sa s takouto, čo i celkom minimálnou škvrnou, neobjavila v prítomnosti Boha. Keďže vidí, že očistec je určený na odstraňovanie takýchto škvŕn, vrhne sa tam a považuje to za veľké milosrdenstvo, že sa takýmto spôsobom môže oslobodiť od existujúcej prekážky, ktorá sa nachádza na nej samej. Duše ochotne nesú svoje bolestné utrpenie; áno, dokonca sa im zdá, že im cezeň Boh preukazuje veľké milosrdenstvo v porovnaní s tým, čo by si zaslúžili, a nechcú sa zriecť ani kúska utrpenia, lebo jasne spoznávajú, že si ho spravodlivo zaslúžia.
Kdo vládne smrti? Nejtemnější bohové z mytologií světa!
tags: #starogrecky #boh #smrti