Biela sobota, nazývaná aj Svätá sobota alebo Veľká sobota (lat. Sabbatum sanctum), je v kresťanskom kalendári dňom pred Veľkonočnou nedeľou. V rímskokatolíckej cirkvi je Svätá sobota súčasť Svätého týždňa a veľkonočného tridua. Pre katolíkov je to sviatok zmŕtvychvstania Ježiša Krista. Kým počas dňa si veriaci pripomínajú Krista v hrobe, vo večerných hodinách sa už radujú z jeho víťazstva nad smrťou.
Kristus v hrobe.
Charakteristika Bielej soboty
Svätá sobota (Biela sobota) je prísne neliturgický deň. Neslávi sa svätá omša. Počas dňa sa nekonajú žiadne veľké obrady ani svätá omša. V Svätú sobotu Cirkev zotrváva pri Pánovom hrobe a rozjíma o jeho utrpení, smrti, zostúpení k zosnulým a očakáva jeho vzkriesenie v modlitbe a pôste. Oltár je odhalený a Cirkev neslávi obetu omše až do slávnostnej vigílie, čiže nočného bdenia s očakávaním vzkriesenia. Tá je zdrojom veľkonočnej radosti. Sväté prijímanie v tento deň možno podávať iba ako viatikum.
Niektoré farnosti na Svätú sobotu (Bielu sobotu) ráno spievajú „lamentácie“ (žalospevy). Sú z čias, kedy bol Izrael zavlečený do babylonského zajatia a Jeremiáš sedel na rozvalinách Jeruzalema a nariekal spolu s inými pozostalými nad biedou, ktorá doľahla na Izrael. Sú to spevy bolesti, zármutku, vyznávania svojich hriechov a najmä prosba, aby nám Pán Boh odpustil a zachoval pri živote a doprial návrat.
Počas dňa, až do začatia veľkonočnej vigílie, majú veriaci v kostoloch možnosť navštíviť Krista uloženého v hrobe a zotrvať s ním chvíľu v modlitbách. Biela sobota sa vyznačuje smútočným tichom.
Veľkonočná vigília
Obrady Veľkej noci (ktorými sa začína Veľkonočné obdobie) sa konajú po západe slnka v rámci tzv. Veľkonočnej vigílie (bdenia). Podľa pradávnej tradície je táto noc očakávaním Pána, noc bdenia, zasvätená Pánovi (Ex 12, 42). Oslava Kristovho zmŕtvychvstania začína Veľkonočnou vigíliou Pánovho zmŕtvychvstania, to znamená v sobotu večer, pôvodne v noci, keď sa začínala aj židovská Pascha. Počas Veľkonočnej vigílie Cirkev bdie a očakáva Kristovo zmŕtvychvstanie, slávi sa vigília už ako radostná slávnosť vzkriesenia, znovu sa rozozvučia zvony, ktoré od štvrtka večera mlčali.
Slávenie Veľkonočnej vigílie Pánovho zmŕtvychvstania nemá nikdy začínať pred tzv. horou competens, ktorú určuje západ slnka v dnešný deň. Pápež sv. Ján Pavol II. nariadil, aby sa obrady začínali až po zotmení, teda nie hneď po západe slnka.
Samotná omša na Bielu sobotu - veľkonočná vigília - začína až po západe slnka. Skladá sa z niekoľkých častí:
- Obrad svetla: Kňaz na nádvorí kostola posvätí veľkonočnú sviecu (paškál). Následne sa vyberie v sprievode cez kostol s touto sviecou až ku oltáru, kde zaspieva veľkonočný chválospev. Kristus, svetlo sveta, prišiel na túto zem, aby oslobodil ľud tápajúci v temnotách.
- Liturgia slova: Súčasťou je sedem starozákonných čítaní, v ktorých si pripomíname ako Boh počnúc stvorením sveta sprevádzal izraelský národ. Po nich zaznie Sláva Bohu na výsostiach a „rozviažu“ sa zvony i organ, ktoré boli od Zeleného štvrtku ticho.
- Litánie k svätým, svätenie krstnej vody a obnova krstných sľubov.
- Následne svätá omša pokračuje klasickým spôsobom. Po svätom prijímaní a modlitbe nasleduje slávnostná procesia so Sviatosťou oltárnou cez kostol na nádvorie pred kostolom a následne naspäť ku oltáru, kde kňaz požehná veriacich.
Veľkonočná vigília Pánovho zmŕtvychvstania je liturgicky najbohatšia bohoslužba, ktorá sa začínala v sobotu večer, trvala celú noc a končila sa v nedeľu ráno krstom katechumenov. V súčasnosti sú obrady skrátené. Začínajú sa Obradom svetla - požehnaním ohňa a veľkonočnej sviece - paškálom. Diakon alebo kňaz ju nesú v sprievode do chrámu. Po slovách „Svetlo Kristovo - Bohu vďaka“ sú od nej zapálené ďalšie sviece, ktoré si priniesli veriaci. Kríž vyrytý do sviece je znakom smrti, päť otvorov so vsadenými zrnkami tymiánu symbolizuje Kristove rany a písmená alfa a omega s letopočtom bežného roku hovoria, že Kristus je Pán času i večnosti, počiatok i koniec všetkého. Procesia s paškálom pripomína slová samotného Krista: „Ja som svetlo sveta. Kto mňa nasleduje, nebude chodiť v tmách, ale bude mať svetlo života“ (Jn 8, 12).
Potom nasleduje veľkonočný chválospev, v ktorom sa ospevuje dnešná slávnostná noc, vznešený spôsob nášho vykúpenia a nakoniec prosíme nebeského Otca, aby nám v našom živote svietil svetlom, ktorým je Kristus. Veľkonočná vigília obsahuje aj ďalšie prvky - bohoslužbu slova (má 3 až 7 čítaní zo Starého zákona, potom slávnostné Aleluja, čítanie z Nového zákona a evanjelium), liturgiu krstu (ak niet krstencov, nasleduje požehnanie vody a obnovenie krstných sľubov), ďalej eucharistickú liturgiu a napokon v našich krajoch Eucharistická procesia na oslavu vzkrieseného Pána.
Paškál - symbol zmŕtvychvstalého Krista.
Zvyky a tradície na Bielu sobotu
Celý deň gazdinky vypekali mazance a baránky, gazdovia plietli korbáče a deti zdobili vajíčka. Podľa tradície si ľudia stavali a zapaľovali vatry. Podvečer, keď vatry dohoreli, na pole kládli kríže z ohorených drievok a popol z posvätného ohňa sypali do lúky.
Na Bielu sobotu sa ľudia venovali vareniu a pečeniu obradných jedál. Bola to bravčovina, často sa varila šunka. Vo viacerých oblastiach pripravovali na Veľkú noc jahňa, v južných častiach stredného a západného Slovenska dosiaľ pečú baránka z masy pripravenej z vajec, žemlí a klobásy.
Keď gazdiná vymiesila cesto, neočistila si ruky a išla pohladkať stromy, ktoré mali v tom roku prvý raz zarodiť, alebo ktoré dávali málo ovocia.
Významnú úlohu mal oheň, ktorý sa roznecoval na Bielu sobotu. Novým ohňom zapálili večnú lampu a veľkonočnú sviecu zvanú paškál. Oheň mal mať magicko-ochrannú silu. Popol sypali na oziminy, aby ich nezničili búrky.
Biela sobota bola považovaná za šťastný deň na sadenie a siatie.