Jeho meno je dodnes spájané s najrôznejšími superlatívmi. Nazývali ho biskup umlčanej cirkvi.
Biskup Pavol Mária Hnilica sa vyznačoval nesmiernou flexibilitou a húževnatosťou. Vždy sa usiloval byť iniciatívny. Bol to človek, ktorý nepoznal prekážky a únavu.
Bývalý disident a politik František Mikloško je presvedčený, že biskup Hnilica poznačil nielen dejiny cirkvi v Československu, ale na celom svete.
Jeho najväčšou charizmou bolo predvídať budúcnosť cirkvi. Takto prijal biskupské svätenie a po prezradení vysvätil biskupa Korca. Takto napísal správu o metódach prenasledovania cirkvi v komunistických krajinách, ktorá bola objavom vo Vatikáne.
Narodil sa 30. marca 1921 ako najstaršie z ôsmich detí v Uňatíne neďaleko Krupiny. Trnavský arcibiskup Ján Orosch, ktorý 30. marca, v deň 100. výročia narodenia biskupa Hnilicu, celebroval svätú omšu v Katedrále sv.
Po tom, čo ako 20-ročný študent gymnázia v Kláštore pod Znievom vstúpil do Spoločnosti Ježišovej, zapísal si tieto slová osobného zasvätenia: „Obetujem sa ti vo vernom plnení svojich rehoľných sľubov, pravidiel a povinností.
A celkom zvlášť sa zaväzujem, že budem zo všetkých síl a schopností až do poslednej kvapky krvi pracovať na šírení kráľovstva tvojho Srdca podľa tvojho božského zaľúbenia.
Ak ma chceš za túto nepatrnú obetu mimoriadne odmeniť, odmeň ma tým, že zapáliš a stráviš moje srdce horlivosťou a láskou za česť a slávu Božiu a za spásu nesmrteľných duší.
Fotografia mladého biskupa s dokumentáciou, ktorú o ňom viedla ŠtB
Barbarská noc ho zastihla ako študenta teológie v Trnave. Spolu s ostatnými ho z 13. na 14. apríla 1950 deportovali z jezuitského kolégia do Jasova a odtiaľ do Podolínca a Pezinka. Stalo sa.
Ešte v tom istom roku ho rožňavský biskup Róbert Pobožný nielenže tajne vysvätil za kňaza (29. Keď 2. januára 1951 biskup Pobožný v pivnici rožňavskej nemocnice vkladal ruky na jeho hlavu, nemal ešte ani 30 rokov.
Mesiac nato biskup Hnilica vysvätil prvého kňaza.
No už po niekoľkých mesiacoch jeho aktívnu pastoračnú činnosť odhalili. Bol na neho vydaný zatykač a viackrát sa mu iba o vlások podarilo uniknúť pred tajnou políciou. Voľba padla na 27-ročného Jána Korca.
Týmto sa krátka misia biskupa Hnilicu v jeho rodnej krajine skončila. Útek sa - na rozdiel od iných podobných prípadov - úspešne podaril a začiatkom decembra 1951 Hnilica zaklopal na bránu jezuitského kláštora v Innsbrucku, kde čakal na ďalšie pokyny.
Zakrátko mu však bola zverená misia, ktorá ho potom sprevádzala celý život. Pavol napísal túto reláciu asi na 50 strán. Správa vyvolala vo Vatikáne, ale aj na jezuitskej kúrii veľký ohlas.
Dopyt po informáciách zvnútra uzavretého Československa bol v Ríme veľký, takže Hnilica neskôr svoju správu opätovne rozširoval a upravoval. Preňho osobne však bolo najdôležitejšie, že Svätá stolica potvrdila správnosť jeho postupu pri tajnom svätení kňazov aj biskupa Korca.
Padre Paolo, o ktorom nikto ani len netušil, že je biskupom, sa postupne stáva jedným z najvýraznejších hlasov prenasledovanej cirkvi za železnou oponou. Dopomohol mu k tomu aj populárny jezuita a presvedčený antikomunista Riccardo Lombardi, ktorého v Taliansku pre zápalisté vystúpenia v rozhlase prezývali „Boží mikrofón“.
V týchto šľapajach sa neskôr bude uberať aj jeho synovec Federico, ktorý sa za pontifikátu Benedikta XVI.
Biskup Hnilica a Mons. Anton Botek s pápežom Pavlom VI. v roku 1966. Zdroj: archív biskupa P. M.
S každou z týchto osôb ho sprevádzal výnimočný vzťah: Chiara Lubichová bola po pápežovi Piovi XII. Vo svojom pastoračnom, sociálnom aj osvetovom pôsobení páter Hnilica prekypuje energiou.
Generálny predstavený jezuitov Jean B. Janssens mu preto v polovici roka 1960 posiela list, v ktorom ho vyzýva k zvoľneniu tempa. V pošte mu dôvodí, že v opačnom prípade mu budú chýbať kompetencie, ktorých absencia oslabí jeho poslanie, a pritom im obom ide o vec, na ktorej záleží.
Keď pápež Ján XXIII. zvolá Druhý vatikánsky koncil, biskupská hodnosť Pavla Hnilicu je stále tajomstvom. Preto je vymenovaný len za teologického poradcu. Pápež Ján XXIII. súhlasí, no skôr ako sa stihnú veci uviesť do praxe, umiera.
