Čo hovorí o stvorení Katolícka cirkev? | 3-MINÚTOVÝ KATECHIZMUS 21
Cirkev v každej dobe dbá na správne odovzdávanie kresťanského poznania a viery, aby každý človek cez ustavičné vzdelávanie a duchovné zdokonaľovanie sa došiel k plnej účasti na živote Krista. V hlbšom ponímaní má katechéza na zreteli výchovu k viere s cieľom viesť človeka k dokonalosti a spáse.
Čo je to katechéza?
* Etymológia slova katechéza (κατήχησις) je od slovesa katechizovať (κατηχείν), ktoré znamená silne znieť.* To nás vedie k základnému významu termínu katechéza, čo vyjadruje, že Božie slovo znie v ušiach človeka, ktorému prináša odkaz spásy a volá ho, aby ho prijal do svojho srdca.* V slovenskom jazyku slovo κατηχείν bolo nahradené slovom ohlasovať, čo znamená „niekoho hlasite s niečím oboznamovať, na niečo upozorňovať, informovať“.* V súčasnej dobe sa slovom katechéza (κατήχηση) označuje snaha o rozšírenie kresťanského učenia a oboznámenie veriacich s dogmami Cirkvi.V Novom zákone sa katechéza považovala za učenie cesty Pánovej, teda celého života Ježiša Krista. Slovom katechézy alebo katechizmus sa označujú aj rôzne príručky obsahujúce zhrnutie najdôležitejších kresťanských právd a vznikali v rôznych obdobiach pre potreby Cirkvi.
Štruktúra a obsah Katechizmu Katolíckej cirkvi
Člení sa na štyri hlavné časti (Ján Pavol II.):- 1.
- 2.
- 3.
- 4.
Pápež sv. Ján Pavol II. pri uvedení KKC napísal (o.i.): „Uchovávať poklad viery je poslanie, ktoré Pán zveril svojej Cirkvi a ona ho plní v každej dobe. ... Katechizmus zahŕňa veci nové i staré (porov. Mt), pretože viera je vždy tá istá a zároveň je zdrojom stále nového svetla. Kat. preberá starobylé tradičné usporiadanie na štyri časti z katechizmu Pp. Pia V., súčasne však je obsah Katechizmu vyjadrený novým spôsobom, aby odpovedal na otázky našej doby.
A Benedikt XVI. pri uvedení Kompendia: „Kompendium je verným a bezpečným súhrnom Katechizmu Katolíckej cirkvi. Obsahuje v stručnosti všetky podstatné a základné prvky viery Cirkvi. Svojou stručnosťou, jasnosťou a úplnosťou sa obracia na každého človeka, ktorý túži poznať cestu života, pravdu, ktorú Boh zveril Cirkvi.“ A v úvode YouCatu pre mladých sa ten istý pápež mladým prihovára: „Študujte katechizmus! Zo srdca si to želám. Študujte katechizmus vášnivo a vytrvalo! Študujte ho v tichu svojej izby, čítajte ho vo dvojici, na stretnutí s priateľmi, vytvárajte štúdijné krúžky, podeľte sa o svoj názor na internete.“ A v úvode YouCatu pre deti píše pápež František: „Nikdy sa neunavte z otázok a rozprávania o svojej viere. Nebuďte hluchí, keď vás budú deti bombardovať otázkami.
Viera
Vierou človek úplne podriaďuje Bohu svoj rozum a svoju vôľu. Poslúchať (ob-audire: po-slúchať) vo viere znamená slobodne sa podriadiť počutému slovu, lebo jeho pravdivosť zaručuje Boh, ktorý je Pravda sama. Sväté písmo nám dáva za príklad takejto poslušnosti Abraháma. Ale jej najdokonalejším uskutočnením je Panna Mária.Takto Abrahám uskutočňuje definíciu viery, ako ju uvádza List Hebrejom: „Viera je základom toho, v čo dúfame, dôkazom toho, čo nevidíme“ (Hebr 11, 1). Starý zákon je bohatý na svedectvá tejto viery. List Hebrejom chváli príkladnú vieru, ktorou „si predkovia získali dobré svedectvo“ (Hebr 11, 2. 39). Ale „Boh prichystal pre nás niečo lepšie“ (Hebr 11, 40): milosť uveriť v jeho Syna „Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12, 2).
