Zelený štvrtok, niekedy označovaný aj ako Veľkonočný štvrtok, je významný kresťanský sviatok, ktorý pripadá na štvrtok pred Veľkou nocou. Zelený štvrtok je dňom, ktorým začíname sláviť Veľkonočné trojdnie. Tento deň sa slávi na pamiatku Pánovej poslednej večere. Na Zelený štvrtok si veriaci pripomínajú Poslednú večeru, ktorú Ježiš absolvoval so svojimi apoštolmi. Po štyridsiatich dňoch pôstu, povzbudení oslavou Kvetnej nedele, vchádzame osláviť dielo nášho vykúpenia, akým bolo umúčenie, smrť a zmŕtvychvstanie Ježiša Krista.
Podstatou Zeleného štvrtka je spomienka na ustanovenie Oltárnej sviatosti a služobného kňazstva. Zelený štvrtok je aj dňom ustanovenia Oltárnej Sviatosti a dňom vysviacky apoštolov za kňazov.
V katolíckej tradícii je omša na Zelený štvrtok výnimočná - zaznieva posledné zvonenie zvonov až do Bielej soboty. V tento večer ustanovil sviatosť kňazstva a Eucharistie, respektíve premenil chlieb a víno na svoje telo a krv. Súčasne takto odovzdal apoštolom kňazskú moc so slovami: „Toto robte na moju pamiatku.“
Zelený štvrtok má aj silné korene v ľudovej tradícii. V tento deň sa zvyčajne jedávalo niečo zelené - špenát, žihľava, mladá cibuľka alebo iné jarné bylinky. Zelený štvrtok je sviatok, ktorý nesie silné duchovné aj kultúrne posolstvo. Zelený štvrtok sa oslavuje po celom svete, ale každá krajina mu dáva vlastnú tvár. Pre niekoho je to deň duchovnej obnovy, pre iných tradícia s dramatickým, až divadelným nábojom. Zelený štvrtok tak nie je len duchovným sviatkom, ale aj fascinujúcim kultúrnym fenoménom.
Spolu s Kristom začíname vo Večeradle, kde sa koná rozlúčka Krista s učeníkmi. Je to deň nekvasených chlebov. Židia začínajú sláviť Veľkú noc. Ježiš chce v predstihu zjesť veľkonočného baránka. Začína Posledná večera, ktorá je prvým a vzorovým slávením Eucharistie. Svätá omša Pánovej večere, ktorú slávime večer na Zelený štvrtok, je akýmsi vzorom všetkých eucharistií, ktoré slávime v priebehu roka. Liturgické predpisy, ktoré sprevádzajú slávenie tohto dňa, zvýrazňujú nielen symboliku, ale aj význam Eucharistie.
Biblický výjav poslednej večere je dobre známy vďaka rovnomennej slávnej nástennej maľbe Leonarda da Vinciho na čelnej stene refektára Kostola Santa Maria delle Grazie v talianskom Miláne.
Priebeh svätej omše
Obrady a liturgia Zeleného štvrtka
Obrady Zeleného štvrtka tak obsahujú viacero symbolov. Už dopoludnia sú v biskupských chrámoch posvätené oleje chorých, birmovancov (krizma) a krstencov. Na oleje, ktoré sú predmetom svätenia, sa používa iba olivový olej. Do krizmy sa ešte primiešava balzam, ktorým sa telesné rany hoja a telo posilňuje.
Svätenie olejov sa považuje za slávnosť Pána, omša má preto slávnostný ráz, ktorý sa v tento deň prie s kajúcim rázom pôstnej doby a smútkom nad utrpením Krista. Medzi zahalenými obrazmi upútava našu pozornosť bielo oblečený oltár s výzdobou, hoci ešte nie rýdzo slávnostný, bielo zahalený kríž a biely ornát. Počas omše sa spievajú Glória a Krédo. Tieto tradície sú vlastné rímskemu rítu a značne sa líšia od tradícií iných obradov.
Pri týchto omšiach posväcujú aj tri druhy oleja: krizmu, olej katechumenov a olej chorých. Olej je znamením sily. V liturgii sa olej katechumenov používa pri krste, olej chorých pri vysluhovaní sviatosti pomazania chorých, a posvätená krizma pri vysluhovaní sviatosti krstu, birmovania, pri sviatosti vysviacky, ale aj konsekrácií chrámov a oltárov.
- Olej katechumenov: pomazanie katechumenov olejom má byť znamením posily v boji so zlým duchom.
