Svätý Augustín: Filozofia Krásy a Hľadanie Boha

Stredoveká európska náboženská literatúra mala služobný, výchovný a vzdelávací charakter. Apelovala na kresťanské cnosti, hlavnou postavou bol svätec a základným žánrom legenda a piesne, kázne a životopisy. Legendu charakterizujeme ako prozaický alebo veršovaný životopis osôb považovaných za svätých, ktorá spravidla obsahuje aj cez ňu vykonaný zázrak.

Na kresťanskom západe sa v kontexte s pokračujúcou inštitucionalizáciou cirkvi rozvíja od 5. storočia cyklus legiend o svätých pápežoch, biskupoch a opátoch s príkladným pôsobením v rámci kresťanskej obce (sv. Lev, sv. Ambróz, sv. Augustín, opát sv. Benedikt). Tieto latinsky písané legendy sa vyznačujú bohatým jazykom a nadväznosťou na tradície antického písomníctva. Najznámejšia z tejto doby je Legenda o sv. Martinovi, pôvodne rímskom vojakovi a neskôr biskupovi v Tours, o jednom z prvých nemučeníckych svätcov európskeho západu.

Vývoj legendy v období vrcholného stredoveku (11. - 13. storočie) v značnej miere reflektoval civilizačno-kultúrne zmeny. Legendy tak odrážajú reformy mníšskeho života (sv. Bernard z Clairvaux, sv. Norbert), zrod nových, takzvaných žobravých rádov (minoriti, dominikáni) a pôsobenie ich predstaviteľov v mestskom prostredí (sv. František z Assisi, sv. Dominik), potrebu hlbšej religiozity a aj rozmach rytierstva, ktoré svoje hodnoty premietalo taktiež do obrazu svätca, zatracujúceho asketické črty dokonalého mnícha približujúce ho sa vzhľadom a chovaním rytierskemu ideálu.

Asi najviac za zmienku však stojí Aurelius Augustinus, ktorého poznáme ako svätého Augustína (354 - 430). Narodil sa v meste Tagaste v Africkej Numídií, kde aj neskôr pôsobil ako učiteľ. Vo svojom povolaní ďalej pokračoval v Miláne, kde dostal miesto učiteľa rétoriky. Žil hýrivým životom, bol pohan ako jeho otec, no jeho matka (svätá Monika) bola horlivou kresťankou, ktorá sa každý deň modlila za jeho obrátenie. Ako 33-ročný mal Aurelius zjavenie, prijal krst a zaviazal sa k aktívnemu a asketickému životu. O niečo neskôr ho biskup v Hippo Regius požiadal o vstup medzi klérus a o kňazské svätenie. O štyri roky neskôr bol vysvätený za pomocného biskupa a stal sa jeho následníkom. Jeho duchovná činnosť tak získala nový smer.

Ale prečo sa svätému Augustínovi venuje až toľko pozornosti? Svätý Augustín napísal stovky diel, avšak všetci jeho znalci a obdivovatelia kladú do pozornosti Augustínovej tvorby práve jeho spisy Vyznania.

Český historik dejín filozofie Josef Kratochvil uvádza: „Augustínových spisov je obrovské množstvo. Najvýznamnejší z nich sú Vyznania, najúprimnejšia a najkrajšia autobiografia, aká kedy bola napísaná. Zmietanie veľkej duše v pazúroch hriechu, hľadanie Boha pohanským mysliteľom, jeho obrátenie a konečné spočinutie v Bohu je tu opísané s takou dramatickou živosťou, že márne by sme hľadali čosi podobné vo svetovej literatúre.“ Taktiež podobný názor má aj český historik latinskej literatúry Ferdinand Stiebitz: „V tomto spise sa zhovára vášnivý hľadač pravdy s Bohom, vyznáva sa mu z poblúdení a hriechov svojej búrlivej mladosti a oslavuje svetlo večnej pravdy, ktoré mu zjavil Boh v kresťanskej viere. Je to dielo, ktorému nenájdeme nič rovnocenného v rímskej literatúre, vnútorne pravdivé, ľudské a úchvatné... Ako slovesný umelec je Augustín pozoruhodný zjav. Prekvapuje psychologickou hĺbkou a zvnútornením ducha...“

Vyznania svätého Augustína vznikli koncom 4. storočia a od tej doby sa čítajú, študujú a prekladajú ako geniálne dielo literárne, filozofické, náboženské. Spisy tvorí 13 kníh a každá kniha je ešte rozčlenená na kapitoly. Sám Augustín o svojich vyznaniach napísal:

Trinástoro kníh mojich Vyznaní chváli spravodlivého a dobrého Boha. Chváli ho zobrazením môjho života, zlého i dobrého. K Bohu dvíhajú ľudský rozum i cit. Tak aspoň na mňa pôsobili, keď som ich písal a čítal. Čo si iní o nich pomyslia, to už nie je v mojej moci. Viem však, že mnohým bratom sa veľmi páčili aj páčia.

