Modlitba je pozdvihnutie duše k Bohu, alebo prosba o vhodné dobro, ktoré nás vedie k Bohu. Boh vytrvalo volá všetkých ľudí k tajomnému stretnutiu sa s ním. Kresťanská modlitba je spolupráca s Božou prozreteľnosťou, s Božím plánom lásky k ľuďom. V tomto článku sa pozrieme na význam a hĺbku modlitby v kresťanskom živote, s dôrazom na úlohu Ducha Svätého, synovský vzťah k Bohu a prepojenie s utrpením a oslávením.
Modlitba v Starom a Novom zákone
Stará zmluva ukazuje príklady veľkých ľudí modlitby, ako sú: Abrahám, Jakub, Mojžiš, Dávid, proroci a dáva nám Knihu žalmov. Žalmy tvoria veľdielo modlitby v Starej zmluve. Obsahujú dva neoddeliteľne prvky: osobný a komunitárny. Zasahujú všetky rozmery dejín, pripomínajú prisľúbenia, ktoré dával Boh ľuďom a vyjadrujú nádej na príchod Mesiáša. Žalmy, prednášané v modlitbe a naplno uskutočnené v Kristovi, sú základným a stálym prvkom modlitby jeho Cirkvi.
Nová zmluva nám predstavuje predovšetkým dokonalú modlitbu, ktorá je synovskou modlitbou Ježiša Krista, prednášaná často v tichu a samote. Táto modlitba obsahuje plnú lásku, ktorá prijíma vôľu Otca až k smrti na kríži, ako aj plnú nádej, že Otec ju vyslyší. Vo svojej náuke prikazuje Ježiš Kristus učeníkom, aby sa modlili s čistým srdcom, živou a vytrvalou vierou a so synovskou oddanosťou; vyzýva ich k bdelosti a povzbudzuje, aby ich prosby smerovali k Bohu v jeho mene.
Úloha Ducha Svätého v modlitbe
Posväcujúce pôsobenie Ducha Svätého, ako aj Božieho slova a sviatostí, sa prejavuje v modlitbe a práve jej chceme venovať dnešné zamyslenie: modlitba. Duch Svätý je zároveň protagonistom i cieľom kresťanskej modlitby. To znamená, že On je ten, ktorý nám dáva modlitbu, a On je ten, ktorý sa dáva prostredníctvom modlitby. Modlíme sa, aby sme dostali Ducha Svätého, a Ducha Svätého dostávame, aby sme sa skutočne modlili, teda ako Božie deti, nie ako otroci. Človek sa musí vždy modliť so slobodou.
Dôležitá je spontánnosť v modlitbe. Predovšetkým sa musíme modliť, aby sme prijali Ducha Svätého. V tejto súvislosti je v evanjeliu veľmi výstižná Ježišova veta: „Keď teda vy, hoci ste zlí, viete dávať dobré dary svojim deťom, o čo skôr dá nebeský Otec Ducha Svätého tým, čo ho prosia!“ (Lk 11, 13). V Novom zákone vidíme, že Duch Svätý zostupuje vždy počas modlitby. Zostupuje na Ježiša pri krste v Jordáne, kým „sa modlil“ (Lk 3, 21). Je to jediná „moc“, ktorú máme nad Božím Duchom. Moc modlitby: on modlitbe neodporuje. Modlíme sa a on prichádza.
Svätý Pavol hovorí: „Duch prichádza na pomoc našej slabosti, lebo nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi. Je pravda, že nevieme ako sa máme modliť. Musíme sa to učiť každý deň. Ale robí ešte niečo veľmi dôležité: potvrdzuje nám, že sme Božie deti, a kladie nám na pery zvolanie: „Otče!“ (Rim 8, 15; Gal 4, 6). My nemôžeme povedať „Otče, Abba“. Nemôžeme povedať „Otče“ bez moci Ducha Svätého. Kresťanská modlitba nie je akoby rozhovor človeka na jednej strane telefónu, s Bohom, ktorý by bol na opačnom konci telefonického spojenia, to nie, je to modlitba Boha v nás! Modlíme sa k Bohu prostredníctvom Boha. Práve v modlitbe sa Duch Svätý zjavuje ako „Utešiteľ“ (Paraklétos), teda obhajca a ochranca. On nás pred Otcom neobviňuje, ale obhajuje. Aj keď nám naše srdce niečo vyčíta, pripomína nám, že „Boh je väčší ako naše srdce“ (1 Jn 3, 20).