Panna Mária uskutočňuje poslušnosť viery najdokonalejším spôsobom. a dáva svoj súhlas: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). keď jej syn Ježiš zomrel na kríži, jej viera nezakolísala. Mária neprestala veriť, že Božie slovo „sa splní“.
Viera je predovšetkým osobným primknutím sa človeka k Bohu; súčasne a neoddeliteľne je slobodným súhlasom s celou pravdou, ktorú Boh zjavil. Keďže kresťanská viera je osobným primknutím sa k Bohu a súhlasom s pravdou, ktorú zjavil, líši sa od viery v človeka. Je dobré a správne úplne dôverovať Bohu a bezvýhradne veriť tomu, čo povedal.
Nik nemôže veriť v Ježiša Krista, ak nemá účasť na jeho Duchu. Veď Duch Svätý zjavuje ľuďom, kto je Ježiš. Lebo „nik nemôže povedať: ‚Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1 Kor 12, 3). „Duch skúma všetko, aj Božie hĺbky... Ani čo je v Bohu, nepozná nik, iba Boží Duch“ (1 Kor 2, 10-11). Jedine Boh pozná Boha úplne. Veríme „v“ Ducha Svätého preto, že je Boh. Cirkev neprestajne vyznáva svoju vieru v jedného Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého.
Viera je Boží dar, nadprirodzená čnosť, ktorú vlieva Boh. Veriť možno iba vďaka milosti a vnútornej pomoci Ducha Svätého. Je však takisto pravda, že veriť je pravý ľudský úkon. Dôverovať Bohu a súhlasiť s pravdami, ktoré zjavil, neodporuje ani slobode, ani rozumu človeka. Ani v ľudských vzťahoch neodporuje našej dôstojnosti, keď veríme, čo iní hovoria o sebe a o svojich úmysloch, alebo keď veríme ich sľubom (napríklad keď muž a žena uzatvárajú manželstvo), aby sme tak vstúpili do vzájomného spoločenstva. a tak vstúpiť do dôverného spoločenstva s ním.
Dôvodom viery nie je to, že sa zjavené pravdy javia ako pravdivé a pochopiteľné svetlu nášho prirodzeného rozumu. Viera je istá, istejšia než akékoľvek ľudské poznanie, lebo sa zakladá na samom slove Boha, ktorý nemôže klamať. patrí k viere, že veriaci túži lepšie poznať toho, komu uveril, a lepšie pochopiť to, čo zjavil. Hlbšie poznanie zasa vzbudí väčšiu vieru, čoraz väčšmi zapálenú láskou. Milosť viery otvára „oči srdca“ (Ef 1, 18), aby sme živo chápali obsah Zjavenia, čiže celok Božieho plánu a tajomstiev viery, ich spojitosť medzi sebou a s Kristom, ktorý je stredobodom zjaveného tajomstva. „Aby sa však chápanie Zjavenia čoraz väčšmi prehlbovalo...
Viera a veda. „Hoci viera presahuje rozum, medzi vierou a rozumom nikdy nemôže byť skutočný rozpor: lebo ten istý Boh, ktorý zjavuje tajomstvá a vlieva vieru, vložil do ľudského ducha svetlo rozumu. „Preto ak metodický výskum v akomkoľvek vednom odbore postupuje naozaj vedecky a v súlade s morálnymi normami, nikdy nebude v skutočnom rozpore s vierou, lebo svetské skutočnosti i skutočnosti viery majú svoj pôvod v tom istom Bohu. Ba toho, kto sa pokorne a vytrvalo snaží preskúmať tajomstvá sveta, vedie akoby Božia ruka, hoci si to neuvedomuje. „Boh isto volá ľudí, aby mu slúžili v duchu a pravde, takže sú viazaní vo svedomí, ale nie sú nútení... Kristus síce pozýval k viere a k obráteniu, ale nijakým spôsobom k tomu nenútil. „Vydal svedectvo pravde, ale nechcel ju nasilu nanútiť tým, ktorí jej odporovali. Lebo jeho kráľovstvo... sa vzmáha...