Krátko po svojom zvolení prijíma Hnilicu na osobnej audiencii pápež Pavol VI. a oznamuje mu zriadenie sekretariátu. Počas koncilu sa Hnilica po vyše desaťročí opäť stretá so svojím svätiteľom Róbertom Pobožným a rovnako aj s ďalšími biskupmi z Československa - Františkom Tomáškom, neskorším kardinálom, Ambrózom Lazíkom a Eduardom Nécseyom.
V roku 1964 vatikánsky denník L´Osservatore Romano po predchádzajúcej iniciatíve Pavla VI. konečne zverejňuje informáciu, že padre Paolo je v skutočnosti už dlhé roky biskupom.
Slovenskí jezuiti žijúci v exile na primíciách Timoteja Masára SJ v kanadskom Cambridge v roku 1975. Biskup Hnilica sediaci v strede.
Verný slovám biskupa Pobožného o tom, že jeho diecézou je celý svet, cestuje po USA, Kanade, Južnej Amerike či Austrálii. K všetkým týmto prejavom dôvery pristupuje s maximálnou zodpovednosťou.
A po uvoľnení pomerov v roku 1968 mu svitá nádej, že po vyše 15 rokoch sa opäť dostane aj do rodnej krajiny na pohreb biskupa Nécseya. Rovnaký scenár sa zopakuje aj v roku 1985, keď biskupa nepustia na pohreb vlastnej matky. Pavol VI. ani Ján Pavol II.
V 70. rokoch sa biskup Hnilica ocitá v centre pozornosti ŠtB. Jezuita Milan Hudáček upozorňuje na jednu z analytických správ ŠtB z roku 1975, v ktorej sa píše: „Pavol Hnilica získava správy o cirkevno-politickej situácii v ČSSR od našich občanov, ktorí cestujú do kapitalistického zahraničia.
Hnilica udržuje styky v ČSSR na člena laického apoštolátu MUDr. Silvestra Krčméryho, ktorému zasiela materiály k činnosti laického apoštolátu, a na jeho členku Máriu Hrochovú, zamestnanú v SAV v Bratislave.
Nečudo, že československá vláda neustále tlačila na vatikánsky štátny sekretariát, aby Hnilicu niekam „upratal“.
Biskup Hnilica bol možno jediný biskup na Západe, ktorý neustále upozorňoval na prenasledovaných kresťanov v komunistických krajinách, burcoval svetovú verejnosť na ich obranu, zháňal finančné prostriedky pre ich potreby.
Tvárou v tvár tzv. ostpolitik Vatikánu ho preto chceli kuriálni pracovníci poslať na ,odpočinok‘ do Kanady. Pápež Pavol VI. skutočne nedal na biskupa Hnilicu dopustiť, spájalo ich osobné priateľstvo, takže dvere do Apoštolského paláca mal stále otvorené.
K jednému s najemotívnejších stretnutí došlo v lete 1969, keď spolu s biskupom Hnilicom prijal aj jeho svätenca a rehoľného spolubrata - biskupa Jána Chryzostoma Korca. Dojatý Pavol VI.
Biskupi Hnilica a Korec s Matkou Teréziou v roku 1990 v Čadci, kde vznikol prvý dom Misionárok lásky na Slovensku.
Pozícia biskupa Hnilicu sa ešte viac upevnila po nástupe prvého pápeža z východnej Európy. S pápežom Jánom Pavlom II.
Za víťazstvo Nepoškvrneného Srdca Panny Márie sa biskup Hnilica neúnavne zasadzoval až do konca svojho života. Hlboko totiž pochopil, že obrátenie Ruska, t. j. Biskup Hnilica sa ničím nenechal odradiť a vyzýval pápežov, aby v jednote s biskupmi vykonali Bohom požadované zasvätenie Nepoškvrnenej.
Až pápež Ján Pavol II. dal priniesť na Námestie sv. Petra originálnu sochu Panny Márie z Fatimy a 25. marca 1984 v jednote s celým episkopátom po prvý raz v dejinách zasvätil celý svet Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Pádu komunistického režimu sa biskup Hnilica napokon dočkal. Do Československa pricestoval hneď v decembri 1989, pričom jeho prvé kroky smerovali do petržalského bytu biskupa Korca. Polnočnú omšu koncelebrovali spolu s arcibiskupom Jánom Sokolom v trnavskej katedrále.
Opätovne pricestoval v apríli 1990 spolu s Jánom Pavlom II. Definitívne sa na Slovensko vrátil až v roku 2006. Akoby cítil, že jeho posledné dni sa blížia. Najprv býval v jezuitskom senioráte v Ivanke pri Dunaji, odkiaľ sa presťahoval do Kláštora Božieho milosrdenstva v Nových Hradoch v Českej republike, kde sa oňho starali členovia Rodiny Panny Márie, ktorú sám založil.
Zomrel ráno 8. októbra 2006 vo veku 85 rokov. Bol pri ňom jeho brat Ján a niekoľko modliacich sa sestier z Rodiny Panny Márie.
Hlavným celebrantom pohrebnej svätej omše v trnavskej katedrále bol kardinál Ján Chryzostom Korec.