Stredoveké choroby a hriech v spoločnosti

Stredovek bol obdobím, ktoré čelilo mnohým výzvam, vrátane chorôb a hriechu. Tieto dva aspekty úzko súviseli a ovplyvňovali život ľudí vtedajšej doby.

Choroby ako fyzický obraz duchovnej katastrofy

Každá choroba a smrť je obraz hrôzy duchovnej. Choroby, katastrofy a starnutie sú jednoducho fyzickým obrazom zla, ktoré prišlo do sveta ľudským hriechom, čo je skutočná duchovná katastrofa.

Pavol v liste Rimanom hovorí: „Skrze jedného človeka vošiel do sveta hriech a skrze hriech smrť a tak smrť zasiahla všetkých, pretože všetci zhrešili.“ Od okamihu pádu ľudstva do hriechu je ľudská história pretkaná katastrofami, chorobami a smrťou.

Hriech ignoruje a neposlúcha Boha. Človek si urobil Boha zo seba a zo stvoreného sveta. Žiaľ, nešťastia tu budú tak dlho, ako bude trvať tento svet.

Reakcie na choroby

Pod vplyvom Zlého dostane otázka: „Prečo Boh necháva dopadnúť koronavírus na ľudstvo?“ nádych výčitky proti Bohu. Ďalšou činnosťou Božieho nepriateľa je vznik strachu. Obidve tieto veci vedú človeka k zúfalej snahe mať veci pod kontrolou a vybudovať si bezpečný svet.

Zo snahy mať veci pod kontrolou vyrastá ďalšia úzkosť a neschopnosť žiť slobodne svoj každodenný život. Človek si sám vytvára väzenie. Ľudia sú smutní, nešťastní, zahorknutí, nahnevaní a ocitli sa vo väznení.

Keď prví ľudia padli do hriechu, dali prednosť sebe pred Bohom a tomu, čo Boh pre nich chcel. Nedovolili Bohu, aby im On dal to, čo pre nich pripravil, ale uverili Pokušiteľovi a vzali „život do svojich rúk“. Čiže dali prednosť vlastnej múdrosti, pred dôverou v Boha. Vymenili nezávislosť za dôveru a oddanosť Bohu. Tá „nezávislosť“ to je koreň všetkých hriechov a akéhokoľvek zla. Satan následne vrhol ľudstvo do otroctva, beznádeje, hriechu a utrpenia.

Kresťanská odpoveď na utrpenie

Boh poslal svojho Syna, ktorý vzal na seba všetku tú biedu, ktorú sme si privodili sami. On jediný môže dať zmysel všetkému tomu, čo prežívame. My sme dostali dar viery a poznania Ježiša a s tým aj poslanie voči svetu, ktorý Boha nepozná. Preto je tak dôležité, aby sme v týchto základných okolnostiach života konali inak, ako koná stádo.

Žiť pre Ježiša, podľa jeho evanjelia, poslúchať ho, nechať sa viesť a prenikať jeho Duchom bez ohľadu na okolnosti. To, či človek má skutočnú vieru, sa pozná podľa toho, do akej miery je ovplyvňovaný vonkajšími vecami. Teda to, na čom veľmi záleží, je, aby náš život bol určovaný Bohom a nie vonkajšími okolnosťami.

Náš život s Bohom predsa neurčujú bohoslužby! Jediná bohoslužba určuje náš život a to je tá o ktorej hovorí apoštol Pavol v liste Rimanom 12 kpt. „Prinášajte seba samých v obetu živú, svätú a Bohu milú - to je Vaša duchovná bohoslužba“.

My ako Ježišovi učeníci vieme, že život sa smrťou nekončí a taktiež vieme, že zdravie je síce obrovská hodnota, ale nie je najväčšou. Pre kresťana, ktorý žije s Kristom, je najväčšia hodnota Boží život v nás.

Pavol píše: „Ak totiž žijeme, žijeme Pánovi, ak umierame, umierame Pánovi, a tak či žijeme, či umierame, patríme Pánovi.“ (Rim 14,8) - či sme zdraví, alebo chorí. Boží život je skutočná láska, ktorú Boh do nás vložil a ktorej nás učí.

