Všetci ľudia dobrej vôle, ktorí si chceme znova uvedomiť veľkosť a vzácnosť dedičstva Otcov. Náš národ sa začal pripravovať na včlenenie medzi kultúrne národy Európy už v ôsmom storočí, možno aj skôr! Keď tu pôsobili franskí kňazi. Ale všetko v takej plnšej miere sa udialo až misiou sv. Cyrila a Metoda v deviatom storočí.
Preto je správne, ak v preambule Ústavy Slovenskej republiky je odvolávka na túto veľkú svätú epochu našich dejín. Vďaka misii sv. Cyrila a Metoda mohli následne prijať krst aj okolité národy. Ale začalo to tu, ako to pri jednej návšteve v Poľsku zdôraznil sv. Ján Pavol II.
Drahí bratia a sestry, je zrejmé, že nemožno žiť len zo slávnej minulosti, no druhým extrémom je zabúdať na ňu, alebo o nej úmyselne klamať. Preto je dôležité sprítomňovať tieto hodnoty minulosti. Pripomínať, ich aj v súčasnosti, ale aj v budúcnosti. Jednoducho o nich hovoriť.
Čo je však pozoruhodné, je fakt, že aj toto vyzdvihnutie našich predkov v kultúrnom svete, vo vtedajšom čase, ktoré vykonal Boh cez sv. Cyrila a Metoda, bolo (v úvodzovkách) „ocenené“ ich utrpením. Zvlášť sv. Metod. Putoval do väzenia. A kto vie, keďže otec Marián v úvodných slovách hovoril, že dodnes nevieme, kde je hrob sv. Metoda, kto vie, že aj dodnes neznáme miesto jeho pochovania, nemalo zakryť stopu po jeho misii.
A hlavne, aby sa jeho hrob nestal nejakým pietnym miestom posilňovania vo viere, ale aj národnej hrdosti. Vieme, že čosi také sa veľakrát udialo aj v nedávnej minulosti. Nemať hrob, aby sa nestal centrom stretávania. Preto môžeme povedať, že ich úcta k sv. Cyrilovi a Metodovi bola v ďalších storočiach značne utlmená. Vedome hovorím utlmená a nie zničená!
Nakoľko nebyť toho, že generácie po svätom Cyrilovi a Metodovi žili podľa hodnôt Evanjelia, ktoré v zrozumiteľnej reči ohlasovali naši vierozvestcovia. A vďaka tomu, vďaka prežívaniu týchto hodnôt, sa náš národ v mori toľkej nepriazne, zachoval až dodnes.
26. decembra - Zázračný život svätého Štefana: Prvý mučeník
A jedinú šancu, ako sa zachovať a nestratiť, tá jediná šanca je znova v tom istom. V zachovávaní hodnôt Evanjelia. Oživenie ich úcty obnovil biskup Štefan Mojzes v 19. storočí, ale 20. storočie znova nebolo veľmi prajné tejto úcte.
A v ostatnom čase, veď to vnímate, keď sa hovorí o umiestnení súsošia sv. Cyrila a Metoda s Gorazdom na Bratislavskom hrade, viete, že sa ozývajú viaceré negatívne reakcie. A pritom znova len poviem, celkom logické argumenty. Obzrime sa po okolitých krajinách, ako na námestiach, teda námestiach hlavných miest, alebo aj na iných významných miestach krajiny, sa nachádzajú sochy, alebo súsošia otcov, alebo velikánov týchto národov. A oni sú na to hrdí!
Iste rozumieme, že sochy, alebo súsošia, „len“ (v úvodzovkách) symbolizujú niečo dôležité a vážne. V našom prípade dedičstvo Otcov sv. Cyrila a Metoda. Preto treba povedať, že oveľa väčšou bolesťou je nie tento atak na postavenie tohto súsošia, alebo sôch. Oveľa väčšou bolesťou je rúcanie a ničenie hodnôt, ktoré hlásali sv. Cyril a Metod našim predkom.
Náš národ nemal od čias sv. Cyrila a Metoda ani samostatnosť, až v novodobých dejinách. A nemal ani sochy sv. Cyrila a Metoda, ale ako som už spomenul, národ žil podľa hodnôt, ktoré hlásali naši vierozvestcovia. Preto sa nestratil v skúškach nepriazne! Predovšetkým hodnoty, ktoré hovoria o živote, o rodine, o viere, o zmysle utrpenia, a tak by sme mohli pokračovať ďalej.
Ak sme aspoň trocha objektívni, tak nám neunikne, že niektoré politické zoskupenia, ktoré chcú voliť najmä mladí ľudia, vyhlasujú, že po získaní moci ich prvé kroky budú proti týmto hodnotám! A sa čudujem mladým ľuďom, možno že aj súhlasia s týmito krokmi, ale prečo tieto politické zoskupenia nerobia prvé kroky v prospech mladých ľudí, aby nemuseli utekať z tejto krajiny?
