Sväté písmo je slovom živého Boha, ktoré má svoju stálu platnosť a záväznosť. Obsahuje normy, ktoré zásadným spôsobom formovali predovšetkým dejiny Európy a jej právny systém. Biblické témy a obrazy ovplyvnili umenie a kultúru. Biblické texty ako Desatoro, žalmy, Ježišove blahoslavenstvá a podobenstvá ponúkajú hodnoty, s ktorými sa môžu stotožniť aj ľudia iného vyznania alebo dokonca bez vyznania.
Staré zvitky Tóry.
Čo je Sväté písmo?
V súčasnosti sa na označenie knihy kníh používa najčastejšie názov „Biblia.“ Výraz pochádza z gréčtiny a v doslovnom preklade znamená „knižky.“ Toto označenie odráža skutočnosť, že pred sebou nemáme jednu knihu, ale „knižnicu“, tzn. súbor spisov, ktoré vznikali približne od 10. storočia pred Kr. až po začiatok 2. storočia po Kr. Ďalší názov „Sväté písmo“ znamená, že okrem vnímania literárnej stránky, sa Biblia chápe ako zbierka posvätných spisov.
Tieto sväté knihy vznikli z Božej iniciatívy a pôsobenia Ducha Svätého na ľudí a z tejto tajomnej božsko-ľudskej spolupráce vzišli spisy, ktoré hovoria o dejinách vzťahu Boha k človeku, k ľudstvu a k svetu.
Kresťanská Biblia obsahuje dve veľké zbierky kníh. Prvá z nich vychádza z posvätných textov židovského náboženstva a druhá z nich má začiatok v prvých kresťanských spoločenstvách. Prvá časť sa zvykne nazývať „Starý zákon“ alebo „Stará zmluva.“ Druhú časť, ktorá sa volá „Nový zákon“, vytvorili Ježišovi učeníci. Označenie vybrali kresťania na základe slov apoštola Pavla, ktorý v Druhom liste Korinťanom hovorí o Starej a Novej zmluve (porov. 2 Kor. 3, 6 - 14). Prídavné meno starý vôbec nie je pejoratívnym označením. Odráža skutočnosť, že táto časť Svätého písma z chronologického hľadiska vznikla ako prvá. Preto sa niekedy používa aj výraz „prvý zákon“, alebo „hebrejské Písma.“
Židia nazývajú svoje sväté knihy „Tanak“, čo je skratka, ktorá vznikla z písmen, ktoré označujú tri časti Starého zákona: Tóra (Zákon), Neviim (Proroci), Ketuvim (Spisy). Kým Starý zákon je posvätný pre židovské náboženstvo, pre kresťanov sú rovnako posvätné obidve časti Biblie, medzi ktorými vidia vzájomné neoddeliteľné prepojenie.
Kresťanstvo prijíma Nový zákon ako naplnenie prisľúbení, ktoré Boh dal v Starom zákone prostredníctvom patriarchov, Mojžiša a prorokov. Preto je Kristus stredobodom Božieho zjavenia a kresťania cez optiku Božieho Syna nazerajú na celé posolstvo spásy.
Pre úplnosť je potrebné doplniť, že Katolícka cirkev vyznáva, že Božie zjavenie sa nachádza nielen v Svätom písme ale aj v Tradícii, ktorou sa rozumie ústne odovzdávanie toho, čo apoštoli prijali z Kristových slov a skutkov. Sväté písmo je Božie slovo zaznačené písomne a Tradícia je Božie slovo odovzdané ústne.
Význam žalmov
Dnešný čitateľ môže mať ťažkosti s čítaním najmä niektorých častí Starého zákona, lebo naše myslenie, ale predovšetkým predstava Boha a vnímanie náboženstva, je neraz vzdialená od starovekého človeka. Preto na správne porozumenie biblických textov je potrebné čo najlepšie porozumieť historickým okolnostiam, spôsobu myslenia a výrazovým prostriedkom tej doby, v ktorej ten-ktorý autor žil. Biblia bola napísaná v troch jazykoch. Starý zákon v hebrejčine, malá časť v aramejčine a len pár kníh v gréčtine. Celý Nový zákon bol zapísaný v gréčtine.
