Svätá spoveď je pre nás záväzná, ak sme sa dopustili ťažkého hriechu. Okrem sv. spovede existujú aj iné cesty k odpusteniu hriechov. Svätá spoveď sa nazýva aj „sviatosť pokánia“, nevystihuje celú šírku toho, čo pokánie vlastne je a ako sa má konať.
Mimosviatostné pokánie môže mať rôzne prejavy. Písmo sv. zdôrazňuje zvlášť tri: pôst, modlitba a almužna. Každá z týchto skutočnosti je a môže byť výrazom obrátenia v inej oblasti. Pôst vyjadruje obrátenie vo vzťahu k sebe samému, modlitba vo vzťahu k Bohu a almužna vo vzťahu k blížnemu. Každodenné pokánie nachádza svoj prameň a svoj pokrm v eucharistii, pretože v nej je sprítomnená obeť Kristova, ktorý nás zmieril s Bohom. Snaha o časté sv. prijímanie nás vedie k duchovnému zápasu.
Keď sa účasť na eucharistii zakladá na hlbokej viere, že sa ňou prehlbuje spoločenstvo s Kristom i ostatnými prijímajúcimi, spôsobuje obnovenie života a odpustenie hriechov. Podľa názoru prvotnej cirkvi vrúcna modlitba „Otče náš“ spôsobuje odpustenie hriechov a podľa sv. Jána Zlatoústeho veľkú účinnosť na odpustenie hriechov má modlitba žalmov. Každý skutok, ktorý je výrazom nášho nasledovania Krista, vedie k odpusteniu hriechov. Ďalšou formou mimosviatostného pokánia je četba Písma Sv. Čítanie Písma Sv., hlásanie Božieho Slova zo strany kňaza a počúvanie zo strany veriacich ma silu. Sv. Augustín nazýva Božie slovo: „Sacramentum audibile“ - sviatosťou počúvania. Kňaz po prečítaní evanjelia hovorí: „Skrze slová evanjelia nech Boh zmije naše previnenia“.
Je prirodzené, že Božie Slovo v Písme sv. neúčinkuje čírym vypočutím, ale spôsobuje odpustenie hriechov natoľko, nakoľko sa prijímajú s vierou.
Svätý Martin Toursky
V piatok 11. novembra si spomíname na sv. Martina. Je prvým svätcom západnej cirkvi, ktorý nebol mučeníkom. Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Uctievajú ho západní aj východní kresťania, okrem katolíkov tiež pravoslávni, evanjelici aj anglikáni.
Svätý Martin Toursky bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka. Narodil sa roku 316 v rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii, dnešné Szombathely v Maďarsku. Kým bol ešte dieťaťom, jeho otca preložili do Pávie v severnej Itálii. V Pávii sa Martin zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov. Ako mladého vojaka preložili Martina do severnej Galii, v terajšom Francúzsku. Tam sa mu prihodila známa príhoda so žobrákom, ktorého zaodial svojím plášťom. Krst prijal na Veľkú noc roku 339. Po prijatí krstu sa chcel Martin zasvätiť Božej službe.
Ale ako čleň cisárskej gardy nemohol tak ľahko opustiť vojsko. Preto ostal v armáde ešte asi 15 rokov a dosiahol dôstojnícku hodnosť. Po odchode z armády v roku 360 ho biskup Hilarius vysvätil za kňaza. Martin potom žil ako pustovník a zároveň ohlasoval evanjelium vidiečanom. Čoskoro sa k nemu pripojili viacerí spoločníci. Vznikol tak najstarší známy kláštor v západnej Európe (Liguge). V tom čase začali Martinovo účinkovanie sprevádzať zázraky a jeho povesť ako divotvorcu sa rýchlo rozšírila.