Prvých desať kníh rozpráva o mojom živote. Tri posledné o Svätom písme, a to odtiaľ, ako je napísané: „Na počiatku stvoril Boh nebo i zem“, až po odpočinok sobotný.

V prvých desiatich knihách Augustín hovorí o svojom živote. Priznáva sa k nerestiam svojho detstva a chlapčenstva, ďakuje za dobrodenia, ktoré v tom veku dostal od Boha. Oplakáva šestnásty rok svojho života, že duchovný život zatlačil takmer do úzadia. Rozpráva o svojom štúdiu v Kartágu, o divadle, filozofii a manichejcoch. Spomína deväť rokov svojho života, a to od devätnásteho až po dvadsiaty ôsmy rok, rozpráva o rečníctve, astrológii a filozofii.

V dvadsiatom deviatom roku života učí rečníctvo v Kartágu, vzďaľuje sa od manichejcov a kázne sv. Ambróza v Miláne pôsobia na neho tak, že si o katolíckej viere začína utvárať iný názor, snaží sa predstaviť si duchovnú skutočnosť. V tridsiatom roku života ešte stále bojuje o posledné rozhodnutie, kedy rozum mu jasne hovorí, že by sa mal celý oddať kresťanstvu, ale jeho zmysly ho ešte nepustia. Hľadá pôvod zla a poznanie Boha. Kladie si otázky, čo je zlo a odkiaľ je zlo, hovorí tomu metafyzické nič, akési popretie dobra, nedostatok dobra, zákaz dobru, aby prišlo do činnosti. Po ťažkých vnútorných bojoch, napomenutý Božím hlasom a čítaním Listu sv. Pavla Rimanom, obracia sa k Bohu úplne. Po obrátení sa dávajú v Miláne pokrstiť aj jeho synovia Adeodatus a Alipius a spolu sa vracajú do Afriky. Nasleduje smrť jeho matky - Moniky. Po týchto udalostiach Augustín opisuje svoj duševný stav, spomína, po akých stupňoch sa dostal k Bohu a hovorí, že pravá blaženosť nie je nikde inde, iba v Bohu.

V posledných troch knihách sa venuje Svätému písmu, pristupuje k jeho výkladu a rozoberá chápanie stvorenia a času. Píše o pravde, o ľudskej pravde, ktorá je len na toľko pravdivá, nakoľko nájde svoje odôvodnenie v Božej pravde. Hľadá spôsob, ako vykladať Sväté písmo, rozoberá prvé dve vety z Knihy Genezis a svoj výklad o stvorení duchovného neba (anjelov), hmotného neba a zeme z prahmoty porovnáva s inými výkladmi. Hľadá príčinu a zmysel stvorenia, alegoricko-symbolicky vykladá Knihu Genezis a mysticky završuje Vyznania. Podľa neho Písmo treba vysvetľovať obrazne.

Pri čítaní spisov Vyznania je viditeľné, akým vysokým bol filozofom. Je najvýznamnejším predstaviteľom patristiky a veľkým odporcom manicheizmu, donatizmu a pelagionizmu. Snažil sa spojiť vieru v absolútnosť bytia Boha so sebapoznávaním a vnútornou evidenciou. Predpovedal novoveký zmysel pre dynamiku osobnosti a ľudských dejín. Boh je najvyšším princípom a jadrom sveta, je absolútnom, najvyššou pravdou a najvyšším dobrom. Svet stvorila Božia tvorivá podstata z ničoho a všetko konečné a jednotlivé je odvodené od nej. Božia myseľ obsahuje v sebe podstatné tvary (vzory, idey) všetkých vecí, ktoré sa podľa týchto vzorov vo svete vytvárajú. Z toho vyplýva, že poznať svet je možné len poznávaním absolútnej pravdy, ku ktorej vedie cesta poznávaním seba samého, svojej vlastnej duše. Zlo podľa neho nemá vlastnú existenciu, je iba nedostatkom, chýbaním dobra. Všetko, čo Boh stvoril, je dobré...