Štúdium týchto jazykov pomáha porozumieť nielen kultúru a myslenie danej doby, ale vedie k správnemu odhaleniu zmyslu a posolstva biblických textov. Pre správny prístup k Svätému písmu a jeho výklad je dôležitá náuka o inšpirácii, lebo práve inšpirácia odlišuje Sväté písmo od svetskej literatúry. Výraz pochádza z latinčiny a doslova znamená „vdýchnutie“. Označujeme ním pravdu viery, že prvým autorom Svätého písma je Boh, ale zároveň sa plne uznáva dôležitosť ľudských autorov, ktorí tieto texty napísali a ktorých voláme „svätopisci“.
Presvedčenie o inšpirovanosti biblických textov mal už židovský národ o knihách Starého zákona, ktoré aj prví kresťania prijali, ako dosvedčujú Pavlove slová v Druhom liste Timotejovi: „Celé Písmo je Bohom vnuknuté a užitočné na poúčanie, na usvedčovanie, na nápravu a na výchovu v spravodlivosti, aby bol Boží človek dokonalý a pripravený na každé dobré dielo“ (2 Tim 3, 16 - 17).
Úloha ľudského autora sa preto nemôže chápať mechanicky a pasívne. Božia milosť inšpirácie rešpektuje schopnosti svätopisca a jeho slobodu. Dôkazom toho je rôznorodosť štýlu a vyjadrovania, ktorú vidíme u rôznych svätopiscov. Dokument Druhého vatikánskeho koncilu Dei verbum o tejto spolupráci Boha a človeka uvádza: „Na napísanie posvätných kníh si Boh vyvolil ľudí a použil ich tak, že oni uplatnili svoje schopnosti a sily, no on účinkoval v nich a skrze nich, aby napísali ako skutoční autori všetko to a len to, čo on sám chcel“ (DV 11).
Uvedený citát zdôrazňuje, že neomylnosť Svätého písma sa vzťahuje na jeho úlohu viesť nás k spáse, pričom vychádza z pevného presvedčenia, že jeho autorom je Boh. Od najstarších čias až po súčasnosť zaznievajú námietky voči pravdivosti Biblie. Poukazuje sa na rôzne protiklady, protirečenia a historické nepresnosti. Zabúda sa na to, že Sväté písmo nie je manuálom histórie, astronómie, alebo zoológie a botaniky. Nato máme predsa vedecké disciplíny.
Už spomínaný dokument Dei verbum o tom hovorí: „Knihy Písma isto, verne a bez omylu učia pravdu, ktorú Boh chcel mať zaznačenú v posvätných knihách na našu spásu“ (DV 11). Pozor, nejestvuje nejaká dvojitá pravda: jedna, ktorá sa dotýka našej viery a druhá, ktorá sa dotýka sveta. Ako teda zladiť mimobiblické pramene a vedecké poznatky s biblickými správami? Riešenie je pomerne jednoduché. Týmto spôsobom vyjadrovania sa odborne hovorí literárne druhy. Napríklad v Novom zákone sú to genealógie, listy, výroky, blahoslavenstvá, podobenstvá, hymny, modlitby, katalógy čností a nerestí, atď. Každá táto forma má vlastné prostriedky vyjadrovania, ktorým sa odovzdáva pravda biblického posolstva.
Mnohí čitatelia majú výhradu voči textom o násilí, ktoré sa objavujú predovšetkým v Starom zákone. Biblia odráža dobu, v ktorej biblické texty vznikali. Pre správne pochopenie textov o násilí a vojne nie je možné používať kritériá hodnotenia očami 21. storočia. Biblia prináša svedectvo, ako Izrael vedený Božou rukou postupne vystúpil z takého sveta, ktorý sakralizoval násilie. V Biblii môžeme vidieť aj postupný Boží pedagogický zámer priviesť človeka k svetu bez vojen a násilia.
