V konštatovaní - že stojíš ako svätý za dedinou - sa skrýva odkaz na fakt, že väčšina drobných sakrálnych cirkevných objektov ako sú sochy svätcov či prícestné kríže stoja zväčša v extraviláne obce.
Svätosť je pre každého. Tak znie výrok Sv. Otca Františka. Veľa ľudí má o nej skreslenú predstavu. Je možno dôležité vrátiť sa k pôvodu tohoto slova. V hebrejčine by sme sa stretli so slovom „kadosh“ a znamenalo to „oddelenie, oddelený“. Bolo určené len Bohu.
No potom Boh dáva i človeku, Izraelitom, účasť na svätosti, keď hovorí: „Buďte svätí, buďte oddelení od ostatných.“
Momentálne my kresťania veľakrát vnímame svätosť viac individuálne ako kolektívne, vzhľadom na veľkých svätých, ktorých sme v Cirkvi dostali. A myslím si, že to bol aj prínos pápeža Františka v poslednej exhortácii, kde zdôrazňuje, že svätosť nie je iba v jednotlivcoch, ale patrí celému Božiemu ľudu. Presne ako v knihe Levitikus, kde Boh vyzýva ľud k svätosti.
Čo pre súčasného človeka znamená byť svätý? Svätosť sa dnes často nahrádza pojmom dokonalosť. Snažiť sa byť svätým neznamená len navštevovať bohoslužbu v nedeľu. Snažiť sa byť svätým v našich vzťahoch či v práci znamená stať sa príkladom v komunikácii, v správaní, v odpúšťaní.
Kto je svätý?
O kom môžeme povedať, že je svätý? Veľakrát si môžeme pomyslieť, že moja svätosť vyplýva z toho, že ja som taký dobrý. Pričom veľa ráz zabúdam na tých, čo sú okolo mňa… že napríklad mama či otec nemôžu byť svätí bez svojej rodiny. Že mladý človek nemôže byť svätý mimo ostatných mladých ľudí.
Druhý pohľad, ktorý spomína aj pápež v exhortácii je, že svätí ľudia určite nie sú iba tí, ktorí sú oficiálne vyhlásení. Vyhlásené sú „vzory svätosti“ a vyhlasujú sa i preto, aby mohli aj nám ostatným niečo povedať. No svätosť má byť aj taká, ktorá je nenápadná, a tam pápež hovorí veľmi pekne o svätosti „vedľajších dverí“.
Pochopiť, že svätosť nezačína len od toho, že „ja“ niečo spravím, dám si nejaké záväzky, sebazaprenia, ale že svätosť začína tým, že ju vidím žiť u iných. „Páči sa mi vidieť svätosť v ľude trpezlivého Boha. V rodičoch, ktorí s veľkou láskou vychovávajú svoje deti, v mužoch a ženách, ktorí pracujú, aby domov priniesli chlieb. V chorých a staručkých rehoľníčkach, ktoré sa stále usmievajú.
Môžeme povedať, že svätosť sa v priebehu stáročí prejavuje vždy v niečom inom. Možno v staroveku, stredoveku boli ľudia citlivejší na niektoré prejavy, veľmi asketické, boli to ľudia pôstu, ľudia niekedy odtrhnutí od spoločnosti. Zo svätosti dneška by malo byť cítiť, že nie my sme dokonalí, ale že je tu „nejaký“ svätý Boh, ktorý nás robí svätými a ktorý je tu prítomný cez nás. Cez nás pre druhých.
Celé posolstvo kresťanstva je o tom, že Boh prišiel, že sa nás ujal, že svojím príchodom priniesol spásu a svetlo. My kresťania sme tí, ktorí máme o tom hovoriť a dosvedčovať to. Sv. Pavol často píše, čo je znakom vykúpených ľudí: nový spôsob života, nový štýl morálky, ktorá je založená na láske a odpustení, na poznaní Božích predpisov, ale aj veľkodušnosti. Alebo aj to, že kresťania poslúchajú všetky zákony, ale svojím životom ich prevyšujú. Znakov svätosti života môže byť veľa. Mali by sa však identifikovať s tým, že je v nás ovocie Ducha, ktorým je: láska, radosť, pokoj,… (porov.
A tiež rôzne spirituality vyjadrujú svätosť rôznym spôsobom. Pre Dona Bosca bola napríklad svätosť v bežnej každodennosti.
Príklady svätosti v bežnom živote
Je niekto vo vašom bezprostrednom okolí svätý? Určite moja mama a stará mama. Ich život v jednoduchosti. Moja mama mi dala svedectvo o živote babky, ktorá sa nikdy nesťažovala na ťažký život, na režim. Po smrti dedka sa pretĺkali životom, ako vedeli. Toto je pre mňa príklad tej jednoduchej svätosti.
