Svätec, ktorý sa mohol stať svätým

Dňa 19. októbra si podľa tradičného rímskeho kalendára pripomíname sviatok španielskeho františkánskeho mnícha a svätca Petra z Alcántary (1499 - 1562). Bol vynikajúcim kazateľom, rehoľníkom, pustovníkom, teológom, ktorý sa preslávil svojim asketizmom a prísnou reformou Menších bratov.

Pochádzal z bohatej rodiny, v 16 rokoch vstúpil do františkánskeho kláštora sv. Františka v Belvís. Mal veľký duchovný vplyv na sv. Teréziu z Ávily a určité obdobie bol spovedníkom Španielskeho kráľa a cisára Svätej ríše rímskej Karola V. Hasburského a takisto aj portugalského panovníka Jána III.

Blahorečený bol dňa 18.4.1622 pápežom Gregorom XV. a svätorečený bol 28.4.1669 pápežom Klementom IX.

Detstvo a noviciát sv. Petra z Alcántary

Sv. Peter z Alcántary sa narodil v španielskej provincii Extramadura v roku 1499 v bohatej španielskej rodine. Jeho otec bol právnikom a guvernérom Alcantary a matka pochádzala zo šľachtickej rodiny Sanabia. Otec dbal, aby sa učil od ranného veku a vybavil mu domáceho učiteľa.

Keďže bol Peter nesmierne inteligentný, poslali ho v mladom veku študovať na španielsku univerzitu v Salamance, kde sa stal morálnym a študijným vzorom pre všetkých svojich spolužiakov. Im utkvel v pamäti svojou zbožnosťou, nepoškvrnenou čistotou, mravnosťou, usilovnosťou a milosrdnou láskou k svojim blížnym.

Vyhýbal sa stretnutiam so spolužiakmi, pretože pri týchto stretnutiach hrozilo, že skĺzne do hriechu. Svedomite sa pripravoval na vyučovanie, voľný čas trávil v samote, v ktorej sa modlil a rozjímal o Kristových utrpeniach. Ak mal čas, navštevoval chorých chudobných vo svojej blízkosti. Tých potešil jedlom, peniazmi, ktoré dostával na štúdium od rodičov a najmä modlitbou.

Rodičia chceli, aby sa stal právnikom, sv. Peter z Alcantary však túžil po samote a pustovníckom živote. V duši mu žiarili slová z 1. listu sv. Jána 2,15-17: „15 Nemilujte svet, ani to, čo je vo svete. Ak niekto miluje svet, nie je v ňom Otcova láska. 16 Veď nič z toho, čo je vo svete, ani žiadostivosť tela ani žiadostivosť očí ani honosenie sa bohatstvom nie je z Otca, ale zo sveta. 17 A svet sa pominie, aj jeho žiadostivosť.

V roku 1515, vo veku 16 rokoch opustil tajne rodičovský dum a vstúpil do odľahlého františkánskeho kláštora prísnej „bosej observancie“ v Manxaretes v provincii Extramadura. Kláštor ležal ďaleko od Alcantary, na španielsko-portugalskej hranici, v riedko osídlenej oblasti oblasti. Už počas skúšobného roku zaujal svojich spolubratov mimoriadnou odriekavosťou.

Dusil v sebe každú svetskú myšlienku a žiadosť, postil sa - odopieral si potravu i spánok. Jeho spolubratia tvrdili, že sa na nich ani nedíval, rozoznával ich podľa hlasu.

V roku 1521 ho predstavení rádu vo veku necelých 21 rokov vyslali do Badajozu, aby sa tam stal predstaveným novozaloženého kláštora prísnej františkánskej observancie. Spolubratov viedol slovom i príkladom na ceste ku katolíckej dokonalosti.

Na príkaz predstavených vyštudoval teológiu a v roku 1524 sa stal katolíckym kňazom. Srdce ho však stále ťahalo k pustovníckemu spôsobu života a samote. Vyprosil si u predstavených, aby mohol pustovníčiť pri kláštore sv. Onufria v oblasti Siuriany, ktorá bola v 16.storočí veľmi slabo osídlená. Aj dnes tento kraj zaujme svojou divokou a drsnou krásou.

Tu, v oblasti Siuriany bol sv. Peter z Alcantary skutočne šťastný. Zdalo sa, ako by nemal žiadne telesné potreby. Bol flagelantistom, nosil na bedrách reťaz, spával v polosede len 1,5 hodiny denne, každý tretí deň zjedol trochu čierneho chleba a zeleniny, pil len vodu. Počas pôstneho obdobia jedával len raz za 8 dní, nenosil pokrývku hlavy a nechránil sa ani pred slnkom, vetrom dažďom či snehom. Svojím spolubratom prízvukoval: „Nepatrí sa, aby služobník prichádzal pred Pána s pokrytou hlavou“. Nosil hrubý a otrhaný habit, aj v snehu, ktorý v španielskych kopcoch vo vyšších polohách napadá chodil bosý.

