Život človeka je plný zmien a výziev. Často sa stretávame s potrebou opustiť staré spôsoby myslenia a konania, aby sme mohli napredovať a rásť. Táto myšlienka je hlboko zakorenená aj v kresťanskej viere, kde sa hovorí o potrebe, aby "starý človek" v nás zomrel, aby sme mohli žiť nový život v Kristovi.
V tomto článku sa pozrieme na význam tejto myšlienky a na to, ako ju môžeme aplikovať v našom živote.
Putovanie vo viere si vyžaduje odvahu a odhodlanie.
Prorok Eliáš a skúsenosť s Bohom
Starozákonný prorok Eliáš prežil hlbokú skúsenosť s Bohom, ktorá nám môže poslúžiť ako inšpirácia. Po statočnom vystúpení proti kráľovi Achábovi, ktorý uctieval Bálov, sa Eliáš ocitol v stave prázdnoty a opustenosti. Boh ho však neopustil a priviedol ho do jaskyne, kde mu položil otázku: "Čo tu robíš, Eliáš?"
Eliášova odpoveď bola plná sklamania a výčitiek. Cítil sa osamelý a myslel si, že všetka zodpovednosť za duchovný vývoj leží len na jeho pleciach. Boh mu však ukázal, že nie je sám a že má mnoho ctiteľov, aj keď sa zdá, že jeho vec je stratená.
Táto skúsenosť nám pripomína, že aj v ťažkých chvíľach sa môžeme obrátiť na Boha a hľadať jeho vedenie. Boh sa nám zjavuje nie v burácajúcich živloch, ale v tichom šeleste, ktorý prehovára k nášmu srdcu.
Veľkonočné trojdnie: Smrť a zmŕtvychvstanie Krista
Veľkonočné trojdnie je časový úsek od večernej omše na pamiatku Pánovej večere na Zelený štvrtok do druhých vešpier Veľkonočnej nedele Pánovho zmŕtvychvstania. Kristus nás vykúpil a dokonale oslávil Boha veľkonočným tajomstvom, v ktorom svojou smrťou zničil našu smrť a svojím zmŕtvychvstaním obnovil nám život.
Cirkev si pripomína Poslednú večeru Pána Ježiša vo večerných hodinách na Zelený štvrtok. Spomína na Poslednú večeru Pána Ježiša, pri ktorej ustanovil Eucharistiu, sviatosť kňazstva a dal nám príkaz o bratskej láske.
Na Veľký piatok podľa pradávnej tradície Cirkev neslávi Eucharistiu, konajú sa obrady Slávenie utrpenia a smrti Pána. V tento deň Cirkev rozjíma o umučení a smrti svojho Pána a Ženícha a uctieva kríž.
Čo je Svätý týždeň? Kvetná nedeľa, Zelený štvrtok, Veľký piatok a Veľká noc!
Eucharistia: Sviatosť Božej lásky
„Eucharistia je najväčším pokladom Cirkvi - je to Kristus sám, ktorý sa nám dáva,“ hovorí sv. Ján Pavol II. Tento sviatok ustanovil pápež Urban IV. v roku 1264 bulou Transiturus. Korene tohto sviatku siahajú do 13. storočia. Spájajú sa s viacerými podnetmi. Ten podstatný vyšiel od mystičky sv. Juliány z Lutychu (belgické mesto Liège), ktorá iniciovala ustanovenie sviatku týkajúceho sa Eucharistie v miestnej diecéze. Po schválení biskupom bol tento sviatok prvýkrát slávený v roku 1246.
Eucharistia je chápaná ako naplnenie Ježišovho prísľubu, že bude so svojimi učeníkmi až do skončenia sveta. V Eucharistii je totiž Ježiš naďalej prítomný medzi svojimi učeníkmi, teda medzi nami; síce nie telesne, ako tomu bolo pred dvetisíc rokmi, ale napriek tomu reálne. Eucharistia je predstavená aj ako špeciálny dar, kde na rozdiel od iných sviatostí človek neprijíma „len“ dar v podobe milosti, ale aj samotného štedrého Darcu. Eucharistia je taktiež vnímaná ako duchovný pokrm, ktorý nás uzdravuje a zveľaďuje v nás život.
Úlohou sviatku bolo určite aj upevnenie viery v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii, ktorá od 11. storočia bola z času na čas napádaná a odmietaná.