Viera je nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva človeku. Tento neoceniteľný dar môžeme stratiť. Svätý Pavol upozorňuje Timoteja: „Toto prikázanie ti zverujem..., aby si bojoval dobrý boj, aby si mal vieru a dobré svedomie, ktoré niektorí odvrhli a stroskotali vo viere“ (1 Tim 1, 18-19).
Viera nám dáva akoby vopred okusovať radosť a svetlo oblažujúceho videnia, ktoré je cieľom nášho putovania tu na zemi. Potom budeme vidieť Boha „z tváre do tváre“ (1 Kor 13, 12), „takého, aký je“ (1 Jn 3, 2). Teraz však „žijeme vo viere, a nie v nazeraní“ (2 Kor 5, 7) a poznávame Boha „len nejasne, akoby v zrkadle... iba čiastočne“ (1 Kor 13, 12). A hoci vieru osvecuje ten, v ktorého veríme, často ju žijeme v temnote. Viera môže byť podrobená skúške. Svet, v ktorom žijeme, sa často zdá veľmi ďaleko od toho, o čom nás uisťuje viera. Zlo a bolesť, nespravodlivosti a smrť, ktoré zakusujeme, akoby protirečili dobrej zvesti; môžu otriasť vierou a stať sa pre ňu pokušením.
a na toľkých iných svedkov viery: „Preto aj my, obklopení takým oblakom svedkov, zhoďme všetku príťaž a hriech, ktorý nás opantáva, a vytrvalo bežme v pretekoch, ktoré máme pred sebou, s očami upretými na Ježiša, pôvodcu a zavŕšiteľa viery“ (Hebr 12, 1-2).
Viera je osobný úkon: je to slobodná odpoveď človeka na iniciatívu Boha, ktorý sa zjavuje. Ale viera nie je úkon osamotený. Nik nemôže veriť sám, tak ako nik nemôže sám žiť. Nik si nedal vieru sám, tak ako si nik sám nedal život. Veriaci prijal vieru od iných a má ju zasa odovzdať iným. Naša láska k Ježišovi a k ľuďom nás pobáda hovoriť o našej viere iným. Každý veriaci je akoby ohnivkom vo veľkej reťazi veriacich. Nemohol by som veriť, keby ma nepodopierala viera iných. Ja zasa svojou vierou pomáham udržiavať vieru iných. to je viera Cirkvi, ktorú každý veriaci osobne vyznáva, najmä pri krste. to je viera Cirkvi, ktorú vyznávajú biskupi zhromaždení na koncile, alebo všeobecnejšie, liturgické zhromaždenie veriacich. „Verím“: tak hovorí aj naša matka Cirkev, ktorá svojou vierou odpovedá Bohu a učí nás hovoriť: „Verím“, „Veríme“.
Predovšetkým verí Cirkev a tak vedie, živí a udržiava moju vieru. Predovšetkým Cirkev vyznáva všade Pána („Teba oslavuje svätá Cirkev po celej zemi,“ spievame v hymne „Teba, Bože, chválime“) a s ňou a v nej sme aj my pobádaní a vedení vyznávať: „Verím“, „Veríme“.
Spása prichádza jedine od Boha.
Neveríme vo formuly, ale v skutočnosti, ktoré tieto formuly vyjadrujú a ktorých sa nám viera umožňuje „dotýkať“. K týmto skutočnostiam sa však približujeme pomocou formulácií viery. Ony umožňujú vyjadrovať a odovzdávať vieru, sláviť ju v spoločenstve, osvojovať si ju a čoraz intenzívnejšie z nej žiť.
Cirkev, ktorá je „stĺp a opora pravdy“ (1 Tim 3, 15), verne opatruje „vieru, raz navždy odovzdanú svätým“ (Júd 3). Uchováva v pamäti Kristove slová a z pokolenia na pokolenie odovzdáva vyznanie viery apoštolov. Podobne ako matka učí svoje deti hovoriť a tým aj chápať iných a komunikovať s nimi, tak nás naša matka Cirkev učí reč viery, aby nás uviedla do chápania a života viery.
„Cirkev, rozšírená po celom svete až po končiny zeme, prijala od apoštolov a ich nasledovníkov vieru... Toto posolstvo... a túto vieru...“ „Lebo hoci sú na svete rozdielne jazyky, sila Tradície je jedna a tá istá.
