Svätý Ján z Kríža (1542 - 1591) je vrcholný predstaviteľ španielskej mystickej poézie. Pochádzal zo skromných pomerov, keďže jeho otec stratil rodinné dedičstvo pre sobáš s chudobnou ženou Katarínou Alvarezovou. Po predčasnej otcovej smrti sa rodina ocitla v ťažkej situácii. Matej už od detstva prejavoval výnimočné schopnosti a hlbokú nábožnosť.
Venoval sa štúdiu u jezuitov, pomáhal chorým a jeho usilovnosť i pokora mu zabezpečili podporu správcu nemocnice, kde pôsobil. V roku 1563 vstúpil do karmelitánskej rehole a prijal meno Ján od sv. Mateja. Po kňazskej vysviacke v roku 1567 sa rozhodol pre prísnejší spôsob života.
Na podnet sv. Terézie z Avily sa zapojil do reformy karmelitánskej rehole. S dvoma spoločníkmi založil nový kláštor, kde obnovili pôvodné pravidlá karmelitánov. Po obnovení rehoľných sľubov prijal meno Ján z Kríža. Ako predstavený kláštorov šíril reformu a inšpiroval ďalších rehoľníkov.
Reforma však narazila na odpor. V roku 1577 bol Ján z Kríža zatknutý nereformovanými bratmi, ktorí ho väznili a mučili. Po ôsmich mesiacoch sa mu podarilo ujsť. Napriek utrpeniu pokračoval v reforme karmelitánskej rehole a zakladal nové kláštory. Pápež Gregor XIII. v roku 1580 schválil zriadenie samostatnej vetvy karmelitánov prísneho smeru. Ján viedol rehoľníkov k duchovnej dokonalosti, no sám znášal ťažké skúšky, vrátane vyhnanstva do chudobných kláštorov.
Svätý Ján z Kríža zomrel 14. decembra 1591 v kláštore v Ubede vo veku 49 rokov. Trpel fyzickými bolesťami i nepriazňou, no znášal ich s pokorou. Jeho mystické diela ako Temná noc, Duchovný spev či Živý plameň lásky patria k vrcholom duchovnej literatúry. V nich opisuje cestu duše k Bohu cez utrpenie a lásku. V roku 1926 pápež Pius XI. vyhlásil Jána z Kríža za učiteľa Cirkvi. Je patrónom mystikov, básnikov a teológov. Jeho sviatok si pripomíname 14. decembra, ako spomienku na život plný obety, pokory a hlbokej duchovnosti.
Rozšírené a upravené vydanie poézie svätého Jána z Kríža Živý plameň lásky v editorskej konkretizácii, preklade a interpretácii Jána Zambora kompletizuje a čiastočne reviduje jej prekladový obraz.
Kniha prináša aj dve básne tohto autora v preklade jeho prvého slovenského prekladateľa Karola Strmeňa. Súčasťou vydania je rozšírená verzia Zamborovej štúdie o básnikovej poézii a jeho životopisná skica o autorovi. Súbor dopĺňajú básne Janka Silana a Jána Zambora viažuce sa na túto výnimočnú osobnosť.
Sv. Terézia z Avily je spoločne so sv. považovaná za Učiteľku Cirkvi, duchovné rady sv. mnohým katolíkom prežiť blízke a hlboké mystické stretnutia s Kristovou láskou. Sv. ovplyvnil mysticizmus španielskej i európskej katolíckej Cirkvi 16. storočia. Matej už od detstva prejavoval výnimočné schopnosti a hlbokú nábožnosť. Venoval sa štúdiu u jezuitov, pomáhal chorým a jeho usilovnosť i pokora mu zabezpečili podporu správcu nemocnice, kde pôsobil.
