Vo Svätom Antone má hudba osobitné miesto a určitú tradíciu. Z ľudových nástrojov sa spomína ozembuch, drombľa, okarína, hranie na hrebeni, sláčikové nástroje a harmonika (heligónka).
Heligónka
Svätoantonská heligónka
Martin Kminiak zo Svätého Antona, známy aj svojou hrou na heligónke, vďaka čomu vie svadobčanov na hostine aj zabaviť, pretavil svoju vášeň pre hru na heligónke aj do ďalšej aktivity, a to prehliadky heligonkárov Svätoantonská heligónka. Tento rok sa bude konať už jej 16. ročník.
"Sme na to patrične hrdí. Aj keď niekde majú aj prehliadky s dlhšou tradíciou, my sme hrdí aj na 16. ročník, lebo tento kraj nie je až tak vychýrený na heligónku," dodal skromne Kminiak. Prehliadky sa zúčastnia najmä heligonkári z regiónu.
"Chceme dávať priestor najmä ľuďom z okolia a mladým. Máme tu veľa mladých heligonkárov, tento rok ich bude šesť," prezradil Kminiak.
Ľubozvučné tóny heligónky už túto nedeľu
Ďalšie hudobné tradície
Okrem heligónky má vo Svätom Antone tradíciu aj dychová hudba. Prvú dychovku založil v rokoch 1911-1912 tunajší učiteľ a rodák Peter Miko. Umrel mladý na týfus, mal len 24 rokov. Hudba nemala dlhé trvanie, na čo vplývali aj vojnové udalosti, a hudba sa rozpadla.
O hudobníkoch sa zachovali tieto mená a použité nástroje: Peter Švitko a Jozef Buroš - krídlovky, Andrej Matis - baskrídlovka, Karol Okáľ - klarinet (bol to strýko autora, ktorý ako 20 ročný padol dňa 25.10.1918 na talianskom fronte na Monte Grapa), Andrej Olos - bas. S dychovkou hrávali aj nejakí Búrka a Svätý, ostatné mená hudobníkov sa nepodarilo zistiť, hoci kapela mala 17 hudobníkov.
Druhá dychová hudba vznikla v roku 1936. Nacvičoval ju kpt. Pokorný z Ružomberskej vojenskej posádky, kde bol kapelníkom posádkovej hudby. Nacvičovalo sa pravidelne v sobotu od devätnástej hodiny do polnoci. Za nácvik sa dirigentovi platilo.
Každý muzikant doniesol na skúšku 6 Kčs. Z tejto zbierky dostal dirigent 50 Kčs. Okrem toho mu dali 2 dcl vína, 20 dkg salámy a 2 rožky. Kapelník u nás učil jeden rok a na Gombáš dochádzal osobným vlakom. Hudobné nástroje si pokúpili muzikanti sami. Na ich kúpu dal každý 300 Kčs a ďalšie potrebné peniaze na kúpu nástrojov si požičali v Úvernom družstve v Gombáši.
Hudobníci vystupovali ako krojovaná skupina. Vyšívané pazušné kabátiky šil krajčír krojov Jozef Kútnik Šmálov (otec kňaza, profesora a literárneho kritika Jozefa Kútnika - Šmálova). Za jeden ušitý kabát sa platilo 300 Kčs.
Kapela vyhrávala na rozličných slávnostiach a manifestáciách, ktorých bolo neúrekom v tých časoch. Nezabudnuteľná je veľká manifestácia z 5. júna 1938 v Bratislave. Vtedy tam bol aj Andrej Hlinka a americkí Slováci Hletko a Hušek. Manifestovalo sa za autonómiu Slovenska podľa Pittsburskej dohody. Z Gombáša tam bola skupina 70 ľudí. Na pohrebe Andreja Hllinku 16. augusta 1938, kde sa zišlo 100 000 ľudí, niesla jeho rakvu krojovaná skupina gombášskych chlapov. Krojovaná skupina Gombašanov (150 ľudí) bola aj v Bratislave 18. januára 1939, kedy zasadal Slovenský snem a nechýbali ani na oslavách 14. marca 1939.
Po roku 1945 gombášska dychovka zanikla, ale 29. januára 1955 sa zásluhou saleziána prof. Svätý Anton obnovila.
Zaujímavosťou je aj gramoalbum Orava z roku 1978, prvý titul z edičného radu Panoráma ľudovej piesňovej a hudobnej kultúry. Nahrávania tohto albumu sa zúčastnili aj gorali z Hladovky a gorali zo Suchej Hory.
| Interpret | Názov skladby |
|---|---|
| Goralská muzika zo Suchej Hory | Ej, ňehodž, hlopce, do nas |
| Goralská muzika zo Suchej Hory | „Drogova“ a „Prosta“ |
| Goralská muzika zo Suchej Hory | Mamko moja, mamko |
Zostava goralskej muziky zo Suchej Hory: Ján Šimek (1930) - prím, Karol Šikyňa (1944) - husle, Karol Chovančák (1959) - kontra, Karol Šimek (1959) - kontra, Ján Šimek, ml.