Človek ponechaný len na svoje prirodzené sily považuje premenený chlieb a víno za obyčajný chlieb a víno. To je to, čo očami vidí a zmyslami zakúša. Až vďaka viere, ktorá je Božím darom, človek vidí v Eucharistii viac ako mu odhaľujú jeho oči a zmysly. Vierou poznáva síce neviditeľnú, ale hlbokú realitu: pod spôsobom viditeľného chleba a vína je vo sviatosti Eucharistie reálne prítomný celý Kristus; ten Kristus, ktorý je v oslávenom tele v nebi.
Eucharistia je najdokonalejšia zo všetkých sviatostí, lebo Boh skrze ňu nielen posväcuje človeka, ako je tomu aj u ostatných sviatostí, ale v nej je Boh reálne a jedinečne prítomný. Mať bázeň pred týmto tajomstvom, pred Bohom v Eucharistii, je na mieste.
Prijímať alebo adorovať Eucharistiu znamená zomrieť hriechu, aby som mohol žiť, aby Kristus vo mne mohol žiť. Koľkí z nás máme pri prijímaní Eucharistie takúto bázeň pred Bohom? Úcta k Eucharistii tak zďaleka nekončí pri pekných emóciách či chvíľkovom pozdvihnutí duše, táto úcta si pýta premenu celého človeka.
Eucharistia totiž nie je akousi odmenou pre dokonalých, je to posila a liek pre veriacich ľudí, ktorí zakúšajú každý deň rôzne zápasy a ťažkosti.
Adorácia Eucharistie je prehlbovanie vzťahu s Kristom.
Pokánie a viera: Cesta k zmene zmýšľania
Ježiš nás volá: Obráť sa na ceste, po ktorej kráčaš, veď ideš opačným smerom. Zastav sa, kým je čas! Pokánie je niečo konkrétne, čo máme činiť. Keď Ján Krstiteľ vyzýval k pokániu, radil veľmi konkrétne: preukáž lásku tomu, kto je chudobný; rozdeľ sa s tým, kto potrebuje pomoc. Možno nám by povedal: Urob si na niekoho čas! Pomôž! Poraď! Podeľ sa o vieru, o radosť, istotu a nádej!
Kto cíti v slove pokánie čosi žalostné, má pravdu: pokánie vždy trochu bolí. Pri pokání sa v nás niečo láme. Keď človeku zle zrastú kosti, ak má byť ruka či noha ako predtým, musia sa zlomiť. Aj v nás čosi zle zrástlo. Príliš sme si zvykli na niečo, čo nebolo dobré. Aby sa zrodil nový život, aby ten starý neprekážal, musí to staré - čo v nás vzdoruje Bohu, zomrieť. Musí - aby mohla nastať veľká radosť. Pretože pokánie je koniec-koncov radostná vec, lebo vedie do slobody.
Činiť pokánie napokon znamená prisvojiť si spásu a všetko za ňu dať, ako muž v podobenstve o poklade a drahocennej perle. Tak je pokánie vlastne nová poslušnosť. Nie je to príprava na prijatie milosti, ale odpoveď na Bohom ponúknutú milosť. Kde je táto ochota k pokániu, tam človek vo viere prijíma evanjelium a tam vládne radosť.
Život v novote: Odumieranie starému a kriesenie pre nové
Kristova smrť a vzkriesenie sa nás týka nielen pokiaľ ide o budúci život vo večnosti, ale aj pokiaľ ide o terajší život v časnosti. V obraznom zmysle môžeme a máme prežiť smrť a vzkriesenie už v tomto živote. Niečo má v nás zomrieť a niečo povstať k novému životu. Zomrieť majú naše staré životné spôsoby, ktoré z dlhodobého, definitívneho hľadiska nemajú budúcnosť, nemajú perspektívu. Mnohé z nich nám prirástli k srdcu, zrástli s nami, javia sa nám ako príjemné, a nechceli by sme sa ich vzdať, hoci v skutočnosti ich hodnota je negatívna.
Ale apoštol píše, že máme zomrieť práve vo vzťahu k starému, hriešnemu mysleniu a hriešnym zvyklostiam. To je veľmi radikálne vyjadrenie. Ide zrejme o takúto predstavu: Keď k nám pristúpi zvádzajúci, pokušiteľský hriech, má nájsť mŕtvolu, ktorá nereaguje na zvádzanie. To je zmysel jeho slov, že máme zomrieť hriechu.
Ale keď sa rozlúčime so starými, negatívnymi hodnotami, túžbami, môžeme a máme byť vzkriesení k novote života, ako je to vyjadrené v našom texte.
