Svätý Anton Pustovník je významnou postavou kresťanskej histórie, známy svojím asketickým životom, hlbokou vierou a bojom proti pokušeniam. Jeho príbeh je inšpiráciou pre mnohých, ktorí hľadajú duchovnú cestu a chcú sa priblížiť k Bohu.
V liturgickom kalendári si pripomíname patróna exercitátorov a vojakov sv. Ignáca z Loyoly. Pápež Pavol V. vyhlásil r. 1609 Ignáca Loyolského za blahoslaveného a pápež Gregor XV. r. 1622 za svätého.
Príkladmi prijatia slova sú sv. Anton Pustovník či sv. Augustín. Vieme, že obidvaja dali priestor Božiemu slovu, ktoré premenilo ich životy.
Svätý Anton z Padovy - animovany film, SK dabing
O neodsudzovaní
Jednou z dôležitých lekcií, ktoré nám svätí otcovia zanechali, je dôležitosť neodsudzovania. Starec hovorieval: ”Nič nie je horšie ako posudzovanie.” Hovorí sa, že abba Makarios bol nazývaný bohom zeme, pretože tak, ako Boh ochraňuje tento svet, aj abba Makarios prikrýval všetky nedostatky; tie, ktoré videl, ako keby ich nebol videl, a tie, ktoré počul, ako keby ich nebol počul.
Abba Pimen povedal: «Ty, čo žiješ cudne, neodsudzuj toho, kto sa previnil smilstvom, lebo prestúpiš zákon rovnako ako on. Lebo ten, ktorý povedal: ”Nezosmilníš!”, povedal aj: ”Neodsudzuj!”».
Jeden brat sa pýtal abbu Pimena: ”Ak vidím svojho brata hrešiť, je správne nič o tom nepovedať?” Starec odvetil: ”Kedykoľvek prikryjeme hriech svojho brata, Boh prikryje tie naše. Kedykoľvek budeme ľuďom hovoriť o vine svojho brata, Boh spraví to isté s našimi vinami.”
Istý brat v skíte sa previnil. Bolo zvolané zhromaždenie, na ktoré pozvali aj abbu Mojžiša, ale on odmietol prísť. Vtedy kňaz poslal jedného z mníchov za ním so slovami: ”Poď, všetci na teba čakajú!” On sa zdvihol a prišiel. Chytil prasknutý džbán, naplnil ho vodou a vzal so sebou. Všetci vyšli von, aby ho privítali, a začudovane sa ho pýtali: ”Čo to má znamenať, otče?” Starec im povedal: ”Moje hriechy vytekajú za mojím chrbtom a ja ich nevidím. A dnes prichádzam, aby som súdil chyby iného.” Keď to počuli, už nič svojmu bratovi nepovedali a odpustili mu.
Jeden brat zhrešil a kňaz mu nariadil vyjsť z chrámu. Abba Vissarion sa zdvihol, išiel von spolu s ním a vravel: ”Aj ja som hriešnik.”
Istý brat sa pýtal abbu Pimena takto: ”Moje myšlienky ma trápia, nútia ma odkladať nabok moje hriechy a zaoberať sa chybami brata.” Starec mu rozpovedal tento príbeh o abbovi Dioskorovi: Abba vo svojej kélii plakal nad sebou, kým jeho poslušník sedel v inej kélii. Keď prišiel pozrieť starca, opýtal sa ho: ”Otče, prečo plačeš?” ”Plačem nad svojimi hriechmi”, odpovedal mu starec.
O poslušnosti
Svätá Synklitika povedala: ”Myslím, že pre tých, čo žijú v komunite, je poslušnosť väčšou cnosťou ako zdržanlivosť, nech je akokoľvek dokonalá. Zdržanlivosť má v sebe nebezpečenstvo pýchy, avšak poslušnosť má v sebe prísľub pokory.”
Starec zvykol hovoriť: ”Ak niekto dôveruje inému a zverí sa mu v úplnej poddanosti, nemusí sa starať o Božie príkazy, ale môže celú svoju vôľu zveriť svojmu otcovi. Boh mu nebude nič vyčítať, lebo od začiatočníkov Boh nič neočakáva tak veľmi, ako práve sebazaprenie sa v poslušnosti.”
