Svätojánska noc, oslavovaná v deň letného slnovratu, je obdobím plným mágie, tradícií a zvykov, ktoré pretrvávajú na Slovensku dodnes. Svätojánska noc je oslavovaná v deň letného slnovratu, ktorému priraďujeme dátum v rozmedzí 21. a 24. júna. Hoci presný dátum a rituály sa líšia naprieč krajinami, kultúrami a históriou, jeden fakt majú predsa len spoločný - je oslavou začiatku leta.
Slovanské veselie vrcholilo aj pred letom. Ľudia odnepamäti oslavovali astrologický prechod do leta - na severnej pologuli. Sviatky, ale aj výročia a pamätné dni ohraničujú časové úseky a pomáhajú nám kultúrne, duševne aj prakticky. Vďaka nim si jednoduchšie utrieďujeme zážitky a spomienky, slávnostné okamihy, ale aj povinnosti a činnosti späté s daným obdobím. V tento čas - 21. júna je zvyčajne najdlhší deň a najkratšia noc.
V ľudovom prostredí sa v ňom počas stáročí prepojili pôvodné archaické obyčaje letného slnovratu spojené s kultom Slnka (21. jún) a s cirkevným sviatkom svätého Jána. Svätojánske zvyky spoločne slávili celé obecné spoločenstvá nielen v kysuckých obciach a osadách. Sú známe na celom Slovensku i v blízkom prostredí moravsko-sliezskeho pomedzia hraničiaceho s Kysucami.
Letný zvykoslovný cyklus otváral cirkevný sviatok zoslania Ducha svätého - sviatky Turíc a slávil sa sedem týždňov pred Veľkou nocou. Sviatky Turíc sa nesú v znamení radosti zo sviežej zelene ako symbolu nadchádzajúceho leta. Preto si ľudia zeleňou zdobili svoje príbytky. Do okien zasúvali najmä lipové vetvičky.
Zvyk na oslavu letného slnovratu, ktorý je známy a rozšírený aj na Slovensku „Jánske ohne“ má svoj pôvod v indoeurópskej mytológii Starých Slovanov. V minulosti bol každý slnovrat chápaný za začiatok nového obdobia vhodný na regeneráciu síl pre prírodu i človeka. Veď na Jána majú najväčšiu moc všetky živly - zem, voda i oheň. Ohňu sa pripisovala magicko-očistná funkcia.
Korene týchto zvykov siahajú až do predkresťanských časov a tento deň keď má meniny Ján sa považuje za deň narodenia Jána Krstiteľa, ktorý bol považovaný za patróna pastierov, remenárov a kožušníkov. Pastieri tento sviatok považovali zo svoj a oslavovali ho ohňami a bohatou hostinou.
Vo 4. storočí nášho letopočtu katolícka cirkev oficiálne ustanovila Slávnosť Narodenia Jána Krstiteľa na deň (podľa Biblie šesť mesiacov pred narodením Ježiša Krista), ktorý sa zároveň zhodoval s dňom dávno ustanoveného pohanského sviatku letného slnovratu. Keďže cirkvi sa napriek snahám úplne nepodarilo zabrániť pohanským oslavám letného slnovratu, ich tradície a zvyky sa postupne skĺbili s tými kresťanskými - napokon, tento deň bol „spojením neba a zeme“. Ľudové spôsoby sa pripojili k cirkevnej oslave svätého Jána, ktorá sa niesla najmä v duchu veľkej hostiny.
Pohanskú funkciu s ním historici asociujú až v železnej dobe, z ktorej pochádzajú nástenné výrezy zo Švédska a z Dánska znázorňujúce ľudí, ako oslavujú slnko. Veľa zvykov a tradícií svätojánskej noci sa u Slovanov odvodzuje hlavne od boha, podľa ktorého bola pôvodne noc pomenovaná. Kupala bol okrem iného bohom byliniek, a preto sa jedným z najtypickejších slovanských zvykov letného slnovratu stal zber rastlín.
Zvyk zbierania svätojánskych bylín na Slovensku pretrvával údajne takmer do polovice 20. storočia. Mladé dievčatá si preto vkladali napríklad hadivku obyčajnú alebo slezinník červený pod vankúš s vierou, že sa im v snoch zjaví tvár ich vyvoleného. Zároveň vili vence z lúčnych kvetov, ktoré potom hádzali do korún stromov, a tá, ktorej veniec sa zachytil o konár, sa mala do roka vydať.