Krst je súčasne výzvou, aby sme všetky svoje schopnosti - ktoré ostatne tiež pochádzajú od Pána Boha - nasadili do boja o nový život. Krst nemá ostať len bodovou záležitosťou jednej polhodiny, ale má to byť základná duchovná udalosť, ktorá má mať celoživotné pokračovanie.
Z toho, že sme boli pokrstení, vyplýva náš program: usilovať sa o realizovanie nového života. Tento program uskutočňujeme v prostredí, v ktorom sme obklopení vzorcami starého života. Starý život, staré spôsoby života - to je jednoducho naše prostredie, z ktorého nemôžeme utiecť. Práve v tomto prostredí sa treba usilovať o novotu života.
Neprestajne cítime na sebe príťažlivosť toho starého života. Kedykoľvek začneme pociťovať príťažlivosť starých, zlých foriem života, mali by sme uviesť do pohybu prúd myslenia a uvedomiť si, o čo krajší je ten nový život. Na prvý pohľad nám to nemusí byť vždy jasné, a preto sa treba k tomu myšlienkovou činnosťou vždy znovu dopracovať.
A pretože sami od seba nedokážeme tvoriť tie nové myšlienky, mali by sme si každý deň čítať Bibliu, a to mnoho z nej, aby odtiaľ prichádzal na nás prúd čistej vody, ktorý by odplavil všetku nebezpečnú nečistotu a naplnil nás pozitívnymi hodnotami, pozitívnymi z hľadiska Božieho, z hľadiska Ježišovho hodnotenia.
V boji o nový život nevyhnutne potrebujeme pravidelnú modlitbu. Ak žijeme bez modlitby, tak sa v nás automaticky, nepozorovane upevňujú naše kontakty so starým svetom a my sa čím ďalej tým viac stávame obeťami starých modelov, starého života, a to tak, že to ani nezbadáme. Pravidelnou modlitbou môžeme udržiavať tak prepotrebný kontakt s Pánom Bohom, so vzkrieseným Ježišom Kristom, zachovať si ostrý, bdelý, prebudený pohľad na všetko, a tak zaujímať odstup od starého sveta.
V boji o nový život sa môžeme dostať do rozličných napätí. Môže to byť posmech zo strany ľudí, ktorí o novom živote nechcú ani počuť a zostávajú pri starých životných spôsoboch. Môže to byť nátlak rozličného druhu, ktorý nás má zabrzdiť a prinútiť, aby sme zotrvali pri starých životných spôsoboch. S tým všetkým treba rátať a rozhodnúť sa, že sa nijakému nátlaku nedáme zlomiť a nedáme sa odviesť od cesty, pre ktorú sme sa rozhodli a ku ktorej nás zaväzuje krst svätý.
Vzkriesenie a nový život Pána Ježiša Krista, ako aj nádej nášho nového života vo večnosti by sa mali stať pre nás motivujúcou silou v boji o novotu života. Každé víťazstvo v zápase o novotu života vyvolá v nás radosť, - a radosť vzbudí v nás ďalšiu ochotu a snahu zápasiť o nový život. Je to ako špirála, ktorá nás vedie vždy vyššie a vyššie. Ak peknými prejavmi nového života bude poznačená naša cesta smerujúca k definitívne novému životu, budeme šťastní už tu, a nekonečne šťastní vo večnosti.
Blažená, ktorá uverila: Cesta viery Božej Matky
Po predchodcovi Jánovi Krstiteľovi sa dnes dáme viesť Ježišovou Matkou, aby sme „vstúpili“ do tajomstva Vianoc. V evanjeliu minulej nedele, štvrtej adventnej, sme počuli príbeh o Zvestovaní. Pripomína nám, ako Mária počala a porodila Krista a ako ho môžeme počať a priviesť na svetlo my, a to prostredníctvom viery!
Dar, ktorý Duch Svätý dal Cirkvi s obnovou mariológie, bolo objavenie nového rozmeru Máriinej viery. Božia Matka - ako potvrdil Druhý vatikánsky koncil - „napredovala na ceste viery“ (LG, 58). Neuverila raz a navždy, ale kráčala vo viere a napredovala v nej. Toto tvrdenie prevzal a upresnil svätý Ján Pavol II. Alžbetine slová: „Blahoslavená je tá, ktorá uverila“ sa nevzťahujú len na túto konkrétnu chvíľu zvestovania. Určite to predstavuje vrcholný moment Máriinej viery, keď očakáva Krista, ale je to aj východiskový bod, od ktorého sa začína celá jej cesta k Bohu, celá jej cesta viery. Sv. Ján Pavol II. napísal, že na tejto ceste Mária prišla až k „noci viery“ (RM, 18).