Abba Mios z Belu povedal: ”Poslušnosť odpovedá poslušnosti. Kto počúva Boha, tomu Boh vypočúva prosby.”
Hovorí sa, že abba Silvanos mal v skíte žiaka menom Marek, ktorý mimoriadne vynikal v cnosti poslušnosti. Bol prepisovačom starých rukopisov a starec ho miloval pre jeho poslušnosť. Mal jedenásť ďalších žiakov, ktorí boli zarmútení tým, že toho jedného miloval viac ako ich. Keď starci žijúci neďaleko počuli, že miluje Marka viac ako ostatných, zdalo sa im to choré. Jedného dňa ho navštívili. Abba Silvanos ich vzal so sebou a vyšiel zo svojej kélie, začal klopať na dvere jednotlivých svojich žiakov a vravel: ”Bratia, vyjdite! Mám pre vás prácu.” Nikto z nich neprišiel hneď. Potom prišiel k Markovej kélii, zaklopal a povedal: ”Marek!” Akonáhle Marek počul hlas starca, vyšiel von a starec mu dal nejakú drobnú úlohu. Abba Silvanos povedal starcom: ”Kde sú ostatní bratia?” Vošiel do Markovej kélie a našiel knihu, do ktorej písal a práve robil písmeno O. Keď začul starcov hlas, ani nedokončil čiaru na O. A starci povedali: ”Naozaj, abba, my tiež milujeme toho, ktorého ty miluješ, lebo aj Boh ho miluje.”
Abba Ammon dostal otázku: ”Čo je to úzka a náročná cesta?” (Mt 7, 14) On odvetil: ”Úzka a náročná cesta je ovládať svoje myšlienky a vzdať sa svojej vôle v prospech Boha. To je tiež zmysel vety: Pane, všetko sme opustili a nasledovali sme ťa.” (Mt 19, 27)
Abba Izaiáš povedal tým, ktorí sa pre dobrý začiatok zverili do vedenia svätých otcov: ”Je to ako s purpurovou farbou, prvé zafarbenie sa nikdy nestratí.” A tiež: ”Ako mladé výhonky sa ľahko ohýbajú sem a tam, tak je to so začiatočníkmi, ktorí žijú v podriadenosti.”
Hovorilo sa o abbovi Jánovi Trpaslíkovi, že odišiel do púšte a žil tam v skíte s istým starcom (Pambom) z Théb. Jeho abba vzal kus suchého dreva, zasadil ho a povedal mu: ”Polievaj ho každý deň fľašou vody, až kým neprinesie ovocie.” Voda bola tak ďaleko, že musel večer odchádzať a vracal sa ráno. Po troch rokoch drevo ožilo a prinieslo ovocie.
Ako sa stať mníchom
Abba Mojžiš sa pýtal abbu Silvána: ”Môže človek každý deň položiť nový základ?” Starec odpovedal: ”Ak sa bude usilovať, môže položiť nový základ v každom okamihu.”
Jeden z bratov sa opýtal otca Izidora, kňaza skítu: ”Prečo majú démoni z teba taký strach?” Starec odpovedal: ”Odkedy som sa stal mníchom, vždy som sa snažil nedovoliť hnevu vyrásť až do výšky mojich úst.”
Abba Ján povedal: ”Mníšstvo je drina. Mních sa namáha vo všetkom, čo robí. To je to, čo je mních.”
Jedného dňa povedal abba Mojžiš bratovi Zachariášovi: ”Povedz mi, čo mám robiť?” Pri tých slovách sa brat hodil na zem k starcovým nohám a povedal: ”Mňa sa pýtaš, otče?” Starec mu povedal: ”Ver mi, Zachariáš, syn môj, videl som Svätého Ducha zostupovať na teba a odvtedy som nútený pýtať sa teba.” Vtedy Zachariáš sňal z hlavy kapucňu, hodil si ju pod nohy a začal po nej dupať, vraviac: ”Človek, ktorý nenechá jednať so sebou takto, sa nemôže stať mníchom.”
V Kelliách bol starec nazývaný Apollo. Ak niekto prišiel, aby spolu urobili nejakú prácu, pustil sa do nej s radosťou a hovoril: ”Dnes idem pracovať s Kristom na spásu svojej duše, lebo to je odmena, ktorú dáva.”