Pre správne porozumenie a výklad biblických textov je nevyhnutná pomoc profánnych vied, archeológie, geografie, etnológie, starobylých jazykov atď., lebo Sväté písmo je Božím slovom, avšak „vteleným“ do ľudského slova v konkrétnom čase a priestore. Vďaka archeologickým vykopávkam boli nájdené mnohé lokality, predmety, mince, keramika, tabuľky s textami atď. Viacerí pápeži označili púť do Svätej zeme za „piate evanjelium“, lebo návšteva biblických miest napomáha lepšie pochopiť dejinné a kultúrne súvislosti a geografiu.
Žalm 51: kajúci žalm kráľa Dávida
Dnes obrátime našu pozornosť k žalmu 51. Starozákonná tradícia pripisuje autorstvo žalmu kráľovi Dávidovi (porov. v. 1) a nachádza aj motív vznik žalmu v konkrétnej udalosti zo života kráľa Dávida. Sväté Písmo Starého zákona v Druhej knihe Samuelovej v 11. kapitole opisuje previnenia kráľa Dávida. Dávid sa previnil proti manželskej vernosti s Uriášovou manželkou Betsabe. Potom prikázal, aby bol Uriáš vo vojenských operáciách vystavený najväčšiemu nebezpečenstvu, čo viedlo k Uriášovmu usmrteniu. Prorok Nátan usvedčil Dávida z jeho previnení. A tak máme dnes pred sebou kajúci žalm, ktorý zároveň ospevuje obnovu spoločenstva s Bohom.
Žalm začína priamymi prosbami k Bohu: „Bože, zmiluj sa“, „Bože, znič moju neprávosť“. Je to volanie toho, kto si uvedomuje, že klesá a zomiera a môže len a len volať o pomoc. Taká je ľudská situácia: človek je schopný urobiť hriech, ale človek nie je schopný sám sa z hriechu dostať. Na prvom mieste je vzývané Božie milosrdenstvo, lebo v žalme nachádzame slová: „Zmiluj sa, Bože, [...] pre svoje milosrdenstvo a pre svoje veľké zľutovanie [...].“ (v. Keď Boh odstraňuje ľudský hriech, ukazuje svoju moc. Božia moc sa prejavuje iste najprv v samotnom stvorení, keď Boh stvoril slnko, mesiac, hviezdy, rastliny. Ale v konečnom dôsledku nejestvuje plnší a pravdivejší prejav Božej moci, ako keď Boh odpúšťa hriechy. Lebo Božia totožnosť, tá ktorú ukázal Mojžišovi, spočíva v tom, že je milostivý, láskavý, milosrdný.
Žalm nám obraznými vyjadreniami približuje skutočnosť hriechu, ktorá vo svojej podstate zostáva pre človeka nepochopiteľná. Prvým obrazom je obraz nečistoty, keď žalmista hovorí: „Úplne zmy zo mňa moju vinu a očisť ma od hriechu.“ Na pozadí je obraz hriechu ako nečistoty, ktorá ničí krásu človeka. Podľa knihy Genezis Boh urobil človeka dobrého, čiže aj krásneho, lebo: „urobil ho na svoj obraz a podobu“ (Gen 1,26) takým spôsobom, že v žalme 8 autor s údivom hovorí: „čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš? Stvoril si ho len o niečo menšieho od anjelov, slávou a cťou si ho ovenčil.“ (Ž 8,5-6).
Druhým obrazom je obraz dlžoby. Hriech je dlžobou v tom zmysle, že je odmietnutím vzťahu, ktorý Boh vytvoril s človekom a ktorý je v žalme 95 vyjadrený slovami: „Boh je naším Bohom a my sme jeho ľud“ (porov. Ž 95,7). Boh nás urobil svojimi synmi a dcérami, čiže tu jestvuje záväzok, je tu vzájomná podlžnosť, na Božiu lásku a veľkodušnosť človek musí odpovedať vernosťou a poslušnosťou. Hriech je vzburou, odmietnutím podlžnosti, ktorú máme voči Bohu.
Prorok Izaiáš to vyjadril: „Čujte, nebesá, počúvaj, zem, lebo Pán hovorí: "Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. A na inom mieste prorok Izaiáš opisuje Pána Boha ako keby bol prekvapený a v rozpakoch nad konaním svojho ľudu: „Čo som ešte mal urobiť svojej vinici a neurobil som jej? Prečo, kým čakal som hrozno, urodila len plánky?“ (Iz 5,4) Čo som mal ešte ponúknuť svojmu ľudu a neponúkol som mu?