Obnova rehoľnej disciplíny

Sv. Peter z Alcántary však nemohol ostať pustovníkom, aj keď po tom veľmi túžil. Božia prozreteľnosť sa rozhodla ho postaviť ako svietnik, aby ľudia v jeho blízkosti videli Božie svetlo, ktoré vyžaroval a aby ho nasledovali. V roku 1538 sa sv. Vo františkánskom kláštore sv. Gabriela v Extramadure sa rozhodol obnoviť rehoľnú disciplínu v duchu sv. Františka z Asissi. Chcel aby františkánsky duch evanjelickej pokory, horlivosti, modlitby a prísnej odriekavosti opäť vykvitol.

Presvedčoval a napomínal spolubratov, aby sa vrátili k svedomitému plneniu pravidiel sv. Modlitbou, osobným príkladom, láskavosťou nakoniec sv. Peter z Alcántary slávil úspech a na kapitole v Placencii väčšina františkánov prijala pravidlá, ktoré sv. Peter z Alcantary zaviedol a takisto prijali obnovu rehoľnej disciplíny.

V roku 1541 sa skončilo trojročné obdobie funkcie provinciála kláštora sv. Gabriela v Extramadure. S priam detskou radosťou a vytržením očakával deň, keď bude môcť odovzdať funkciu inému spolubratovi.

Tu v divokých a nehostinných horách totiž žil portugalský františkánsky kňaz a pustovník Martimo de Santa Maria, ktorý takisto pracoval na obnove rehoľnej disciplíny v spoločenstve Menších bratov. Chýr o svätosti týchto mužov sa čoskoro rozchýril v celom Španielsku i Portugalsku a do oblasti Arrabide prichádzalo čoraz viac rehoľníkov, ktorí chceli žiť spôsobom života aký predstavili sv. Peter z Alcantary a sv.

Vďaka úsiliu oboch svätcov a s Božou pomocou vznikli čoskoro dva kláštory s prísnou rehoľnou disciplínou a Martimo de Santa Maria sa stal v jednom z týchto františkánskych kláštorov predstaveným.

Sv. Peter z Alcantary do roku 1554 dva krát odmietol nielen prijať úrad rehoľného provinciála, ale peši odišiel do Ríma, kde získal od pápeža Pavla IV. povolenie založiť kláštory prísnej františkánskej observancie v Španielsku, takže čoskoro vznikli dva nové kláštory v Pedrose a Plasencii.

O kláštore v Pedrose sa hovorilo že je tak chudobný, že sa podobá skôr väzeniu a hrobom, ako kláštoru. Samotný Peter mal celu tak malú, že v nej nemohol ani pohodlne sedieť, stáť a ani ležať. „Dvere do nášho kláštora sú nízke a úzke ako cesta do Raja“ s obľubou hovorieval sv. Peter z Alcántary. Práve kláštor z Pedrose sa stal duchovným centrom z ktorého sa šírila reforma Menších bratov.

Nakoniec pod vedením sv. Objavili sa však aj kritici, ktorí označovali jeho prísnosť za neslýchanú opovážlivosť, chudobu označovali ako hriešne pokúšanie Boha a jeho pokoru označovali za pýchu. Ale sv.

V čase keď v Nemecku pokračoval rozklad kresťanského spoločenstva, odštartovaný utečeným a zbehlým augustiniánskym mníchom Martinom Lutherom, ktorého bludy nasledovali neskôr aj ďalší pseudoreformátori, postavil sv. Peter z Alcántary jasný ideál apoštolskej chudoby, pokory, lásky, prísneho pokánia a odriekania. To čo malo v katolíckej Cirkvi odumrieť aj odumrelo, ale vďaka sv.

Sv. Peter z Alcantary putoval po Španielsku, Portugalsku i Taliansku. Neúnavne navštevoval spoločenstvá mníchov, zakladal nové kláštory, obnovoval duchovne staré kláštory. Od mladosti bol zvyknutý na prísny pôst, umŕtvoval sa bičovaním, nočným bdením, ostrou reťazou, ktorá mu vrastala do tela. Celý jeho majetok tvoril chatrný mníšsky hábit z hrubej látky, starý breviár, drevený kríž, písacie potreby a pútnicka palica. Ľudia v jeho blízkosti duševne pookrievali, sv. Peter z Alcántary si vedel získať ich srdcia. Vypočul každého, poradil, pomohol a povzbudzoval vlastným príkladom priam evanjelickej dokonalosti.

V centre jeho snáh stála neustále spása veracich. Navštevoval chorých, ktorých zaopatroval sviatosťami, učil zanedbanú mládež, obracal hriešnikov, konal náboženské prednášky zbožným katolíkom, ktorí sa tak zdokonaľovali vo viere. Jeho súčastníci hovorievali, že spočívala na ňom zvláštna milosť Božia. Tak ako slnko roztápa ľad, vedel aj sv. Peter z Alcantary roztopiť aj najtvrdšie srdcia dlhoročných hriešnikov. Lotri, ktorým nebolo nič sväté po rozhovore s ním plakali ako malé deti a spovedali sa zo svojich hriechoch po dlhých dedťročiach.

