Život svätého Bartolomeja: Apoštol, mučeník a patrón

SVÄTÝ BARTOLOMEJ, ktorého sviatok pripadá na 24. augusta, patril medzi 12 apoštolov Ježiša Krista. Bol priateľom Filipa, ktorý mu nadšene rozprával o učiteľovi z Nazareta, ktorého práve stretol, lebo bol presvedčený, že je to Mesiáš. Podľa tradície pôsobil na Strednom východe až po Indiu. Zomrel okolo roku 51 na území súčasného Arménska mučeníckou smrťou.

Bartolomej je novozákonné meno hebrejského pôvodu a v preklade znamená "Talmajov syn". Mužov s týmto menom stretávame u nás iba výnimočne a oslovujeme ich Barto, Berco. Bartolomejovia majú meniny 24. augusta. Sú to muži, ktorí všetko prekonajú. Vyjadrujú sa veľmi otvorene. Sú niekedy vzťahovační a majú výraznú sebadôverou. Ako školopovinní sú často neposední a nesústredení, rodičia majú čo robiť, aby na nich dohliadli a usmernili ich. Bartolomejov vábia dobrodružné cesty, preto vyhľadávajú prácu napríklad v exotických krajinách. Majú aj umelecké sklony. Ich citový život je rýchly a búrlivý. Potrebujú určitý čas, kým dozrejú. Životaschopnosť Bartolomejov je dobrá, horšie je to s pravidelným a racionálnym stravovaním. Ovplyvňuje ich planéta Slnko. Šťastné farby Bartolomeja sú žltá a medená. Ochranné rastliny nechtík a rumanček, ochranné kamene granát a jantár.

Rovnaké pomenovanie - SVÄTÝ BARTOLOMEJ (franc. Saint-Barthélémy) nesie aj ostrov v Karibskom mori, ktorý patrí do súostrovia Malé Antily. S týmto menom sa spája aj historická udalosť - BARTOLOMEJSKÁ NOC, alebo aj Parížska krvavá svadba - vyvražďovanie hugenotov v Paríži na príkaz kráľa Karola IX. pri príležitosti svadby sestry kráľa. Pritom sobáš mal byť výrazom zmierenia hugenotov a katolíkov. BARTOLOMEJSKÁ NOC nastala v noci z 23. na 24. augusta 1572, teda na deň sv. BARTOLOMEJA. Len za noc prišlo o život 3000 ľudí, v dôsledku následných nepokojov v krajine zomrelo 5000 až 10.000 osôb.

Hudobný skladateľ a dirigent BARTOLOMEJ URBANEC (1918-1983) patrí medzi skôr zriedkavých zástupcov tohto mena na Slovensku.

Český folkový pesničkár, textár a básnik Jaromír Nohavica má pieseň Ondřej a BARTOLOMEJ, to jsou dva zvony, ...

APOŠTOL BARTOLOMEJ je tradične stotožňovaný s Natanaelom, rodákom z Kány Galilejskej (porov. Jn 21, 2). Jeho aramejské meno „Bar-Tolmai“ znamená „syn Tolmaiov“ a môže naznačovať roľnícky pôvod, hoci niektoré zdroje pripúšťajú aj šľachtický pôvod jeho otca. Narodil sa pravdepodobne v Káne Galilejskej na začiatku 1. storočia.

Bol priateľom Filipa, ktorý mu nadšene rozprával o učiteľovi z Nazareta, ktorého práve stretol, lebo bol presvedčený, že je to Mesiáš. Natanaelova odpoveď však bola ako studená sprcha na tieto nádeje: „Môže byť z Nazareta niečo dobré?!“ (Jn 1, 46). Je fascinujúce vidieť v prvej kapitole Jánovho evanjelia, ako prví Ježišovi učeníci celkom prirodzene hovoria o Majstrovi svojim priateľom a príbuzným.

Sú dojatí radosťou, ktorú prežívajú, a veľkým pocitom novosti: našli poklad a chcú sa oň podeliť so svojimi najbližšími. Možno nevedia, ako slovami opísať, čo ich na Ježišovi tak priťahuje, a tak sa uchýlia k veľmi priamemu pozvaniu: „Poď a uvidíš“ (Jn 1, 46). Nie Filip priamo zmení Natanaelov život, ale stretnutie s Pánom tvárou v tvár. „Viera sa rodí z príťažlivosti, človek sa nestáva kresťanom preto, že ho niekto núti, nie, ale preto, že sa ho dotkne láska“[1].

