Pán Ikon stretnutie: Hlboký ponor do symboliky a významu ikonostasu

Kresťania si zdobia kostoly tak, aby mali všetky udalosti, v ktorých Boh pôsobil pre záchranu človeka, pred očami pri každej liturgii. Kresťania východného obradu v slovanských národoch (napríklad v Rusku, Bulharsku, na Slovensku) ich znázorňujú v ikonách, ktoré skladajú do jednoliateho celku, tzv. ikonostasu. Ikonostas predstavuje Sväté Písmo v obrazoch.

Kompozícia ikonostasu

Ikonostas je zložený z ikon, ktoré sa píšu a čítajú. Prostredníctvom ikon ukazuje dejiny spásy obsiahnuté v Starom a Novom zákone. Podobne ako z knihy, človek si môže z neho prečítať najdôležitejšie príbehy a posolstvo o vykúpení človeka. Svojou stavbou, štruktúrou, farbami a rozmiestnením ikon je orientovaný k ústrednému tajomstvu kresťanskej viery - veľkonočnému mystériu. V centre ikonostasu je preto osoba Ježiša Krista na tróne ako Kráľa.

Ikonostas veriacim zároveň sprostredkováva spojenie medzi svetom božským a ľudským. Je zložený z presne zadefinovaných častí - radov. Kompozične ho tvorí šesť radov, každý rad má ustálený zoznam ikon.

Prvý rad

Prvý rad obsahuje starozákonné obrazy. Božie dielo spásy sa začalo od počiatku ľudstva a je napísané v Starom zákone. Preto v prvom rade sú vyobrazené výjavy zo Starého zákona. Jedná sa o najdôležitejšie Božie zasľúbenia v kresťanských dejinách spásy, a to 1. ľudstvu (Adamovi a Eve), 2. povolanému (Abrahámovi), 3. vyvolenému národu (po Exode dostáva tento národ zmluvu), a 4. Mesiášovi (Dávidovo kráľovstvo je predobrazom Božieho kráľovstva).

V prvom rade sa môžu nachádzať aj tieto vyobrazenia: vyhnanie Adama a Evy z raja, Abrahám - praotec viery, Mojžiš - záchrana z egyptského otroctva, pomazanie Dávida.

Druhý rad

Druhý rad ikonostasu je nazvaný aj ako hlavný rad. Jednotlivé ikony tohto radu sú vzájomne oddelené tromi dverami - dvoma diakonskými - severnými a južnými - a strednými, tzv. cárskymi. Bočnými dverami vchádzajú diakoni, preto dostali názov diakonské dvere. Strednými dverami nemôže vstupovať klerik s nižším stupňom ako je kňaz (pre ostatných pomocníkov je určená severná brána).

V Grécku sa stretávame s názvom sväté dvere (gr. thýrai agíai), pretože nimi môžu prechádzať iba tí, ktorí prijali svätenie, čo dosvedčuje kráľovská - cárska koruna - biskupská mitra (plnosť kňazskej moci), umiestnená na vrchole cárskych dverí. V Byzantskej ríši cárskymi dverami vchádzal aj cisár pred svätým prijímaním. Tento panovník ako ochranca cirkvi mal privilégium prijímať v oltárnom priestore spolu s kňazmi.

Kráľovskými dverami kňaz prináša do oltárnej časti evanjelium a nimi aj vychádza, aby sväté evanjelium čítal ľudu. Zároveň týmito dverami prináša obetné dary na oltár a nimi ich ako Eucharistiu vynáša k svätému prijímaniu. Cárskymi dverami vychádza biskup i kňaz, aby požehnal ľudu.

Na cárskych dverách sú znázornení evanjelisti (Marek, Matúš, Lukáš a Ján). Po pravej strane od cárskych dverí sa nachádza ikona Krista. Charakteristickou črtou tohto ikonografického typu je zobrazenie Krista v celej postave so žehnajúcou pravicou, v ľavici držiac otvorenú knihu. Samotná kniha však nie je iba poukázaním na radostnú zvesť Evanjelia a učenie Krista na zemi, ale ikonografický zmysel zobrazenej knihy je podstatne širší a má viac významov. Kniha v ruke Krista je Knihou života, v ktorej sú zapísané mená spasených. Je tiež knihou, o ktorej sa zmieňuje vo svojom zjavení svätý apoštol a evanjelista Ján ako o Knihe zapečatenej siedmimi pečaťami, ako o tom svedčí Nový aj Starý zákon. A nakoniec kniha je aj symbolom samotného Evanjelia.

Čo sa týka odevu Krista, jeho vrchný odev je nazvaný himation a spodný chitón. Himation Krista je modrej farby, symbolizuje jeho reálne prijatie ľudskej prirodzenosti, do ktorej sa zahalil ako do plášťa. Spodný odev, chitón, je červenej, niekedy tmavočervenej farby a symbolizuje jeho božskú prirodzenosť. Spojenie týchto dvoch odevov, modrého a červeného, je symbolom zjednotenia dvoch prirodzeností Krista - božskej aj ľudskej.