Našu svätosť je, samozrejme, potrebné žiť i v spoločenstvách, v prostredí, kde nie sú veriaci ľudia, a to hlavne tým, že máme iný postoj. Postoj veriaceho. Teraz je otázka, že ako sa to „iný“ predloží. Či je to nátlakovým spôsobom, ktorý odrádza a vytvára mienku nezdravo mysliacich ľudí alebo je to taká zdravá provokácia, kedy sa ten druhý dokáže zamyslieť; že mu dáme priestor. Existujú tu dva spôsoby, ako dokážeme prezentovať svoju prítomnosť. Ak napríklad v práci ohováram druhých, nadávam, robím všetko ako ostatní, tak tam je dosť ťažké niečo kresťanské prezentovať. Dnešná spoločnosť má slobodu viery, ale dá sa povedať, že aj „slobodu od viery“.
Ako môžeme žiť svätosť doma? Treba určite podčiarknuť, že svätosť nie je len naše úsilie. Aj naše, ale nie iba naše. Ako sme uviedli v úvode, naša svätosť je len akýsi odraz tej Božej svätosti, ktorú do nás on vložil. Čiže svätosť sa začína u Boha. Ak mám rozmýšľať o svojej vlastnej svätosti, tak určite je prvý môj vzťah s Bohom. A potom by som mal rozmýšľať, kde sa tá moja svätosť má prejaviť. Samozrejme, hovoríme o určitej hierarchii v našom živote, ktorú nám Boh dal. Prvá je úcta k rodičom. Tento vzťah bol aj v minulosti niečo posvätné, a to aj v iných kultúrach. No a potom je to môj partner, manžel, pokiaľ ide o laický život. Tam, kde som to pred Bohom sľúbil, tam musí byť orientovaná moja prvá snaha. Keď sa pozeráme v hierarchii ďalej, veľakrát sa stane, že veriaci ľudia v rodine uprednostňujú mnohé iné stretnutia pred tými ľuďmi, ktorí sú im najbližší. Lebo sú im príjemnejší. A myslia si, že nájdu svätosť v mnohých modlitbách, stretnutiach alebo aktivitách mimo svojej rodiny. Vtedy môže nastať taký rozpor, že dávam seba, svoju svätosť i čas niekde inde, ale nedávam ju tam, kde by som ju mal dávať najviac. Čiže veľakrát ako kresťania zabúdame na túto postupnosť. Ona nie je v Biblii nikde vymenovaná, ale Cirkev v svojej skúsenosti i v duchovnom živote postupne na to prišla a aj to tak predkladá, že nie rovnakou mierou môžem budovať tú svoju svätosť mimo svojich základných povinností. Žitie svätosť voči blízkym by malo byť usporiadané.
Lebo je to naozaj tak, že nie vždy muž pochopí ženu a žena muža. Tie rozdiely v prežívaní sú a budú. Možno v prvých rokoch sa zakryjú veľkou láskou, ale potom sa ukážu o to viac. Tu si človek uvedomuje, že vzťah je aj prijatím inej cesty toho druhého. A tiež, muž i žena sa nejako vyvíja. Mnohí učitelia duchovného života hovoria, že prvá cesta svätosti je trpezlivosť. So sebou, s inými, že tam sa ukazuje, či človek je na ceste svätosti. Hocikedy by chcel človek vybehnúť hľadať svätosť von, nenájde ju. Lebo je „doma“. Je v tom našom povolaní, v našej situácii. Ani sa nehľadá na úteku pred nejakými problémami, ak sú. Čiže tak je to aj v tom našom manželstve. Chcem svoj partnerský, manželský vzťah žiť sväto.
Každodenný život prirodzene prináša i mnoho ťažkostí, napríklad, že mnoho moderných zamestnaní pohltí človeka na celý deň. A že v pracovnom týždni človek nestíha takmer nič ďalšie. Takže jednou takou prekážkou žitia svätosti dnes je možno nedostatok času na seba, odluka dvoch ľudí kvôli pracovným nárokom. A potom i tým, že ďalšie veci nás zamestnajú i po práci. Večer už takmer nie je čas na nič, človek je väčšinou unavený. Keď chýba dialóg a prepojenie medzi partnermi, veľmi ľahko sa stáva, že si dávajú len nejaké odkazy medzi sebou. „Vzťah v manželstve je ako karavána na púšti, čo si tam kto prinesie, tak tam má (úsmev)…“ Čiže aj osobná práca na sebe je dôležitá.