Formy modlitby
Duch Svätý, ktorý učí dnes Cirkev, pripomína všetko, čo Cirkvi povedal Ježiš Kristus, vychováva ju k životu modlitby, vzbudzuje nové slová, ktoré zaznievajú v takých formách, ako sú: požehnania, prosby, príhovory, vďaky vzdávanie a chvály. Zo skutočnosti, že Boh žehná človeku, vyplýva tiež, že jeho srdce môže dobrorečiť tomu, ktorý je prameňom všetkého požehnania. Predmetom prosebnej modlitby je odpustenie hriechov a hľadanie Kráľovstva, ako aj každá opravdivá potreba. Modlitba príhovoru spočíva v prosbe o potreby iného, aj nepriateľov, nepozná hraníc.
Každá radosť i utrpenie, úspech a každá potreba môže byť podnetom ku vďaky vzdávaniu, ktoré cez účasť na vďaky vzdávaní Kristovom, má vypĺňať celý náš život: “V každej chvíli ďakujte” (porov. 1Sol 5, 18). Základné pramene modlitby sú: Božie slovo, liturgia Cirkvi, čnosť viery, nádeje a lásky. V modlitbe sa predovšetkým obraciame na Otca. Taktiež smerujú k Ježišovi Kristovi, k vzývaniu jehosvätého mena: “Pane Ježišu, Syn Boží, zmiluj sa nad nami hriešnymi.“ “Nik nemôže povedať: »Ježiš je Pán«, iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12, 3). Cirkev nám odporúča vzývať Ducha Svätého, ako vnútorného Učiteľa kresťanskej modlitby.
Cirkev, žijúca na zemi, zjednocuje sa vo svojej modlitbe so spoločenstvom svätých, ktorých prosí o orodovanie. Človek sa vychováva k modlitbe najprv v kresťanskej rodine. V Cirkvi napomáhajú modlitbu tí, ktorí majú účasť na sviatostnom kňazstve, osoby zasvätené Bohu, katechéza, modlitbové skupiny a duchovné vedenie.
- Ústna modlitba sa opiera o jednotu tela a duše, spája telo s vnútornou modlitbou srdca, nasledujúc príklad Ježiša Krista, ktorý sa modlil k svojmu Otcovi a učil modlitbe (Otče náš) svojich učeníkov.
- Rozjímanie je modlitbové hľadanie, ktoré dvíha myseľ, obrazotvornosť, city a túžby. Má za cieľ osvojiť si vo viere predmet, o ktorom uvažuje a ktorý konfrontuje so skutočnosťou života.
- Vnútorná modlitba je jednoduché vyjadrenie tajomstva modlitby. Je pohľadom viery na Ježiša Krista, počúvaním Božieho slova, mlčiacou láskou. Zjednocuje s modlitbou Krista v takom stupni, ako On nám dovoľuje účasť na svojom tajomstve.
Modlitba predpokladá často námahu a boj so sebou samým a s nástrahami Pokušiteľa. Boj modlitby je nerozlučný s bojom duchovným, je nevyhnutný, aby bolo možné postupovať podľa príkladu Ježiša Krista: Modlí sa tak, ako sa žije, a žije sa tak, ako sa modlí. Základné ťažkosti modlitby sú roztržitosť a suchopárnosť (nudnosť). Nie je dobré vtedy upadať na duchu, ale modliť sa s pokorou, nádejou a vytrvalo.
Otče náš
Ježiš Kristus nás naučil túto modlitbu ako odpoveď na prosbu učeníkov: “Pane, nauč nás modliť sa” (Lk 11, 1). Tvorí podstatnú časť liturgie hodín a sviatosti kresťanskej iniciácie: krstu, birmovania, Eucharistie. Spojená s Eucharistiou je v duchu nádeje a očakávania nového príchodu Pána.