V roku 1563 vstúpil do karmelitánskej rehole a prijal meno Ján od sv. Mateja. Po kňazskej vysviacke v roku 1567 sa rozhodol pre prísnejší spôsob života. kartuziánov. vytrženiach. askézy, sv. Ján z Kríža s vďakou vnímal jej duchovné rady a ponaučenia. Neskôr sa sv. prísnosti sv. uväznili v cele kláštora v Tolede. Sv. prísne kláštory bosých karmelitánov zvláštnu provinciu, nad ktorou sv. Kríža vykonával dozor. Sám bol príkladom v prísnosti. mal iba stoličku a sv. spôsobovala značné bolesti. chorých bratov. kde bol priorom jeho najväčší kritik. Cestou do Ubedy sa sv. rana na nohe, čo sa mu stalo osudným, v Ubede po niekoľkých mesiacoch sv. Bohu. a zvesť o jeho smrti sa rýchlo rozšírila po celom Španielsku. prišli desaťtisíce veriacich. Spisy sv. patria k najvýznamnejším dielam mystickej teológie. mystikom, skôr u neho badať empirický a praktický postoj k mysticizmu. noc, Výstup na horu Karmel, Duchovný spev, spomenutý Živý plameň lásky, v ktorých opisuje svoje skúsenosti. dodnes patria k najkrajším dielam katolíckej mystiky.
Sám bol príkladom v prísnosti. Spisy sv. patria k najvýznamnejším dielam mystickej teológie. noc, Výstup na horu Karmel, Duchovný spev, spomenutý Živý plameň lásky, v ktorých opisuje svoje skúsenosti. dodnes patria k najkrajším dielam katolíckej mystiky. vyhlásil pápež Pius XI. v roku 1926.Modlitby sv. Ty sám mi stačíš. sv.Terézia od Ježiša (z Avily)Myšlienky sv. V ňom si mi dal všetko, po čom môžem túžiť. obsahujúca žily s mnohými pokladmi. a nikdy nedôjdeme na koniec. objavujeme vo všetkých smeroch nové žily nového bohatstva. Veď preto sv. ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kor 2,3). prešla úzkou cestou vnútorného i vonkajšieho utrpenia. vedie k múdrosti. schopný vzlietnuť. Tak je na tom aj duša, ktorá je k niečomu pripútaná.
Ak človek trocha venuje pozornosť božstvu, hneď pocíti v srdci lahodný cit, ktorý je dôkazom, že Boh je Bohom s ľudským srdcom. Súbor dopĺňajú básne Janka Silana a Jána Zambora viažuce sa na túto výnimočnú osobnosť. Jeho poézia je výrazom intímnej mystickej skúsenosti a cesty duše k zjednoteniu s Bohom. Je veľkým lyrikom lásky, tvorcom mysticko-erotickej poézie elastickej stavebnosti a zriedkavej krásy, v ktorej sa pozemské spája s nadpozemským.
Živý plameň lásky je dielo, v ktorom nám Mystický učiteľ prostredníctvom komentára ku svojej rovnomennej básni približuje vrchol života človeka s Bohom, zralé štádium duchovného manželstva: ľudská osoba je tu vtiahnutá do vnútorého života božskej Trojice mocným a jemným pôsobením Ducha svätého. Poprvé je tento spis uveřejnen v češtině i s textovými variantami první redakce v poznámkách.
Pod vplyvom svätej Terézie Ježišovej prešiel k reformným bosým karmelitánom a stal sa spoluzakladateľom kláštorov ich mužskej vetvy. Obutí ho deväť mesiacov väznili v Tolede. Tam sa zrodili viaceré jeho básne i preňho charakteristický symbol temnej noci. Jeho poézia je výrazom intímnej mystickej skúsenosti a cesty duše k zjednoteniu s Bohom. Je veľkým lyrikom lásky, tvorcom mysticko-erotickej poézie elastickej stavebnosti a zriedkavej krásy, v ktorej sa pozemské spája s nadpozemským.
