Úvodné povzbudenie: „podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ je akoby nadpisom pre celý rodinný kódex. Verš vyjadruje vzťahy v domácnosti prostredníctvom slovesa podriadiť (hypotassein) typického pre rodinné kódexy.
Edmund Blair Leighton: Podpísanie záznamu o sobáši. zdroj: wikimedia commons / Bristol Museums, Galleries & Archives
Tento príkaz je jedinečným kvôli vzájomnému podriaďovaniu sa: „podriaďujte sa jedni druhým“. Takto sa má prekonať každý povýšenecký postoj jedného partnera voči druhému. Je to ozvena typickej kresťanskej normy, ktorá zaznela už v Ef 4,2: žite dôstojne... so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a neskôr autor dodá v Ef 5,2 a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás.
Povzbudenie vzájomne sa podriaďovať má v Cirkvi zabezpečiť, aby sme v pokore pokladali jeden druhého za vyššieho (Flp 2,3). Motívom takého vzájomného podriadenia je bázeň pred Kristom. Je to jedinečné spojenie, lebo predmetom bázne je tu Ježiš Kristus. Inde v Starom aj Novom zákone sa spomína bázeň pred Bohom, resp. pred Pánom. Spomínaná bázeň pred Kristom vyplýva z kontextu, kde je Kristus až 6-krát spomínaný v úzkom vzťahu s Cirkvou.
Bázeň tu nie je strachom, ale nevyhnutným rešpektom a úctivou pozornosťou, ktorými opätujeme drahocennú lásku, s ktorou Kristus miluje každého človeka a celú Cirkev. V povzbudení manželkám (5,22-24) svätopisec nariaďuje, aby bolo ženy podriadené mužom ako Pánovi, pričom sa podáva dvojitá motivácia: „lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela”. Treba si všimnúť, že Pavol hovorí o podriadenosti v kontexte kresťanského manželstva. Manželky majú byť podriadené „svojim manželom“ (porov. Kol 3,18).
Podriadiť sa tu znamená uznať odlišnosť úloh a rešpektovať odlišnú úlohu muža v spoločnosti, v rámci čoho sa nevylučuje vlastná samostatnosť ženy a nežiada sa od nej nejaký detinský alebo servilný vzťah. Pavol žil v kultúre bez uzákonených práv žien na oficiálnej úrovni. Výraz hlava vo výroku muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi neoznačuje vládnutie ako by sa zdalo, ale podľa Ef 4,15-16 je zárukou funkčnosti celého organizmu. Mimochodom ani Kristus neprišiel vládnuť a dať sa obsluhovať ale slúžiť.
Konštatovanie, že muž je hlavou ženy, súvisí s rozšíreným chápaním manželského vzťahu vo vtedajšej spoločnosti. Autor nezostane iba pri porovnaní vzťahu muža a ženy so vzťahom Krista k Cirkvi, ale skonkrétni ho tým, že Kristus je spasiteľ Cirkvi, teda bez neho by neexistovala. Iste sa nemá žena podriadiť mužovi napr. v hriechu. Vo svetle Krista dostáva teda výraz vo všetkom svoje ohraničenie. Cirkev je podriadená Kristovi úplne vo všetkom, lebo on ju presahuje a ona mu vďačí za svoju existenciu a vitalitu.
Tomuto bytostnému vzťahu Cirkvi ku Kristovi nezodpovedá úplne vzťah ženy k mužovi (žena nevďačí mužovi napr. za svoju existenciu), preto sa použité prirovnanie zakladá na podobnosti vzťahov nie na úplnej totožnosti. Kresťanská originalita povzbudenia nespočíva v samotnej požiadavke podriadiť sa, ale v motivácii založenej na nadprirodzenom vzťahu Cirkvi ku Kristovi, ktorý presahuje prirodzený vzťah manželov.
Povzbudenie manželom (5,25-33) je omnoho dlhšie ako bolo povzbudenie manželkám, presnejšie v pomere 4:1. Povzbudenie mužom začína všeobecnou výzvou: Muži, milujte manželky; Mierou a motívom tejto lásky je vzťah Krista k Cikvi: ako aj Kristus miloval Cirkev a seba samého vydal za ňu. Autor vyjadrí postoj mužov voči ženám cez sloveso milovať (gr. agapan) označujúce najvyšší stupeň kresťanskej lásky, ktorá sa vie darovať a obetovať.