Milosť
Milosť Ducha Svätého má moc nás ospravodliviť, čiže zbaviť nás hriechov a udeliť nám „Božiu spravodlivosť (734) skrze vieru v Ježiša Krista“ (Rim 3,22) a skrze krst: „Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť. Veď vieme, že Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera, smrť nad ním už nepanuje. Lebo keď zomrel, zomrel raz navždy hriechu, ale keď žije, žije Bohu.
Mocou Ducha Svätého máme účasť na Kristovom umučení tým, že odumierame hriechu, a na jeho zmŕtvychvstaní tým, že sa rodíme pre nový život; sme údmi jeho tela, ktorým je Cirkev, sme ratolesti, zaštepené do viniča, ktorým je on sám. Prvým dielom milosti Ducha Svätého je obrátenie, ktoré spôsobuje ospravodlivenie, ako to ohlasuje Ježiš na začiatku evanjelia: „Robte pokánie, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 4,17) . Pôsobením milosti sa človek obracia k Bohu a odvracia sa od hriechu, a tak dostáva odpustenie a spravodlivosť zhora.
Ospravodlivenie oslobodzuje človeka od hriechu, ktorý protirečí láske k Bohu, a očisťuje mu od neho srdce. Je výsledkom iniciatívy milosrdného Boha, ktorý ponúka odpustenie. Ospravodlivenie zmieruje človeka s Bohom. Vyslobodzuje z otroctva hriechu a uzdravuje.
Ospravodlivenie je zároveň prijatím Božej spravodlivosti vierou v Ježiša Krista. Spravodlivosť tu znamená pravdivosť Božej lásky. Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus, ktorý sa obetoval na kríži ako živá, svätá a Bohu milá obeta a ktorého krv sa stala prostriedkom zmierenia za hriechy všetkých ľudí. (1266) Ospravodlivenie sa udeľuje krstom, sviatosťou viery. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás mocou svojho milosrdenstva robí vnútorne spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života. „Ale teraz sa zjavila Božia spravodlivosť bez zákona a dosvedčujú ju Zákon i Proroci: Božia spravodlivosť skrze vieru v Ježiša Krista pre všetkých, čo veria. Lebo niet rozdielu: veď všetci zhrešili a chýba im Božia sláva; ale sú ospravodlivení zadarmo jeho milosťou, vykúpením v Kristovi Ježišovi.
Ospravodlivenie utvára spoluprácu medzi Božou milosťou a slobodou človeka. Ospravodlivenie je najvynikajúcejšie dielo Božej lásky, ktorú nám Boh zjavil v Ježišovi Kristovi a udelil skrze Ducha Svätého. Svätý Augustín sa nazdáva, že ospravodlivenie bezbožného je dielo „omnoho väčšie… ako nebo a zem“, lebo „nebo a zem sa pominú… ale spása a ospravodlivenie predurčených budú trvať navždy“.
Duch Svätý je vnútorný učiteľ. Naše ospravodlivenie pochádza z Božej milosti. Milosť je účasť na Božom živote. Uvádza nás do intímnosti trojičného života: krstom má kresťan účasť na milosti Krista, ktorý je Hlavou svojho tela. Ako „adoptovaný syn“ môže teraz v spojení s jednorodeným Synom nazývať Boha „Otcom“.
Kristova milosť je nezaslúžený dar, ktorým nám Boh dáva svoj život, vliaty Duchom Svätým do našej duše, aby ju uzdravil z hriechu a posvätil. Je to posväcujúca alebo zbožšťujúca milosť, ktorú sme dostali v krste. Táto milosť je v nás prameňom diela nášho posvätenia: „Kto je teda v Kristovi, je novým stvorením. Staré sa pominulo a nastalo nové.
Posväcujúca milosť je trvalý dar (donum habituale), stála a nadprirodzená dispozícia, ktorá zdokonaľuje dušu, aby ju urobila schopnou žiť s Bohom a konať z lásky k nemu. Už príprava človeka na prijatie milosti je dielom milosti. Milosť je potrebná, aby vzbudzovala a udržiavala našu spoluprácu na ospravodlivení vierou a na posväcovaní prostredníctvom lásky. Boh v nás dovršuje, čo začal, „lebo ten, ktorý na začiatku pôsobí, aby sme chceli, pomáha tým, čo [už] chcú, pri dovŕšení“. „Zaiste aj my konáme, ale konáme spolu s ním, keď koná, lebo jeho milosrdenstvo nás predchádza. Predchádza nás, aby sme boli uzdravení, a sprevádza nás, aby sme aj po uzdravení boli oživovaní. Predchádza nás, aby sme boli povolaní, a sprevádza nás, aby sme boli oslávení.