- Olej chorých: pri udeľovaní sviatosti pomazania chorých sa používa olej nemocných (Oleum infirmorum). Olej má tiež liečivé účinky - tlmí bolesť. Sviatosť pomazania chorých posilňuje chorých na duši i na tele, mierni ich bolesť a úzkosť.
- Krizma: je to olej, do ktorého sú primiešané voňavé prísady. U Izraelitov a iných vtedajších národov uvádzali kráľov do úradov tak, že ich pomazali olejom. Aj slovo „Kristus“ pochádza z gréčtiny (Christos) a znamená „Pomazaný“.
V každej farnosti alebo v biskupskom chráme sa slúži len jedna omša, aj keď je tam prítomných viac kňazov. Farský kňaz alebo biskup si opášu bielu zásteru, v rukách majú kanvicu s vodou a uterák, a tak symbolicky rad zaradom umyjú vybraným prítomným nohy.
Oproti bežnej slávnostnej omši však obsahuje omša Zeleného štvrtku niekoľko zmien, ktoré naznačujú konkrétny charakter dňa, v ktorý bola ustanovená Najsvätejšia Eucharistia a kňazstvo. Tieto neštandardné prvky nám pomáhajú chápať, že tento deň je začiatok veľkonočného tajomstva, ktoré bude zavŕšené v nedeľu Vzkriesenia.
Špecifiká liturgie Zeleného štvrtka:
- V tento deň je zakázané slávenie svätej omše bez účasti veriacich. Eucharistia nie je totiž súkromnou záležitosťou kňaza, ale je to dielo celej Cirkvi.
- Na Zelený štvrtok nie je možné udeľovať sväté prijímanie bez liturgie. Je dovolené podávať ho len chorým.
- V tento deň sa zvlášť dodržuje predpis - bohostánok pred sv. omšou by mal byť (musí) prázdny.
- Na záver Eucharistie sa prenáša Najsvätejšia sviatosť do kaplnky, pre potreby uschovania a poklony (ako symbol uväznenia Pána Ježiša a trýznenia vojakmi), aby veriaci mohli pristúpiť k adorácii (adorovať).
- Liturgia sa končí odhaľovaním oltára. Je to znak zrady, opustenia a smrti Ježiša, a neporiadku, ktorý vládne vo svete, ak svet odstráni od seba Boha.
Zaviazanie zvonov
Prvá významná odchýlka od štandardnej sv. omše je tzv. „zaviazanie zvonov“, ktoré nastáva po ich plnom vyzváňaní počas slávnostnej Glórie. Keď tá doznie, zvony a zvonce zmĺknu spolu s ňou i s organom a to až do Veľkonočnej vigílie. Namiesto zvoncov sa na omši odteraz používa crepitaculum, alebo klepáč, ktorého disharmonický zvuk naznačuje, že toto je tiež príležitosť pre plač Cirkvi, noc zradenia Krista, Jeho opustenia zo strany učeníkov a Jeho uväznenia pred Jeho odsúdením na smrť v nasledujúci deň.
Bozk pokoja
V tejto omši sa nedáva ani bozk pokoja (medzi kňazom, diakonom a subdiakonom), pretože naše myšlienky sa obracajú k zradcovi Judášovi, ktorý práve v tento deň zneužil znak priateľstva na nástroj smrti. Preto z pohŕdania pred týmto zločinom Cirkev dnes vynecháva znak bratskej lásky. Pre ten istý dôvod prestávame aj ako asistencia, od tohto dňa do Veľkonočnej vigílie, bozkávať kňazovu ruku pri podávaní biretu, kadidla či iných predmetov.
Posledná večera Leonarda da Vinciho
Prenesenie Najsvätejšej sviatosti
Celebrant premení v tento deň dve veľké hostie, jednu na omšu Pánovej večere, druhú na obrady nasledujúceho dňa. Jeden z najkrajších aspektov tohto obradu je špeciálny spôsob, ktorým je táto druhá hostia pripravená na prenos do bočného oltára. Je vložená do kalicha, nie do monštrancie alebo do cibória, a potom je prikrytá ľahkou pallou, paténou obrátenou naruby a tenkým bielym vélom na kalich, ktoré je následne zviazané stuhou okolo orecha kalicha. Hostia takto uzatvorená v kalichu je položená na korporál až do konca omše. Telo Pána uzatvorené v kalichu prikrytom pallou, paténou a vélom; upevnené a zviazané stuhou.