Sväté Písmo hromadne používa tento výraz na označenie nepodmienenej lásky Boha (2,4) a Krista (5,25) a tiež na označenie nezištnej lásky kresťana k iným (4,2; 5,2). Pavol nám zanechal v 1 Kor 13 nádherný hymnus o kvalitách kresťanskej lásky známej ako agápe. Agápe je teda typickým kresťanským pojmom. Vzťah muža k žene sa má opakovane uskutočňovať na jedinečnej láske (rozkaz je v prítomnom čase: milujte), vzorom je láska Krista, ktorý ju prejavil raz navždy.
Vo výzve mužom nejde iba o to, aby sa muži nechovali k ženám drsne (porov. Kol 3,19), ale ide o základný postoj lásky, ktorým sa muži pripodobňujú Kristovmu sebaobetovaniu. Pri povzbudení mužom je možné vnímať istú naliehavosť s akou sa má vzťah Krista a Cirkvi odraziť v chovaní muža: muži sú povinní milovať svoje ženy ako svoje vlastné telo. Myšlienka, že manželka je telom manžela súvisí s Cirkvou, ako telom Krista. Výraz telo používa aj biblický citát o manželstve, kde dvaja, muž a žena tvoria jedno telo; poukazuje to nielen na telesné spojenie, ale i celkový spoločný manželský život.
Manželka je pre manžela teda ten najdôležitejší blížny, ktorého má človek milovať ako seba samého (Lv 19,18). Zároveň autor mužom pripomenie ľudskú skúsenosť, že nikdy nikto nemal v nenávisti sám seba, ale že sa stará o svoje telo. Výpoveď o Cirkvi ako tele, ktoré je živené Kristom, nám pomáha jasnejšie chápať aj vtedajšiu kľúčovú povinnosť muža živiť a opatrovať manželku. Kristova Cirkev v povzbudení nie je len čosi abstraktné, svätopisec podotkne, že ju tvoríme my, veriaci členovia (v. Kresťanské manželstvo má teda v Kristovom darovaní sa Cirkvi svoj trvalý základ a vzor.
Túto myšlienku podporí aj záverečné povzbudenie manželom, v ktorom autor v opačnom poradí zhrnul predošlé výzvy: „Ale aj vy, každý jeden, nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža” (verš 33). Zaoberajme sa teraz tým, čo hovorí Pavol o celibáte, ktorý chápe ako stav bez ženy kvôli Pánovi. Celibát spolu s panenstvom je témou siedmej kapitoly Prvého Listu Korinťanom. Ako sme v úvode nášho úryvku počuli, Pavol vyjadril túžbu, aby všetci ľudia mali schopnosť odolávať náruživosti zmyslov a zostali slobodnými pre Pána ako on.
Je zjavné, že apoštolova tendencia je viesť Korinťanov k pravej sexuálnej asketike. Deje sa to v atmosfére naliehavosti, čo naznačuje Pavlovo presvedčenie, že čas je krátky (1 Kor 7,29); teda že druhý Pánov príchod je blízko. Mnohí Pavlovi súčasníci, napr. aj v Solúne, kam Pavol zaslal dva listy, boli presvedčení, že Ježišov druhý príchod zastihne ich generáciu, čím manželstvo čoskoro stratí svoj význam.
Pre Pavla je však darom aj život v manželstve, ktorého ideál predstavil samotný list a najmä text z Listu Efezanom. V slovách každý má svoj vlastný dar môže výraz dar poukazovať na ušľachtilú odpoveď kresťanov žijúcich nový život im vlastným spôsobom. Pavol však na základe vlastných skúseností preferuje celibát. Nikdy ho nevníma negatívne, ale vždy pozitívne, ako dar slobody voči prirodzenej túžbe po pohlavnom uspokojení, ktorý mu umožňuje žiť bez manželky, nerozdelene a úplne pre Pána.