Svätý Ján z Kríža
Jeho mystické diela ako Temná noc, Duchovný spev či Živý plameň lásky patria k vrcholom duchovnej literatúry. V nich opisuje cestu duše k Bohu cez utrpenie a lásku.
Teraz, keď na neho len málo pôsobila „nestála veľkosť dvora“, aj tie posledné dni svojho života strávil v pastierskej službe. Stretnutia nasledovali jedno za druhým: spovede, rozhovory, prednášky, kázne a nakoniec neodmysliteľné listy duchovného priateľstva. Hlboký dôvod tohto spôsobu života naplneného Bohom sa mu časom stával čoraz jasnejším a sformuloval ho jednoducho a presne vo svojom Traktáte o Božej láske:
Je to súhrn jeho myslenia. Skúsenosť s Bohom sa jasne prejavuje v ľudskom srdci. Nie je mentálnou konštrukciou, ale skôr plným spoznaním úžasu a vďačnosti, ktoré nasleduje za prejavom dobra. Je v srdci a práve cez srdce sa uskutočňuje ten jemný a intenzívny jednotiaci proces, vďaka ktorému človek spoznáva Boha a zároveň seba samého, svoj pôvod a hĺbku, svoje zavŕšenie v povolaní k láske. Objavuje, že viera nie je slepým hnutím, ale predovšetkým postojom srdca. V tomto svetle možno pochopiť, že podľa svätého Františka Saleského niet lepšieho miesta, kde nájsť Boha, a pomáhať hľadať ho v srdci každej ženy a každého muža jeho doby. Naučil sa tomu, keď s jemnou pozornosťou sledoval seba samého už od skorej mladosti a skúmal ľudské srdce. S intímnym zmyslom pre každodennosť, v ktorej je prítomný Boh, zanechal v poslednom stretnutí tých ostatných dní u svojich vizitantiek dojem, ktorým možno chcel v ich očiach spečatiť spomienku na seba samého: „Keď som vám povedal nič nežiadať a nič neodmietať, do týchto dvoch slov som zhrnul všetko; nemám vám čo iné povedať.“
Nebolo to však cvičenie sa v čírom voluntarizme, „vo vôli bez pokory“, to subtílne pokušenie na ceste k svätosti, ktoré si ju zamieňa s ospravedlňovaním vlastnými silami, so zvelebovaním ľudskej vôle a svojej schopnosti, „ktorá sa mení na egocentrickú a elitársku samoľúbosť bez opravdivej lásky“. Tým menej išlo o číry kvietizmus, pasívne podľahnutie bez citov učeniu bez tela a bez dejín. Skôr sa zrodilo z kontemplácie života vteleného Syna. Bolo 26. decembra a svätec hovoril sestrám o podstate tajomstva Vianoc: „Vidíte Dieťa Ježiša v jasliach? Prijíma akúkoľvek nepohodu, chlad a všetko, čo Otec dopustí, aby sa stalo. Neodmieta malé prejavy útechy od svojej matky a nepíše sa, že by naťahoval ruky k jej prsiam, ale necháva všetko na jej starostlivosť a predvídavosť. Tak aj my si nemáme nič želať ani nič odmietať, znášať všetko, čo nám Boh pošle, chlad a nepohodu.“ Je dojímavé, že uznáva nevyhnutnú starostlivosť o to, čo je ľudské.
Pomocou skúsenosti spoznal túžbu ako koreň každého opravdivého duchovného života a zároveň ako miesto jeho nepravého napodobňovania. Keď čerpal plným priehrštím z duchovnej tradície, ktorá ho predchádzala, pochopil preto dôležitosť podrobovať túžbu skúške pomocou neustáleho rozlišovania. Najvyššie kritérium hodnotenia našiel v láske. Ešte pri svojej poslednej zastávke v Lyone, na sviatok svätého Štefana, dva dni pred smrťou, povedal: „Dokonalosť dáva našim skutkom láska. A poviem vám viac. Niekto pretrpí mučeníctvo pre Boha s jednou uncou lásky; má veľkú zásluhu, lebo nemožno dať viac ako svoj život.
