Pri hľadaní najhlbších koreňov zápasu medzi „kultúrou života“ a „kultúrou smrti“ nemôžeme považovať za jeho jedinú príčinu spomínanú zvrátenú ideu slobody.
Treba sa dostať až k jadru drámy, akú prežíva dnešný človek: je ním oslabenie citlivosti na Boha i na človeka, typický jav v spoločenskom a kultúrnom kontexte, ovládanom sekularizmom, ktorého vplyvy prenikajú až do vnútra kresťanských spoločenstiev a vystavujú ich skúške.
Kto sa nechá nakaziť touto atmosférou, ľahko sa môže ocitnúť v začarovanom kruhu, ktorý ho strháva do strašného víru: keď stráca citlivosť na Boha, stráca ju aj na človeka, na jeho dôstojnosť a život; na druhej strane systematické narúšanie morálneho zákona, najmä vo vážnej matérii rešpektovania ľudského života a jeho dôstojnosti, postupne vedie k istému oslabeniu schopnosti vnímať oživujúcu a spásonosnú Božiu prítomnosť.
Ešte raz sa tu môžeme odvolať na príbeh vraždy Ábela rukami Kaina. Keď ho Boh preklial, takto sa obracia na Pána: „Môj zločin je väčší, než aby mi bol odpustený. Hľa, ty ma dnes odháňaš zo zeme a budem sa skrývať pred tvojou tvárou; nestály a túlavý budem na zemi. A ktokoľvek ma nájde, zabije ma“ (Gn 4, 13 - 14).
Kain si myslí, že nikdy nezíska Božie odpustenie za svoj hriech a jeho nevyhnutným určením je „skrývať sa“ pred Bohom. Ak Kain dokáže vyznať, že jeho zločin je veľký, je to preto, lebo si uvedomuje, že sa nachádza pred Božou tvárou a pred jeho spravodlivým súdom.
Človek totiž len keď stojí pred Pánom, môže uznať svoj hriech a uvedomiť si celú jeho závažnosť. Skúsil to aj Dávid, keď „urobil, čo sa nepáčilo Pánovi“ a po napomenutí z úst proroka Nátana (porov. 2 Sam 11 - 12) volá: „Vedomý som si svojej neprávosti a svoj hriech mám stále pred sebou. Proti tebe, proti tebe samému som sa prehrešil a urobil som, čo je v tvojich očiach zlé“ (Ž 51(50), 5 - 6).
Keď teda mizne citlivosť na Boha, ohrozená a deformovaná je aj citlivosť na človeka, ako to lapidárne vyjadruje Druhý vatikánsky koncil: „Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká.
Človek už nie je schopný vnímať seba samého ako niekoho „predivne odlišného“ od ostatných pozemských tvorov; považuje sa za jednu z mnohých živých bytostí, za organizmus, ktorý v najlepšom prípade dosiahol veľmi vysoký stupeň vývoja.
Uzavretý v tesnom kruhu svojej fyzickej prirodzenosti stáva sa istým spôsobom „vecou“ a prestáva chápať „transcendentný“ charakter svojho „jestvovania ako ľudskej bytosti“.
Preto už nepovažuje život za vynikajúci Boží dar, zverený jeho zodpovednosti, aby ho s láskou strážil a „ctil si ho“ ako „posvätnú“ skutočnosť.
Život sa pre neho stáva jednoducho „vecou“, ktorú považuje za svoje výlučné, totálne ovládateľné a manipulovateľné vlastníctvo.
A tak stojac tvárou v tvár životu, ktorý sa rodí a životu, ktorý umiera, človek si už nedokáže položiť otázku, aký je najautentickejší zmysel jeho existencie a nedokáže skutočne slobodne prijať tieto prelomové momenty svojho „bytia“.
Zaujíma ho len „činnosť“, a preto sa snaží využívať všetky výdobytky techniky, aby mohol plánovať a ovládať narodenie i smrť.
Tieto prvotné skúsenosti, ktoré by sme mali „prežívať“, stávajú sa tak vecami a človek si nárokuje právo „vlastniť“ ich alebo „odmietnuť“.
Neprekvapuje nás napokon skutočnosť, že keď sa raz vylúči vzťah k Bohu, zmysel všetkých vecí podlieha hlbokej deformácii. Sama príroda prestáva byť „mater“, čiže matkou, ale stáva sa „materiálom“, ktorým možno slobodne manipulovať.
K takýmto dôsledkom, zdá sa, vedie špecifický vedecko-technický racionalizmus, aký vládne v súčasnej kultúre. Odmieta samotnú ideu pravdy o stvorení, ktorú treba uznať, alebo aj Boží zámer vzhľadom na život, ktorý treba rešpektovať.
Je to rovnako pravdivé v prípade, keď strach pred následkami takejto „slobody bez zákona“ vedie niektorých k opačnému stanovisku, ktorým je „zákon bez slobody“, čoho príkladom sú ideológie, kontestujúce prípustnosť akýchkoľvek zásahov do prírody v mene takmer jej „zbožštenia“, ktoré aj v tomto prípade nevnímajú jej závislosť od úmyslu Stvoriteľa.