Slová „patríme Pánovi“ to je pre Ježišovho učeníka veľmi dôležité - vedomie toho, komu patríme. Je to dôležitejšie ako čo si myslím, čo robím. Je to dôležitejšie ako chodiť do kostola a pristupovať ku spovedi. To najdôležitejšie je, aby som vedel, že som Jeho a toto nikdy nespochybnil.

Patríme Kristovi ako jeho učeníci - keď vieme, že on je s nami, prežíva to s nami, je v nás. Všetko prežíva spolu s nami. A taktiež patríme Otcovi - to znamená, že sme Jeho deti a On sa o nás postará. Z tohto vedomia vyrastá naša dôvera, ktorá zaháňa strach, úzkosť a beznádej. Prináša pokoj aj keď vedľa nás zúri búrka. Pokoj prichádza z vedomia, že patrím Bohu.

Praktické kroky

Je dôležité neprestať dôverovať v dobrotu a Božiu prozreteľnosť a tak dať priestor Božej láske. To, že Boh má všetko vo svojich rukách rozhodne neznamená, že ja nemusím nič konať. Boh si ma chce používať. Práve v takýchto krízových situáciách sa prejaví, či je človek sebec, alebo či už má v sebe trošičku aj z tej Božej lásky.

Pre Ježišovho učeníka je každá skúsenosť utrpenia cestou k očisteniu a obrátenia. Ak Boh dopustí do nášho života niečo ťažké, tak to prijmem ako skutočnosť, že Boh s tým v mojom živote niečo zamýšľa. A je to pozvanie, aby som sa celým srdcom obrátil k Bohu a celým srdcom mu dôveroval a postavil sa do postoja, že ho budem milovať celým srdcom, pretože Pavol hovorí - tým, ktorí budú milovať Boha, všetko slúži na dobré.

Pod tlakom všetkého, čo prežívame, sme pozvaní uvedomiť si aj skutočnosť: „Na čom skutočne záleží?“ V živote ide na prvom mieste o vzťahy ako k Bohu tak aj k druhým ľuďom. Viac ako na prácu, úspech, odpočinok, zábavu. Táto doba nás vedie k tomu, aby sme si uvedomili, že ak mám niekoho, koho potrebujem, alebo kto potrebuje mňa - že som bohatý človek. Pretože „nie je dobré, aby bol človek sám“ (Gn 2).

Všetky prírodné katastrofy, tragédie a choroby sú vždy výzvou k pokániu a obráteniu a návratu ku Kristovi - znovuobjaveniu toho, kto je to Ježiš pre mňa, pre svet. My mu musíme túto dôležitosť vrátiť, pretože bez Ježiša nič nedopadne dobre. On jediný kto za nás zomrel a vstal z mŕtvych má kľúč k premene...

Malomocenstvo (lepra)

Kedysi znamenalo malomocenstvo stigmu a vyčlenenie zo spoločnosti, dnes sa dá liečiť antibiotikami. Rozprávanie o ochoreniach, ktoré v stredoveku nevedeli liečiť, ich pôvod bol záhadou, a boli spojené s veľkým utrpením či s vylúčením zo spoločnosti.

V 2. storočí n. l. kapadócky lekár Aretaeus opísal reakcie okolia na výzor malomocného takto: „Kto by pred takýmto stavom neutiekol? Kto by sa od nich neodvrátil - hoci aj otec, syn či brat?“ V anonymnej kázni z 9. storočia boli malomocní prirovnaní k „chodiacim mŕtvolám“. Malomocní museli na svoju prítomnosť upozorňovať zvončekom alebo rapkáčom.

Reakcia na ochorenie bola dvojznačná. Niektorí ľudia verili, že je to trest za hriech, iní považovali malomocenstvo za prežívanie očistca na zemi a domnievali sa, že títo ľudia sú bližšie k Bohu ako ostatní.

Existovali dve formy malomocenstva: lepromatózna a tuberkuloidná. Najhoršou z nich bola lepromatózna forma, ktorá postupne devastovala telo - pacienti mali často veľké otvorené rany, deformované črty tváre, poškodené nervy a rozkladajúce sa končatiny - prsty na rukách a nohách. Ľudia s leprou často trpeli zachrípnutým hlasom, kolísavou chôdzou a čiastočnou alebo úplnou slepotou.