Takýto životný stav odporúča aj iným (1 Kor 7,8), no ak sa nedokážu zdržať, radí im nech vstúpia do manželstva. Pavol nenanucuje veriacim v Korinte svoje osobné presvedčenie, hoci ho viackrát ochotne a so zápalom vyjadrí, ale s pokojom vecne a duchovne vysvetľuje svoje dôvody pričom argumentuje svojím osobným príkladom. Pavol bytostne realizoval Ježišovu požiadavku pre celibát a jeho životný stav sa stal výzvou pre iných.
Boh dal Pavlovi pochopiť, že zrieknutie sa manželstva, ktoré považoval za vznešený symbol vzťahu medzi Kristom a Cirkvou je jeho životnou cestou a pozitívnou voľbou. Človek slobodný pre Pána sa zapodieva Pánovými vecami, čo ho púta k nemu väčšmi ako v manželstve. Pavol v závere dodá: toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi (1 Kor 7, 32b-35). Naznačuje tým, tento návrh podložený jeho vlastným životom, nemožno vnímať ako príkaz alebo nutnosť, ale v danej situácii sa pre neho život v celibáte javí ako lepšie riešenie, lebo sa môžu úplne venovať službe Pánovi a iným. Pavol hovorí v prospech celibátu, pričom však celibát nie je výlučným spôsobom existencie.
Pavlov pohľad na manželstvo i celibát je pre nás výnimočným prínosom:
- V prvom rade text odkazuje, že model manželstva muža a ženy je v Novom zákone jedinečný a jediný. Iné alternatívy neexistujú. Monogamický vzťah muža a ženy je plod istého kultúrneho vývoja, ale aj Božieho zjavenia. Už v začiatku Biblie sa opisuje takéto slobodné rozhodnutie lásky, kedy dvaja zanechávajú svojich rodičov, aby utvorili medzi sebou najintímnejší ľudský zväzok, z ktorého sa rodí život. Písmo vníma manželstvo muža a ženy od počiatku ako Boží zámer, v ktorom rozdielnosť oboch partnerov obohacuje. Kresťanské manželstvo má mimoriadne miesto v diele spásy a aktualizuje sa v ňom. Je priestorom, v ktorom sa prežíva jednota Krista a Cirkvi.
- Obraz Krista milujúceho svoju Cirkev, ktorá je na ňom úplne závislá, môže účinne inšpirovať lásku a vzájomné dopĺňanie sa kresťanských manželov. Žena bežne nemá vo vzťahu k mužovi problém s vyjadrením lásky, ten problém má bežne skôr muž. Aj povzbudenie Listu Efezanom akoby naráža na istú ťažkosť mužského charakteru a povzbudzuje mužov milovať ženy a ženy zasa výzva zjednocovať sa s mužom cez podriadenosť. Muž by mal byť zasa ochotný všetko pre ženu obetovať; dobro ženy by malo mať pre muža prvoradú dôležitosť a mal by sa o ženu starať rovnako, ako sa stará o svoje telo. Vzájomné podriaďovanie sa manželov v bázni pred Kristom nestráca nič na svojej aktuálnosti pre kresťanských manželov. Mentalita súčasného sveta neprijíma ľahko slová o podriadenosti sa manželov. Tieto slová však môžu každé manželstvo prehĺbiť. Skutočnej láske totiž svedčí pokora, ktorá sa dokáže vzdať dokonca i vlastnej slobody a slobodne sa podriadi tomu, čo je pre oboch manželov lepšie; takáto láska sa teší z pravdy, nie je sebecká a má radosť zo spolupráce. Kto opravdivo miluje, nemá problém rešpektovať iného: keď žena rešpektuje postavenie muža v rodine, podriaďuje sa akoby samému Kristovi, ktorý posväcuje ich vzťah. Takisto muž sa podriaďuje žene tým, že rešpektuje postavenie ženy v rodine.
- Sviatosť manželstva umožňuje vznik trvalého zväzku medzi mužom a ženou, ktorý je možný udržať s pomocou Ježiša a jeho milosti.
Cirkevná náuka o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva je známa natoľko, že sa možno pýtať, čo nové môže priniesť jej opätovné štúdium. Tridentský snem sa k tejto téme vyjadril jasne (Denzinger Enchiridion), encykliky pápeža Leva XIII. (Acta Sanctae Sedis XII) a Pia XI. opakujú stanovisko Tridentu; teológovia, historici, exegéti a kanonici bránili túto náuku. Dokonca aj tí, ktorí sa nezhromažďujú pri oltároch Cirkvi, uznávajú, že Cirkev zostáva poslednou osamelou obrankyňou posvätnej nerozlučiteľnosti manželského zväzku. Čo možno pridať k takémuto svedectvu?