Keď teda človek žije, „akoby Boh nejestvoval“, stráca z dohľadu nielen tajomstvo Boha, ale aj tajomstvo sveta a vlastného jestvovania.
Oslabenie citlivosti na Boha i človeka nevyhnutne vedie k praktickému materializmu, čo napomáha šíreniu sa individualizmu, utilitarizmu a hedonizmu.
Dokazuje sa tu aj trvalá platnosť apoštolových slov: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí“ (Rim 1, 28).
Takto hodnoty spojené s „byť“ budú nahradené hodnotami spojenými s „mať“.
Jediným cieľom, ktorý sa berie do úvahy, je vlastný hmotný blahobyt. Takzvaná „kvalita života“ sa najčastejšie alebo výlučne vysvetľuje v kategóriách ekonomickej efektivity, neusporiadaného konzumizmu, atrakcií a príjemností fyzického života, a zabúda sa na hlbšie - vzťahové, duchovné a náboženské - rozmery existencie.
V takejto klíme utrpenie, ktoré neustále zaťažuje ľudský život, ale môže sa stať aj podnetom osobného rastu, býva „cenzurované“, odmietané ako neužitočné, ba bojuje sa proti nemu ako proti zlu, ktorému sa treba vždy a za každých okolností vyhnúť.
Keď ho nemožno premôcť a keď už niet nádeje na blahobyt v budúcnosti, človek je naklonený súdiť, že život stratil akýkoľvek zmysel a podlieha čoraz silnejšiemu pokušeniu pripísať si právo ukončiť ho.
V tom istom kultúrnom kontexte telo sa už nevníma ako typicky osobná skutočnosť, znak a miesto vzťahu s druhými, s Bohom i so svetom.
Dostáva sa do čisto hmotného rozmeru: je len komplexom orgánov, funkcií a energií, ktoré možno užívať, uplatňujúc výlučne kritériá príjemnosti a efektívnosti.
V dôsledku toho je aj pohlavnosť zbavená osobného rozmeru a pristupuje sa k nej inštrumentálne: miesto toho, aby bola znakom, miestom a jazykom lásky, to jest sebadarovaním a prijatím druhého spolu s celým bohatstvom jeho osoby, stále viac sa stáva príležitosťou a nástrojom uplatnenia vlastného „ja“, ako aj egoistického uspokojovania vlastných túžob a inštinktov.
Takto sa deformuje a prekrúca pôvodný obsah ľudskej pohlavnosti a jej dva významy - zjednocujúci a plodiaci - hlboko vpísané do povahy manželského aktu, sa umelo oddeľujú: zrádza sa tým jednota muža a ženy a plodnosť podlieha svojvôli.
Plodenie sa zároveň považuje za „nepriateľa“, ktorému sa pri pohlavnom spolužití treba vyhnúť: ak sa pripúšťa, tak len preto, že vyjadruje túžbu, či dokonca vôľu mať dieťa „za každú cenu“, a vôbec nie preto, že znamená bezpodmienečné prijatie druhého človeka, a teda aj otvorenie sa bohatstvu života, ktoré so sebou prináša dieťa.
Materialistické videnie vecí, ako sme ho tu opísali, vedie k vážnemu ochudobneniu medziosobných vzťahov. Kto tým najviac trpí, je predovšetkým žena, deti, chorí alebo trpiaci, starí.
Správne kritérium, ktoré má rozhodovať o uznaní dôstojnosti osoby - to jest kritérium úcty, nezištnosti a služby - je nahrádzané kritériom efektívnosti, funkčnosti a užitočnosti: druhý človek je cenený nie podľa toho, kým „je“, ale podľa toho, čo „vlastní, čo robí a aký zisk prináša“.
Znamená to ovládnutie slabšieho silnejším.
Oslabenie citlivosti na Boha a človeka, spolu so všetkými jeho zhubnými následkami pre život, odohráva sa v hĺbke svedomia. Ale v istom zmysle ide tu aj o „svedomie“ spoločnosti: aj ono je istým spôsobom zodpovedné nielen preto, že toleruje alebo podporuje správanie zamerané proti životu, ale aj preto, že utvára „kultúru smrti“, ba vytvára a upevňuje skutočné „štruktúry hriechu“, namierené proti životu.
Svedomie, tak individuálne, ako aj spoločenské, podlieha dnes - medziiným aj pod vplyvom dotieravých masmédií - veľmi vážnemu a smrteľnému nebezpečenstvu: spočíva v zotretí hranice medzi dobrom a zlom vo veciach týkajúcich sa základného práva na život.
Značná časť dnešnej spoločnosti sa, žiaľ, javí podobná tej, ktorú sv. Pavol opisuje v Liste Rimanom. Pozostáva z ľudí, „ktorí neprávosťou prekážajú pravde“ (1, 18): keď sa odvrátili od Boha a domnievajú sa, že môžu vybudovať pozemskú spoločnosť bez neho, „stratili sa vo svojich myšlienkach“, takže „ich nerozumné srdce sa zatemnilo“ (1, 21); „Hovorili, že sú múdri a stali sa hlúpymi“ (1, 22).