Amma Teodora povedala, že učiteľovi musí byť cudzia túžba po nadvláde, ľudská sláva a pýcha. Nik ho nesmie dokázať obalamutiť lichotením alebo oslepiť darmi, ani dobyť cez žalúdok alebo ho prinútiť hnevom. Musí byť trpezlivý, mierny a tak pokorný, ako je to len možné.
O spoločnom živote
Amma Synklitika povedala: ”Musíme s rozvahou spravovať svoje duše a zotrvávať v spoločenstve, nesledovať svoju vôľu a nehľadať svoj prospech. Sme ako vyhnanci, boli sme odlúčení od vecí tohto sveta a odovzdali sme sa v jednej viere jedinému Otcovi. Nepotrebujeme nič z toho, čo sme zanechali. Mali sme dobré meno a hojnosť jedla, tu máme málo jedla a málo čohokoľvek iného.”
Abba Anton povedal: ”Náš život a naša smrť sú medzi našimi blížnymi. Ak získame brata, získali sme Boha, ak pohoršíme brata, zhrešili sme proti Christovi.”
Jeden brat sa opýtal: ”Našiel som miesto, kde môj pokoj nebude rušený bratmi. Dáš mi odporúčanie bývať tam?” Abba Pimen odvetil: ”Tvoje miesto je tam, kde ty nebudeš škodiť svojim bratom.”
Bol jeden pustovník, ktorý pásol antilopy a takto sa modlil k Bohu: ”Pane, nauč ma niečo viac.” A počul hlas: ”Choď do monastiera a rob všetko, čo ti povedia.” Išiel do monastiera a zostal tam, ale neovládal prácu bratov. Mladí mnísi ho začali učiť, ako má pracovať, a hovorili mu: ”Urob toto, ty blázon”, a ”urob tamto, ty hlupák”. Keď si to všetko vytrpel, modlil sa takto k Bohu: ”Pane, nepoznám prácu ľudí, pošli ma späť k antilopám.” A keď mu Boh dal slobodu, vrátil sa späť pásť antilopy.
Hovorilo sa o abbovi Teodorovi, že hoci bol ustanovený za diakona v skíte, odmietol vykonávať túto službu a utekal pred ňou na mnohé miesta. Vždy ho starci privádzali naspäť do skítu, hovoriac: ”Neopúšťaj svoj diakonát.” Abba Teodor im hovoril: ”Nechajte ma modliť sa k Bohu, aby mi naisto povedal, či mám konať túto službu pri liturgii.” Potom sa modlil k Bohu takto: ”Ak je to tvoja vôľa, zotrvám na tom mieste, ale uisti ma v tom.” Vtedy sa mu zjavil ohnivý stĺp siahajúci od zeme po nebo a hlas mu povedal: ”Ak sa môžeš stať ako tento stĺp, choď a buď diakonom.” Keď to počul, rozhodol sa nikdy neprijať túto službu. Keď prišiel do chrámu, bratia sa pred ním sklonili a vraveli: ”Ak nechceš byť diakonom, aspoň drž čašu.” Ale on odmietol a vravel: ”Ak ma nenecháte osamote, opustím toto miesto.” Tak ho nechali na pokoji.
Začiatočník, ktorý chodí z jedného monastiera do druhého, je ako divé zviera, ktoré skáče z jednej cesty na druhú v strachu pred obojkom.
Abba Ján povedal, že svätí sú ako skupina stromov, ktoré prinášajú rôzne ovocie, ale sú napájané z toho istého zdroja. Spôsoby jedného svätca sa líšia od spôsobov iného, ale je to ten istý Duch, ktorý účinkuje v každom z nich.
Keď anjel odovzdával svätému Pachomiovi pravidlá mníšskeho života, stanovil, že v priebehu dňa majú vykonať dvanásť modlitieb, v čase zapaľovania lampád dvanásť, počas nočných bdení dvanásť a o deviatej hodine tri. Pachomios určil, že pri spoločnom jedle pred každou modlitbou sa zaspieva žalm.
O živote v kélii
Jeden brat v skíte si išiel pýtať poučenie od abbu Mojžiša a starec mu povedal: ”Choď a zotrvaj vo svojej kélii. Tvoja kélia ťa všetko naučí.”