Povzbudzoval ho písať pôvodné texty, ktoré budú schopné zachytiť nové otázky, vytušiť ich nutnosť. „Musím vám povedať, že poznanie o náladách tohto sveta, ktoré nadobúdam deň čo deň, ma vedie k zanietenému želaniu, aby Božia dobrota inšpirovala niekoho zo svojich sluhov písať podľa chuti tohto úbohého sveta.“ Dôvod tohto povzbudenia sa nachádza v jeho videní doby: „Svet sa stáva taký chúlostivý, že zakrátko sa ho nikto neodváži dotknúť, iba ak v zamatových rukavičkách, ani si nenechá liečiť svoje rany, len ak plátmi cibule. Ale čo na tom záleží, či sa ľudia uzdravia a v konečnom dôsledku či budú spasení? Naša kráľovná láska robí všetko pre svoje deti.“ Nebol to prehratý časový úsek, tým menej konečný ústup pri porážke.
Toto povedomie napokon dozrelo a našlo svoje vyjadrenie v úvode do Traktátu o Božej láske: „Uvedomoval som si mentalitu ľudí tohto storočia a nemohol som konať inak; je veľmi dôležité brať do úvahy dobu, v ktorej sa píše.“ Keď potom prosí čitateľa o zhovievavosť, hovorí: „Ak sa ti bude zdať, že štýl je trocha odlišný od toho, aký som použil vo Filotei, a že oba sú veľmi vzdialené od spôsobu písania Obrany kríža, uvedom si, že za devätnásť rokov sa naučíme a zabudneme veľa vecí; že jazyk vojny je odlišný od jazyka mieru a že k mladým začiatočníkom sa hovorí jedným spôsobom, a starým priateľom iným.“ Ale odkiaľ začať zoči-voči tejto zmene? Nie vzdialene od príbehu Boha s človekom.
Bol to čiastočne Boží dar, osobné nadanie a vytrvalé pestovanie prežitého, že mu bolo vlastné jasné vnímanie zmien doby. On sám by si nikdy nevedel predstaviť takúto príležitosť na ohlasovanie evanjelia. A toto je naša podstatná úloha aj v našom epochaálnom prechode: byť Cirkvou, ktorá nie je zameraná na seba, je slobodná od svetskosti, ale schopná žiť vo svete, zdieľať život ľudí, kráčať spolu, načúvať a prijímať. A toto naplnil František Saleský, keď pomocou milosti vnímal svoju dobu. Prvou z týchto volieb bolo znova skúmať a znova každému človeku v jeho špecifických podmienkach predložiť šťastný vzťah Boha s ľudskými bytosťami. Najvyšším dôvodom a konkrétnym cieľom Traktátu je v podstate práve ilustrovať súčasníkom čaro Božej lásky. Pýta sa: „Aké sú struny, ktorými Božia prozreteľnosť obvykle priťahuje naše srdce k svojej láske?“ Keď sugestívne vychádza z textu Knihy proroka Ozeáša 11, 4, označuje tieto bežné prostriedky za „zväzky ľudskosti alebo lásky a priateľstva“.
Modlitby sv. Jána z Kríža:
- Ty sám mi stačíš.
- V ňom si mi dal všetko, po čom môžem túžiť.
„V ňom sú skryté všetky poklady múdrosti a poznania“ (Kor 2,3). vedie k múdrosti. schopný vzlietnuť. Tak je na tom aj duša, ktorá je k niečomu pripútaná.
Svätý Ján z Kríža
Svätý Ján z Kríža, vlastným menom Matej de Yepes, sa narodil 24. júna 1542 v španielskej obci Fontiveros.
Jeho sviatok si pripomíname 14. decembra, ako spomienku na život plný obety, pokory a hlbokej duchovnosti.