Pokánie. Nie len v zmysle ľútosti nad svojimi hriechmi, ale celkového obrátenia sa. Uvidenia niečoho nového. Novej cesty, nového spôsobu. Naša svätosť by mala byť aj o tom, akou cestou ideme. A nemusíme zistiť, že tá cesta, ktorou ideme, je zlá. Ale môžeme zistiť, že je aj lepšia. A toto možno chýba ľuďom v kresťanskom svete, lebo ide cestou prikázaní a myslí si, že je na dobrej ceste. Keď nerobím zle, to ešte nie je celá cesta. Lebo môžeme napríklad zistiť, že niektoré veci zanedbávame.
Pre svätosť každodenného života nepotrebujeme pokánie v moralistickom zmysle, že som spravil niečo zlé. Ale že chcem byť niekým iným, chcem byť viac na obraz Krista. Viac na obraz človeka, ktorý žije plný Ducha Svätého a môže dávať viac, ako dal doteraz.
V Ivanke pri Dunaji môžete obdivovať aj národnú kultúrnu pamiatku - kaštieľ a park a veľa ľudí navštívi túto obec práve kvôli pamätníku Milana Rastislava Štefánika, ku ktorej dnes vedie od minulého roku stromová aleja vysadená dobrovoľníkmi z Historickej spoločnosti Ivanka.
Farnosť Hruštín bola založená r. 1787 vyčlenením z veľkej lokčanskej farnosti. K Hruštínu ako filálky boli pridelené Babín a Vaňovka. V následných rokoch sa v Hruštínskej farnosti vykonali dve kanonické vizitácie. Prvú kanonickú vizitáciu vykonal 12. septembra 1820 spišský biskup Ján Ladislav Pyrker a druhú kanonickú vizitáciu vykonal r 1833 spišký biskup Jozef Bielik.
V protokole z prvej vizitácie z r. 1820 o filiálke Vaňovka nachádzame tento záznam: „Bez kostola. V cintoríne brvnami ohradenom je drevená zvonička s posväteným zvonkom.“ Oproti tomu tá istá vizitácia vo filálke Babín spomína aj kostol a výslovne aj kaplnku: „Kaplnku pri Babíne postavil Juraj Taraba v roku 1820. Je v dezolátnom stvave.“ Z porovnania týchto dvoch záznamov prvej kánonickej vizitácie, dá sa jednoznačne usúdiť, že vo Vaňovke r.
V protokole druhej vizitácie z r. 1833 o filiálke Vaňovka nachádzame tento záznam: „Pri príležitosti tejto vizitácie biskup dal súhlas ku stavbe kaplnky, v ktorej by sa mohla slúžiť sv. omša.“ Pod touto kaplnkou sa celkom určite myslí dnešný vaňovský kostolík. Poukazuje na to to, že v tomto roku aj v Hruštíne bolo postavených viacero prícestných krížov a stĺpov so svätätými: kamenný kríž na ohybe cesty do Babína, kaplnka sv. Anny na Kostolnej, stĺp sv. Floriána oproti kostolu, kamenná socha Najsv. Trojice na Príslope, a pár rokov neskôr r. 1840 aj stĺp sv. Jána Nepomuckého vedľa mosta do Črchle.
V roku 1831 strednú Europu postihla epidémia cholery. V hruštínskej farnosti ten rok zomrelo na choleru 111 ľudí: z Hruštína 86, z Babína 18 a z Vaňovky 7. Na choleru zomierali nielen ľudia, ale určite uhynulo i veľké množstvo domáceho dobytka. A tak asi preto aj vo filiálke Vaňovka v r. 1833 začali stavať kaplnku, v ktorej by sa mohla slúžiť aj sv. omša a za patróna tohto kostolíka si vybrali sv. Vendelína, ktorý je ochrancom domáceho dobytka.
Ako vznikla kaplnka sv. Anny a kto ju staval, môžeme sa len dohadovať. Ak ju stavali domáci, za popud vzniku vaňovskej kaplnky môžeme pokladať aj situáciu v Hruštíne. Vaňovka tým, že bola menšia, mala sklon porovnávať sa s Hruštínom. Čo sa urobilo v Hruštíne, chceli mať neskôr aj vo Vaňovke. V Hruštíne bola taká situácia, že keď sa rozhodlo, že nový kostol bude stáť v ulici Dedina, nie všetci s tým súhlasili. Niektorí ľudia ho chceli mať na vyvýšenom mieste nad závozom na začiatku Črchle. Preto z trucu sa tam schádzali ku modlitbám a postavili tam kaplnku sv. Anny.