Hovorí sa o ňom, že vojakom sa stal kvôli rodinnej tradícii, biskupom z vedomia zodpovednosti a rehoľníkom z vlastného rozhodnutia. Rehoľný spôsob života si ponechal aj keď bol biskupom. Zvláštnosťou Martinovho biskupského pôsobenia bolo to, že okrem vykonávania pastierskych povinnosti v miestnej cirkvi misionárčil medzi vidieckym obyvateľstvom na širokom okolí. Z Toursu a prostredníctvom tohto spoločenstva Martin vyvíjal apoštolskú činnosť, ktorá zasahovala veľkú časť Galie. Pritom uvádza do života niektoré novoty, ktoré mali veľký význam pre ďalší rozvoj, Cirkvi a pre jej pastoráciu. Jednou takou významnou novotou bolo zakladanie vidieckych farnosti. S ňou súvisela aj ďalšia a to pastoračná vizitácia diecézy. Martin navštívil každý rok všetky farnosti biskupstva. Cestoval na somárovi, loďkou alebo jednoducho peší. Vo farnostiach býval a spával v sakristii pri kostole. Vždy ho sprevádzali niekoľkí mnísi a klerici.
Počas svojich ciest Martin zakladal, kde sa dalo, malé vidiecke kláštory, ktoré sa stali ohniskom kresťanského života na vidieku. Tento druh malých asketických komunít sa potom rozšíril a vo veľkej miere sa zaslúžil o pokresťančenie galského vidieku v 4. a 5. storočí.
Biskup Martin Toursky sa dožil vyše 80 - tich rokov. Jeho smrť je pomerne dobre opísaná v jeho životopise. Smrť ho musela dohoniť na jeho pastoračných cestách vo farnosti Candes. Hovorí sa o ňom, že keď už umieral, prosil aby na dlážku cely, v ktorej ležal, nasypali popol a na ten popol rozprestreli kajúce rúcho a jeho preniesli na toto lôžko. Keď sa to zdráhali urobiť, povedal im: „Kresťanovi sa patrí, aby zomrel na popole.
A znovu sa vrátim k svätému Martinovi. Keď videl, že mu telesných síl ubúda, takto sa modlil: „Pane ak som potrebný tvojmu ľudu, neodmietam pracovať. Ak nie, nech sa stane tvoja vôľa.” Povesť o jeho svätosti sa veľmi rýchlo rozšírila po celom Francúzsku, ale aj po celom svete. Ako som už spomenul, zomrel dňa 8. novembra 397 pri pastoračnej návšteve vo vidieckej farnosti Candes. Na čele pohrebného sprievodu kráčalo dvetisíc mníchov a Bohu zasvätených panien. Sv. Martin Toursky patri medzi prvých vyznavačov, teda nie mučeníkov, ktorým Cirkev priznala titul svätosti a liturgickú úctu. A tato úcta sa mimoriadne rozšírila. Mnoho kostolov a farnosti je mu zasvätených aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie patria dom sv. Martina v Bratislave a katedrála sv.
Ikonografia je často založená na prelomovej udalosti zo života svätca a zdôrazňuje jeho milosrdenstvo. Ako vojak cisára Konštancia bol na ceste z rodného domu do kasární. Keď pri bráne mesta Ambianum (dnešné Amiens) uvidel zbedačeného, vymrznutého žobráka, nemal pri sebe žiadne peniaze ani jedlo, ale rozťal mečom svoj plášť legionára na polovicu a dal ho žobrákovi. V noci potom videl vo sne Krista oblečeného do polovice svojho plášťa, ktorý hovoril prítomným anjelom: „To je Martin, ktorý ma cestou na svoj krst zahalil do svojho plášťa“.
Svätý Martin sa delí o plášť
Podľa rôznych verzií tohto príbehu mal tento sen spôsobiť, že v roku 339 bol Martin pokrstený a v súlade s vtedajším zvykom odišiel z vojska.