Zamyslime sa nad niektorými momentami z cesty viery Božej Matky. Sú tu zdanlivo protichodné skutočnosti, ktoré Mária v sebe konfrontuje bez toho, že by im rozumela. Je to „Boží Syn“ a leží v jasliach! Všetko si uchováva vo svojom srdci a necháva to kvasiť v očakávaní. Počuje Simeonovo proroctvo a čoskoro si uvedomí, aké bolo pravdivé! Všetky vzostupy a pády v živote jej syna, všetky nedorozumenia, všetky postupné opustenia od neho, mali hlboký vplyv na jej materské srdce. Začína to bolestne prežívať pri strate Ježiša v chráme.
Napokon je tu kríž. Je tam, bezmocná pri umučení svojho syna, ale prijíma to s láskou. Je to obdoba Abrahámovej drámy, ale nekonečne náročnejšia! Pri Abrahámovi sa Boh zastaví v poslednej chvíli, u nej nie. Prijíma, aby bol jej syn obetovaný, odovzdáva ho Otcovi, so zroneným srdcom, ale pevne stojí vo svojej neochvejnej viere. Práve tu Máriin hlas zaznieva najvyšším tónom.
Koncil nás usmernil, aby sme jej veľkosť videli predovšetkým vo viere, nádeji a láske. „Počala, porodila a živila Krista, v chráme ho obetovala Otcovi a trpela so svojím Synom, keď zomieral na kríži. Poslušnosťou, vierou a vrúcnou láskou celkom mimoriadnym spôsobom spolupracovala na Spasiteľovom diele obnovy nadprirodzeného života duší.
Svätý Augustín a dôležitosť srdca
Sám svätý Augustín nám teraz navrhuje, aké závery by sme mali prijať po krátkej ceste viery Matky Božej. Na konci svojej rozpravy o Máriinej viere sa obracia na svojich poslucháčov so živým povzbudením, ktoré platí aj pre nás: „Mária uverila a v nej sa splnilo to, čomu uverila.
Boha „cítime srdcom, a nie rozumom“, ako hovorí Pascal, a to z jednoduchého dôvodu: „Boh je láska“ a láska sa nevníma rozumom, ale srdcom. Je pravda, že Boh je aj pravda („Boh je svetlo“, píše Ján vo svojom prvom liste) a pravda sa vníma rozumom; ale kým láska predpokladá poznanie, poznanie nemusí nevyhnutne predpokladať lásku. Človek nemôže milovať bez poznania, ale môže poznať bez toho, aby miloval!
Záver
Výzva na srdce je tiež ovplyvnená (tentoraz pozitívne) vplyvom učiteľa z Hippo. Vráťte sa do svojho srdca!... Vráťte sa zo svojich potuliek, ktoré vás zviedli na scestie, vráťte sa k Pánovi. On je pripravený. Najprv sa vráť do svojho srdca, ty, čo si sa stal cudzincom sám sebe, a to v dôsledku blúdenia po vonku: nepoznáš sa a hľadáš toho, ktorý ťa stvoril!
Na našom Západe sa množia iniciatívy, ktorých cieľom je odstrániť z vianočných sviatkov všetky evanjeliové a náboženské odkazy a zredukovať ich na čisto ľudský a rodinný sviatok, v ktorom namiesto skutočných postáv Vianoc vystupuje množstvo rozprávok a vymyslených postáv. Jednou zo zámienok je týmto spôsobom podporiť mierové spolužitie s veriacimi iných náboženstiev, v praxi s moslimami.
Betlehem je teda užitočná a krásna tradícia, ale nemôžeme sa uspokojiť s tradičnými vonkajšími betlehemami. Musíme Ježišovi pripraviť iné jasličky, jasličky srdca. Corde creditur: srdcom veríme. Christum habitare per fidem in cordibus vestris: nech Kristus prebýva skrze vieru vo vašich srdciach (Ef 3, 17), nabáda nás apoštol.
Dať sa narodiť Ježišovi znamená prinútiť svoje „ego“ zomrieť, alebo aspoň obnoviť rozhodnutie nežiť viac pre seba, ale pre toho, ktorý sa pre nás narodil, zomrel a vstal z mŕtvych (porov. Rim 14, 7 - 9).
„Tam, kde sa rodí Boh, človek zomiera,“ tvrdil ateistický existencializmus. Je to pravda! Zomiera však starý človek, skazený a v každom prípade predurčený k smrti, a rodí sa nový človek „stvorený v spravodlivosti a pravej svätosti“ (Ef 4, 24), určený pre večný život.