Za posledné roky vo farnosti Hruštín tiež došlo k viacerým zmenám. Tou najväčšou bolo asi to, že aj filiálka Babín sa stala samostatnou farnosťou. A tak sa druhej filiálke Vaňovka dostalo väčšieho bohoslužobného priestoru. To v prvom rade viedlo ku generálnej oprave kostolíka sv. Vendelína. Po oprave a posviacke kostola, sa potom sv. omša vo Vaňovke slúžila pravidelne 2x a neskôr aj 3x do týždňa. Chceli sme však pokračovať aj v dávnej tradícii úcty ku sv. Anne a tak s povolením otca biskupa na sviatok sv. Anny začali sme slúžiť sv. omše aj priamo pri vaňovskej kaplnke sv. Anny.
Hneď na prvýkrát r. 2005 sa na slávenie sv. omše pri kaplnke sv. Anny zhromaždila skoro celá dedina Vaňovka a niekoľko pútnikov aj z farnosti Hruštín. Zdraví putovali od kostola, starších a chorľavejších priviezli. Takto sa to opakovalo každý rok v radostnom duchu.
Svätá Terézia Odhalila: 7 Vecí, Ktoré Duša Robí v Prvých 40 Dňoch po Smrti — NIKTO TO NEVIE!
A tak sa v mysliach i srdciach viacerých mužov zrodila myšlienka a túžba obnoviť aj kaplnku sv. Anny a dať tak tomuto bohoslužobnému miestu tiež väčšiu dôstojnosť. Táto myšlienka sa stala skutkom v r.
Všetci sme sa uzhodli na tom, aby pripomínala domček, v ktorom sv. Anna vychovávala svoju dcéru Pannu Máriu a že ju budeme orientovať smerom na Vaňovku, aby sv. Anna ochraňovala rodiny v našej filiálke a vyprosovala pre nich Božie požehnanie na výchovu. Podľa toho, ako tento náš zámer vystihuje aj konečná podoba novopostavenej kaplnky, dovolím si povedať, že sme ju nestavali sami, ale, že stál pri nás i dobrý Pán Boh a on nám vnukal svoje myšlienky.
Exteriér kaplnky má dva štíty. Ten vyšší, na ktorom je umiestnený aj kríž, nám pripomína, že sa jedná o sakrálnu budovu. Ten nižší nám má pripomenúť, ako už bolo spomenuté, že táto kaplnka je domčekom, v ktorom bola Panna Mária vychovávaná svojou matkou sv. Annou. Interiér kaplnky má tiež pripomínať izbietku, kde žili, sv. Anna s P. Máriou bok po boku. Preto v pozadí je namaľované okno, z ktorého je pomyslený výhľad na cestu, ktorá vedie z dediny ku kaplnke. V okne je ľalia - znak nevinnosti, ku ktorej viedla sv. Anna svoju dcérku Máriu.
Výklenok prvej kaplnky vypĺňal obraz sv. Anny s Máriou, zväčšený priestor v druhej novopostavenej kaplnke sme zaplnili sochou sv. Anny s Máriou. Napriek novosti kaplnky, chceli sme zachovať aj prepojenie s tou prvou. V exteriéri je to naznačené tým, že z muriva starej kaplnky je okolo novej kaplnky urobená dlažba. A v interiéri toto prepojenie naznačuje zreštaurovaný obraz zo starej kaplnky, ktorý v novej kaplnke bude naďalej visieť po boku sochy sv.
Posviacka kaplnky sa uskutočnila v sobotu 25. 7. 2009, deň pred sviatkom sv. Anny, pri sv. omši slávenej pri novopostavenej kaplnke sv.
V roku 1833 sa vo Vaňovke začalo sa stavbou dreveného kostolíka zasväteného sv. Vendelínovi. Spočiatku sa sv. omša v kostolíku slúžila len dva razy do roka, a to na sviatok sv. Anny a na sv. Vendelína. Obyvatelia chodievali na bohoslužby do Hruština. Od roku 1967 začali kňazi z Hruštína konať bohoslužby aj vo Vaňovke. Kostolík bol svojimi priestormi veľmi malý, preto sa veriaci rozhodli zväčšiť ho pribudovaním ďalšieho priestoru v pozdĺžnom smere.
Kostol sv. Vendelína vo Vaňovke nachádza sa neskorobarokový hlavný oltár sv. Vendelína zo začiatku 19. stor. z polychrómovanej drevorezby. V roku 1991 prebehla rekonštrukcia a prístavba kostola sv. Vedelína, roku 1998 došlo k výmene lavíc. Dňa 9. 11. 2003 kostol sv.
