Svätý Anton Paduánsky: Životopis a odkaz

Svätý Anton Paduánsky, vlastným menom Fernando Martins de Bulhões, je jednou z najuctievanejších postáv katolíckej cirkvi. Je známy ako patrón pri hľadaní stratených vecí, ale jeho život a dielo sú oveľa bohatšie a inšpiratívnejšie.

Raný život a vstup do rádu

Svätý Anton Paduánsky sa narodil okolo roku 1195 v Lisabone v zbožnej šľachtickej rodine. Jeho krstné meno bolo Ferdinand Buglione. Jeho matka sa volala Mária. Napriek svojmu privilégiu sa v neskoršom živote rozhodol pre chudobu a náboženskú službu, čo poukazuje na jeho hlbokú osobnú premenu a oddanosť viere.

Keď mal desať rokov, dali ho do školy, ktorú otvorili kanonici pri biskupskom chráme v Lisabone, kde pôsobil aj jeho strýc. V pätnástich rokoch začal Ferdinand vážne premýšľať, v ktorom povolaní by najlepšie slúžil Bohu. Na radosť svojich rodičov sa rozhodol vstúpiť do kláštora augustiniánov neďaleko Lisabonu. V pätnástich rokoch vstúpil do Rádu svätého Augustína v opátstve svätého Vincenta blízko Lisabonu. Tento prvotný výber svedčí o jeho ranej inklinácii k náboženskému životu a túžbe po hlbšom duchovnom zapojení.

Tu chcel celým srdcom slúžiť Bohu. No v tomto kláštore nenašiel úplný pokoj, rušili ho časté návštevy príbuzných a priateľov. Rušili ho časté návštevy rodiny. Požiadal predstavených o preloženie do iného kláštora. Jeho žiadosti vyhoveli a po dvoch rokoch odišiel do kláštora Sv. kríža v Coimbre. Tam ho pravdepodobne roku 1219 aj vysvätili za kňaza. Tu našiel túžený svätý pokoj. Usilovne študoval sv. písmo, spisy cirkevných otcov, najmä sv. Augustína. Stal sa znalcom sv. písma, vedel naspamäť celé knihy.

Vstup do františkánskeho rádu a misie

Blízko Coimbre vznikol v tom čase aj františkánsky kláštor, ktorý začal Ferdinand obdivovať, a tak so súhlasom priora prestúpil k františkánom a prijal meno Anton. Neďaleko Coimbry v tom čase vznikol františkánsky kláštor. Ferdinand obdivoval túto rehoľu a zatúžil vstúpiť do nej, a tak sa ešte viac snažiť o dokonalosť. Najprv ho jeho prior nechcel pustiť, ale po čase predsa len súhlasil. Roku 1220 si teda Ferdinand obliekol rúcho sv. Františka a prijal meno Anton. V roku 1220 si obliekol rúcho sv. Františka v malom Františkánskom kláštore sv. Antona pustovníka. Vtedy odložil svoje krstné meno Ferdinand a prijal rehoľné meno Anton.

Zlomovým bodom v jeho živote sa stala udalosť v roku 1220 alebo 1221, keď ho inšpirovala mučenícka smrť piatich františkánskych mníchov v Maroku. Ich obeta ho podnietila k zmene duchovných cieľov smerom k prísnejšiemu a misionársky zameranému životu.

Čoskoro nato ho predstavení poslali na misie do Afriky medzi Saracénov, do Maroka. Čoskoro ho prestavení spolu s jedným bratom poslali do Afriky. Bol vyslaný na misie do Afriky, kde však ochorel a poslali ho domov. Len čo obaja misionári odcestovali do Maroka, Anton dostal silnú horúčku a nemohol apoštolovať. Anton však dostal silnú horúčku, ktorá ho trápila celú zimu. Horúčka ho trápila celú zimu. Keď sa o tom predstavení dozvedeli, prikázali mu vrátiť sa domov. Keď sa predstavení dozvedeli o jeho chorobe, prikázali mu vrátiť sa domov. Anton poslúchol, ale domov, do vlasti nedošiel, lebo búrka zahnala loď k pobrežiu Sicílie.Búrka však zahnala loď na Sicíliu.

Hoci sa jeho misionárske úsilie v Afrike skončilo neúspechom, viedlo ho to k rovnako významnej službe v Európe. Tam sa Anton dopočul, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 všetkých bratov svojho rádu do Assisi. Tam sa dozvedel, že sv. František zvoláva na Turíce r. 1221 schôdzu všetkých bratov do svojho rádu do Assisi. Zaumienil si, že pôjde tam. Zaumienil si, že tam pôjde, aby poznal sv. Františka. Bol medzi nimi asi jediný Portugalec. Po skončení stretnutia sa dostal do rímskej provincie. Zbedačený chorobou, obrátil sa na brata Graciána, predstaveného rímskej provincie a ponúkol sa mu na najnižšie práce v kláštore. Brat Gracián, predstavený, ho poslal do malého kláštora sv. Pavla pri Forli. Ten ho prijal a poslal do malého kláštora sv. Pavla pri meste Forli. Vykonával najťažšie práce, postil sa, rozjímal.

