Štedrý deň, Kračún, Dohviezdny večer, Vilija, Badňak - tieto viac či menej známe regionálne názvy označujú sviatky, ktoré sú u väčšiny ľudí asi najobľúbenejšími. Vianoce majú korene v dávnych predkresťanských časoch. Viazali sa k solárnemu kultu.
Termín Kračún vznikol pravdepodobne z latinského slova creatio, čo znamená narodenie. Názov Vilija, latinsky vigília, vyjadruje predvečer sviatku.
V dávnych dobách bol v Európe rozšírený staroperzský kult boha slnka Mitrasa. Bol to ochranca a strážca svetla a pravdy, a víťazil nad temnotou a lžou. Dostal preto pomenovanie Sol invictus, nepremožiteľný boh slnka.
Keď roku 274 postavili v Ríme mitracistický chrám, cisár ustanovil sviatok narodenia boha Mitrasa na deň zimného slnovratu podľa juliánskeho kalendára, t. j. na 25. decembra. Cisári podporovali tento kult najmä v kontexte boja proti šíriacemu sa kresťanstvu. Účasť na decembrových ľudových slávnostiach spojených s oslavou boha Mitrasa bola povinná, neúčasť sa prísne trestala. V ten deň bolo pracovné voľno a bolo nariadené, opäť pod hrozbou prísneho trestu, vyzdobovať domy. Účasť na samotnom chrámovom kultickom slávení však bola dobrovoľná.
Kresťania tak stáli pred dilemou: ak sa podriadia a zúčastnia na ľudových oslavách boha Mitrasa, poprú tak Krista. Ak to neurobia, môžu byť odsúdení na smrť. Už aj bez toho prinieslo prenasledovanie kresťanov množstvo obetí. Podľa kronikárov len v Egypte bolo každý deň popravených tridsať až šesťdesiat kresťanov. Aby nemuseli umierať ďalšie stovky kresťanov, hľadali riešenie tejto neľahkej dilemy.
Napokon zvolili racionálnu stratégiu: zhodli sa, že pohanský sviatok 25. decembra treba naplniť iným, kresťanským obsahom. Tak, aby sa na povinnej ľudovej slávnosti mohli bez problémov vo svedomí zúčastniť aj kresťania. Z tohto racionálno-strategického dôvodu si začali v ten deň symbolicky pripomínať narodenie Ježiša z Nazareta, pričom aj pojmy, ktoré používal pohanský kult boha Mitrasa, symbolicky vzťahovali na Ježišovu osobu.
Kresťania dovtedy neoslavovali ani svoje narodeniny, ani si nepripomínali narodenie Krista, pretože oslavovanie narodenín malo pohanský pôvod. Touto šikovnou stratégiou spĺňali predpisy o pohanských slávnostiach a zároveň prenesením niektorých oslavných termínov na Krista sa vyhli problémom vo svedomí. Krista nazývali napríklad Vychádzajúcim slnkom, Svetlom sveta a pod.
Takéto počínanie uspokojilo aj rímske úrady, pretože zákon bol dodržaný. Toto riešenie napokon zachránilo množstvo životov. Vynútenou racionálnou voľbou a prekrytím pohanského sviatku kresťanským významovým obsahom sa zároveň začala cesta k vianočným sviatkom, respektíve k oficiálnemu pripomínaniu si narodenia Ježiša Krista práve 25. decembra.
Z analýz príslušných evanjeliových textov a iných zdrojov dnes už vieme vyvodiť, že Ježiš z Nazareta sa narodil s najväčšou pravdepodobnosťou koncom septembra, respektíve na prelome septembra a októbra. Toľko k pôvodu dátumu Vianoc.
Ahura Mazdá (-v avestskom jazyku; iné názvy: alternatívny sporný prepis z avestského jazyka Ahura Mazdáh; po staroperzsky Ahuramazda, po stredoperzsky resp. novoperzsky O(h)rmazd, Hormizd, Ormuzd, Hormoz, Hormazd, v Partskej ríši Aramazd, po asýrsky možno Assara Mazaš, po grécky Oromazes alebo Oromasdes), nepresne uvádzaný aj ako Ahura Mazda, je staroiránsky a staroperzský boh svetla a dobra. Syn Zurvána, teda Času. Peržania uctievali jediného boha Ahuramazdu, ktorý sa podľa ich viery zmietal v božskom boji s bohom Angra Mainju (Ahriman), teda bohom zla.
Symbol Ahura Mazda
Symbolom tohto boha je oheň.
Mitra zabíja býka
Pôvod Vianoc | História
tags: #staroperzsky #boh #svetla