Igor Fiodorovič Stravinskij vstúpil do hudobného diania na začiatku 20. storočia ako ruský avantgardný skladateľ, ale tiež aj ako vynikajúci dirigent. Časopis Time zaradil Stravinského medzi sto najvplyvnejších osobností 20. storočia a v roku 1987 dostal posmrtne cenu Grammy za prínos hudbe.
Jeho tvorba prešla niekoľkými zásadnými štýlovými premenami. Dobové okolnosti, rôzne spoločenské a národné prostredie, zanechali hlboké stopy v jeho umeleckom charaktere. Máloktorý z hudobníkov 20. storočia prešiel takou pestrou životnou cestou ako práve Stravinskij.
Tri hlavné obdobia jeho umeleckého vývoja - slovanské, neoklasicistické a seriálne - sa od seba príkro odlišujú tematicky, umeleckým zameraním i použitím rôznych kompozičných postupov.
Igor Stravinskij
Slovanské obdobie
Stravinskij sa už vo svojich prvých skladbách dostal na istý čas na celkom iné pozície než jeho učiteľ Rimskij-Korsakov. Vták Ohnivák bol v skutočnosti prvým ruským folklórnym námetom v jeho tvorbe - toto dielo otvára obdobie Stravinského vývinu označované ako ruská alebo slovanská perióda.
S.Ďagilev v tom čase viedol v Paríži ruský baletný súbor, ktorý sa stal v západnej Európe absolútnou senzáciou a bol zosobnením všetkého moderného a šokujúceho. Postupne pre tento baletný súbor začali pracovať najväčší umelci Paríža - napr. M.Ravel, C.Derbussy, M. de Falla, P.Picasso, J.Cocteau a ďalší.
V Stravinského partitúrach slovanského obdobia sa dominantnou formotvornou a významovou zložkou stal rytmus. Pre zdôraznenie jeho úlohy v príslušnom diele zaviedol Stravinskij niektoré inštrumentálne novoty (napr. vo Svätení jari sa objavujú ako štvrtá samostatná skupina bicie nástroje).
Hudobno-pantomimická hra Príbeh vojaka (1918) signalizovala Stravinského rozchod s ruským svetom nielen námetovo, ale aj hudobne. Námetom (ide tu o variant faustovskej tematiky) i poňatím hudobného divadla patrí Príbeh vojaka do jeho slovanského obdobia, no v hudobnej reči tohto jedinečného diela sa prejavuje už odklon od ruských folklórnych zdrojov.
Hudobné rusizmy ustúpili pred prvkami dobovej tanečnej hudby západnej proveniencie (ragtime, tango), najmä však jazzu.
Svätenie jari (Le sacre du printemps)
Medzi jeho najznámejšie diela patrí balet Svätenie jari.
Epizóda 10: Svätenie jari od Igora Stravinského
V rokoch 1911-13 vytvoril Stravinskij dvojdielny balet Svätenie jari, ktorý predstavuje jeden z vrcholov jeho tvorby. Baletná suita Svätenie jari - je to nepochybne najlepšie dielo z ranej tvorby I.Stravinského. Na objednávku Ďagileva vzniklo spočiatku ako programová symfónia, neskôr ako balet.
Obsahom baletu je prebudenie prírody po zimnom spánku a obrodenie ľudského života vďaka obeti vybranej bytosti. Igor Stravinskij, ktorý nazval toto dielo aj „obrazmi z pohanského Ruska”, o ňom napísal: „Raz som vo sne neočakávane zazrel obraz veľkého pohanského náboženského kultu - starí žreci sedia v polkruhu a pozorujú tanec smrti mladej dievčiny, ktorú obetovali bohu jari, aby získali jeho náklonnosť.”
Premiéra baletu sa odohrala 29. mája 1913 v divadle Champs Elyssées. Parížske publikum prijalo dielo s veľkou nevôľou - bolo šokované barbarským námetom i novátorskou hudbou. Novátorstvo nestrávili nielen poslucháči, ale ani interpreti.
Dirigent premiérového uvedenia baletu Pierre Monteaux mal pri prvom zoznámení sa s dielom podľa vlastných slov chuť ujsť a samotného autora vyhnali posmešky i pokriky publika za kulisy. Táto premiéra sa zapísala do histórie ako jeden z najväčších škandálov v dejinách hudby.
V súčasnosti patrí balet Svätenie jari, ktorý čerpá námet z mytológie, medzi najhranejšie Stravinského diela. Svätenie jari: Stretnutie rôznych kmeňov, hry a boje, obetovanie dievčiny bohu jari, aby ľudia získali jeho náklonnosť. V diele Svätenie jari sa nejedná o popisné rozpovedanie príbehu „pohanskej Rusi“ tak, ako to ukladá predloha, ide v ňom o symboliku obetovania ľudského života ako takého.
Predstaveniu dominuje fenomén obety vlastného života v prospech spoločnosti alebo vyšších ideí. Ide v ňom o ľudské duše, do ktorých človek nemôže nahliadnuť, no ony majú vlastné motivácie a vlastný život.
Námet čerpal z mytológie obdobia, v ktorom pohanský rítus ovládol život Ruska. Každý rok bola vtedy jar rituálne vykúpená jedným ľudským životom a iba tak sa podľa povier mohlo zaistiť obnovenie plodnosti zeme po zime.
Význam Svätenia jari spočíva v revolučnom, celkom novom ponímaní rytmického prvku. Dovtedy bol rytmus celkom podriadený melódii a forme (rytmus sa v európskej hudbe chápal ako taká základná a fundamentálna zložka hudby, že s ním nie je možné experimetovať), tu sa však stal nadradeným činiteľom, často priamo dominujúcim, zatláčajúcim melódiu na druhoradé miesto.