Dialóg medzi Filipom a Natanaelom ukazuje veľké priateľstvo plné dôvery. Každý z nich sa so svojím priateľom delí o to, čo má na srdci, ukazuje sa taký, aký je, a vyjadruje svoje názory s jednoduchosťou. Tak to robí aj Natanael, ktorý spočiatku vyjadruje svoju skepsu, že by prorok, nieto ešte Mesiáš, mohol pochádzať z miesta, ako je Nazaret. Jeho dôvera vo Filipa je však silnejšia ako jeho pochybnosti, a tak sa rozhodne prijať pozvanie na stretnutie s Pánom.

„Naše poznanie Ježiša potrebuje predovšetkým živú skúsenosť: svedectvo iných je určite dôležité, pretože celý náš kresťanský život sa zvyčajne začína ohlasovaním, ktoré k nám prichádza prostredníctvom jedného alebo viacerých svedkov. Potom sa však my sami musíme osobne zapojiť do dôverného a hlbokého vzťahu s Ježišom“[2].

NATANAEL je veľmi prekvapený, akonáhle mu Pán, keď ho uvidí prichádzať, povie: „Toto je pravý Izraelita, v ktorom niet lesti“ (Jn 1, 47). Na túto pochvalu odpovedá trochu zmätene: „Odkiaľ ma poznáš?“ (Jn 1, 48). Ježišova odpoveď je na prvý pohľad zvláštna: „Videl som ťa prv, ako ťa Filip zavolal, keď si bol pod figovníkom“ (Jn 1, 48). Táto veta je pre nás záhadou, ale Natanael zrejme veľmi dobre vedel, na čo Pán naráža: na niečo, čo malo hlboký a dôležitý vplyv na jeho život.

Preto „sa ho tieto Ježišove slová dotkli v srdci, cítil sa pochopený a dospel k záveru: tento človek vie o mne všetko, pozná a vie cestu života, tomuto človeku môžem naozaj dôverovať. A tak odpovedá jasným a krásnym vyznaním viery: Rabbi, ty si Boží Syn, ty si kráľ Izraela (Jn 1, 49). Toto je prvý a dôležitý krok na ceste priľnutia k Ježišovi“[3].

V Ježišovej chvále Natanaela objavujeme radosť, ktorú v Kristovom srdci prebúdza jednoduchý a úprimný človek. Určitým spôsobom to môžeme oceniť aj my: že sa nám človek predstavuje taký, aký je, bez masiek a skrytých motívov. Jednoduchosť a úprimnosť sú dve úzko prepojené cnosti, ktoré nám pomáhajú byť súdržnými a autentickými: ľuďmi, ktorí sa ukazujú takí, akí sú v slovách a skutkoch, s jasnosťou a pravdou.

„Rozjímajte, deti,“ napísal svätý Josemaría, „nad týmito jasnými a nádhernými slovami svätého Pavla: naša chvála, svedectvo nášho svedomia, že sme žili na svete a zvlášť u vás v Božej jednoduchosti a úprimnosti; nie v telesnej múdrosti, ale v Božej milosti (2 Kor 1, 12). Toto je sláva Diela a toto sa musí každý z nás snažiť žiť v akejkoľvek situácii a okolnostiach, v ktorých sa nachádza. Jednoduchosť a úprimná prirodzenosť nášho ducha bude dobre žiariť vo svete, pred ľuďmi, ak sa budete snažiť byť synovsky jednoduchí a úprimní vo svojom vzťahu s Bohom, ak sa budete neustále usilovať, aby vaše myšlienky, vaše slová a vaše skutky boli v súlade s Pravdou“[4].

KORENE jednoduchosti, ktorou sa vyznačoval život svätého Bartolomeja, sa nachádzajú v pokore, cnosti, ktorá nám umožňuje rozpoznať v Božej prítomnosti, kto skutočne sme a aká je situácia našej duše. Toto sebapoznanie nás vedie k tomu, aby sme sa plne odovzdali do Pánových rúk, dôverovali viac jemu než sebe a z celého srdca prijali Božie plány pre náš život. Aby sme mohli žiť túto pokoru a s ňou spojenú veľkú jednoduchosť a vnútornú nekomplikovanosť, musíme byť v duchovnom živote ako deti, ako radil svätý Josemaría: „Staňte sa deťmi pred Bohom. Len tak budeme vedieť byť veľmi zrelými ľuďmi na zemi, pretože cez našu jednoduchosť bude pôsobiť Božia ruka so svojou silou a bezpečnosťou. Deti pred Bohom, s úplnou dôverou, ako malé dieťa dôveruje svojej matke; nerobí si starosti o zajtrajšok ani o nič iné: jeho matka nad ním bdie. Boh bdie nad nami, ak sme jednoduchí“[5].

