Detstvo a mladosť
Jeho otec sa volal Beltran de Oňaz a matka Marina Sanchezová de Licon. Spolu mali trinásť detí, Ignác bol najmladším. Pri krste dostal meno Iňigo Lopez. Až ako študent parížskej univerzity sa začal podpisovať Ignatius de Loyola.
Bol malého vzrastu a ako najmladší bol určený na kňazský stav, no on na to nemal chuť. V mladosti ho poslali do mesta Arévalo ku vzdialenému príbuznému, aby si tam osvojil rytierske spôsoby. Zúčastňoval sa na rytierskych hrách, poľovačkách, turnajoch, skvelých hostinách. Stretával sa s vysokopostavenými ľuďmi a veľa čítal. Zamiloval sa do niektorej vznešenej dámy, no nikdy neprezradil, ktorá to bola. Zúčastnil sa aj na nočných šarvátkach a dobrodružstvách, viedol svetácky život.
Po smrti svojho príbuzného v roku 1517 odišiel k inému príbuznému, don Antoniovi Manrique, ktorý bol miestokráľom v Navarre. V jeho službách statočne bojoval proti Francúzom pri pevnosti Pamplona. 20. mája 1521 mu guľa z kanóna poranila obe nohy.
Obrátenie
Francúzi ho síce zajali, no správali sa k nemu ohľaduplne. Po dvoch týždňoch ho dokonca odniesli na rodný zámok do Loyoly. Jeho stav sa však tak zhoršil, že už mu dali sviatosti zomierajúcich. No predsa sa mu choroba počas noci radikálne zmiernila. Ležať však musel ďalej. Čas mu bol dlhý, zatúžil čítať rytierske romány. No na rodnom zámku nič také nemali. Jeho švagriná mu dala dve knihy - Život Krista a Zlatú legendu (Legenda aurea), čo boli vlastne životopisy svätých. S nechuťou to zobral do rúk, no postupne ho to začalo zaujímať a zistil, že svätí boli tiež hrdinovia. Najviac sa mu páčilo sebazapieranie a pokánie pustovníkov.
Niečo sa v ňom pohlo a vtedy zažil vlastné obrátenie. Bolo to na jeseň roku 1521. Rozhodol sa stať mníchom kartuziánom, čo bola najprísnejšia rehoľa. No najprv si chcel vykonať púť do Svätej zeme. Keď sa uzdravil, vydal sa na cestu. Jeho prvé kroky viedli do Montserratu, pri Barcelone, čo bolo slávne pútnické miesto, tam sa vzdal svojich rytierskych šiat, obliekol si dlhé drsné šaty pútnika, dôkladne sa vyspovedal a spravil rozhodnutie slúžiť iba Bohu. Za svoje životné heslo si zvolil „Všetko na väčšiu slávu Božiu!“
Svoju cestu do Svätej zeme však musel odložiť, keďže práve vtedy vypukol v Barcelone mor. Odobral sa teda do mestečka Manresa, severne od Barcelony, kde viedol veľmi prísny život. Modlieval sa sedem hodín denne na kolenách, nejedol mäso, nepil víno, bičoval sa. Neskoršie túto prísnosť zmiernil a začal sa venovať katechéze. Vyučoval ľudí, ošetroval chorých v nemocniciach. V tých časoch napísal svoje prvé skúsenosti o duchovnom živote, pravidlá a rozjímania, ktoré sa stali neskôr základom pre jeho slávnu knihu Duchovné cvičenia.
Šesť mesiacov trpel veľkými pokušeniami. Pociťoval nechuť k modlitbe, k účasti na sv. omši, k pobožnostiam, zdalo sa mu, že všetko, čo robí, je hriešne, že sa dobre pri generálnej spovedi nevyspovedal. Keď útrapy dosiahli vrchol, vtedy zažiarilo v jeho duši svetlo a pokušenie prestalo. Pevne sa rozhodol nikdy viac sa nespovedať z hriechov minulého života. To mu potom neskôr pomohlo pri upokojovaní škrupulóznych ľudí. No prílišná kajúcnosť mu podryla zdravie. Raz ho okoloidúci našli polomŕtveho ležať pred jaskyňou.
V roku 1523 sa rozhodol konečne uskutočniť svoju púť do Svätej zeme. Išiel úplne bez peňazí, čo potreboval, si vyžobral, a čo dostal, to rozdal. Vo Svätej zemi by bol najradšej ostal. Viackrát navštívil sväté miesta. Potom mu však provinciál františkánov v mene poslušnosti kázal odísť, keďže Svätá zem bola vtedy pod tureckou nadvládou.
Štúdiá a založenie Spoločnosti Ježišovej
Ignác sa teda vrátil a ako tridsaťtriročný sa začal učiť latinčinu, filozofiu a teológiu v Alkale, Salamanke a v Paríži. Študoval deväť rokov, dosiahol titul magister umení (dnes približne doktorát filozofie). Už roku 1534 sa združili okolo neho šiesti mladíci, odhodlaní pracovať na spáse duší. Vtedy však ešte nemali úmysel založiť náboženský spolok.