Neskôr sa stretol s ostatnými bratmi františkánmi po tom, čo ich zvolal František z Assisi. Raz však zasiahla Božia prozreteľnosť. Keď biskup svätil nových dominikánskych a františkánskych bratov na kňazov, vyzval ich, aby jeden z nich kázal. Nikto nechcel, všetci sa vyhovárali. Napokon predstavený kláštora rozkázal Antonovi. Ten sa síce tiež vzpieral, ale potom z poslušnosti, nepripravený vystúpil na kazateľnicu. Počas vysviacky augustiniánskych a františkánskych bratov na kňazov bol Anton vyzvaný, aby kázal. Najprv nechcel, no z poslušnosti vystúpil na kazateľnicu. Všetci žasli, keď počuli ohnivé slová múdrosti. Všetci obdivovali jeho múdrosť a slová, čím sa stal významným kazateľom. Vo františkánskom kláštore bol vyhlásený za kňaza a ako novokňaz mal kázeň, spočiatku nesmelo, postupne jeho slová boli mocnejšie a ohnivejšie, plné múdrosti, čo si všimli aj jeho predstavení. Antona potom ustanovili za učiteľa budúcich kňazov vo františkánskom ráde. Anton sa stal veľkým a nevídaným kazateľom. Jeho hlas znel ako zvon. Vľúdna tvár, čistý pohľad na ľudí veľmi pôsobili.

Pre svoju schopnosť vyvracať bludné učenia bol dokonca nazývaný „Kladivom na kacírov“. Svätý František z Assisi ho poveril, aby sa stal prvým učiteľom teológie v františkánskej reholi. Vyučoval v Bologni, Montpellier, Toulouse a Le Puy-en-Velay. Toto poverenie od samotného svätého Františka zdôrazňuje Antonove intelektuálne schopnosti a dôveru, ktorá mu bola preukázaná pri formovaní teologického vzdelania budúcich františkánov.

Bol vymenovaný za kazateľa vo svojej provincii. Deväť rokov účinkoval na kazateľnici a vykonal veľa dobrého pre spásu duší. Mal výbornú pamäť aj talent. Doplnil si teologické vzdelanie. Hovoril plynule po francúzsky aj po taliansky.

Kazateľská činnosť a učiteľstvo

Anton sa stal veľmi známym a vyhľadávaným kazateľom. Niekedy mal až tridsaťtisíc poslucháčov. Istý čas bol profesorom teológie v Padove, kde žil pokorným spôsobom života, dokým sa znova plne nevenoval kazateľskému úradu. V r. 1223 sa stal profesorom teológie v Bologni, neskôr v Toulouse, Montpellier a v Padove. Aj ako profesor zostal pokorným rehoľníkom, nevynechával modlitbu a rozjímanie. Za katedrou však nezostal dlho. Sv. František mu prikázal, aby sa celkom venoval kazateľskému úradu. Na výzvu pápeža Alexandra IV. napísal „Kázne na sviatky svätých“. (1231)

Sv. Anton poznal Písmo sväté, dokázal z neho vždy vhodne citovať. Keď sv. Anton prvýkrát vypočul kázeň sv. Františka z Assisi, bol ňou hlboko nadchnutý. Pápež Gregor IX. bol Antonovou kázňou hlboko nadchnutý. Kázal nielen v kostoloch, ale aj v okolí chrámov. Ľudia prichádzali už v hlbokej noci, len aby získali čo najlepšie miesto.

Dňa 4. októbra 1226 zomrel František z Assisi, na pohreb išiel aj Anton. Cestou sa zastavil v Ríme, kde ho pápež Gregor IX. vyzval, aby kázal prítomným pútnikom.

Sv. Anton Paduánsky bol obľúbencom sv. Františka z Assisi. Sv. František mu prejavoval plnú dôveru a po smrti sv. Františka sa mohol spoľahnúť na brata Eliáša, ktorý po smrti sv. Františka čas získal silné pozície vo františkánskom ráde.

V severnom Taliansku kázal proti katarom, v južnom Francúzsku proti sekte albigéncov, po návrate do Talianska proti úžerníkom a zasadzoval sa za práva chudobných. Na jeho kázne prichádzali tisíce ľudí. Obrátil mnoho bludárov.

Posledné roky a smrť

V pôstnom čase často kázal v Padove, pričom pre pokročilú vodnatieľku veľmi trpel. Roku 1227 na generálnej kapitule ho vymenovali za provinciála územia celého severného Talianska. R. 1230 úrad zložil a vrátil sa do Padovy. V roku 1230 sa jeho zdravotný stav neustále zhoršoval. Plne sa nezotavil z ochorenia, ktoré ho postihlo v severnej Afrike. V roku 1231, vo veku 36 rokov, cítil, že jeho sily sú už značne vyčerpané. Rozhodol sa preto vrátiť do Padovy, kde si pripravil svoje posledné pôstne kázne. Urobil všetko potrebné, aby sa mohol pripraviť na odchod do večnosti.