Jedným z aspektov, ktoré charakterizujú dieťa, je, že nemá problém uznať svoju slabosť. Tvárou v tvár niečomu, čo mu ublížilo alebo v ňom vyvolalo strach, neváha ísť okamžite za rodičmi. Preto nás svätý Josemaría povzbudzoval, aby sme tento postoj napodobňovali v našom duchovnom živote. „Si skleslý? Prečo? Pre svoju úbohosť? Pre svoje často opakované porážky? Pre ten veľký, ohromný pád, ktorý si nečakal? Buď jednoduchý. Otvor svoje srdce. Pozri, ešte nie je nič stratené. Znovu môžeš napredovať, s väčšou láskou, so širším srdcom, s väčšou silou. Utiekaj sa k Božiemu synovstvu: Boh je tvoj nekonečne milujúci Otec. To je tvoja istota, to je dno, na ktoré môžeš spustiť kotvu, nech by sa už na hladine tohto mora života dialo čokoľvek. A nájdeš radosť, silu, optimizmus, víťazstvo!“[6].

Ak sa vieme stať deťmi pred Bohom, Panna Mária nás ochráni aj tým, že nás vezme do náručia. Môžeme prosiť svätého Bartolomeja, aby nám pomohol žiť tú jednoduchosť, ktorá si podmanila Ježišovo srdce.

Po nanebovstúpení Ježiša Krista sa svätý Bartolomej vydal na misijné cesty, ktoré ho podľa tradície zaviedli na rôzne miesta Stredného východu, Malej Ázie, až do Indie, kde mal zanechať hebrejskú kópiu Matúšovho evanjelia. Jeho pôsobenie sa spomína aj v Mezopotámii, Perzii, Egypte a najmä v Arménsku, kam priniesol kresťanstvo. Tamojších pohanov poburoval šírením viery a uzdravovaním chorých, čo viedlo k jeho mučeníckej smrti okolo roku 51. Najznámejšia tradícia hovorí, že ho zaživa stiahli z kože a následne ukrižovali dolu hlavou. Táto hrozná smrť je dôvodom, prečo je patrónom garbiarov, ale aj iných remesiel ako krajčírov, mäsiarov, pekárov a sedlárov. Jeho hlavnými symbolmi sú garbiarsky nôž (alebo nôž na sťahovanie kože) a kniha, predstavujúca Evanjelium. Niekedy je zobrazovaný aj so stiahnutou kožou.

Úcta k svätému Bartolomejovi sa rozšírila po celej Európe, o čom svedčia aj jeho relikvie uchovávané v Ríme, Frankfurte nad Mohanom, Canterbury a ďalších mestách. Je patrónom mnohých miest, napríklad Maastrichtu, Plzne, Frankfurt nad Mohanom a Arménska.

Bl. Bartholomæus Longo sa narodil v zbožnej rodine lekára z 10. na 11. februára 1841, v talianskom meste Latiano v južnom Taliansku. Jeho zbožná matka Antónia ho už od útleho detstva učila modliť sa ruženec. Bartolomej bol veľmi živým a nadaným dieťaťom. Hral na klavíri a flaute, bol dirigentom školského orchestra. Mal veľké literárne nadanie, zaujímal sa aj o šerm a tanec.

Na vysokej škole sa pod vplyvom ateistického prostredia Bartolomejova viera zrútila. Začal pochybovať o existencii Boha. Jeho novým náboženstvom sa stal špiritizmus. Vstúpil do špiritistickej sekty v Neapole. V krátkej dobe urobil taký „pokrok“, že anti-biskup sekty ho ustanovil za kňaza satana. Počas jedného z rúhavých rituálov Bartolomej upísal svoju dušu diablovi. V satanskom poblúznení zostal rok a pol. Po čase sa u neho začali prejavovať príznaky depresie, paranoje a posadnutosti. Veľmi schudol. Dostal sa až na pokraj šialenstva.