Dopúšťajú sa skutkov, ktoré si zasluhujú smrť a „nielenže to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní“ (1, 32). Ak svedomie, ktoré je okom, prinášajúcim svetlo pre dušu (porov. Mt 6, 22 - 23), nazýva „zlo dobrom a dobro zlom“ (porov. Iz 5, 20), znamená to, že je už na ceste nebezpečnej degenerácie a úplnej morálnej slepoty.
Ako milujúci Boh môže dopustiť utrpenie a zlo? | How can a loving God allow suffering and evil?
Predsa sa však nijakým okolnostiam ani snahám nepodarí prehlušiť Boží hlas, ktorý zaznieva vo svedomí každého človeka: práve v tejto skrytej svätyni svedomia môže sa človek vždy obrátiť a nastúpiť na cestu lásky, otvorenia sa voči druhým a služby ľudskému životu.
„Priblížili ste sa k pokropeniu krvou“ (porov. 25. „Hlas krvi tvojho brata hlasno volá zo zeme ku mne“ (Gn 4, 10). Nielen krv Ábela, prvej nevinnej obeti vraždy, hlasno volá k Bohu, ktorý je prameňom a obhajcom života.
Aj krv každého iného človeka, zabitého po Ábelovi, je hlasom, ktorý sa dvíha k Pánovi. Absolútne jedinečným a výnimočným spôsobom volá k Bohu Kristova krv, ktorého prorockým predobrazom je postava nevinného Ábela, ako to pripomína autor Listu Hebrejom: „No vy ste sa priblížili k vrchu Sion a k mestu živého Boha, (…) k Ježišovi, prostredníkovi novej zmluvy a k pokropeniu krvou, ktorá volá hlasnejšie ako Ábelova“ (12, 22. 24).
Je to krv pokropenia. Jej symbolom a prorockým znakom bola krv obiet Starého zákona, ktorými Boh ľuďom dával najavo, že im túži odovzdať svoj život, keď ich očistí a posvätí (porov.
Ex 24, 8; Lv 17, 11). A toto všetko sa napĺňa a uskutočňuje v Kristovi: Jeho krv je krvou pokropenia, ktorá vykupuje, očisťuje a prináša spásu; je to krv Prostredníka Nového zákona, „ktorá sa vylieva za mnohých na odpustenie hriechov“ (Mt 26, 28).
Krv, ktorá vyteká z prebodnutého Kristovho boku na kríži (porov. oroduje pred Otcovou tvárou za bratov (porov. Hebr 7, 25), je zdrojom dokonalého vykúpenia a darom nového života. Kristova krv zjavuje, aká veľká je Otcova láska a zároveň ukazuje, aký cenný je v Božích očiach človek a akú veľkú hodnotu má jeho život.
Pripomína to aj apoštol Peter: „Veď viete, že zo svojho márneho spôsobu života, zdedeného po otcoch, boli ste vykúpení nie porušiteľným striebrom alebo zlatom, ale drahou krvou Krista, bezúhonného a nepoškvrneného Baránka“ (1 Pt 1, 18 - 19).
Práve keď veriaci človek uvažuje nad drahou Kristovou krvou, znakom jeho obetovania sa z lásky (porov. Jn 13, 1), učí sa vnímať a ceniť takmer božskú dôstojnosť každej osoby a plný vďačnosti a radostnej hrdosti môže volať: „Akú veľkú hodnotu musí mať v očiach Stvoriteľa človek, keď si zaslúžil ,takého vznešeného Vykupiteľa‘ (porov. chválospev z veľkonočnej vigílie), keď ,Boh dal svojho jednorodeného Syna‘, aby on, človek, ,nezahynul, ale mal večný život‘ “ (porov.
Kristova krv zjavuje človeku aj to, že jeho veľkosť, a potom aj jeho povolanie, spočíva v nezištnom sebadarovaní. Práve preto, že Kristova krv bola vyliata ako dar života, nie je už znakom smrti a definitívnej rozlúčky s bratmi, ale je prostriedkom zjednotenia a spoločenstva, ktoré dáva všetkým život v hojnosti.
Kto pije túto krv vo sviatosti Eucharistie a zostáva v Ježišovi (porov. Jn 6, 56), je napojený na dynamiku jeho lásky a obety vlastného života, aby mohol spĺňať prvotné povolanie k láske, vlastné každému človeku (porov. Gn 1, 27; 2, 18 - 24).
Z Kristovej krvi všetci ľudia čerpajú aj silu konať vo veci obrany života. Práve táto krv je najsilnejším znamením nádeje, ba základom absolútnej istoty, že tak, ako je to podľa Božieho zámeru, život určite zvíťazí.
„A už nebude smrti“ - volá mohutný hlas, ktorý vychádza od Božieho trónu v nebeskom Jeruzaleme (Zjv 21, 4). A sv. Pavol nás uisťuje, že terajšie víťazstvo nad hriechom je znamením a predobrazom konečného víťazstva nad smrťou, keď sa „splní, čo je napísané: Smrť pohltilo víťazstvo. Smrť, kde je tvoje víťazstvo? Smrť, kdeže je tvoj osteň?“ (1 Kor 15, 54 - 55).