Abba Ján dal túto radu: ”Byť vo väzení znamená sedieť v kélii a stále pamätať na Boha. To je zmysel slov: Bol som vo väzení a Boh ma navštívil.” ( porov. Mt 25, 36)
Jeden brat sa opýtal abbu Pimena: ”Ako sa mám správať vo svojej kélii, na mieste, kde žijem?” On odvetil: ”Správaj sa, ako keby si bol cudzinec, a kdekoľvek budeš, neočakávaj, že tvoje slová budú mať nejaký vplyv. Tak budeš v pokoji.”
Toto miesto bolo nazvané Kellia, pre množstvo kélií rozložených v tejto pustatine. Tí, čo už začali svoje cvičenie v Nitrii a chcú žiť viac utiahnutý život, zbavení vonkajších vecí, prichádzajú odtiaľ sem. Tu je totiž úplná púšť a kélie sú oddelené od seba tak veľkou vzdialenosťou, že nik nedovidí na svojho suseda ani nemôže počuť žiaden hlas. Žijú osamote vo svojich kéliách, je tam úžasné ticho a veľký pokoj. Len v sobotu a nedeľu sa stretávajú v chráme a vidia sa tvárou v tvár ako ľudia, ktorí sa vrátili do neba.
Abba Hilarion prišiel z Palestíny do hôr, aby videl abbu Antona.
O triezvosti
Niektorí starci hovorili: ”Ak uvidíš mladého človeka štverať sa hore k nebu podľa svojej vôle, chyť ho za nohu a zhoď ho dole na zem. Nie je to preňho dobré.”
O abbovi Jánovi Trpaslíkovi sa hovorilo, že jedného dňa povedal svojmu staršiemu bratovi: ”Chcem byť slobodný od všetkých starostí ako anjeli, ktorí nepracujú, ale ustavične chvália Boha.” Opustil svojho brata a odišiel do púšte. O týždeň sa vrátil. Keď zaklopal, jeho brat, prv než otvoril dvere, povedal: ”Kto si?” ”Som Ján.” Brat mu však odvetil: ”Ján sa stal anjelom a už nie je medzi ľuďmi.” Ján ho začal úpenlivo prosiť: ”To som predsa ja.” Ale brat ho nepustil a nechal ho tam zarmúteného až do rána. Potom otvoril dvere a povedal: ”Si človek, preto musíš pracovať, ak chceš jesť!” Vtedy Ján padol pred ním na zem a vravel: ”Odpusť mi!”
Jedného dňa sa zišli obyvatelia skítu, aby diskutovali o Melchizedechovi a zabudli pozvať abbu Kopresa. Neskôr ho zavolali a opýtali sa ho na túto tému. On si trikrát plesol po ústach a povedal: ”Beda ti, Kopres! To, čo ti Boh prikázal robiť, si nechal stranou, a chceš sa učiť niečo, čo sa od teba nechce, aby si vedel.” Keď to bratia počuli, rozpŕchli sa do svojich kélií.
Abba Abrahám rozprával o mužovi zo skítu, ktorý bol pisárom a nejedol chlieb: Jeden brat ho prišiel poprosiť, aby prepísal nejakú knihu. Starec, ktorého duch bol zahĺbený v kontemplácii, písal bez interpunkcie a vynechal nejaké vety. Brat vzal knihu a keď chcel doplniť bodky, všimol si chýbajúce slová. Povedal starcovi: ”Abba, chýbajú nejaké vety.” Starec mu riekol: ”Choď a rob najprv to, čo je napísané, potom sa vráť a ja dopíšem zvyšok.”
Istý brat prišiel k abbovi Teodorovi a začal s ním hovoriť o veciach, ktoré dovtedy vôbec neskúsil. Preto mu starec povedal: ”Ešte si nenašiel loď, ani si na ňu nenaložil náklad, a skôr ako si vyplával, už si dorazil do mesta.
O pokore
Pýtali sa starca: ”Čo je pokora?” On im odvetil: ”Pokora je veľké dielo a je to dielo Boha. Cesta pokory je telesne pracovať, veriť, že si hriešnik, a stať sa poddaným všetkých.” Vtedy jeden brat povedal: ”Čo to znamená byť poddaným všetkých?” Starec odpovedal: ”To znamená nevšímať si hriechy druhých, ale vždy mať pred očami svoje hriechy a bez prestania sa modliť k Bohu.”