Vľavo od cárskych dverí je ikona Presvätej Bohorodičky, ktorá je v tradícii cirkvi spomedzi ikon najuctievanejšou. Spodný odev Bohorodičky (Panny Márie) je modrej farby, symbolizuje jej ľudskú prirodzenosť. Vrchný plášť je červenej farby, symbolizuje Máriine úplné odovzdanie sa Kristovi.

Východná cirkev o Márii učí, že je Bohorodička a navždy Panna. Obe tieto pravdy vyplývajú zo Zjavenia. Večné panenstvo Márii už predpovedala starozákonná vízia a potvrdila ju novozákonná bohoľudská realita. Už prorokovi Izaiášovi Boh o Márii zjavuje, že aj pred vtelením aj po vtelení Boha - Slova bude a zostane pannou. Tri hviezdy na Máriinom plášti, na čele a oboch ramenách symbolizujú toto jej dokonalé panenstvo (pred, pri a po pôrode).

Poslednou časťou hlavného radu je ikona svätého, ktorému je zasvätený miestny chrám alebo farnosť, nachádzajúca sa vpravo od južných diakonských dverí. Naľavo od severných diakonských dverí sa nachádza sv.

Tretí rad

Tretí rad - rad sviatkov obsahuje ikony hlavných sviatkov v cirkvi. V tomto rade sú zobrazené tie udalosti Nového zákona, ktoré tvoria ročný liturgický kruh, hlavné etapy Božieho pôsobenia a postupného uskutočňovania kresťanskej spásy. Tento sviatočný rad pozostáva z ikon sviatkov zoradených chronologicky podľa dejín spásy (s výnimkou ikony sviatku Premenenia Pána) a sú usporiadané zľava doprava: 1) Narodenie Bohorodičky; 2) Uvedenie Bohorodičky do chrámu; 3) Zvestovanie; 4) Narodenie Pána; 5) Stretnutie Pána; 6) Zjavenie Pána; 7) Slávnostný vstup Pána do Jeruzalema; 8) Vzkriesenie; 9) Nanebovstúpenie Pána; 10) Zostúpenie Svätého Ducha; 11) Premenenie Pána; 12) Zosnutie Bohorodičky.

V strede tohto radu je ikona poslednej večere.

Štvrtý rad

Štvrtý rad ikonostasu je rad apoštolov, ktorý pozostáva z postáv apoštolov. Každý z apoštolov je zvyčajne doplnený o zobrazenie symbolu, ktorý ho charakterizuje. Podľa týchto symbolov môžeme rozlíšiť apoštolov usporiadaných zľava doprava v poradí: svätý Júda Tadeáš, svätý Bartolomej, svätý Matej, svätý Ján, svätý Andrej, svätý Peter, svätý Pavol, svätý Jakub starší, svätý Šimon, svätý Matúš, svätý Tomáš a svätý Jakub mladší.

Piaty rad

Piaty rad reprezentujú proroci Starého zákona. Poukazuje na obdobie od Mojžiša po Krista a vypĺňajú ho postavy starozákonných prorokov. Proroci poukazujú na predobraz novozákonnej cirkvi, jej prípravu v Kristových predkoch podľa tela a predpovedanú prostredníctvom prorokov.

Ikona Krista Pantokrátora uprostred radu starozákonných prorokov poukazuje na bezprostrednú spojitosť medzi Starým a Novým zákonom. Každý z týchto patriarchov i prorokov predstavuje osobitnú periódu posvätnej histórie. Prezentujú prípravný proces v danom čase, pričom každý sa vzťahuje na zavŕšenie príprav a proroctiev v osobe Ježiša Krista.

Je to taktiež symbolické vyjadrenie Eschatológie - konca časov, druhého slávneho príchodu Krista na zem.

Šiesty rad

Šiesty rad ikonostasu je Golgota s Ukrižovaným Kristom. Počiatočné zobrazenie kríža na oltárnej priehradke sa odhaľuje v obraze Spasiteľa. Samotný kríž ako znak slávy sa prenáša na vrchol ikonostasu, ktorý je akýmsi jeho zavŕšením v obraze Golgoty - ikony Ukrižovania Krista.

Po stranách ikony sa nachádzajú obrazy Presvätej Bohorodičky a svätého apoštola a evanjelistu Jána, čím sa zdôrazňuje, že Kristus ako najvyšší kňaz - veľkňaz zavŕšil dielo spásy ľudského pokolenia.