Stravinskij tu narába špeciálnymi rytmickými konštrukciami, ktoré sa označujú ako „rytmické bunky” a majú charakter a úlohu samostatných motívov. Sám hudobný materiál hýri nesymetrickými, zdanlivo náhodne sa meniacimi metrami prudkými disonanciami, polytonálnosťou, ostrými, akoby nezladenými zvukmi.
Dielo je napísané pre orchester obrovských rozmerov: 5 fláut, 4 hoboje, anglický roh, 5 klarinetov, 5 fagotov, 8 lesných rohov, 5 trúbok, 3 pozauny, 2 tuby, tympany obsluhované dvoma hudobníkmi, veľkú zostavu neladených bicích nástrojov a bohaté obsadenie sláčikových nástrojov.
Hudobní analytici zaznamenali v eruptívnej partitúre výrazné prvky ruskej ľudovej hudby, Stravinskij mal ale tendenciu popierať inklináciu k citácii ruských ľudových motívov vo svojej tvorbe.
Olivier Messiaen v knihe rozhovorov s Claudom Samuelom povedal: „Stravinskij má nesmierny význam, pretože bol prvým, kto presunul v hudbe pozornosť na rytmus: používaním čisto rytmických tém, kombináciou ostinát, ale predovšetkým evolučnosťou rytmu...“ So Svätením jari, ktoré „vystavilo rodný list hudbe 20. storočia“ (Pierre Boulez), sa spája aj jeden z najznámejších škandálov v dejinách umenia.
Autorom námetu diela je samotný skladateľ, ktorý pri jeho tvorbe spolupracoval so znalcom pohanského praveku Nicholasom Roerichom.
Obsadenie orchestra diela Svätenie jari
| Nástroj | Počet |
|---|---|
| Flauty | 5 |
| Hoboje | 4 |
| Anglický roh | 1 |
| Klarinety | 5 |
| Fagoty | 5 |
| Lesné rohy | 8 |
| Trúbky | 5 |
| Pozauny | 3 |
| Tuba | 2 |
| Tympany | 2 hráči |
Svätenie jari ako balet vídať na scénach zriedka, o to častejšie je ale uvádzaná jeho koncertná podoba.
Neoklasicistické obdobie
Neoklasicizmus a neofolklorizmus sa stali po 1. svetovej vojne význačnými ukazovateľmi ciest novej francúzskej hudby. Tieto klasicizujúce tendencie sa u Stravinského objavili v jednodejstvovom balete Pulcinella - hudobne ním poprel mnohé z toho, čo prinieslo jeho „slovanské” obdobie (na motívy G.B.Pergolesiho použil archaický hudobný materiál), a to najmä niektorými charakteristickými formotvornými a štýlovými princípmi: výraznými melodickými líniami, prevahou diatoniky nad chromatikou, priezračným inštrumentálnym koloritom a koncertným exponovaním nástrojov klasického orchestra (1919).
Toto neoklasicistické obdobie, trvajúce vyše tridsať rokov, môžeme ohraničiť rokmi 1919-1951. V tomto období Stravinskij komponuje väčšinou inštrumentálne skladby koncertného rázu. Súvisí to aj s rozsiahlou interpretačnou činnosťou Stravinského po roku 1918 v Paríži (dirigent a klavirista), ktorá tvorila neodlučiteľnú súčasť jeho umeleckej aktivity.
Stravinského diela z neoklasicistického obdobia nie sú ani hudobné plagiáty ani skladby „v starom slohu”, ale pôvodné tvorivé činy veľkého skladateľa, pristupujúceho ku kultúrnemu a duchovnému dedičstvu minulých epôch spod zorného uhla človeka 20. storočia.
V tomto čase mal pre Stravinského najväčší význam J.S.Bach, ktorého vplyv sa prejavil najmä v pomalých častiach jeho inštrumentálnych skladieb - Koncert pre sláčikový orchester in D, Koncert pre klavír a orchester, Koncert pre dva klavíry, Concerrtino pre sláčikové kvarteto ...
V tomto období však Stravinskij skomponoval aj niekoľko skladieb, ktoré sa vymykajú neoklasicistickému slohu a sú podmienené jeho životom v USA. Z nich najznámejšia je jazzom ovplyvnená skladba Ebony Concerto napísaná na objednávku pre jazzový big band Woodyho Hermanna.
Seriálne obdobie
Po Schönbergovej smrti Stravinskij prijíma spoločne s nastupujúcou skladateľskou generáciou západných kompozičných škôl serializmus (po roku 1951) ako formotvorný princíp svojej hudby.
Prvými skladbami dôsledne seriálnými a prísne kontrapunktickými boli vokálno-inštrumentálne kompozície Tri piesne Wiliama Shakespeara a In Memoriam Dylan Thomas - na pamiatku anglického básnika, s ktorým pripravoval spoločný hudobno-dramatický projekt a ktorý nečakane zomrel.
Neskôr však touto technikou komponuje iba čisto inštrumentálne skladby: Septeto pre dychové, sláčikové nástroje a klavír, Movements pre klavír a orchester ...
V neskorom období Stravinského tvorby prevažujú skladby s náboženskými námetmi - v pravoslávnej viere (hlásil sa k nej už od roku 1926) hľadal oporu pre svoje neskoré umelecké rozvíjanie o živote a smrti, o dobre a zle, o humanite a antihumanite súčasného sveta - hudobné mystérium Potopa pre sóla, hovorené úlohy, orchester a balet, kantáta Abrahám a Izák pre barytón a orchester, Requiem canticles pre soprán, zbor a orchester.
Posledná etapa Stravinského tvorby (1951-1971) sa označuje ako seriálna.
tags: #stravinskij #svatenie #jari