Chýry o jeho svätosti sa dostali až na panovnícky dvor Španielska a Portugalska. Španielsky panovník a nemecký cisár Karol V. si ho zvolil za spovedníka, no sv. Peter z Alcántary nechcel ostať v Madride natrvalo. Niekoľko mesiacov bol aj spovedníkom portugalského panovníka Jána III. a v dôvernom spojení bol aj so sv. Františkom Borgiou a ctihodným Lodovicom z Granady, sv. Jánom z Kríža či sv. Teréziou z Ávily, ktorú aj duchovne viedol, bol jej spovedníkom a pomáhal jej.

Sv. Terézia z Ávily, známa svojimi mystickými videniami niekoľko krát uviedla, že sv. Sv. Peter z Alcántary mal dar predvídať budúcnosť, zažehnal mor v portugalskom meste Albuquerque. Keď slúžil Svätú omšu planula jeho tvár nadprirodzeným jasom a oči upreté k nebesiam boli zaliate slzami.

Predpovedal aj svoju smrť, na ceste ho však stretol gróf z Oropesy, ktorý nástojil na tom, aby zavítal sv. Peter z Alcántary do jeho kaštieľa. Tam začali sv. Petra ošetrovať šľachticovi lekári. No sv. Peter z Alcánary cítil, že mu lieky neprospievajú, rovnako ako strava, na ktorú nebol zvyknutý, pretože pravidelne jedával čierny chlieb a zeleninu každý tretí deň.

V kláštore sa vytrvalo modlil, Pociťoval silné bolesti, ktoré obetoval za duše v Očistci. Jedného dňa pocítil veľký smäd. Požiadal o nádobu s vodou, keď mu však padol pohľad na Ukrižovaného Krista, začul vo svojom vnútre Kristov hlas: „Žíznim“. V om okamihu odložil nádobu s vodou a začal sa radostne usmievať. Napriek značným bolestiam sa počas Svätej omše zdvihol a kľačal až do konca bohoslužby.

Svätý Peter z Alcantary umrel zaopatrený všetkými sviatosťami dňa 18.10.1562 vo veku 63 rokov a pochovali ho v kláštore Arenas de San Pedro . V roku 1622 ho pápež Gregor XV. beatifikoval a v roku 1669 ho pápež Klement IX. zaradil medzi svätcov.

Na príhovor sv. Petra z Alcantary sa uskutočnilo množstvo zázrakov, sv. Sv. Peter z Alcántary založil najprísnejšiu vetvu rádu Menších bratov sv. Františka, ktorých a jeho počesť označovali ako alkantaríni. V dobách najväčšej slávy mala táto františkánska vetva až 300 kláštorov.

Keď sv. Peter z Alcantary umieral, sv. Terézia z Ávily práve dokončievala svoj nový kláštor. Mala videnie sv.

V roku 1670 bol sviatok Petra z Alcantary stanovený na 19. október, deň po jeho smrti, pretože vo všeobecnom rímskom kalendári bol 18. október sviatkom svätého Evanjelistu Lukáša. Revízia tohto kalendára z roku 1969 presunula sviatok na 18. októbra. Katolícki tradicionalisti sa však necítia potrebu riadiť novým kalendárom z roku 1969, ktorý uzrel svetlo sveta po II. Vatikánskom koncile. Riadia sa Všeobecným rímskym kalendárom z obdobia 1670 - 1969, ktorého verzia z roku 1960 je začlenená do Rímskeho misála z roku 1962. Tento misál povolil pápež, Benedikt XVI.

Peter z Alcantary je patrónom nočnej adorácie Najsvätejšej sviatosti. V roku 1826 bol vymenovaný za patróna Brazílie a v roku 1962 ( 400, výročie jeho smrti) za patróna španielskeho regiónu Extremadura. Je tiež uctievaný ako patrón rôznych farností v USA a na Filipínach.

Sv. Františkáni majú o sv. Petrovi z Alcántary jednu nádhernú legendu. Podľa tejto legendy raz sv. Peter z Alcántary pri modlení v Porciunkule uvidel sochu, ktorá mala hlavu zo zlata, prsia a ramená zo striebra, brucho a stehná z medi, jednu nohu mala železnú a druhú hlinenú.

Hlava zo zlata symbolizuje skvelé počiatky rehole, prsia a ramená zo striebra predstavujú druhé znamenité obdobie vývoja rádu, v ktorom sa mnohí členovia rádu preslávili svojimi vedeckými prácami a kazateľskou činnosťou. Brucho a stehná z medi zobrazuje tretie obdobie, kedy v čele rádu vidieť mužov, ktorí zvučali ako medené zvonce.

Z tohto videnia bol sv. Pedro z Alcántary veľmi zarmútený, dostalo sa mu však potešujúceho prisľúbenia, že rád do konca vekov nezanikne a vždy, keď bude v problémoch, objaví sa svätec, ktorý prvotnú disciplínu obnoví a vo františkánskom ráde sa vzkriesi pôvodná zbožnosť.

To však sv. Pedro z Alcántary netušil, že on sám sa stane takýmto svätcom, ktorí opäť pozdvihne Františkánsky rád z popola, ab sa rád opäť zaskvel vo svojej nebeskej nádhere.

tags: #svatec #ktory #sa #nemohol #stat #svatym