Budúci svätec sa narodil okolo roku 317 v Panónii (dnešné Maďarsko) a - podobne ako jeho otec - bol vojakom, no po prijatí krstu odišiel z vojska. Neskôr žil desať rokov v pustovni na ostrove Gallimaria blízko Janova. Čoskoro okolo seba zhromaždil niekoľko desiatok mníchov, s ktorými založil najstarší galský kláštor. Bol známy svojimi cnosťami, asketickým životom a tiež vďaka zázrakom.
V roku 371 bol - proti svojej vôli - vyvolený veriacimi za biskupa mesta Tours. Naďalej však viedol život mnícha v kláštore v blízkom Marmoutier, kde viedol komunitu osemdesiatich rehoľníkov. Bol veľmi prísny na seba samého, no zhovievavý voči ostatným. Odsudzoval chyby heretikov, ich samotných však bránil pred tvrdými trestmi. Tým sa postavil napr. proti Itaciovi z Ossanovy, ktorý sa dožadoval trestu smrti pre heretikov.
Martin zomrel dňa 8. novembra 397 počas vizitácie farnosti v neveľkej obci Candes pri rieke Loire. Pochovaný bol dňa 11. novembra v katedrále v Tours. Tento deň je od 5. storočia dňom liturgickej spomienky na svätca.
Kult sv. Martina sa začal veľmi rýchlo šíriť najmä vo Francúzsku a - od polovice 6. storočia - v celej vtedajšej kresťanskej Európe. Jeho hrob i samotné mesto sa stali pútnickými miestami, pričom bolo v tomto ohľade druhým najobľúbenejším pútnickým miestom západnej cirkvi po Jeruzaleme. Bol prvým svätcom, ktorý nebol mučeníkom. Viac ako 1000 rokov francúzski králi prosili sv. Martina o ochranu.
V neskorom stredoveku mu bolo vo Francúzsku zasvätených viac ako 3600 kostolov. Priezvisko Martin je jedným z najobľúbenejších vo Francúzsku.
Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Zobrazovali ho napr. Carpaccio (1456-1526), El Greco (1541-1614) a mnohí iní autori. Často sa zobrazuje ako rytier na bielom koni, zriedkavejšie ako biskup s hostiou. Meno svätca si vybrali piati pápeži, posledný z nich - Martin V. (1417-1431) bol zvolený 11. novembra.
Svätomartinské tradície a zvyky
V ranom kresťanstve mal deň sv. Martina charakter podobný ako Popolcová streda. Počas predkresťanských čias sa v ten deň začínala zima, bol to tiež termín, keď sa platili dane a deň, keď sa začínal nový hospodársky rok. V ten deň sa tiež napríklad slávnostne ochutnávalo nové víno.
Dodnes sú v rôznych častiach Nemecka a Rakúska pochody detí s „lampiónmi sv. Martina“, smerujúce k „ohnisku sv. Martina“. Deti počas nich sprevádza rytier v rímskej prilbe a purpurovom plášti, ktorý má pripomínať vojaka Martina a jeho dobré skutky.
Ak počas neskorej jesene nastáva mierne oteplenie, Francúzi ho nazývajú „martinské leto“. Súvisí to s inou legendou, podľa ktorej keď viezli Martinovo telo loďou po Loire z miesta, kde zomrel - Candes-Saint-Martin - do Tours, zobudila sa príroda z jesenného spánku a celé lúky nad brehmi sa nečakane pokryli kvetmi.
V Poznani dňa 11. novembra pečú špeciálne „svätomartinské“ sladké rožky plnené hmotou z bieleho maku. Na najstaršej ulici mesta, ktorá sa nazýva Sv. Martin, prebieha slávnostný pochod, na ktorého čele stojí rytier na sivom koni.
Svätomartinské husi
„Svätomartinská hus” je tradičným jedlom vo Francúzsku, Rakúsku a Nemecku: v Kolíne nad Rýnom sa napríklad dňa 11. novembra jedáva pečená hus plnená jablkami, hrozienkami a gaštanmi. Vo Švédsku je sv. Martin patrónom gastronomických pracovníkov z juhu tejto krajiny. V Skanii sa už na vigíliu spomienky na sv. Martina stretávajú celé rodiny a skupiny priateľov v reštauráciách pri „svätomartinskej“ husi.