Žalmista priznáva s úprimnosťou previnenie, keď hovorí: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou.“ (v.5) To uvedomenie si nevyjadruje len to, že viem o sebe, že som hriešnik. Ale znamená to aj, že prežívam bolesť a úzkosť, hanbu, ktorá ma ťaží. Je to skúsenosť, ktorá vzbudzuje bolesť a rodí sa pred Bohom, keď si uvedomujem, ako som ho urazil: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (v. Niet pochýb o tom, že hriech škodí človeku, je narušením a rozvratom spoločenstva, je ponížením ľudskej osoby. Ale v skutočnosti je možné porozumieť ťarchu hriechu iba vtedy, ak si ho uvedomím vo vzťahu k Bohu a vo svojich previneniach aj voči bratom a sestrám si uvedomím, že v konečnom dôsledku odmietam Boha, ktorý je pôvodcom sveta a môjho jestvovania.
Vo chvíli, keď si uvedomím svoju vinu, tým činom aj ohlasujem Božiu spravodlivosť, priznávam, že Boh má pravdu, že on je spravodlivý. V žalmoch sa pomerne často opakuje: „Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé, aby si sa ukázal spravodlivý vo svojom výroku a nestranný vo svojom súde.“ (v. [Sväté Písmo vyjadruje v 18. kapitole knihy proroka Ezechiela, že niektorí príslušníci vyvoleného národa obviňovali Boha a boli presvedčení, že keď Boh dopustil, že boli nútení ísť do exilu, že je to neprimeraný trest, že Boh si prestal plniť svoj záväzok ochraňovať Izrael. Keď my uznávame svoje hriechy, vyhlasujeme, že Boh mal pravdu, že Boh je spravodlivý, a že to, čo nefungovalo, čo bolo nesprávne, je naším zlyhaním. To znamená, že svet nie je takým krásnym, ako by mal byť a ani Cirkev dnes nie je taká dokonalá, ako by mala byť, nie z Božej viny, ale z našej viny, my musíme priznať našu zodpovednosť a priznať, že Boh je nevinný slovami žalmu „lebo ty si spravodlivý a nestranný vo svojom výroku“, lebo Božie nezradil svoju vernosť, ale ja som sa previnil neverou voči Bohu.
To znamená, že hriech hlboko zakorenený v mojom živote. Nie je len nejakým odevom, ktorý si oblečiem a môžem si ho vyzliecť, kedy chcem, ale, ako to vyjadril prorok Jeremiáš, je skôr mojou kožou: „Či aj Etióp zamení kožu a leopard svoje pásy? Žalm vyjadruje tento rozmer pozemským obrazom, že „hriešneho ma počala mať“. To znamená, že keď sa vrátim dozadu na začiatok môjho života, aj tam nachádzam hriech. Ako keby som ja, sklamaný zo svojho stavu aktuálneho sebectva a hriešnosti, chcel sa vrátiť dozadu vo svojom života a nájsť obdobie, v ktorom bolo moje srdce celkom čisté a myseľ nezaťažená. Ale nedarí sa mi nájsť také obdobie, lebo od prvých okamihov môjho života som pociťoval, že som poznačený skutočnosťou hriechu. Chcel by som chcel ujsť pred skutočnosťou hriechu, ale sa mi to nedarí, lebo je predo mnou ako dajaká závislosť, ako hrozba.
Prosba o odpustenie je v našom žalme vyjadrená ešte aj ako prosba o radosť: „Daj, aby som počul radosť a veselosť, a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.“ (v. 10) A potom o niečo ďalej: „Navráť mi radosť z tvojej spásy a posilni ma duchom veľkej ochoty.“ (v. 14). „Rozdrvené kosti“ sú obrazom zraneného života, keď sa jestvovanie na zemi nemá o čo oprieť. Kosti dávajú ľudskému telu pevnosť a oporu, ale keď sú „rozdrvené“, znamená to, to človek odumiera. Čiže potrebujem, aby mi Boh znova daroval život, vrátil mi dôstojnosť stvorenia a hodnosť synovstva.