Keď jeho profesor Vincenc Pepe videl, k akému protichodnému smeru sa pripojil, priviedol ho za dominikánom Radentom, ktorý bol špecialista v otázkach špiritizmu. Ten Bartolomeja vrátil k modlitbe ruženca a s jeho pomocou k úsiliu o život podľa Božej vôle. V roku 1864, po získaní doktorátu z práva, sa Bartolomej vrátil do svojho domova v Latiane, kde začal advokátsku prax. V tej dobe mal dve známosti, ktoré už smerovali k svadbe, ale dospel k názoru, že by mal slúžiť cirkvi iným spôsobom. Redemptorista otec Emmanuel Ribera mu predpovedal, že Boh chce skrze neho vykonať veľké dielo a že je povolaný na dôležitú misiu. Pod vplyvom tohoto kňaza „Brat ruženec“ zložil sľub čistoty. Dňa 17. 10. 1871 vstúpil do III. rádu sv.

V dobe venovania sa písomnému apoštolátu s apologetickým zámerom, sa zoznámil s o. Riberom a Katarínou Volpicelli (spomienka 28. 12.), ktorá ho neskôr zoznámila s kňažnou Marianou Far-nararo de Fusco. Veľmi si porozumeli a Bartolomej sa stal jej oporou i v rodinných záležitostiach, prevzal správu jej veľkého majetku a stal sa zákonným zástupcom jej detí. Toto priateľstvo prinieslo do života Bartolomeja zásadný zlom, stali sa neoddeliteľnými spoločníkmi v charitatívnej činnosti. V roku 1885 spolu uzavreli manželstvo; zároveň si však sľúbili, že budú žiť v čistote, ako brat a sestra.

V roku 1872 sa Bartolomej vydal do Pompejí, kde chcel pani de Fusco pomôcť so správou pozemkov. Stretol sa tu s veľkou duchovnou biedou. Polorozpadnutý kostol, ľud chabý vo viere a neschopný modlitby, nevzdelaný farár, starajúci sa o všetko iné než o farnosť, rozšírená poverčivosť. Bartolomej pochopil, že ho Boh priviedol na toto miesto, aby tu pomáhal chudobným vo viere. Premýšľal, kde začať.

Neskôr napísal: „Napriek pokániu som bol neustále prenasledovaný myšlienkou, že patrím satanovi a stále som jeho otrokom a že na mňa čaká v pekle. Keď som na to myslel, dostal som sa do stavu zúfalstva a bol som blízko sebevraždy. Vtedy som v srdci počul ozvenu slov otca Alberta, ktoré opakoval po Panne Márii: „Ten, kto rozširuje môj ruženec, bude spasený.“ Tieto slová osvietili moju dušu. Padol som na kolená a zvolal som: „Ak sú tieto slová pravdivé, budem zachránený, pretože neopustím túto spustošenú zem, kým tu nerozšírim tvoj ruženec.“ Presne v tej chvíli sa ozval zvon farského kostola, ktorý ľuďom ohlasoval čas modlitby Anjel Pána.

V roku 1875 začal zabezpečovať náboženské obrazy do kostola a v novembri dostal poškodený obraz Božej Matky - Kráľovnej ruženca, pochádzajúci z neapolského starožitníctva. Postaral sa o jeho odborné zreštaurovanie. Plátno bolo ozdobené aj drahokamami a korunkou požehnanou pápežom Levom XIII. Dňa 13. 2. 1876 ho Bartolomej s veľkou úctou inštaloval ako oltárny obraz na podstavec z lurdského mramoru. Laický katechéta začal plánovať veľkolepú baziliku pre Kráľovnú ruženca, ktorú odôvodňoval potrebou pútnického miesta. Už 8. 5. 1876 bol biskupom posvätený základný kameň a Bartolomej začal horlivo zháňať potrebné materiálne prostriedky.

Písal do časopisov, žobral, žal chválu i útoky novinárov, prejavy nenávisti zo strany ateistov, aj závisť od niektorých z kléru. Jeho srdce ale neprestalo byť plné lásky a aktivita naberala obrátky. Z lásky k Panne Márii sa stal aj spisovateľom. Brožúru s názvom „Pätnásť sobôt“ vydal už 15. 8. 1877 a rozvinul tému kristologického a kontemplatívneho ducha ruženca. Od roku 1884, v ktorom sa mu podarilo založiť tlačiareň, vydával časopis „Ruženec a Nové Pompeje“ a publikoval mnoho ďalších kníh na podporu života modlitby. V ružencovej šnúre videl „puto“, ktoré nás zväzuje s Bohom; puto, ktoré je láskyplné a synovské.