Úvaha o niektorých faktoch týkajúcich sa výkladu toľko diskutovaných veršov v Evanjeliu podľa Matúša - (Mt 5,32) a (Mt 19,9), môže vrhnúť nové svetlo na chápanie náležitosti týchto veršov, ako dôkazu nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva. Neprinášame nové riešenie, ale predkladáme dôkazy, ktoré tradičné riešenie nielenže potvrdzujú, ale robia ho neoddiskutovateľne platným.
Dôkaz zo Svätého písma pokračuje nasledovne: Svätý Pavol vo svojom Prvom liste Korinťanom opakuje Božie prikázanie o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva (1Kor 7,10-11). Manželkám prikazuje, aby neodchádzali od svojich manželov. Ak by odišli, nesmú sa znova vydať - ak nechcú zostať samotné, musia sa zmieriť so svojimi manželmi. A manželia nemajú prepúšťať svoje manželky. Tieto slová explicitne obsahujú božský pozitívny zákon nerozlučiteľnosti, že aj tí, ktorí sú proti učeniu Cirkvi, uznávajú, že v týchto veršoch nemožno nájsť žiadne dôvody na rozvod, ani v nich nie je dané žiadne povolenie na druhé manželstvo.
Ako potvrdzujúci argument sa používa List sv. Pavla Rimanom (Rim 7,3). Kým manžel žije, ak manželka bude s iným mužom, bude označená za cudzoložnicu. Tu sa jednoznačne predpokladá, že manželský zväzok nie je zrušený, inak by pokus o druhé manželstvo nebol cudzoložným zväzkom. Argumenty z evanjelií podľa svätého Lukáša a svätého Marka nachádzajú svoje paralely vo veršoch Evanjelia podľa Matúša - 5,32 a a 19,3-9 - s dobre známym rozdielom: prvé dva nespomínajú cudzoložstvo, ako povolenú výnimku.
Pre niektorých má byť náuka Marka, Lukáša a Pavla vylepšená náukou podľa Matúša. Podľa nich Matúš pripúšťa rozvod z dôvodu cudzoložstva a dáva nevinnej strane právo žiadať o rozvod a po rozvode sa znova zosobášiť. Podľa iných sa Pavlova doktrína zdala Židom príliš prísna a tak Evanjelium (ktoré je mladšie ako Pavlove listy) kvôli Židom zaviedlo isté zmiernenie. Ich stanovisko je približne takéto: Kristus skutočne učil o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva (Lagrange). Kristus si nemohol protirečiť. Preto rozpor zapríčinil Matúš.
Prehrešujú sa proti inšpirácii tým, že Matúšovi pripisujú neinšpirované autorstvo verša 19,9. Hrešia proti neomylnosti tým, že vidia protirečenie Matúša 19,9 s Matúšom 19,4-8 s Marekom 10,2-12 a Lukášom 16,18. V tomto momente je dôležité uznanie, že v daných textoch stojí naozaj náuka o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva a ak uvážime katolícke učenie o inšpirácii a neomylnosti Svätého písma, sme si istí, že doktrína o nerozlučiteľnosti kresťanského manželstva neutrpela na „protirečivých“ pasážach z Matúša žiadnu škodu.
Všetky koncilové aj pápežské vyhlásenia chápu slovo porneia ako cudzoložstvo a nepovoľujú ďalšieho manželstvo.Vysvetlenia uvedené vyššie sú v rozpore s touto všeobecnou tradíciou. Okrem toho všetky právne predpisy o separácii od lôžka a stola (a toro et mensa) historicky vychádzajú z výkladu, ktorý pripúšťa takúto separáciu ( CIC. kán. 1129). Vysvetlenia uvedené vyššie sa odchyľujú od tejto tradície. Všetky tieto dôvody sú ešte presvedčivejšie vďaka všeobecne akceptovanej katolíckej interpretácii predmetných textov. Ani stanovisko, že tu ide len o otázku odlúčenia, nie je výlučne katolícke.