13. júna 1231 neočakávane zamdlel pri chudobnom obede s bratmi. Preniesli ho do kláštora Arcella, kde žili sestry sv. Kláry. Cítil, že sa blíži jeho posledná hodina. Vyspovedal sa a prijal sviatosť pomazania chorých. V kláštore sa vyspovedal, prijal sviatosť pomazania chorých, zaspieval svoju obľúbenú mariánsku pieseň, ktorú sám zložil (Ó, preslávna pani), pozrel do neba a povedal: „Vidím svojho Pána“. Potom zaspieval pieseň O, gloriosa Domina (Ó, preslávna Pani), ktorú sám zložil. Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby ako tridsaťšesťročný zomrel. Zomrel 36 ročný 13. júna 1231.

Pochovali ho 17. júna v chráme Panny Márie v Padove. V deň smrti zoslabol, prijal sviatosti a plný radosti s pohľadom na nebo povedal: „Vidím svojho Pána“. Pomodlil sa kajúce žalmy a počas tejto modlitby zomrel.

Svätorečenie a odkaz

Necelý rok po smrti ho pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Vďaka početným zázrakom, ktoré sa začali diať pri jeho hrobe ho necelý rok po smrti, 30. mája 1232, pápež Gregor IX. vyhlásil za svätého. Rýchla kanonizácia odráža rozsiahle uznanie jeho svätosti a početné zázraky pripisované jeho príhovoru krátko po jeho smrti. Z Padovy sa úcta sv. Antona rýchlo šírila do celého sveta. Úcta k nemu sa veľmi rozšírila, je len málo kostolov, kde sa nenachádza jeho socha.

V roku 1946 ho pápež Pius XII. vyhlásil za učiteľa Cirkvi. Pápež Pius XII. 16. januára 1946 potvrdil úctu „evanjelického učiteľa“ (Doctor evangelicus) a rozšíril ju na celú Cirkev. Jeho neskoršie uznanie za učiteľa Cirkvi potvrdzuje jeho hlboký teologický prínos.

Je známy ako patrón stratených vecí, ale aj chudobných, cestujúcich a rôznych iných potrieb. Jeho rozsiahle patrónstvo v rôznych oblastiach života poukazuje na hlbokú dôveru a náklonnosť, ktorú k nemu ľudia prechovávajú, a na ich vieru v jeho mocný príhovor. Spojenie so stratenými vecami pramení z konkrétnej udalosti, keď sa stratila kniha žalmov, ktorú používal.

V umení je často zobrazovaný s ľaliou (symbol čistoty) a/alebo s Dieťaťom Ježišom (odraz videnia, ktoré mal). Sv. Anton sa vyobrazuje s ľaliou a s malým Ježiškom na rukách. Podľa legendy, v Padove, hostiteľ uvidel sv. Antona s Ježiškom na rukách. V dieťati spoznal Ježiša Krista. Sv. Anton je patrónom stratených vecí, z ľalií sa získava aj tzv. „Olej sv. Antona“, extrakt z lisovania požehnaných kvetov. Sviatok sv. Antona alebo jednoducho pre jeho sochu je 13. júna. Ľalie sa môžu nosiť aj kedykoľvek. Sv. Anton sa zobrazuje aj s knihou, práve preto, že bol vyhlásený učiteľom Cirkvi.

V Padove začali stavať chrám zasvätený sv. Antonovi Paduánskemu a do tohto chrámu uložili svätcove ostatky.

Pomoc: patrón chudobných, sociálnych pracovníkov, manželov, žien, detí, pekárov, baníkov, cestovateľov, pastierov svíň; pri hľadaní stratených veci, pred morom, horúčkou; pred mocou diabla;

Svätý Anton Paduánsky má sviatok 13. júna. Všetkým nositeľom krásneho mena prajem všetko najlepšie. Nech im patrón, sv. Anton, pomáha v každej životnej situácii, aby s jeho pomocou kráčali po ceste spásy. Využívam túto príležitosť aby som aj nášmu rodákovi Prof. Mgr. Antonovi Tyrolovi, generálnemu vikárovi Spišskej diecézy poprial veľa Božích milostí, pomoc Ducha Svätého a ochranu Panny Márie, v ťažkej, zodpovednej práci.

Dôležité dátumy zo života svätého Antona Paduánskeho

Modlitba k svätému Antonovi Paduánskemu

Ó Bože, dopraj nám milosť, aby sme sv. Antona Paduánskeho, Tvojho sluhu a vyznávača dokázali dokonale nasledovať a na jeho orodovanie sa stali účastnými večných radostí. Skrze Ježiša Krista, Pána nášho. Amen.

tags: #svaty #antonin #z #padovy