Túto modlitbu máme prednášať v jednoduchej synovskej dôvere, v pokornej a radostnej istote. »Abba«, ktoré prekladáme ako »Otče«, v jazyku Ježiša Krista (aramejsky), zodpovedá významu »otecko«. Boha môžeme oslovovať ako Otca, zjavil nám to Syn Boží, ktorý sa stal človekom; krstom sme pri vtelení k nemu a cez neho sme adoptovanými Božími deťmi. Modlitba Otče náš, nás zjednocuje s Otcom a jeho Synom Ježišom Kristom.
Slovo »náš« znamená novú zmluvu v Ježišovi Kristovi, vďaka ktorému Boh je naším Otcom a my sme jeho ľudom. Zároveň toto slovo nám pripomína, že sme členmi jeho Cirkvi, ktorá je zjednotená s Najsvätejšou Trojicou. Výraz »ktorý si na nebesiach« neoznačuje miesto, ale majestát Boha a jeho prítomnosť v srdciach spravodlivých. Prvé tri prosby modlitby sú zamerané na oslavu Otca, posvätenie jeho mena, príchodu jeho kráľovstva a vyplnenia Božej vôle. V štvrtej prosbe »chlieb náš každodenný«, Keď hovoríme »daj nám«, prejavujeme spolu s našimi bratmi synovskú nádej nebeskému Otcovi. Výraz »chlieb náš každodenný« označuje pozemský pokrm, potrebný všetkým k udržaniu života, ale zároveň naznačuje aj chlieb života, ktorým je Božie slovo a Kristovo Telo.
Modlitba v živote komunity
„Nik nemôže povedať ,Ježiš je Pán,‘ iba ak v Duchu Svätom“ (1Kor 12,3) . Modlitba je srdcom života komunity. Je to miesto stretnutia, kde spolu načúvame Božiemu slovu a modlíme sa za všetkých, ktorí to najviac potrebujú. Práve tu vždy začína naša služba. Spoločná modlitba zahŕňa okrem tajomstva vzťahu k Bohu ako Otcovi tiež tajomstvo bratstva. Keď sa spoločne modlíme, Duch Svätý zhromažďuje učeníkov spolu s Máriou, matkou Pána, aby mohli uprieť svoj pohľad na Pánovu tvár a učiť sa od neho tajomstvu jeho srdca.
Komunity, ktoré žijú rozptýlené po svete sa zhromažďujú na rôznych miestach a predkladajú Bohu nádeje a trápenia unavených, vyčerpaných zástupov, o ktorých hovorí Evanjelium (Mt 9, 37). Spoločná modlitba zahŕňa volanie, prosbu, vzývanie, úsilie a túžbu po mieri, po uzdravení a spáse mužov a žien tohto sveta. Modlitba nikdy nie je prázdna; pozdvihuje sa bez prestania k Pánovi, aby premenila úzkosť na nádej, slzy na radosť, zúfalstvo na veselosť, samotu na spoločenstvo.
Svätí a modlitba
Svätý Pavol nás učí, že v našej modlitbe sa musíme otvoriť prítomnosti Ducha Svätého, ktorý sa modlí v nás nevysloviteľnými vzdychmi, aby nás viedol k tomu, že by sme sa spojili s Bohom celým srdcom a celým naším jestvovaním. Kristov Duch sa stáva silou našej „slabej“ modlitby, svetlom našej „vyhasnutej“ modlitby, ohňom našej „chladnej“ modlitby tým, že nám daruje vždy znova pravú vnútornú slobodu tak, že nás učí, ako máme prežívať skúšky nášho pozemského života v istote, že nie sme sami, že sa máme otvárať potrebám ľudstva a stvorenia, „ktoré vzdychá a zvíja sa v pôrodných bolestiach“ (Rim 8,22).
Zhrnutie
Modlitba je kľúčovým prvkom kresťanského života. Je to osobný vzťah s Bohom, ktorý je posilňovaný Duchom Svätým. Modlitba má mnoho foriem a môže byť praktizovaná individuálne alebo v spoločenstve. Svätí nám ukazujú, ako sa modliť a ako sa otvoriť prítomnosti Ducha Svätého v našich životoch. Učme sa tešiť sa počas našej modlitby z krásy tej skutočnosti, že sme Boží priatelia, ba viac, že sme Boží synovia a dcéry a že ho môžeme oslovovať s dôvernosťou a dôverou, ako oslovuje dieťa svojich rodičov, ktorí ho milujú.