Význam ikonostasu

Rozbor ikonostasu so zreteľom na jeho teológiu, symboliku a význam ukazuje, že usporiadanie ikon v ikonostase nie je náhodným a nezmyselným nahromadením ikon, s cieľom oddeliť veriacich od duchovenstva. Pri slávení svätej liturgie všetky udalosti, ktoré sú pri obrade „sprítomnené“, pôsobia na zúčastnených tak, ako v dobe, keď boli Bohom uskutočnené.

Ikonostas má presne danú schému. Ikonostas je významným prvkom vierouky kresťanstva východného obradu. Vzhľadom na konfesionálnu štruktúru obyvateľov Slovenska pozná jeho podstatu len malá časť z nich. Náboženstvo a praktizovanie viery je dôležitým faktorom formovania kultúry Slovenska a existencie regionálnych osobitostí.

Centrálnym znakom každého radu aj celého ikonostasu je Kristus. V centre radu v cárskych dverách je symbolicky zobrazený Kristus, ktorý sám o sebe povedal: „Ja som brána. Kto vojde cezo mňa, bude spasený; bude vchádzať i vychádzať a nájde pastvu“. V kresťanstve cesta k spáse do Božieho kráľovstva vedie skrze Krista - Bohočloveka s dvoma prirodzenosťami (Božskou a ľudskou), preto aj samotné cárske dvere sú vždy dvojdielne. V symbolickom vyjadrení predstavujú dvere raja, vstup do Božieho kráľovstva. Kristus je v centrálnej časti spomínaných radov ikonostasu znázornený štyrikrát: cárske dvere, ustanovenie Eucharistie, Pantokrátor a Kríž. Táto symbolika poukazuje na fakt, že výstup veriacich k Bohu na ceste k zbožšteniu sa musí diať s Kristom a v Kristovi, ktorý je tou vstupnou bránou do Božieho kráľovstva.

Ikona Stretnutia Pána (Obetovania Pána)

Ikona Stretnutia Pána (Obetovania Pána) pripomína významnú udalosť zo života Ježiša Krista, keď bol podľa Mojžišovho zákona predstavený v chráme štyridsať dní po narodení. Táto udalosť, známa ako Obetovanie Pána alebo Stretnutie Pána, je zaznamenaná v Evanjeliu podľa Lukáša (Lk 2, 22-40). Ježiš je zobrazený ako dieťa v náručí Simeona, symbolizujúc splnenie prísľubov Starého zákona.

Stojí blízko Simeona, vystiera ruky, akoby odovzdávala svojho Syna Bohu. Starec Simeon, známy ako spravodlivý a nábožný muž, bol podľa tradície inšpirovaný Duchom Svätým, aby spoznal Mesiáša. Vedľa Simeona sa nachádza prorokyňa Anna, ktorá reprezentuje duchovnú bdelosť a očakávanie vykúpenia Izraela.

Slávi sa 2. februára (podľa juliánskeho kalendára 15. Ikona Stretnutia Pána nás pozýva rozjímať nad stretnutím človeka s Bohom. Učí nás trpezlivej viere, nádeji a odovzdanosti, ktoré viedli Simeona a Annu k naplneniu ich duchovného očakávania.

Symbolika farieb v ikonách

Slávny ruský maliar a grafik Wasilly Kandinsky, ktorý väčšinu života tvoril v Nemecku a vo Francúzsku, sa raz vyjadril nasledovne: „Farba je prostriedkom bezprostredne pôsobiacim na dušu.” Priekopník abstraktného maliarstva venoval celý svoj život skúmaniu kombinácie rôznych farieb a geometrických tvarov. Aj východokresťanská ikonografia, ktorá zachováva prísnu teologickú presnosť, prisudzuje farbe dôležitý význam.

Na rozdiel od kresby na obraze, ktorej cieľom je vymedziť predmet, farba sama o sebe predmet nereprezentuje. Napriek tomu je výzvou, lebo sa dotýka schopnosti človeka reagovať na vonkajšie i vnútorné podnety. Každé farbivo, alebo jeho kombinácia účinkuje na človeka svojím spôsobom. Starobylí ikonografi to spoznávali intuíciou, v prorockých videniach. Venovali osobitnú pozornosť materiálu, na ktorý sa písali ikony, ako aj spôsobu prípravy farbív. Využívanie prirodzeného farbiva dávalo pocit vnútorného objemu a života. Aj po toľkých rokoch pôsobí upokojujúco, nežne a živo.

Pre farby neexistuje presný kánon. V rôznych kultúrach majú rôzny symbolický zmysel. My si ukážeme iba niektoré farby s ich možnou významovou tendenciou, lebo rečou ikony nie sú izolované farby, ale ich súzvuky.

Hlavnými farbami ikony, aj keď na nej nie vždy dominujú, sú zlatá, červená, modrá, ružová a zelená. V bielej farbe sú zastúpené ako odtiene ďalšie farby.

tags: #stretnutie #pana #ikona