Slobodná iniciatíva Boha vyžaduje slobodnú odpoveď človeka, lebo Boh stvoril človeka na svoj obraz a dal mu spolu so slobodou schopnosť ho poznať a milovať. Duša môže vstúpiť do spoločenstva lásky len slobodne. Boh sa dotýka srdca človeka bezprostredne a hýbe ním priamo. Vložil do človeka túžbu po pravde a dobre a môže ju plne uspokojiť len on sám. Prisľúbenia „večného života“ odpovedajú na túto túžbu nad každé očakávanie.
Milosť je predovšetkým a najmä dar Ducha, ktorý nás ospravodlivuje a posväcuje. Milosť však zahŕňa aj dary, ktoré nám Duch udeľuje, aby nás pridružil k svojmu dielu, aby nás urobil schopnými spolupracovať na spáse iných a na raste Kristovho tela, Cirkvi. Sú to sviatostné milosti, dary, ktoré sú vlastné rôznym sviatostiam. Sú to ďalej osobitné milosti, ktoré sa podľa gréckeho výrazu používaného svätým Pavlom volajú aj charizmy a znamenajú priazeň, nezaslúžený dar, dobrodenie. Nech je ich povaha akákoľvek, niekedy aj mimoriadna, ako je to pri dare zázrakov alebo jazykov, charizmy sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.
Medzi osobitnými milosťami treba spomenúť milosti stavu, ktoré sprevádzajú plnenie povinností kresťanského života a vykonávanie služieb v Cirkvi: „Máme rozličné dary podľa milosti, ktorú sme dostali; či už dar prorokovať v súlade s vierou, alebo dar slúžiť v službe, alebo učiť pri vyučovaní, či povzbudzovať pri povzbudzovaní.
Keďže milosť patrí do nadprirodzeného poriadku, vymyká sa z našej skúsenosti a možno ju poznať iba vierou. Nemôžeme si teda zakladať na našich citoch alebo skutkoch a vyvodzovať z toho, že sme ospravodlivení alebo spasení. Ale keď podľa Pánových slov „po ich ovocí ich poznáte“ (Mt 7,20) uvažujeme o Božích dobrodeniach v našom živote a v živote svätých, dáva nám to záruku, že milosť v nás pôsobí a pobáda nás k stále väčšej viere a k postoju dôveryplnej chudoby. Jedno z najkrajších vysvetlení takéhoto postoja nachádzame v odpovedi svätej Jany z Arcu na úskočnú otázku jej cirkevných sudcov: „Keď sa jej pýtali, či vie, že je v Božej milosti, odpovedala: ,Ak v nej nie som, nech ma Boh do nej uvedie. Ak som v nej, nech ma Boh v nej zachová.‘“
Výraz „zásluha“ označuje vo všeobecnosti odplatu, ktorú je nejaké spoločenstvo alebo nejaká spoločnosť povinná dať niektorému zo svojich členov za skutok uznávaný za dobrý alebo zlý, zasluhujúci si odmenu alebo trest.
Pred Bohom nemá človek nijakú zásluhu v zmysle striktného práva. Zásluha človeka pred Bohom v kresťanskom živote pochádza z toho, že Boh slobodne rozhodol pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Otcovská činnosť Boha je svojím podnetom prvotná, kým slobodné konanie človeka je vo svojej spolupráci druhotné, takže zásluhy za dobré skutky treba pripísať najprv Božej milosti a až potom veriacemu.
Adoptovanie za synov nám dáva účasť na Božej prirodzenosti, a preto nám môže na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti udeliť skutočnú zásluhu. Je to právo vyplývajúce z milosti, plné právo lásky, ktorá nás robí Kristovými „spoludedičmi“ a hodnými „dosiahnuť večný život“. Zásluhy za naše dobré skutky sú darmi Božej dobroty.