Samozrejme, počas svätojánskych obradov išlo najmä o oslavu slnka a svetla. Boli symbolicky reprezentované na kopcoch pálenými ohňami a vatrami, okolo ktorých sa tancovalo a spievalo a ktoré ľudia preskakovali na získanie sily. Oheň mal v dávnej minulosti silnú očistnú moc, a tak sa jeho preskakovanie nieslo aj v tomto duchu. Jedna z povier vraví, že muži, ktorí preskočili vatru, sa v tom roku nemuseli báť smrti. Aj s iným živlom sa spájali tieto oslavy, čo im vyslúžilo pomenovanie kupadelné sviatky. Ľudia využívali kúpeľ v riekach a jazerách na očistu a privolanie vlahy.
Cirkevné zákazy zo 16. storočia napovedajú, že zábava počas letného slnovratu bola často neviazaná, uvoľňovali sa normy vernosti a cudnosti. Oslavovalo sa v Adamovom rúchu a podporovalo sa nadväzovanie vzťahov na znak privolania plodnosti. Dokonca i samotné preskakovanie ohňa sa v niektorých prípadoch praktizovalo v nahote. V piesňach, ktoré sprevádzali rituály, sa dokonca objavoval motív svadby brata a sestry. Ten však symbolizoval mystické splynutie silných elementov - ohňa a vody. V slovanskom pohanstve a mytológii hralo veľkú rolu i čarodejníctvo.
Ľudia verili, že práve v túto noc vychádzali do ulíc bosorky pripravené škodiť druhým. Kradli kravám mlieko a plachtou zbierali rosu z polí (o ktorej sa hovorilo, že má liečivú silu). Taktiež sa im pripisovalo urieknutie, veľké bolesti hlavy a nechutenstvo. Ľudia verili, že bosorky pri svojom škodení odriekavali isté formulky v podobe veršov.
Poverčiví Slovania si spájali prechodné obdobie letného slnovratu s nárastom nadprirodzenej aktivity, pretože hranice oddeľujúce náš svet od toho „druhého“ boli omnoho tenšie. Na ochranu pred nimi ľudia varili odvar z čistca, ktorý následne pili a potierali si ním oči. Cesnakom robili kríže na dvere domov či budov a ten, kto mal možnosť, pokropil svätenou vodou svoju maštaľ i dom. Neštítili sa pred prah dverí položiť posvätenú čečinu či zahrabať strúčik cesnaku - jednoducho čokoľvek, čo by uchránilo úrodu a dobytku zaručilo počas svätojánskych sviatkov úplný pokoj.
Aj dnes sa medzi nami nájdu ľudia, ktorí vyznávajú rovnaké božstvá a pohanské zvyky ako naši predkovia. Hoci tradícia a oslava svätojánskej noci sa u nás zachovala v menšej miere, aj v súčasnosti môžeme vidieť ľudí zapaľovať ohne a stretávať sa s priateľmi v noci z 23. na 24. júna.
Ľudia si tradíciu pálenia Jánskych vatier či ohňov udržiavajú v mnohých regiónoch Slovenska. Ak prší na Jána, malo by ešte za štyri nasledujúce dni pršať. Okrem pálenia ohňov sa tiež zbierali bylinky či sa kúpalo v riekach alebo jazerách. Ako bylinky, tak aj voda mali mať blahodarné účinky na ľudské telo.
Socha svätého Jána Nepomuckého
Svätojánska noc skrýva rôzne rituály a tradície našich predkov spojené s letným slnovratom. 24 jún, deň, kedy Jánovia oslavujú svoje meniny, sa považuje aj za deň narodenia Jána Krstiteľa. Svätý Ján je patrónom pastierov, kožušníkov či remenárov a preto ho oslavovali bohatými hostiami a pálením vatier. Ohne horeli na kopcoch, aby ich bolo vidieť z čo najväčšej vzdialenosti. Tradície našich predkov ukazujú, že oheň mal očistnú aj magickú funkciu. Horiace kolesá umiestnili na vysoké stĺpy, čo predstavovalo slnko na nebi. Taktiež ich spúšťali do dolín, čo predstavovalo západ slnka. Naši predkovia si oheň ako živel veľmi považovali.