Ak by som komplexne mala zhodnotiť tvorbu a pôsobenie svätého Augustína, tak sa prikloním k názoru Jána Kováča, ktorý vo svojom doslove k prekladu diela Vyznania do slovenčiny napísal: „Nie je to krása reči a literárneho slohu, ktorú u neho obdivujeme. Augustín nie je veľký pre svoj literárny sloh, ale pre svoje duchovné hodnoty: krásu ducha, krásu vnútornú, hlbokosť myšlienok, až nadľudskú pokoru a nevýslovnú lásku k Bohu, ktorá sa valí v mohutných prúdoch z preplneného Augustínovho srdca na zem a zavlažuje ju svojím hojným požehnaním.“

Životné míľniky a historický kontext

Aurelius Augustinus sa narodil v roku 354 v severnej Afrike, už vtedy dávno latinizovanej, kresťanskej a rímskej „starokolónie“. Bolo to konkrétne v provincii s názvom Numidia. Takže jeho pôvod nemožno jednoznačne označovať ako semitský alebo latinský. Doba, v ktorej žil, bola presýtená mnohými rozbrojmi ako boj antiky proti kresťanstvu, boj za vzostup rímskej cirkvi alebo blížiaci sa pád rímskej ríše. Jeho matka, neskôr sv. Monika, bola hlboko veriaca, citovo založená kresťanka a naproti tomu jeho otec Patricius bol úradníkom rímskej správy, ktorý uspôsoboval svoju vieru podľa toho, či sa na najvyšších miestach vlády nachádzali kresťania alebo pohania.

Sám Augustinus až do svojho zázračného obrátenia sa na pravú vieru v roku 386 žil takmer pohanským, výstredným životom. Zomrel v roku 430 ako biskup afrického mesta Hippon, keď mesto práve v tom čase obkľúčili Vandali. Počas Augustínovho pôsobenia Západorímska ríša spela už k úplnému rozkladu, čoho verným svedectvom je aj jeho učenie.

Svätý Augustín na obraze od Philippe de Champaigne

Štát, podľa Augustína, už stratil tie svoje morálne hodnoty, ktoré mu pripisovali klasické antické nazeranie, veď blaženosť možno dosiahnuť iba v božom štáte ( jeho veľké dielo má názov: O božom štáte - De civitate Dei). Koncepciu svetových dejín, ktoré chápal fatalisticky, ako výsledok božieho predurčenia. Proti „pozemskému štátu“, „hriešnemu“ štátu stavia „štát boží“, svetovú vládu cirkvi. Jasný politický význam tejto myšlienky je v tom, že kresťanská cirkev nemôže zviazať a ani nezviaže svoj osud s upadajúcou Rímskou ríšou.

Podľa Augustina spoločnosť vznikla na základe dohody jednotlivcov. Predpokladom individuálnej existencie už nie je pospolitosť, ako to hlásali antické koncepcie. Augustin sa ešte nezaujíma o vzťah medzi dušou a vonkajším svetom, chce sa dostať k Bohu. A keďže sa nazdával, že rozum môže hrať istú úlohu na ceste k Bohu, začal sa zaoberať filozofiou, ktorá je uňho totožná s teológiou.

Filozofické východiská a teologické princípy

Aurelius Augustinus bol najslávnejší cirkevný otec, najvýznamnejší predstaviteľ patristiky a jednoznačne sa opieral o Platóna. Celý jeho svetonázor má výrazný fideistický charakter, riadi sa zásadou: „ Bez viery niet poznania, niet pravdy.“ Jeho názory sú jedným z prameňov scholastiky.

Na začiatku Augustinus hovorí, že jediným východiskom, ako žiť dobrý a blažený život, je viera v jediného Boha a zbožnosť: „ Cesta k dobrému a blaženému životu je jedine výlučne v pravom náboženstve, ktorým sa uctieva a najčistejšou zbožnosťou uznáva za počiatok celej prírody jediný Boh,...“ (O pravom náboženstve, I. 1. str. 111) Na príklade Sokrata vyjadruje myšlienku, že „hocijaké dielo prírody, ktoré vzniká riadením božej prozreteľnosti, je oveľa lepšie ako ktorékoľvek ľudské alebo umelecké dielo“ (O pravom náboženstve, II. 2. str. 111).