Rúcanie týchto hodnotových mantinelov je dlhodobejšie, ale keď sa dostavia dôsledky, vina sa pripočíta nie tým, ktorí ich ničili, ale padne na tých, ktorým bola odobratá moc rozhodovať. Vidíme to aj teraz, v jednej z krajín Európskej Únie, kde vyčíňajú mladí, nepopieram, že sa stala tragédia, toto vyčíňanie neustáva, až matka obete vyzýva na pokoj, a hlava štátu začne vyzývať rodičov, aby nepúšťali svoje deti večer z domu. Ako by sa zabudlo na to, ako boli oslabené práva rodičov aj v tejto krajine a ako sa neustále hovorí o právach detí. Nie vyvážene. Je treba o tom hovoriť vyvážene a v každej krajine. O právach rodičov, o právach detí, o právach každého.
A to hrozí, ak sa rodičom odoprie napríklad právo aj rozhodnúť, čo sa ich deti budú učiť v škole, a ako sa ich to dotkne po mravnej stránke. Veď predsa aj ja patrím ešte ku generácii, keď naši rodičia nemohli rozhodovať o tom, čo sa učilo v škole. Ak sa znova presadzuje jedna ideológia, dobré to nie je!
Som si vedomý, že žijeme v pluralitnej spoločnosti a problémy máme riešiť slušne a silou viery, to znamená svojich práv sa dovolávať je naše právo, ale predovšetkým podľa viery je treba žiť! Ak pokrstený a pobirmovaný človek sám váľa kresťanské hodnoty, obrat musí nastať najskôr u neho! Vrátiť sa, treba sa vrátiť k životnému štýlu krstných záväzkov a vedieť, že to všetko sa dotýka každého jedného z nás, a to v plnej miere.
A že kresťan aj v týchto podmienkach je znova kresťanom aj minulosti, kedy kresťania menili svet. A nikdy to nebolo ľahké. Veľakrát preto trpeli a umierali, ale vernosťou svojim krstným záväzkom, teda Bohu, boli pre svet kvasom, ktorý menil ich a ľudí v ich blízkosti, ba celé národy.
Ak naše kostoly dnes zívajú prázdnotou, lebo aj pokrstené duše sú dosť prázdne, môže na nás zostupovať hojné Božie požehnanie? Drahí bratia a sestry, nepomôže nám len bedákanie nad tým, ako sa zhoršili medziľudské vzťahy! Uvedomme si, koľko ľudí je pokrstených v našej krajine i na celom svete? A keby každý pokrstený brat bral vážne záväzky krstu, a podľa nich žil, a ešte viac by rešpektoval, že krst je dôležitejší ako jazyk, ktorým hovoríme, potom by bol pokoj v našej vlasti, i všade vo svete!
Úryvok z knihy Deuteronómium
Mojžiš povedal ľudu: „Uložte si tieto moje slová do srdca a do duše, priviažte si ich ako znamenie na ruku a pripevnite si ich ako znaky medzi očami. Pozrite, dnes vám predkladám požehnanie a kliatbu: požehnanie, ak budete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, ktoré vám ja dnes dávam; kliatbu, ak nebudete poslúchať príkazy Pána, svojho Boha, a odbočíte z cesty, ktorú vám ja teraz ukazujem, a pôjdete za cudzími bohmi, ktorých nepoznáte.
Hoci sú nasledujúce slová vložené do úst Mojžiša, za jeho slovami je možné ľahko rozpoznať Božiu autoritu. Prvý verš nášho úryvku (Dt 11,18) je opakovaním (s drobnými obmenami) textu Dt 6,4-8 - ktorý poznáme ako základné vyznanie viery židovského národa, resp. náboženstva, ktoré je podľa prvých dvoch slov známe aj ako modlitba „Počuj, Izrael“ (Šema Israel) -, zvlášť verša 5 (zmienka o srdci a duši) a verša 8 (Priviaž si ich ako znamenie na ruku, nech sú ako znaky medzi tvojimi očami).
Predpis obsiahnutý v tejto modlitbe priviedol zbožných Židov k tradícii, ktorá je preukázateľná už od 2. storočia pred Kristom a dodnes je dodržiavaná zbožnými Židmi. Ide o vyhotovenie prúžku pergamenu, ktorý obsahuje dva texty z knihy Deuteronómium (Dt 11,13-21 a Dt 6,4-9) a jeden text (rozdelený na dvoje) z knihy Exodus (Ex 13,1-16), spolu 3188 hebrejských písmen, ktorý je vložený do malých kožených krabičiek, ktoré si zbožní Židia pri modlitbe pripevňujú k častiam tela, spomenutým v týchto textoch (na čelo a ľavé rameno, t.j. blízko srdca).