Ľudia verili, že na Jána má príroda najväčšiu moc. Tento deň bol ideálny pre zber liečivých bylín, kvôli ich veľkej sile a účinku. Láskavec zbierali pre šťastie, čistec na krásu, materinu dúšku na zdravie, ľubovník na lásku, harmanček, púpavu, listy jahody, prvosienku a papradie pre nájdenie skrytého pokladu. Noc na Jána bola tiež plná lásky. Dievčence tiež vili vence z lúčnych kvetov a potom ich hádzali na stromy.
Na svätojánsku noc sa vraj stretávali aj bosorky, ktoré škodili tak, že kravám odoberali mlieko. Preto gazdiné dávali pozor, aby sa mlieko nevynášalo z domu, lebo by kravy prestali dojiť. Na ochranu pred nimi slúžil odvar z čistca. Odvar sa pil a pretierali sa ním oči. Na ochranu pred bosorkami sa tiež robili krížiky cesnakom na dvere hospodárskych budov.
Svätojánska noc má svoju tradíciu aj v dnešnej modernej dobe. Stále viac ľudí sa stretáva pri jánskych ohňoch, oslavuje letný slnovrat a nové ročné obdobie.
SVATOJÁNSKÁ NOC - TRADICE A ZVYKY
Svätojánske zvyky súvisia predovšetkým s archaickým kultom Slnka, ktorý slávili naši predkovia v spojení s letným slnovratom. Patrili ku kolektívnym sviatkom, na ktorých sa zúčastňovalo celé lokálne spoločenstvo. Ústredným symbolom svätojánskych obyčají bol očistný oheň, ktorému pradávna tradícia pripisovala výnimočnú moc ochranného symbolu.
Význam ohňa, vody a zelene
V svätojánskych zvykoch a hrách zohrával významnú úlohu predovšetkým oheň v podobe jánskych ohňov, voda v podobe svätojánskej vody v studničkách, potokoch i čarovnej rosy, či zeleň v podobe liečivých bylín a kvetov na horských lúkach. Tieto symboly nadobúdali v svätojánsku noc výnimočnú magickú moc prinášajúcu zdravie, krásu, očistu ľuďom a ochranu ich príbytkom a hospodárstvam.
Oheň
Pálil sa počas svätojánskej noci v rôznych podobách, ktorým dominovali vatry, ale mládež zapaľovala aj horiace fakle a v starších časoch i slamené kolesá symbolizujúce slnečný kotúč, ktoré sa spúšťali po lúkach. Starí skúsení pastieri ich v minulosti dokázali zapáliť trením dreva a kôry. Už nejaký čas pred svätým Jánom začala mládež chystať popri pasení dobytka suché konáre, raždie a kmene stromov, ktoré zbierali v lese a nosili ich k pastierskym šopám pri salašoch.
Keď už mali nachystaný dostatok dreva, začali s prípravou „vojany.“ Boli to vysoké starostlivo vystavané vatry z dlhých žrdí, medzi ktoré sa prekladali „jedľovce až do výšky žrdiek" tak, aby vytvorili pevnú konštrukciu a vydržali dlho horieť, pretože okolo nich následne v noci prebiehali všetky magické svätojánske zvyky. Vojany dosahovali výšku niekoľkých metrov a stavali sa na kopcoch vo viacerých osadách, pričom museli byť podľa archaického zvyku v starších dobách postavené na kopcoch smerujúcich na všetky svetové strany.
Voda
Voda mala mať čarovnú energiu. V Rusku sa zvyčajne ráno vykúpali všetci muži, ženy, ale aj dobytok. Počas prírodných sviatkov sa verilo, že temné sily mali mať vtedy do ľudského sveta otvorený portál. Behanie po lúke so svätojánskou rosou zaháňalo bolesť nôh. Obdobný význam malo aj svätojánske umývanie v potôčikoch, ktorých účinok sa zvyšoval na miestach, kde sa spájali. Na tých miestach sa dievky umývali, aby mali zdravú pleť, červené líca a páčili sa mládencom.
Byliny
Ľudia verili, že byliny nájdené v túto magickú noc, majú ozdravujúce účinky. Zbierali sa v čase celého svätojánskeho obdobia, no verilo sa, že tie, ktoré boli natrhané priamo počas svätojánskej noci, mali nadmerne veľkú silu, účinok a magickú moc. Medzi najvyhľadávanejšie rastliny patrili najmä materina dúška pre zdravie, láskavec pre šťastie, čistec na krásu či dokonca i papradie, ktoré vraj vedelo pomôcť nájsť skrytý poklad.
