V kresťanskej tradícii si pripomíname mnoho svätých, ktorých životy boli príkladom viery, obetavosti a lásky k Bohu a blížnemu. Jedným z nich je aj svätý Anton Mária Claret, ktorého život bol plný misionárskej horlivosti a oddanosti Cirkvi.
Raný život a povolanie
Svätý Anton Mária Claret sa narodil 23. decembra 1807 v katalánskom mestečku Sallent, neďaleko Barcelony v Španielsku. Bol piatym z desiatich alebo jedenástich detí v hlboko kresťanskej rodine, ktorá sa živila výrobou textilu. Jeho detstvo bolo poznačené silnou zbožnosťou, s častými púťami k neďalekej svätyni Panny Márie z Fussimanya.
V ranom veku získal základné vzdelanie v rodnej obci a ako dvanásťročný sa začal učiť tkáčskemu remeslu. Neskôr odišiel do Barcelony, aby sa v tomto remesle zdokonalil a špecializoval sa na programovanie žakárových tkáčskych strojov.
Hoci sa Antonovi v textilnom priemysle darilo a vo veku dvadsiatich jeden rokov mu dokonca ponúkli miesto riaditeľa tkáčskej dielne, už od mladosti cítil silné povolanie ku kňazstvu. Táto vnútorná túžba ho napokon priviedla k rozhodnutiu opustiť sľubnú kariéru v priemysle a venovať sa duchovnému životu.
Kňazská služba a misie
V roku 1829 vstúpil do seminára vo Vici a 13. júna 1835 bol vysvätený za kňaza. Po vysviacke pôsobil v rodnom Katalánsku. Anton Mária Claret však túžil po misijnej práci. V roku 1839 odišiel do Ríma, kde vstúpil do noviciátu jezuitov, no pre zdravotné problémy musel formáciu prerušiť a vrátiť sa do Španielska.
Po návrate sa s povolením svojho biskupa venoval ľudovým misiám a kázaniu po celom Katalánsku v rokoch 1840 až 1848. Jeho výrečné kázne v katalánčine priťahovali množstvo ľudí a Anton sa stal známym svojou oddanosťou chudobným a trpiacim.
V roku 1848 bol poslaný na Kanárske ostrovy, kde počas pätnástich mesiacov s veľkým úspechom pokračoval vo svojej misijnej činnosti. Počas svojich misií si Anton uvedomil náboženskú nevedomosť mnohých veriacich. Preto v roku 1847 založil vydavateľstvo náboženskej tlače a "Duchovné združenie dobrých kníh". Sám bol plodným spisovateľom, autorom 144 kníh, čím sa stal jedným z najvýznamnejších náboženských spisovateľov v Španielsku.
Jeho túžba po systematickej misijnej práci vyústila 16. júla 1849 do založenia Kongregácie misionárov synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, známej ako klaretiáni. Tento rehoľný inštitút si dal za cieľ šírenie evanjelia a pomoc chudobným.
Arcibiskup na Kube
Ešte v tom istom roku, na žiadosť španielskej kráľovnej Izabely II., ho pápež Pius IX. vymenoval za arcibiskupa Santiaga de Cuba. Biskupskú vysviacku prijal v októbri 1850 a do svojej novej diecézy pricestoval vo februári 1851. Jeho arcidiecéza bola štrnásť rokov bez biskupa, a preto sa Anton s veľkou energiou pustil do práce na jej obnove.
Reorganizoval seminár, posilnil klerickú disciplínu a zasadil sa o duchovnú obnovu kňazov. Zakladal nové farnosti, školy a nemocnice, pričom sa snažil o celkové povznesenie veriacich v duchovnej, morálnej i sociálnej oblasti.
V roku 1855 založil spolu s Máriou Antóniou Paris ženskú rehoľnú vetvu klaretiánov, Inštitút sestier Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Jeho reformy a otvorený postoj proti otroctvu a nemorálnym praktikám vyvolali odpor a Anton čelil viacerým pokusom o atentát.
Anton dokázal kázať aj šesť až osem hodín denne. Po dlhom čase na kazateľni trávil ďalšie dlhé hodiny v spovednici. Mal okrem kňazského povolania ešte jednu vášeň - písanie. Seminár v Santiagu kompletne zreorganizoval. Duchovná disciplína bola posilnená a počas prvých dvoch rokov od jeho príchodu bolo uzavretých viac ako 9 000 manželstiev. Jeho práca však u poniektorých vyvolala odpor. Svedčí o tom aj príhoda, keď ho do líca bodol údajný vrah, spájaný so slobodomurárstvom.