Tento zvyk uzatvorenia Tela Pána v kalichu je znak utrpenia, ktorým prešiel v Jeho ľudskom tele; utrpenia, ktoré on sám opisuje ako „kalich“, keď sa ide modliť v záhrade (Mt 26,39-42; Lk 22,42). Pomáha to tiež naznačiť spojenie medzi prvou omšou, Pánovou večerou a Obetou kríža, ktorá sa koná v nasledujúci deň; predmety omšovej obety, kalich, palla, paténa a vélum sa používajú počas oboch dní.
Potom ako bola hostia zakrytá, zvyšok omše sa slávi ako Missa coram Sanctissimo - Omša pred Najsvätejšou Sviatosťou Oltárnou.
Po omši je Najsvätejšia Sviatosť prenesená v slávnostnej procesii k menšiemu (bočnému) oltáru kostola, ktorý je na tento účel vyzdobený kvetmi, záclonami zo vzácnych materiálov, sviecami a prispôsobený s hrobom alebo svätostánkom. Mnohé kostoly mali špeciálny hrob (urnu) spravenú presne na použitie k tomuto obradu. Ide o vyjadrenie symbolickej Getsemanskej záhrady, čo odkazuje na Kristovu opustenosť v Getsemanoch v predvečer Jeho ukrižovania. Po procesii s Najsvätejšou Sviatosťou je oltár pozbavený všetkých ozdôb. Ľudovo sa tomu hovorí aj „rabovanie oltára“.
Umývanie nôh
Už donedávna umývanie nôh po Ježišovom príklade, ktorý pri Poslednej večeri pred ustanovením Oltárnej Sviatosti umyl a pobozkal nohy apoštolom na znak svojej lásky a poníženosti, počas liturgie Zeleného štvrtku umýval nohy pápež 13 kňazom a biskupi 13 klerikom. Obrad umývania nôh pochádza od sv. Gregora Veľkého, ktorý denne hostil dvanásť chudobných.
Umývanie nôh - v staršom rituáli nazývané aj Mandatum, od prvého slova antifóny spievanej počas umývania - vykonáva sa ako obrad mimo omše. Po tom, ako skončilo obnaženie oltára a vo všeobecnosti po niekoľkých hodinách (obrad sa často konal hneď po vešperách), klérus a asistencia idú v procesii na miesto vyhradené bokom na Mandatum. Ak nie je žiadne miesto, kde možno vhodne uskutočniť Mandatum, môže sa konať pred hlavným oltárom kostola, avšak toto nie je ideálna prax.
Opakuje sa evanjelium z omše Pánovej večere, so všetkými ceremóniami bežne dodržiavanými na slávnostnej omši. Po tomto kňaz umýva nohy 12 mužom, pričom má oblečenú zásteru ako mal sám Pán pri Poslednej večeri. Keď podíde ku každému z nich, kňaz si kľakne pred neho, aby napodobnil Pánovu pokoru.
Význam a symbolika Zeleného štvrtka
Na Zelený štvrtok v katolíckych kostoloch počas spevu Glória mohutne zaznejú zvony a organ, aby až do Glória Bielej soboty "odišli do Ríma". To znamená, že zvony a organ na tento čas úplne stíchnu a spieva sa bez doprovodu akýchkoľvek hudobných nástrojov. Namiesto zvonov tak znejú iba drevené rapkáče a klopadlá.
Keďže sa sv. omša v tento deň svätí v bielom (symbol svetla, čistoty, dokonalosti, ale aj radosti, oslavy), aj oltárny kríž sa zastieral bielym závojom. Po omši sa závoj vymení za fialový (v minulosti čierny).
Keďže Kristus bol vojakmi násilne odvlečený z kruhu apoštolov a ostatných svojich nasledovníkov, na pamiatku toho sa na Zelený štvrtok po sv. omši odnáša Oltárna Sviatosť do bočnej kaplnky alebo bočného oltára. Z hlavného oltára poskladá kňaz všetky predmety a plachty; oltáre tak ostávajú spustošené ako Kristus, keď po jeho smrti si delili jeho šaty a o jeho plášť hádzali kocky (Psa 22, 19). Zahasí sa aj večné svetlo a Bohostánok ostáva prázdny a otvorený aj na Veľký piatok. Pred prázdnym Bohostánkom sa veriaci neukláňajú. Prázdne - bez svätenej vody - sú potom aj sväteničky pri vstupe do kostolov.