Vďaka jeho iniciatíve pápež Lev XIII. V roku 1887 bola dokončená bazilika a pri nej začal prevádzkovať sirotinec. Ďalšie podobné zariadenie pre deti, ktorých rodičia si odpykávali trest vo väzení, otvoril 8. 3. 1891. Osobne sa venoval aj väzňom. V marci 1894 odkázal všetky diela Apoštolskej stolici a nový chrám bol zároveň poctený titulom pápežskej baziliky. V roku 1897 založil kongregáciu „Dcér sv.

V práci pre cirkev neprestával ani vo vysokom veku. V roku 1922 napr. ešte založil druhý hospic pre dievčatá väznených rodičov. Za celoživotné dielo mu bolo 30. 5.

Zomrel 5. októbra 1926 vo veku 85 rokov, na obojstranný zápal pľúc. Pochovaný bol v plášti rytiera gardy kríža Svätého hrobu k nohám trónu jeho láskyplnej Kráľovnej, ako si prial. Už 8. mája 1934 bol začatý beatifikačný proces. 26. októbra 1980 bol tento bývalý satanista, ktorý konvertoval a stal sa šíriteľom modlitby ruženca, povýšený k úcte na oltári. Ján Pavol II. vyhlásil, že život Bartolomeja Longa je „modelom pre dnešných laických katolíkov“. Jeho pamiatka sa slávi 6.

Svätý Otec František v pondelok 24. februára 2025 prijal v nemocnici Gemelli štátneho sekretára kard. Pietra Parolina a substitúta pre všeobecné záležitosti Štátneho sekretariátu arcibiskupa Edgara Peňu Parru pre všeobecné záležitosti kvôli podpisu dekrétov o kauzách svätých, ktoré boli dnes promulgované. Medzi novými svätorečenými bude bl. Pápež tiež poveril promulgovať žiadosti o kanonizáciu Venezuelčana Josého Gregoria Hernándeza Cisnerosa tzv.

Bartolo Longo je medzinárodným synonymom Panny Márie Pompejskej. Muž, ktorý sa mal stať apoštolom ruženca, sa narodil v Latiane v Apúlii a v ranom období života prežíval veľmi akútny vnútorný nepokoj. Počas štúdia práva v Neapole sa na chvíľu priblížil k špiritizmu a potom vďaka pomoci niektorých kňazov znovu objavil svoju vieru. Zapálila sa v ňom túžba podporovať charitatívne diela a stal sa správcom majetku grófky Marianny Farnararo, ovdovenej s piatimi malými deťmi, a usiloval sa zabezpečiť chudobným ľuďom žijúcim na pozemkoch tejto šľachtičnej v údolí Pompejí dôstojnejšiu existenciu. V roku 1875 priniesol do Pompejí obraz Panny Márie a v roku 1876 začal s výstavbou svätyne, ktorá sa mala stať miestom celosvetového kultu a 7. mája 1891 bola zasvätená Panne Márii Ružencovej.

Bartolo Longo sa oženil s grófkou a spoločne darovali majetok svätyne pápežovi Levovi XIII, ktorý ju zveril do správy manželom. Pre budúceho blahoslaveného to bol začiatok nového života úplnej oddanosti Panne Márii, ktorú vykonával aj intenzívnou prácou pri písaní a rozširovaní kníh, brožúr a časopisov. Zomrel v roku 1926. Pápež sv. Ján Pavol II. Práve toto obrovské rozšírenie mariánskej úcty pochádzajúcej zo svätyne v Pompejach viedlo arcibiskupa a pápežského delegáta svätyne Tommasa Caputa spolu s biskupom z Acery Antoniom Di Donnou, predsedom prelátov Kampánie, aby požiadali pápeža o kanonizáciu bl.

Podľa Historického kalendára sa 24. augusta 1850 v Beckove narodil katolícky kňaz a historik BAROLOMEJ REVICKÝ. Zomrel 18.1.1925.

[1] František, Audiencia, 7-VI-2023.

[2] Benedikt XVI, Audiencia, 4-X-2006.

[3] Ibid.

[4] Svätý Josemaría, List 6, body 60-61.

[5] Svätý Josemaría, Poznámky z rodinného stretnutia, 25-VIII-1968.

[6] Svätý Josemaría, Krížová cesta, VII.

tags: #svaty #bartolomej #zivotopisy #svatych