Na pravej strane cesty do Črchle stojí architektúra so štyrmi stĺpmi s rímsovanými hlavicami, ktoré nesú podstrešnú rímsu a valenú klembu s ciboľovitou strechou pokrytú plechom. Pod klembou je róbustná, kamenná plastika sv. Anny s plastikami apoštolov Petra a Pavla. Kaplnka pochádza z konca 18. a začiatkom 19.
Pri mostíku na pravej strane do Črchľe, na hranolovom sokle stojí valcový stĺp s rímsovou hlavicou, na ktorej stojí kamenná plastika sv. Jána Nepomuckého. Plastika polychrómovaná a stĺp je dátovaný rokom 1881.
Pri ceste do Babína za mostom bol r. 1833 postavený kamenný kríž, na drieku ktorého je relief so znázornením Jána Krstiteľa. Tento reliéf nadväzuje na čiastočne zľudovelú kamenársku tvorbu z polovice 18. storočia ( najstaršia predloha je z r. 1752 na stĺpe Jána Nepomuckého v Jablonke, ďalej sa uplatnila v Orawke, Lipnici Wielkej, Chyžnom a vo Vitanovej). Odlišuje sa však od nej väčším čelným sploštením a zaoblením, zmäkčením tvarov, aj keď v kompozičnej koncepcii vychádza azda zo spoločných grafických predlôh.
Na kríži je znázornená kompozícia postavy Jána Krstiteľa s dlhým krížom pod pravou rukou uhlopriečne deliacim formát. Nad reliéfom je nadpis: " Z choleri 1831 panugiceg pozustali z o.
Oproti kostolu stojí kamenný stĺp so sochou sv. Floriána. Na jeho drieku je nápis, z ktorého je zrejmé, že náklady zaplatili miestni remeselníci." Tebe , ó svätý Florián, ku cti a chvále Božej dali postaviť zdejší remeselníci anno 1830".Nepochybujeme, že podobne ako všetky kamenné plastiky v Hruštíne i táto pochádza z bielopotockej dielne. Jej tématika, vyjadrujúca ochranu majetku, je celkom logická pre tých, ktorí ho zhromažďujú ( remeselníci, obchodníci, mešťania).
Najunikátnejší je stĺp sv. Trojice na príslope pri ceste do Oravského Podzámku - bývalého sídla feduálnej vrchnosti. Súsošie sv. Trojice je prvým prototypom figurálnej kompozície, na ktorej sú obidve postavy koncipované samostatne a holubica nad nimi je pripojená kovaním, držiacim plechovú striežku. Úvahy o autorstve sv.
Jazdíme popri nich autami, prechádzame peši. Bez povšimnutia. A im to vôbec neprekáža. Mnohé z nich kedysi stávali za dedinou, no časy sa menia a cesty sa inak kľukatia. Mlčky sledovali minulosť a nekomentujú ani súčasnosť. Nemí svedkovia doby.
Jedno sakrálne dielo si ani ten najnepozornejší vodič nemôže nevšimnúť - pomník Najsvätejšej Trojice, ktorý stojí ma križovatke štátnej cesty Krakovany - Čachtice a odbočky na Korytnianske kopanice. Na širokej rímse stĺpa s toskánskou hlavicou je umiestnená plastika Boha Otca, Syna a Ducha svätého.Stĺp je ohradený nízkou železnou ohradou.
Tá nemohla zabrániť vandalom, ktorí niekoľkými rokmi sochám odbili hlavy. Zhruba pred dvomi rokmi obec Podolie dala pomník zrekonštruovať. „Renováciou prešli viaceré pamiatky, napríklad svätý Florián či Božie srdce. Financovala to obec spoločne so sponzormi a vyšlo nás to na približne tritisíc eur,“ informovala nás starostka Anna Čechvalová.
Všetky tri postavy sú vytvorené v duchu doby - konca 18. storočia. Boh Otec drží v rukách zemeguľu, Syn kríž a tretiu božskú osobu symbolizuje podoba holubice. „Je známe, že v minulosti stĺpy s výjavom Najsvätejšej Trojice často stavali z vďačnosti za odvrátenie moru. V prípade Podolia to nemáme dokázané z prameňov. Skôr sa môžeme domnievať, že súsošie bolo postavené z vďačnosti za uzdravenie alebo za šťastný návrat z vojny,“ doplnil miestny farár Štefan Šoka.
Na podstave pomníka je nápis EX VOTO Curavit fieri in honorem S.S.