Istý starec povedal: ”Vždy, keď ťa budú ovládať myšlienky povýšenectva alebo márnomyseľnosti, spytuj si svedomie, či si zachoval všetky prikázania, či miluješ nepriateľov, či sa považuješ za dlžníka v službe všetkým a najväčšieho hriešnika zo všetkých. Nenavrávaj si veľké veci, ako keby si bol dokonale bezúhonný, lebo takáto myšlienka všetko zničí.”
Keď sa abba Makarios vracal do svojej kélie od močiara, kde zbieral palmové listy, stretol diabla s ostrým kosákom, ktorým ho chcel udrieť, ale nemohol. Vykríkol: ”Veľké násilie mi spôsobuješ, Makarios, lebo keď ťa chcem poraniť, nemôžem. Čokoľvek robíš ty, robím aj ja, ba ešte viac. Ty sa veľa postíš, ale ja som sa ešte nikdy neobčerstvil žiadnou potravou. Ty často zachovávaš nočné bdenia, ale ja nikdy nespím. Len v jednej veci si lepší ako ja a ja si to uvedomujem.” Makarios sa opýtal: ”Čo to je?” On odvetil: ”Jedine pre tvoju pokoru nad tebou nemôžem zvíťaziť.”
Abba Izidor povedal: ”Ak sa postíš pravidelne, nenadúvaj sa v pýche. Ak kvôli tomu o sebe vysoko zmýšľaš, radšej jedz mäso. Je lepšie, keď človek je mäso, ako keď je namyslený a oslavuje sa.”
Abba Ammon raz oslovil abbu Izaiáša: ”Čo si o mne myslíš?” On mu odvetil: ”Si ako anjel, otče”, a po malej chvíli sa ho spýtal: ”A čo si myslíš o mne ty?” On mu odpovedal: ”Si ako satan. Vždy keď mi lichotíš, je to ako krádež.”
Hovorilo sa, že abba Helladios strávil dvadsať rokov v Kelliách bez toho, aby zdvihol svoje oči a pozrel sa na strop chrámu.
Istý egyptský brat prišiel do Sýrie navštíviť abbu Zenóna a vyznal sa starcovi zo svojich pokušení. Plný obdivu Zenón povedal: ”Egypťania skrývajú cnosti, ktoré majú, a sústavne sa obviňujú z omylov, ktoré nespravili, kým Sýrčania a Gréci predstierajú, že majú cnosti, ktoré nemajú, a skrývajú chyby, z ktorých sú vinní.”
Vravelo sa, že v istej dedine žil muž, ktorý sa toľko postil, že ho nazývali Pôstnik. Abba Zenón sa o ňom dopočul a poslal preňho. Ten s radosťou prišiel. Pomodlili sa a sadli si. Starec začal v tichosti pracovať. Keďže sa Pôstnikovi nedarilo rozprúdiť rozhovor, začal sa nudiť. Tak povedal starcovi: ”Modli sa za mňa, otče, lebo chcem odísť.” Starec sa ho opýtal: ”Prečo?” On odvetil: ”Lebo moje srdce je ako v ohni a ja neviem, čo s ním je. Pravdu povediac, keď som bol v dedine a postil som sa až do večera, nič také sa mi neprihodilo.” Starec povedal: ”V dedine si sa kŕmil ušami. Ale odíď preč a odteraz jedz o deviatej hodine, a čokoľvek budeš robiť, rob to potajomky.” Akonáhle začal jednať podľa tejto rady, začalo byť pre neho ťažké vydržať do deviatej hodiny. Tí, čo ho poznali, hovorili: ”Pôstnik je posadnutý diablom.” Preto šiel a rozpovedal to starcovi, ktorý mu riekol: ”Toto je cesta podľa Boha.”
Amma Teodora povedala, že ani askéza, ani bdenia, ani žiaden druh utrpenia nás nemôžu zachrániť, ale dokáže to len skutočná pokora.
Istý pustovník, ktorý bol schopný vyháňať démonov, sa ich pýtal: ”Čo vás núti odchádzať? Je to pôst?” Oni odvetili: ”My nejeme ani nepijeme.” ”Sú to bdenia?” Oni odvetili: ”My nespíme.” ”Je to oddelenie od sveta?” ”My bývame v pustých miestach.” ”Aká sila vás teda vyháňa preč?” Oni ...