Keďže v poriadku milosti iniciatíva patrí Bohu, nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia, odpustenia a ospravodlivenia. Z podnetu Ducha Svätého a lásky si potom môžeme zaslúžiť pre seba i pre druhých milosti, ktoré sú potrebné na naše posvätenie, na vzrast milosti a lásky, ako aj na dosiahnutie večného života. Aj časné dobrá, ako je zdravie alebo priateľstvo, si podľa Božej múdrosti môžeme zaslúžiť. Tieto milosti a dobrá sú predmetom kresťanskej modlitby.
Kristova láska je v nás prameňom všetkých našich zásluh pred Bohom. Milosť nás spája s Kristom činnou láskou, a tak zabezpečuje nadprirodzenú hodnotu našim činom a v dôsledku toho ich zásluhu pred Bohom i pred ľuďmi. Svätí si boli vždy hlboko vedomí, že ich zásluhy sú čírou milosťou. „Dúfam, že po tomto pozemskom vyhnanstve sa budem radovať z teba vo Vlasti. No nechcem hromadiť zásluhy pre nebo, chcem pracovať jedine z lásky k tebe… Na konci tohto života sa pred tebou zjavím s prázdnymi rukami, lebo ja nežiadam od teba, Pane, aby si počítal moje skutky. Všetka naša spravodlivosť má na sebe škvrny v tvojich očiach.
„Vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré… Lebo ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna, aby on bol prvorodený medzi mnohými bratmi.
„Všetci veriaci v Krista akéhokoľvek stavu a postavenia sú povolaní k plnosti kresťanského života a k dokonalosti lásky.“ Všetci sú povolaní k svätosti: „Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec“ (Mt 5,48) . „Na dosiahnutie tejto dokonalosti nech veriaci použijú sily, ktoré dostali podľa miery Kristovho daru, aby…, poslušní vo všetkom Otcovej vôli, celou dušou sa oddali Božej sláve a službe blížnemu.
Duchovný pokrok smeruje k stále dôvernejšiemu zjednoteniu s Kristom. Toto zjednotenie sa volá „mystické“ („tajomné“), lebo prostredníctvom sviatostí („svätých tajomstiev“) má účasť na Kristovom tajomstve a v Kristovi na tajomstve Najsvätejšej Trojice.
Cesta k dokonalosti vedie cez kríž. Niet svätosti bez odriekania a duchovného boja. Duchovný pokrok vyžaduje askézu a umŕtvovanie, ktoré postupne vedú k životu v pokoji a radosti blahoslavenstiev. „Kto vystupuje, nikdy sa nezastavuje, znova a znova začína a nikdy neskončí… začínať.“
Deti našej matky svätej Cirkvi právom dúfajú v milosť vytrvania až do konca a v odmenu od Boha, svojho Otca, za svoje dobré skutky vykonané s jeho milosťou v spojení s Ježišom.
Milosť Ducha Svätého nám udeľuje Božiu spravodlivosť. Ospravodlivenie, takisto ako obrátenie, má dve stránky. Ospravodlivenie nám svojím umučením zaslúžil Ježiš Kristus. Udeľuje sa nám krstom. Dáva nám podobnosť so spravodlivosťou Boha, ktorý nás robí spravodlivými. Cieľom ospravodlivenia je Božia a Kristova sláva a dar večného života.
Milosť je pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme mohli zodpovedať nášmu povolaniu stať sa jeho adoptívnymi synmi. Božia iniciatíva v diele milosti predchádza, pripravuje a vzbudzuje slobodnú odpoveď človeka. Posväcujúca milosť nás robí „milými Bohu“. Charizmy, osobitné milosti Ducha Svätého, sú zamerané na posväcujúcu milosť a ich cieľom je spoločné dobro Cirkvi.
Pred Bohom máme zásluhu len následkom slobodného rozhodnutia Boha pridružiť človeka k dielu svojej milosti. Zásluha patrí na prvom mieste Božej milosti a na druhom mieste spolupráci človeka. Milosť Ducha Svätého nám vďaka nášmu adoptívnemu synovstvu a na základe nezaslúženého daru Božej spravodlivosti môže udeliť skutočnú zásluhu. Nikto si nemôže zaslúžiť prvú milosť, ktorá je na začiatku obrátenia.
tags: #stary #katechizmus #katolickej #cirkvi