V druhej časti nášho úryvku (vv. 26-28) Mojžiš, resp. Boh jeho ústami, vyzýva Boží ľud k rozhodnutiu: či sa náboženským životom, a teda dodržiavaním Božích prikázaní, ktoré vytyčujú cestu ľudského šťastia, otvoria Božiemu požehnaniu (hebr. beraká), alebo budú svoje šťastie hľadať - podobne ako prví ľudia v raji - mimo vzťahu s Bohom, ale to im prinesie iba záhubu.
Slovo kliatba, hebr. qelalá, ktoré je opakom Božieho požehnania, má magický podtón, a možno ho chápať ako dôsledok služby falošným bôžikom, teda diablovi, a falošnej, magickej podobe náboženstva - nejde teda o nejaký ateizmus, úplnú bezbožnosť, ktorá bola v staroveku a dodnes je v Oriente v podstate nepredstaviteľná, lebo ateizmus je plodom západného myslenia, ale o úpadok pravej zbožnosti z osobného vzťahu lásky s Bohom do poverčivej magickej snahy „manipulovať“ s Bohom, ktorá v staroveku upadla až do podoby modloslužby, polyteizmu, uctievania falošných bôžikov, ktorá mala nahradiť úctu k jedinému pravému Bohu, ktorý sa odmieta podriadiť nášmu „inštrumentalizmu“ v náboženskom myslení (t.j.
Tento motív dvoch ciest, dvoch spôsobov života - s Bohom a bez neho -, sa často objavuje v celej Biblii (osobitne v žalmoch), ale hlavne v tzv. deuteronomistických textoch (ide o 7 kníh tzv. deuteronimistickej školy, čo sú predpokladaní poexiloví autori, resp. redaktori, nielen knihy Deuteronómium, ale aj kníh Jozue, Sudcovia, 1 a 2Sam a 1 a 2Kr).
Cesta s Bohom je cesta života, cesta bez jeho požehnania vedie k smrti, ale nie v dôsledku Božieho rozhodnutia, ale nášho vlastného - ak niekto nečerpá z prameňa života, sám si môže za vlastnú smrť. Tento text, ako aj deuteronomistické dielo, ba celá Biblia, poukazuje na obrovskú silu nášho rozhodnutia žiť podľa Božích zákonov alebo bez nich či proti nim - naše každodenné rozhodnutia formujú náš večný osud.
Dôvodom výberu tohto čítania ako úvodu k počúvaniu evanjelia o dvoch staviteľoch, ktorí stavajú svoje domy na odlišných základoch, je myšlienka dvoch odlišných spôsobov konania, resp. dvoch „modelov“ života, ktoré si v živote vyberáme, ktoré ale vedú k veľmi odlišným dôsledkom na našej životnej ceste.
Žalm 31
Pane, v teba dúfam, nech nie som zahanbený naveky; vysloboď ma, veď si spravodlivý. Nakloň ku mne svoj sluch, ponáhľaj sa a zachráň ma. Buď mi skalou útočišťa, opevneným hradom mojej spásy. Veď ty si moja sila a moje útočište, pre svoje meno budeš ma viesť a opatrovať. Rozjasni svoju tvár nad svojím sluhom a zachráň ma vo svojom milosrdenstve.
Ž 31 je prosebným žalmom, resp. individuálnym nárekom, ktorý je ale súčasne aj „žalmom dôvery“ v Boha - tieto dva literárne štýly sú v žalmoch často neoddeliteľne prepletené, keďže núdza vedie ľudí k hľadaniu východiska v dôvere v Boha, ktorá je základom postoja prosby - neprosíme toho, komu neveríme, že nám nechce či nedokáže pomôcť.
Dôvera v Boha je ale opretá hlavne o vieru v Božiu dobrotu a lásku, lebo o Božej moci veriaci človek zásadne nepochybuje - pochybnosť o Božej moci je už prejavom neviery v samotnú Božiu existenciu. Hlavným pokušením veriaceho človeka je pochybnosť o Božej láske k nám, keďže Božia láska sa v našich životoch prejavuje zdanlivo veľmi „slabo“.
Aj tento prosebný žalm - podobne ako mnohé iné prosebné žalmy (napr. Ž 18, Ž 27, Ž 30, Ž 102) - vyúsťuje napokon vo svojej záverečnej časti (vv. 20-23) do chvály a vďakyvzdania. Obsah a literárny štýl žalmu (keďže jedno je s druhým prirodzene úzko prepojené) vyjadrujú aj jeho názvy v rôznych slovenských prekladoch: Dôverná modlitba v súžení (oficiálny katolícky preklad, SSV), Hospodin útočiskom v ťažkej skúške (evanjelický preklad, Tranoscius), Modlitba v skúške (Botekov preklad, Dobrá kniha).