Oslavy v Kubrej
Aj v Kubrej bolo zachovaných niekoľko pekných zvykov z oslavy svätojánskej noci. Povrávalo sa, že vo svätojánsku noc len do polnoci spieva slávik tak a tak pekne „až sa krvú potí“. Zasa pri Veľkej srudni v „Jelline“ vraj liečivá zelina rozkvitne cez pravú polnoc a má až čarovnú moc. Túto zeleninu môže uvidieť len ten, kto má pevný úmysel odtrhnúť ju, ale nesmelo to byť do holej ruky, len do nejakej bielej handričky. V Kubrej o tom rozprával hájnik. Nik však spomínanú zelinu nevidel. Všelijaké povery mali Kubrania na tieto dni.
Od nepamäti si však zachovali pekný svätojánsky zvyk „Vojano“ - preskakovanie ohňa. Je to „dievsky“ zvyk, pripravovaný už týždeň vopred. Veď bolo nutné pozháňať slamu na pálenie ohňa. Vtedy po domoch, na stodolách a rôznych šopách boli ešte slamené strechy. Po jednom - po dva „zdošky“ ukradli gazdovi zo strechy a tie uschovali na predvečer Jána (23.6.)
Potom, keď sa v predvečer Jána pred kostolom schádzali dievky po dvoch - troch kamarátkach, každá musela mať pod pazuchu „dva - tri zdošky“ slamy. Dievky šli dolu dedinou na miesto, kde sa malo odbavovať Vojano „celú širinu“ spevom a napríklad spievali: „To kubranské pole pekne vyorané vypustel Janíčko štyri kone vrané.“ A keď prišli na stanovené miesto začali spievať: „Pochválen buď Ježiš Kristus, Vojano. Až na veky vekov amen, Vojano. Narodel sa svatý Ján v prostred leta, Vojano. Keď je najvác sinokvieťa, Vojano…“
Počas spevu „pohádzali zdošky“ slamy na jednu hromadu a medzitým „kutárka“ - dievča určené na udržiavanie ohňa, zapálila už vopred ňou pripravené 3 - 4 „zdošky“ slamy. Dievky, ktoré mali v rukách aj zeliny (kamilky, repík, atď.) sa zoskupili okolo ohňa a takto si spievali: „Kadili sme zeliny, aby dobre hojili, Vojano…“ No, nesmeli chýbať ani mládenci, ktorých prilákal ku svätojánskemu ohňu prekrásny spev dievok, ktorý sa večer niesol celou dedinou. Veru nedali sa ani oni zahanbiť po speváckej stránke.
Keď išli dievky „kuknúť, kerá najlepšie skáče“ spievali si: „Nebolo ma doma, za štyri nedele, vyrôslo mi žitko, zelené na dvore…“ Keď prišli na miesto uvideli, ako dievky bosé, okrem kutárky oheň „preskacuvali“. A veru ku koncu sa stalo aj to, že sa pre dym nevideli, zrazili sa a posadili do pahreby. To Vám bolo smiechu. Mládenci sa pomaly priblížili k dievkam, keď dohorela posledná slama a nakrátko, veselo sa s nimi pobavili.
Potom sa spoločne odobrali do dediny. Dievčatá v 2 - 3 radoch popredu a mládenci za nimi spolu spievajúc nejakú peknú pieseň. Najčastejšie to bola: „Oliva, oliva, zelená oliva, povedz mi oliva, kde milý chodieva“… Zástup dievok a mládencov sa zastavil pred kostolom. Tu si po krátkom, veselom rozhovore popriali „dobrú noc“ a rozišli sa. Okrem mládencov, ktorí tam mali svoju milú, pretože tú bolo treba „vystrojiť“ prípadne išli „na vohľady“.
Oslava svätojánskej noci - Vojano sa takto skončila. V starej Kubrej sa Vojano slávilo len jeden večer a to v predvečer Jána 23.6. Neskôr sa oslava Vojana prevádzala tri dni: v predvečer Jána, večer na Jána a večer po Jánovi.
Pranostiky na Svätojánsku noc
- Ak prší na Jána, malo by ešte za štyri nasledujúce dni pršať.
- Na svätého Jána otvára sa k letu brána.
- Do Jána sa deň dĺži a po Jáne kráti.
- Na svätého Jána nie je noc žiadna.
- Na Jána dosť dlhý deň a predsa mu je koniec.
- Svätý Ján Krstiteľ, dažďov je ctiteľ.