Keď žalmista prosí, aby Boh odvrátil zrak, prosí Boha, aby nepozeral na môj egoizmus a na moju pýchu. Je zaujímavé, že v žalme nasleduje prosba: „Neodvrhuj ma spred svojej tváre“ (v. 13). Akoby si tieto prosby odporovali. Vyjadrenia majú svoj zmysel. Na jednej strane potrebujem Božiu blízkosť a na druhej strane potrebujem aj jeho milosrdenstvo, aby nemeral ťarchu môjho hriechu len podľa spravodlivosti, v tom prípade by „Boží pohľad“ bol príčinou trestu a v konečnom dôsledku zničenia. A preto aj prosba „odvráť svoju tvár od mojich hriechov“ môže byť vyslovená spolu s prosbou „neodvrhuj ma spred svojej tváre“.
Tu sa začína druhá časť žalmu. Žalmista prosil o Boží stvoriteľský zásah očistenia a nasleduje prosba o Boží stvoriteľský zásah obnovenia. Prosba o nové stvorenie, nie je vložená náhodou. Práve kvôli tomu, že hriech sa hlboko zakorenil v mojom srdci, je potrebný zásah, ktorý nemôže byť len jednoduchým ľudským úkonom očistenia. Je potrebný Boží zásah, ktorý nie je v ničom menší od stvorenia: „Bože, stvor vo mne srdce čisté“. Srdce je stredom osoby, miestom ľudského svedomia, odkiaľ vychádzajú myšlienky, city, rozhodnutia človeka. Podľa chápania Svätého písma srdce je miestom ľudskej slobody. A tak „čisté srdce“ znamená, že naša vnútorná sloboda je očisťovaná od egoizmu a vlastných záujmov, že nevidíme len vlastné výhody, že nerozhoduje iba podľa vlastných túžob, ale vie vnímať skutočnosť a prijať ju.
Spolu s prosbou ohľadom srdca ide aj prosba, ktorá sa týka ducha. Duch je spomenutý v našom žalme tri razy: „v mojom vnútri obnov ducha pevného“ (v. 12), „neodnímaj mi svojho ducha svätého“ (v. 13), „posilni ma duchom veľkej ochoty“ (v. 14). Odpustenie nespočíva len v zničení hriechu, to by bolo málo. Na prvom mieste je spomenuté, že má byť v človeku obnovená duchovná odolnosť, v jeho vnútri má byť „pevný duch“. Ide o obnovu vnútornej rovnováhy a odolnosti, aby človek svojvoľne nemenil svoje postoje a aby bol pevný a vytrvalý. Prorok Ozeáš to vyjadril slovami: „Čo si s tebou počať, Efraim? Čo si s tebou počať, Júda? Vaša láska je ako ranný oblak a ako rosa, ktorá pominie za rána.“ (Oz 6,4). Prorok poukazuje na nestálosť, na jednej strane sa ľud nadchol, urobil aj viacero úkonov kajúcnosti a onedlho sa vrátil k svojim hriechom.
Žalmista ďalej prosí, aby mu Pán neodnímal svojho Svätého Ducha. Žalmista poznal Boží prísľub a požiadavku ako dôsledok zmluvy s Bohom, V knihe Exodus je zmluva vyjadrená slovami, ktoré sú vložené do Božích úst vo vzťahu k vyvolenému národu: „a budete mi [...] svätým národom!“ (Ex 19,6), čiže národom, ktorý celý a úplne patrí Svätému Bohu, ktorý nemá dvoch pánov ale jediného Pána, Boha. Rovnako aj vo štvrtej Mojžišovej knihe Levitikus je zaznamená požiadavka: „buďte svätí, lebo ja som svätý!“ (Lev 11,45).
Žalmista pokračuje ďalšou prosbou: „posilni ma duchom veľkej ochoty“. Táto prosba vyjadruje skúsenosť, že niekto môže byť ku konaniu dobrého prinútený, že môže konať dobré skutky na spôsob otroka, v strachu a podriadenosti. Ale duch ochoty vytvára vnútornú situáciu radosti z konania dobra a nasledovania Božej vôle, lebo to zodpovedá dôstojnosti a slobode Božieho syna a dcéry, ako to vyjadruje apoštol Pavol v Liste Rimanom: „Veď všetci, ktorých vedie Boží Duch, sú Božími synmi.“ (Rim 8,14) Žalmista prosí tiež, aby jeho myšlienky, slová a skutky boli vedené veľkodušnosťou, ktorá má za vzor Božiu veľkodušnosť. Dôstojnosť človeka vyžaduje, aby konanie každého pramenilo z vnútornej dobrej motivácie, zo srdca a svedomia, ktoré je vedené Božím Duchom.