Liečba lepry

Podľa humorálnej teórie boli choroby dôsledkom nerovnováhy štiav v tele. Lepra sa pripisovala nadbytku čiernej žlče - studenej a suchej šťavy. Chorým sa preto odporúčali "vlhké" potraviny: vajcia, hydina, bravčové mäso, čerstvé mlieko a ryby. Leprosáriá preto získavali rybárske práva, chovali dobytok, prasce a sliepky, aby mali pacienti prístup k liečivej strave. Arabskí lekári odporúčali púšťanie žilou, bankovanie, obväzy a rôzne masti (na báze yzopu, ruže alebo ortuťovo sírové).

Malomocní pacienti boli povzbudzovaní, aby si dávali horúce, voňavé kúpele. Teplo podporovalo potenie, o ktorom sa verilo, že odvádza z tela nečistoty, a máčanie zmierňovalo bolesť z otvorených rán. Drhnutím kože si odstraňovali odumretú kožu a oživovali citlivosť poškodených končatín.

Legenda o britskom kráľovi Bladudovi rozpráva príbeh o vyliečení z malomocenstva aplikáciou bahna. Vrátil sa na trón a založil mesto Bath, aby liečivé bahno pomáhalo aj iným postihnutým. Príbeh sa v 12.-13. stor. šíril v kronikách a anglické kúpeľné mesto Bath sa k nemu dodnes hlási.

Kráľ Baldwin IV.

Baldwin IV., jeruzalemský kráľ (1161 - 1185), ochorel na lepru. Napriek ochoreniu si udržal trón a stal sa dokonca úspešným panovníkom. Vláda kráľa Baldwina bola preto takmer zázrak. Jeho odvaha, odhodlanie a sila znášať chorobu, prispeli k rastúcemu záujmu i tolerantnejšiemu prístupu k tejto chorobe v kresťanskom svete.

Kronikár Viliam z Tyru opisuje prvé príznaky, ktoré princ pocítil ako deväťročný, keď mu znecitlivela polovica pravej ruky a predlaktia. Kožné lézie sa v správe nespomínajú. Krátko po dvadsiatych narodeninách ho svalová slabosť pripravila o schopnosť chodiť. Oslabenie tvárových nervov mu pravdepodobne spôsobilo keratopatiu a následné oslepnutie. Opakované horúčkové ataky viedli k pozvoľnému zhoršovaniu stavu. Nakoniec zomrel v Jeruzaleme vo veku dvadsaťpäť rokov, pravdepodobne na sepsu z infikovaných rán. Pravdepodobne trpel pôvodne na tuberkuloidnú formu malomocenstva, ktorá prešla neskôr do lepromatóznej.

Spoveď

V minulosti, spoveď bola považovaná za prvú, ktorá by zmizla. Lateránsky koncil (1215) ustanovil zákon o minimálnej frekvencii spovede. Spoveď nebolo možné zabezpečiť spásu veriacich. Hriešnik dostal rozhrešenie bez spovede a ľútosti. Zdôvodnenie a vysvetlenie dávajú všetci scholastici 13. 14. storočia. jurisdikcia spovedníka. Albertom Magnom a sv. Tomášom Akvinským. Pohľad nakoniec prevládol. Otázka prežila do 13. storočia a dočkala sa jasného vyriešenia od sv. Tomáša Akvinského. Cez spoveď môžeme vyznať naše hriechy Kristovmu služobníkovi. Cirkev má moc oslobodiť, alebo odsúdiť. Cirkev, ktorú Pán zveril Petrovi (Matúš 16:19).

Svätý Lev mal dobrý dôvod odvolať sa k „apoštolskému pravidlu“, vďaka ktorému bolo tajné priznanie kňazovi dostatočné aj bez potreby verejného vyznania. Nie je prekvapujúce, že Lactantius (+ 330) mohol poukázať na prax spovede, ako na charakteristickú črtu pravej Cirkvi: „To je pravá Cirkev, v ktorej existuje spoveď a pokánie, ktorá aplikuje spásny prostriedok na hriechy a rany, ktoré pochádzajú zo slabosti tela.“ (Divine institutiones IV.30)

Život v stredoveku bol plný výziev, ale aj hlbokej viery a nádeje. Choroby boli vnímané ako súčasť života a utrpenia, ale aj ako príležitosť na pokánie a obrátenie sa k Bohu.

tags: #stredovek #choroba #a #hriech