Anton bol výnimočným kazateľom s úžasnými charizmami. Svedkovia hovorili, že jeho telo sa počas kázania alebo pri modlitbe premieňa. Niekedy pred dôveryhodnými svedkami levitoval až šesť stôp nad zemou. Zastavil sériu zemetrasení na Kube jednoduchým pokľaknutím a priložením dlaní k zemi pri modlitbách. Dokázal utíšiť hrozné búrky zdvihnutím ruky k nebu a požehnaním búrkových oblakov. Zažil zjavenia Ježiša aj Márie a dokonca ho vraj videli kráčať po vode. Okrem toho mnohí videli nadprirodzené svetlo, ktoré vyžarovalo z jeho tela, keď slúžil svätú omšu.
3. septembra 1859 Anton tvrdil, že počul, ako mu Pán Ježiš povedal, že na ľudstvo zostupujú tri veľké zlá. Prvým bolo séria obrovských, strašných vojen. Druhým štyria mocní démoni: rozkoše, lásky k peniazom, falošného uvažovania a vôle oddelenej od Boha. Dva roky po tomto varovaní Anton povedal, že ho Ježiš Kristus vnútorne varoval, že komunizmus bude veľkým nepriateľom ľudstva.
Spovedník kráľovnej a exil
V roku 1857 bol Anton Mária Claret povolaný späť do Španielska, kde sa stal spovedníkom kráľovnej Izabely II.. V tejto funkcii sa snažil o zlepšenie života na kráľovskom dvore a o menovanie schopných biskupov.
Keď ho v roku 1857 kráľovná Izabela zavolala späť do Španielska, aby sa stal jej spovedníkom, nastali pre Antona ťažké chvíle. Bolo jeho povinnosťou primäť kráľovnú k tomu, aby opustila svojho milenca, vrátila sa k svojmu právoplatnému manželovi a viedla usporiadaný manželský život. Kráľovná sa napokon dala presvedčiť a bola ochotná zúčastniť sa na exercíciách u Antona. Potom viedla usporiadané kresťanské manželstvo.
Anton počas desiatich rokov svojho pôsobenia využil svoj vplyv aj na to, aby kňazi, ktorí sa vyznamenali cnosťami, horlivosťou a poznaním, boli menovaní za biskupov. Jeho požehnané pôsobenie bolo znovu prekazené ohováraniami, ktoré sa šírili tlačou aj divadelnými hrami. Tie však nijako neohrozili šírenie jeho aktivít vo všetkých mestách. Zvlášť bol známy ako podporovateľ laického apoštolátu a laickej spirituality.
V roku 1868, po revolúcii, sprevádzal kráľovnú do exilu vo Francúzsku. V Paríži sa venoval španielskym emigrantom a v rokoch 1869-1870 sa zúčastnil na Prvom vatikánskom koncile.
Smrť a kanonizácia
Pre zhoršujúce sa zdravie sa Anton Mária Claret utiahol do cisterciánskeho kláštora vo Fontfroide v južnom Francúzsku, kde 24. októbra 1870 zomrel vo veku 62 rokov. Pápež Pius XI. ho v roku 1934 vyhlásil za blahoslaveného a pápež Pius XII. ho 7. mája 1950 kanonizoval za svätého. Jeho sviatok sa slávi 24. októbra.
Chronológia života Antona Márie Clareta
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1807 | Narodený v Sallente, Španielsko |
| 1835 | Vysvätený za kňaza |
| 1849 | Založil Kongregáciu misionárov synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie (klaretiáni) |
| 1850 | Vymenovaný za arcibiskupa Santiaga de Cuba |
| 1857 | Stal sa spovedníkom kráľovnej Izabely II. |
| 1868 | Odchod do exilu s kráľovnou |
| 1870 | Zomrel vo Fontfroide, Francúzsko |
| 1950 | Kanonizovaný za svätého |
Anton bol teda ako zločinec prinútený uchýliť sa v cisterciánskom kláštore vo Fontfroide, kde 24. októbra 1870 zomrel vo veku 62 rokov.
Svätý Anton Mária Claret sa narodil v dobe napoleonských nepokojov, do ktorých bolo vtiahnuté aj Španielsko. Bol poslaný na Kanárske ostrovy, kam ho poslal biskup (v roku 1848). Keď sa vrátil, s niekoľkými kňazmi založil misijnú spoločnosť Synov Nepoškvrneného Srdca Panny Márie. Táto myšlienka sa mu už dávno natískala. Arcibiskup si však dal podmienky - nebude mať žiadnu politickú funkciu a nebude bývať na kráľovskom dvore. Okrem toho jej otvorene povedal, že musí prepustiť svojho milenca a vrátiť sa k manželovi.