V roku 1537 bol Ignác spolu s ďalšími vysvätený za kňaza. Táto chvíľa bola pre neho veľmi vzácna. Pripravoval sa na to štyridsať dní v samote, pôste a modlitbách. Prvú sv. omšu chcel sláviť vo Svätej zemi, no tam sa kvôli nepokojom nedostal. Prvú sv. omšu teda slúžil v Ríme v bazilike Santa Maria Maggiore v roku 1538. V Ríme sa potom venoval spolu so svojimi spoločníkmi apoštolátu a dobročinnosti.
Keď ich prijal pápež Pavol III. a počul, čomu sa venujú, spoznal, že to je to, čo potrebuje súčasná doba. Ústne ich apoštolát schválil roku 1539 a písomne o rok neskôr. Vtedy vznikla rehoľa Spoločnosť Ježišova, dnes známa pod menom jezuiti.
Prvé kolégium založil Ignác v Ríme, odkiaľ spravoval celú spoločnosť, prijímajúc rozkazy od pápeža. Popritom však neprestal kázať a dávať duchovné cvičenia. Kázaval na námestiach, uliciach, kostoloch, rád vyučoval deti katechizmus. Jeho rád sa veľmi rýchlo šíril do všetkých končín Európy, ale aj do portugalských kolónií, napr. do Indie a ázijských krajín. Tam odišli prví dvaja jezuiti - sv. František Xaverský a Šimon Rodriguez. Aj samotný pápež žiadal, aby sa na Tridentskom sneme zúčastnili jezuiti, keďže boli známi svojou učenosťou a pravovernosťou.
Život svätého Ignáca z Loyoly
Na sklonku Ignácovho života mala rehoľa sedemdesiatšesť domov a tisíc členov. Ignác sa chcel vzdať svojho úradu, no jeho spolubratia to zamietli. Posledné dva roky bol viac chorý ako zdravý, tak dostal pomocníka - koadjútora. Začiatkom leta 1556 ochorel na zimnicu. Keď cítil, že slabne, požiadal o zaopatrenie sviatosťami. Neprestajne sa modlil. Dňa 31. júla 1556 skoro ráno naposledy vydýchol, v samote, bez rozlúčky so spolubratmi. Mal šesťdesiatpäť rokov. Jeho telo pochovali v hlavnom jezuitskom chráme v Ríme „Il Gesú“, kde sa stalo mnoho zázrakov.
V roku 1609 bol vyhlásený za blahoslaveného a v roku 1622 ho pápež Gregor XV. vyhlásil za svätého.
Duchovný odkaz
Sv. Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitskej rehole, strávil po svojom obrátení dlhé mesiace v samote a intenzívnej modlitbe. Vo svojej autobiografii svätec o tomto období hovorí, že počas neho „s ním Boh zaobchádzal tak, ako zaobchádza učiteľ so svojím žiakom“.
Práve v tomto období vznikla Ignácova kniha Duchovných cvičení, ktorá je plodom Ignácovej duchovnej skúsenosti a vďaka ktorej mohol samotný sv. Ignác pomáhať počas svojho života tým, ktorí sa na neho obracali s prosbou o rozhovor či radu. Vďaka knihe Duchovných cvičení môžu jezuiti i dnes sprevádzať ľudí po kľukatých cestách ich vnútorného života a sprostredkovávať im Ignácovu múdrosť.
Duchovné cvičenia sv. Ignáca predstavujú vlastnú duchovnú metódu, ktorú Ignácovi postupne zjavoval sám Boh a ktorá mu pomáhala čoraz viac zakúšať jeho milujúcu prítomnosť. Nie sú iba intenzívnou školou modlitby. Človeka súčasne vedú i k hlbšiemu sebapoznaniu a pochopeniu zmyslu vlastnej existencie.
Ignaciánska spiritualita je prístup k duchovnému životu cez poznatky sv. Ignáca z Loyoly. Učí nás aktívne sledovať Boha, ktorý je neustále prítomný v životoch ľudí.
Zaujímavosti
- Svätý Ignác je patrón exercitátorov, vojakov, tehotných žien a detí.
- Jeho životné heslo bolo: „OAMDG Omnia Ad Maiorem Dei Gloriam - Všetko na väčšiu Božiu slávu.“
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1491 | Narodenie na zámku Loyola |
| 1521 | Zranenie pri Pamplone a obrátenie |
| 1523 | Púť do Svätej zeme |
| 1534 | Založenie Spoločnosti Ježišovej |
| 1537 | Vysvätenie za kňaza |
| 1540 | Schválenie Spoločnosti Ježišovej pápežom |
| 1556 | Úmrtie v Ríme |
| 1622 | Kanonizácia |