Ďalej hovorí o duši, a to v tom zmysle, že len rozumnej a duchovnej duši je dovolené nazerať Bohu, jeho večnosti, byť ňou očarená a zaslúžiť si večný život. Ale hovorí aj, že: „ ...keď sa zraní láskou a bolesťou pozemských a pominuteľných vecí a oddá sa obvyklému spôsobu života i telesným zmyslom, rozptyľuje sa v márnych obrazoch,...“ (O pravom náboženstve, III. 3. , str.

Augustinus tvrdí, že hlavnou vecou pri skúmaní náboženstva sú dejiny a pôsobenie božej prozreteľnosti v čase na spásu ľudského pokolenia a jej vplyv na nápravu a prevýchovu ľudstva. Hovorí, že každá vec, či podstata, bytnosť alebo prirodzenosť má tri znaky a to: je určitou jednotou, líši sa od ostatných vecí zvláštnymi vlastnosťami a neprekračuje poriadok vecí. Spomína aj Svätú Trojicu a tvrdí že: „...celé stvorenie i ktorúkoľvek jeho časť stvoril Otec skrze Syna pôsobením Ducha svätého.“ (O pravom náboženstve, 13., str. 117).

Autor tu vyjadruje aj nádej, že ak budú tento spis čítať zbožní ľudia, bude účinný nielen proti jednému, ale aj proti všetkým nesprávnym a falošnym názorom. „ Je namierený predovšetkým proti tým, čo si myslia, že jestvujú dve rozličné prirodzenosti alebo podstaty principiálne protikladné.“ (O pravom náboženstve, IX. 16., str.

Keďže je v Augustínových očiach Boh všetka krása, dobro a skutočnosť, myslí si, že smrť nie je daná Bohom, pretože všetko, čo je, urobila najvyššia bytosť a nazýva sa to bytím. Smrť však núti to, čo zomiera, nebyť. A keďže Boh stvoril bytie, nebytie, čiže z Augustínovho pohľadu smrť, nemôže byť od Boha. „ Telo teda viac podlieha smrti a je bližšie k ničote, preto život, ktorý sa teší z plodov tela a zanedbáva Boha, smeruje k ničote a to je ničomnosť.“ ( O pravom náboženstve, 22., str.

Podľa autora je hriech zlo, iba ak je dobrovoľný. „ Ale hriech je také zlo, o ktorom možno hovoriť, iba ak je dobrovoľný.“ ( O pravom náboženstve, XIV. 27., str. 121) Keby niekoho hriech zachvátil proti jeho vôli ako horúčka, trest za hriech, ktorý po ňom nasleduje a nazýva sa odsúdenie, právom by sa pokladal za nespravodlivý. Augustinus dochádza k záveru, že „...teda hreší sa dobrovoľne.“ ( O pravom náboženstve, XIV.27, str.

Podľa Augustina je všetko dobro alebo Boh, alebo z Boha. Teda i najnižšia bytosť je od Boha. A nielen bytosť, ale aj tvar. „ Teda to, z čoho Boh všetko stvoril, nemá nijakú podobu ani tvar.

Svätý Augustín na inom obraze

Autor vyjadruje aj myšlienky, že všetci sa podľa svojho poslania zaraďujeme do krásy vesmíru, takže aj to, čoho sa hrozíme, keď to posudzujeme izolovane, veľmi sa nám páči pri celkovom pohľade. „ Veď ani pri posudzovaní nejakej budovy si nesmieme všímať iba jeden roh, ani na peknom človeku napríklad iba jeho vlasy, ani na dobrom prednášateľovi iba jeho gestikuláciu, ani na pohybe mesiaca iba jeho dráhu za prvé tri dni.“ ( O pravom náboženstve, XL. 76, str. 143) Tvrdí aj, že vonkajší človek sa kazí alebo zdokonaľovaním vnútorného, alebo svojím vlastným úpadkom a že duša, nech je kdekoľvek, je lepšia ako telo, je pekne usporiadaná a že z jej trestu vzniká iná krása.

Nikto nemôže dokonale milovať, k čomu sme podľa neho určení, ak nemá v nenávisti to, od čoho sme odvolávaní: „...odvolávaní sme do záľuby, takej akú sme si zaslúžili hriechom. Preto musíme nenávidieť to, od čoho sa chceme oslobodiť.“ ( O pravom náboženstve, XLVI. 88., str.