Vo Francúzsku je konzumáciu husaciny v deň sv. Martina spojená s degustáciou ročného vína.
Svätomartinská hus
Na záver vážnej témy aj niečo na zasmiatie. Dnes máte hody a to treba osláviť. S týmto svätým sa spájajú husi. Hovorí sa o tak zvanej sväto martinskej husi. Táto tradícia vznikla z Legendy o sv. Martinovi, v ktorej sa hovorilo o tom, že keď sa Martin stal kresťanom, jeho pohanský otec nielen že neschvaľoval tento jeho krok, ale tak ho znenávidel, že tí, ktorí pôsobením sv. Raz boli od otca vyslaní vojaci Martinovi už na stope. Jeden z jeho priateľov, u ktorého sa vtedy skrýval, ledva ho stihol ukryť v kurníku medzi husi. Vojaci vpadli do domu, všetko od vrchu až do spodku poprevracali a prehliadli, ale Martina sa im nepodarilo nájsť. Keď už odchádzali, zrazu zagagotala hus a vojaci, aby si po daromnej práci aspoň husaciu pečienku odniesli, vrátili sa naspäť a v husinci nie len gagotavú húsku, ale i sv. Martina vypátrali. Vieme, že husi, kedysi zachránili pohanský Rím, ale tiež vyzradili úkryt sv. Martina. Martin bol potom predvedený k otcovi, ktorí by ho možno aj zabil, keby sa ho neboli zastali vplyvní obyvatelia mesta. Aby sa teda toto nevhodné gagotanie husi potrestalo, od toho času sa na deň sv. Martina pečú husi.
„Via Sancti Martini”
V roku 2005 bola „cesta sv. Martina“ (“Via Sancti Martini“) prechádzajúca celým európskym kontinentom vyhlásená Radou Európy za „cestu kultúry“. Spája miesto narodenia s hrobom národného svätca Frankov v jeho biskupskom meste Tours. Cesta je označená tmavočervenými tabuľkami so žltým krížom a pečaťou Rady Európy. Hoci „cesta sv. Martina“ nie je taká obľúbená ako cesty sv. Jakuba do Santiaga de Compostela, jej sieť sa systematicky rozvíja.
Táto cesta spája miesto jeho narodenia - Szombathely v Maďarsku - s bazilikou sv. Martina v Tours, kde sú uctievané jeho telesné pozostatky. Z Maďarska vedie cesta cez Maribor a Ľubľanu v Slovinsku cez Treviso a Benátky do Milána, následne Dolinou Aosty a na tzv. priesmyku sv. Bernarda prechádza hlavným hrebeňom Álp. Na francúzskej strane prechádza cez zimné športové stredisko Albertville a Lyon do Tours. Celá trasa spája veľa miest, ktoré nejako súvisia so sv. Martinom.
Via Sancti Martini
Už niekoľko rokov je čoraz obľúbenejšia druhá „Via Sancti Martini“ - severná cesta do Tours. Vedie zo Szombathely cez Viedeň a Linz do Nemecka, kde prechádza Bavorskom, Bádenskom-Württemberskom a Porýním-Falckom. Z Trevíra vedie cesta sv.
Rozpis svätých omší:
- Nedeľa: Rozpis v nedeľu
- Prikázaný sviatok (ak je deň pracovného voľna): Rozpis pre prikázaný sviatok ak je deň pracovného voľna
- Prikázaný sviatok (ak nie je deň pracovného voľna): Rozpis pre prikázaný sviatok ak nie je deň pracovného voľna
- Pracovné dni: Rozpis pre pracovné dni
Spovedanie:
- Pred rannou sv. omšou
- Po rannej sv. omši
- Pred poludňajšou sv. omšou