[Žalmista prosí o dary, ktoré sú vyjadrené u proroka Ezechiela slovami: „I vezmem vás z národov a pozbieram vás zo všetkých krajín a zavediem vás na vlastnú pôdu. Potom budem na vás kropiť čistú vodu, že sa očistíte; od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel vás očistím. A dám vám nové srdce a nového ducha vložím do vás; odstránim z vášho tela kamenné srdce a dám vám srdce z mäsa. Svojho ducha vložím do vášho vnútra a spôsobím, že budete kráčať podľa mojich nariadení, zachovávať moje výroky a plniť ich.“ (Ez 36,24-27)Aj slová proroka Ezechiela hovoria o dvoch základných skutočnostiach, ktoré nachádzame v našom žalme. Ezechiel hovorí o očistení: „budem na vás kropiť čistú vodu [...] očistíte sa od všetkých vašich škvŕn a od všetkých vašich modiel“.
Žalmista, ktorý prijal odpustenie a otvoril sa pre Božieho Ducha, je vedený k tomu, aby sa stal svedkom: „Poučím blúdiacich o tvojich cestách“ (v. 15) Aj na základe vlastnej skúsenosti rozumieme, že keď je človek v hriechu, aj jeho pery a ústa sú akoby zapečatené, nevládze chváliť Boha a ďakovať mu. Duchovný život je umŕtvený. Ale keď nám Pán poskytne svoje odpustenie, obnoví sa v nás schopnosť, že Boha chválime a ďakujeme mu.
Žalmista však vychádza z duchovného chápania, že obete zvierat v jeruzalemskom chráme nie sú nevyhnutné, aby mohla byť vyjadrená chvála a vďaka Bohu: „Veď ty nemáš záľubu v obete“ (v. 18). Žalmista potvrdzuje, že vonkajšie obety môžu byť vonkajším prejavom vnútorného zmýšľania. Ale najdôležitejšou skutočnosťou pred Bohom je to, v akom stave je srdce človeka, či naozaj vo vnútri človeka sa nachádza úprimná skrúšenosť a pravdivá poníženosť pred Bohom: „Obetou Bohu milou je duch skrúšený; Bože, ty nepohŕdaš srdcom skrúšeným a poníženým.“ (v. 20 Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu, vybuduj múry Jeruzalema. Posledné dva verše nášho žalmu otvárajú pohľad smerom k celému spoločenstvu. Žalmista vychádza z toho, že celé spoločenstvo vyvoleného národa môže a má prosiť kajúcne o odpustenie a stvoriteľskú obnovu z Božej strany. „Buď dobrotivý, Pane, a milosrdný voči Sionu“ (v. 20) Vrch Sion symbolizuje jeruzalemský chrám, celé mesto Jeruzalem a v konečnom dôsledku celý vyvolený národ.
Dávid s hlavou Goliáša od Caravaggia.
Žalm 20: Modlitba za kráľa
Žalm 20 zachytáva modlitbu, ktorou izraelský ľud vyprosuje pre svojho udatného kráľa víťazstvo pred bojom. Žalm zborovo recitovávali pri prosebných obetách, obetovaných neviditeľnému vojvodcovi a víťazovi, Pánovi. Kým na Sione dohárala obeta, ľud privolával svoje želanie kráľovi, aby ho Pán "vyslyšal v čase súženia". V tomto verši máme spomenuté dva druhy obetí: "obetné dary", čiže nekrvavú obetu (mincháh), a celostnú "žertvu" (celopal), krvavú obetu, ktorá sa celá spaľovala na obetnom oltári, 'oláh (vystupovanie), lebo dym z nej vystupoval k nebesám (sloveso 'álah znamená vystupovať).