Ďalej sa zaoberá pravdou ako takou a hovorí, že sa natoľko utápame v márnivostiach a mrzkostiach, že na otázku, čo je lepšie, či pravda alebo klamstvo, síce odpovieme, že pravda, ale viac sa oddávame zábave a hrám než „...príkazom samej Pravdy.“ ( O pravom náboženstve, XLIX. 95., str. 151).

Hovorí o ľuďoch, ktorí sa oddávajú nerestiam a ktorých život pozostáva len z pozerania, hádok a jedenia, pitia a rozkoší a z povaľačstva. „ V duchu sa ničím iným nezaoberajú, iba vidinami, ktoré vznikajú z takého života. Dajú sa nimi klamať a pridržiavajú sa ich, aj keď sa usilujú odolať zvodom tela, pretože nesprávne využívajú zverený talent,...“ ( O pravom náboženstve, LIV. 106., str. 155).

Kto však podľa Augustina používa päť telesných zmyslov na to, aby veril skutkom božím a živil lásku k Bohu, ten vojde do radosti svojho Pána. Na záver sa autor vyznáva zo svojej lásky k Bohu a vyslovuje nádej, nech nás náboženstvo spája s jediným Bohom, ktorý nás stvoril na svoj obraz, stvárňujúci nás do jednoty.

Vo svojom diele O pravom náboženstve sa Augustinus Aurelius vyznáva zo svojej lásky k Bohu, považuje Boha za najvyšší princíp, zdroj sveta, za najvyššiu skutočnosť, najvyššiu pravdu, dobro a najvyššiu krásu. Považujem ho za veľkú osobnosť, pretože je veľmi obdivuhodné, ako sa vedel zriecť zhýralého až pohanského života a obrátiť sa k Bohu a venovať mu všetku svoju lásku.

Chronologický prehľad života a diela sv. Augustína

Sv. Augustín bol v stredoveku vodcom myšlienkového sveta, a to pred sv. Tomášom vodcom jediným. Aj po stredoveku, až po naše časy, je autoritou, ku ktorej sa viac-menej ustavične vracia duchovné úsilie, aby sa ňou dalo usmerňovať a oplodňovať. Osobnosť sv. Augustína má niečo neodolateľne a nevysloviteľne príťažlivého, jedinečne sympatického, čo sa cez storočia o nič nezmenšilo. Duchovný borca heroických rozmerov, otvorený zápasník s duševnými prúdmi, hľadajúci ustavične pravdu, no pritom úplne reálny, zemi blízky človek, - taká postava imponovala po všetky časy každému.

Pochybnosť, či možno vôbec nájsť pravdu, stupňovala sa uňho neraz až skoro do zúfalstva, no milosť Božia ho posilňovala, že nesmie stratiť dôveru a rovnováhu. Práve tým úporným hľadaním pravdy, hrdinským zápasom s ľudskou krehkosťou a chybami, citlivou bázňou pred hriechmi a konečným uspokojením v milosti Božej poskytuje sv. Augustín nevyčerpateľné bohatstvo duševných hodnôt. Prekonal a prežil všetko, čo v ľudskom osude možno zažiť. Dosiahol najvyššie vrcholce ľudských možností, ale aj sostúpil tak hlboko, ako len krehký človek môže upadnúť. Prežil všetku biedu a úbohosť človeka, ale aj celú geniálnosť a tvorivosť. Dokonalé poznanie ľudskej osudovosti, ťažké borenie sa za pravdou urobilo sv. Augustína až františkánsky pokorným. Pochopil každého, aj bludára, a nikoho ľahkomyseľne neodsúdil. Aj o donatistoch, svojich zarytých nepriateľoch, vyslovil sa naozaj po augustínsky: „Nech vás odsudzujú a zatracujú tí, čo nikdy neskúsili, ako ťažko je hľadať pravdu.“

Sv. Augustín je jeden z najkresťanskejších a najzbožnejších ľudí, akých človečenstvo doteraz poznalo. Jeho celý život krútil sa okolo Boha. Hľadal Ho, túžil po Ňom skôr, než by si to bol uvedomil. A keď Ho po svojom obrátení našiel, bol mu Boh bližší a prirodzenejší ako hocičo iné na svete.

Sv. Augustín je stelesnením katolíckej myšlienky, katolíckej syntézy. Stáva sa tým nielen všestrannosťou svojho ducha...

tags: #svaty #augustin #a #krasa