Kristus v odpovedi na otázku farizejov najprv pripomína prvotné ustanovenie manželstva a vysvetľuje, že malo vytvoriť nerozlučiteľné puto. Svoju náuku formuluje slovami: „Čo Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19, 6), čím moc nad manželským zväzkom vyníma z kompetencie akéhokoľvek ľudského činiteľa. Farizeji chápali, že Kristus hovorí presne toto a preto oponovali: „Prečo teda Mojžiš prikázal vydať priepustný list?“ Tá otázka má význam len za predpokladu, že Kristove slová odporujú Mojžišovmu zákonu.
Kristus uvádza dôvod Mojžišovho dovolenia a opakuje, že tak to Boh pri ustanovení manželstva nechcel (Mt 19,7-8). To, čo nasleduje v texte, teda nemôže protirečiť tomu, čo Kristus tak jasne hovorí. To, čo nasleduje, hovorí o istom dôvode prepustenia manželky, menovite o cudzoložstve, čo znamená, že človek môže z toho dôvodu poslať svoju manželku preč, ale manželské puto zostáva neprerušené. Toto rozdelenie je dnes a technicky známe ako separatio a toro et mensa.
Začneme pasážou v Matúšovi 19, pretože to, čo uvedieme k tomuto miestu možno priamo aplikovať aj na Matúša 5. Pri Matúšovi 5 sa stretneme s námietkami tých, ktorí hovoria, že v tomto texte Kristus odkladá otázku cudzoložstva bokom v tom zmysle, že tam o ňom nechce hovoriť.
Diskusie o tejto pasáži, ktoré podávajú exegéti aj dogmatickí teológovia odkazujú na známe snahy farizejov zdiskreditovať nášho Pána v očiach Židov tým, žeby ho pristihli pri omyle v niektorom bode mojžišovského zákona. Ak sa Ježiš postaví na stranu Hillela, možno proti nemu namietať väčšou dokonalosťou Šammaiovho výkladu. Ak sa postaví na stranu Šammaja, priletí obvinenie, že aj on kladie neznesiteľné bremená na plecia ľudu a padne priame obvinenie, že Jeho Zákon nie je o nič dokonalejší ako ten ich.
Ježiš sa obratne vyhýba pasci tým, že pripomína pôvodné ustanovenie manželstva a cituje proti farizejom slová zo Svätej knihy, ktorú prinajmenšom navonok rešpektovali, kde sa jasne poukazuje na nerozlučiteľnosť manželstva, ako ju Boh na počiatku zamýšľal. Je to náš Pán, ktorý zavádza rozdiel medzi prepustením manželky a odovzdaním rozvodového listu. Tá námietka nesprávne tvrdí, že rozluka bez zrušenia manželského zväzku bola Židom neznáma.
V prvej otázke farizeji uvažujú takto: „Muž sa samozrejme môže rozviesť so svojou manželkou. Podľa Hillela pre hocijaké drobné dôvody; podľa Šammaia pre necudnosť. Ježiš však ničí základy, na ktorých bola otázka postavená. Muž nemôže pretrhnúť manželský zväzok, pretože Boh je ten, kto zaručuje jeho pevnosť a jedine Boh má nad ním moc. A Ježiš posilňuje svoje učenie citovaním slov, ktoré farizeji musia uznať, že sú záväzné.
V druhej otázke farizeji uvažujú: „Táto odpoveď by mohla mať váhu, keby nám Boží hovorca, Mojžiš, nedal príkaz týkajúci sa priepustného listu; tým nám objasnil názor Boha na rozvod.“ Ježiš sa vo svojej odpovedi nezaoberá priepustným listom, ale praxou, ktorú mal priepustný list obmedziť, totiž praxou prepúšťania svojich manželiek.
Lebo stále hovorí, že nemôže dôjsť k prerušeniu manželského zväzku a preto sa v kresťanskej dišpenzácii už nesmie vydávať priepustný list. To, že Kristus tu podáva svoju náuku je potvrdené vyhláseniami Cirkvi. Nezodpovedaná zostáva otázka rozluky bez priepustného listu a k nej sa dostaneme na správnom mieste.
Online - o. D. Chmielewski - Ako bojovať o svoje manželstvo a rodinu v dnešných časoch
tags: #strach #z #manzelstva #biblia