Žalm má 25 veršov (masoretský text len 24, keďže nadpis ako zvyčajne spája s prvým veršom žalmu; ide o 19. najdlhší žalm v žaltári - po Ž 44, ktorý má 27 veršov, a Ž 35 a Ž 73, ktoré majú po 28 veršov - o dlhších žalmoch pozri katechézu k Ž 118 z Veľkonočnej nedele), ktoré môžeme rozdeliť do 4 hlavných myšlienkových celkov. Prvé dva celky, vv. 2-9 a vv. 10-19 sú dva žalospevy (individuálne náreky, resp. prosebné modlitby), obsahovo veľmi podobné, ktoré sú ale súčasne piesňami dôvery v Boha.
Tretím myšlienkovým celkom žalmu je krátky hymnus vďakyvzdania (vďakyvzdanie sa od chválospevu v žalmoch líši iba osobnejším tónom a chválou Boha vzhľadom na konkrétne dobrodenia preukázané v živote veriaceho jednotlivca, zvyčajne za záchranu v životných ťažkostiach, napr. v chorobe či smrteľnom ohrození od nepriateľov) vo vv. 20-23.
V prvej slohe nášho responzóriového žalmu nachádzame dva základné modlitebné postoje: postoj bolesti z prežívaného utrpenia (nárek) a postoj dôvery v Boha, že vyslobodí trpiaceho, ktorý sa na Boha spolieha s detskou dôverou, z jeho trápenia (bez tohto postoja by nárek nebol modlitbou ale iba prázdnym a nezmyselným sťažovaním sa). K týmto dvom postojom sa v žalme pridáva aj postoj radosti (chvála a vďaka) z vypočutia modlitby.
V druhej slohe nášho responzóriového žalmu sa stretávame s veľmi častým označením Boha ako „skaly“ alebo „útočiska“ (resp. „skala útočiska“, hebr. lesur maoz, v niektorých prekladoch ako „ochranné bralo“, ide o výraz z vojenského prostredia), príp. opevneného hradu (čo je vlastne jeden z výkladov symbolického významu slova „skala útočiška“).
Ide o jeden z najstarších obrazov Boha, pochádzajúci z bojovej, resp. obrannej taktiky. Slabšie vojsko by sa na otvorenom priestore neubránilo, ale ak má na svojej strane výhodu nejakej formy obranného opevnenia, môže sa ubrániť aj mnohonásobnej presile. Takúto obranu pred nepriateľmi a nástrahami života nám poskytuje aj Boh, ak sa zveríme do jeho ochrany, ak mu dôverujeme, že nás zachráni.
Výraz „skala“ môžeme chápať aj ako narážku na Dávida, ktorý sa skrýval pred Saulom za „Skalou oddelenia“ (por. 1Sam 23,24-28) a viackrát označuje Boha touto metaforou vo svojej ďakovnej a víťaznej piesni v 2Sam 22. Z ďalších veršov tejto prvej časti žalmu (vv. 2-9) si uveďme len v. 6a (Do tvojich rúk porúčam svojho ducha), ktorý Lukáš vkladá do úst umierajúceho Ježiša na kríži (por. Lk 23,46). Ide o jedno z tzv. „siedmich slov“ Spasiteľa na kríži.
Vďaka tomuto veršu a jeho použitiu v modlitbe umierajúcim Ježišom na kríži (Ježiš sa na kríži pravdepodobne modlil celý tento žalm, podobne ako Ž 22 - por. Mk 14,34; Mt 27,46 - hoci aj z tohto žalmu je uvedený len v. 2) sa s týmto žalmom stretávame aj na Veľký Piatok (okrem toho je tento verš súčasťou každodennej modlitby Liturgie hodín pred spánkom, tzv. Kompletória, v časti „Krátke responzórium“, možno preto, že večerné zaspávanie je podobné umieraniu). Ten istý verš použil v modlitbe pri svojej smrti aj prvý mučeník Cirkvi, sv. diakon Štefan.
Druhá časť žalmu (vv. 10-19) opisuje konkrétnejšie ako prvá časť (a expresívnejšími výrazmi a obrazmi) utrpenie prosebníka: Od zármutku mi chabne oko, duša i vnútro moje. Život sa mi v strastiach míňa a roky v nárekoch. Biedny som a slabnem a chradnú mi kosti. Všetci moji nepriatelia mnou opovrhujú, susedom som na posmech a svojim známym som postrachom. Táto časť žalmu do veľkej miery pripomína Jeremiášov štýl (por. Jer 20,10 a Ž 31,14) a je možno doplnkom a rozšírením pôvodného žalmu (t.j. vv.