Máloktorý zo svätcov je tak obklopený legendami ako svätý mučeník Juraj z Kapadócie. Jeho obraz, ako sedí na koni a bojuje s drakom, patrí k najznámejším vyobrazeniam svätých v celom kresťanskom svete. Pritom neexistujú žiadne spoľahlivé údaje o jeho živote, no napriek tomu poznáme množstvo rôznych legiend. Svätý Juraj je preto niekedy považovaný za postavu mytologickú.
Vedeli ste, že vo Svätom Jure sa narodil Viktor Kubal, vyrastal Michal Dočolomanský a pôsobil Chatam Sofer? Nezabudneme ani na strašidelné povesti o drakovi a čertovom poklade.
Prehliadka trvá cca 1,5-2 hod. a je určená pre malých aj veľkých, mladých duchom i telom, akčných aj unudených.
Parkovanie: zdarma kdekoľvek na Prostrednej ulici.
VSTUPNÉ: 13 Eur. Seniori, Študenti, ZŤP 11 Eur. Deti v sprievode rodičov od 2-12 rokov zdarma. Deti v sprievode rodičov od 12-18 r.
V Rímskej ríši bola úcta k nadprirodzeným silám dôležitou súčasťou každodenného života. Rímski štátni bohovia čiastočne pochádzali z gréckeho panteónu a čiastočne z miestnych a italských tradícií. Rimania otvorene prijímali do oficiálneho kultu i nových bohov, najmä v časoch štátnych kríz. Náboženstvá z Východu si tak razili cestu do Ríma a úrady ich zvyčajne tolerovali. Problémy však nastali vtedy, keď sa nové náboženstvá začali domáhať výlučných práv na svojich uctievateľov.
Nie inak to bolo v židovskom Judsku, ktoré - aj keď malo ponechanú veľkú autonómiu vo výklade rímskeho náboženského kultu - sa nikdy celkom nezmierilo s nadvládou Rimanov. Medzi chudobou sa rozmohli hnutia odporu a na ich čele stáli vidiecki vodcovia. Židovský národ veril v narodenie Mesiáša - Spasiteľa, ktorý sa mal stať ich vodcom a vyslobodiť ich spod rímskej nadvlády.
Ježiš začal verejne vystupovať okolo roku 27 n. l. a s jeho účinkovaním sa spájajú i mnohé zázraky. Po troch rokoch bol však samotnými Židmi a ich Najvyššou radou obvinený z rúhačstva a predvedený pred rímskeho miestodržiteľa, ktorý ho na nátlak publika nechal ukrižovať.
Ježišovi učeníci uverili jeho zmŕtvychvstaniu a začali hlásať jeho myšlienky o rovnosti všetkých ľudí pred Bohom a o nebeskom kráľovstve, v ktorom sa všetci budú mať lepšie ako v pozemskom živote v závislosti od svojich pozemských skutkov.
Apoštoli sa teda dištancovali od rôznych odnoží judaizmu a postupne začali získavať stúpencov aj medzi osobami nežidovskej viery. Nové náboženstvo sa rozšírilo hlavne v krajinách Stredomoria, hoci nemalo veľa stúpencov a aj tí boli zväčša nízkeho sociálneho postavenia. Kresťanstvo požadovalo vernosť jednému bohu a zakazovalo uctievať iných bohov, čo sa celkom nezhodovalo s náboženskou toleranciou Rimanov.
Kresťania tiež často odmietali prisahať na nadradenosť cisára, a práve tým sa stávali podozrivými. Prenasledovanie kresťanov bolo aj napriek tomu do polovice 3. stor. n. l. veľmi obmedzené a takmer vždy predstavovalo len akúsi reakciu na miestne špecifické okolnosti. Mladí kresťania svojou smrťou už za prvých prenasledovaní prejavovali svoju oddanosť novému náboženstvu; stávali sa z nich martýri - mučeníci za vieru. A práve títo martýri najviac pomohli šíreniu kresťanského učenia; povzbudzovali konvertitov a získavali podporu ľudu.
V roku 284 n. l. sa rímskym cisárom stal Aurélius Valérius Diocles, známy pod neskorším menom Dioklecián. Menová reforma uskutočnená počas jeho vlády sa z dlhodobého hľadiska skončila neúspechom, čo malo za následok prehĺbenie sociálnej a hospodárskej krízy. Dioklecián tiež zväčšil svoju armádu, aby posilnil obranu ríše, a pokúsil sa zvrátiť proces postupujúceho úpadku tým, že v roku 293 n. l.
Cisár Dioklecián chcel Rímskej ríši prinavrátiť „časy zašlej slávy“ a vďaka tomu sa presadila myšlienka jeho spoluvládcu Galeria o návrate k náboženstvu predkov. Dioklecián následne zvolal všetkých učencov, prefektov, sudcov a vojvodcov na veľkú poradu do sídelného cisárskeho mesta Nikomédie.
Z tejto porady vzišli výnimočne tvrdé zákony proti kresťanom - ich chrámy mali byť zrúcané, sväté knihy spálené, mali byť zbavení všetkých občianskych práv a verejných hodností, biskupov a kňazov mali uväzniť a kto by nechcel obetovať štátnym bohom, toho mali donútiť mučením. Vypuklo všeobecné prenasledovanie.
Roku 303 n. l. nastalo najväčšie „odkresťančovanie“ obyvateľov Rímskej ríše. Kresťanstvo bolo postavené mimo zákon a tento stav trval celých osem rokov až do r. 311, kedy sám Galerius tolerančným výnosom prenasledovanie zastavil. Za ten čas boli kresťania väznení a hromadne popravovaní. Nariadenie neobchádzalo nikoho; roľníci, otroci, vážení občania, úradníci, vojaci - všetci boli prinútení vzdať hold a obetovať v chrámoch starých rímskych božstiev. Tí, čo tak spravili, boli ušetrení smrti, no tí, ktorí sa vzpierali a boli významného spoločenského postavenia, boli popravovaní zvlášť brutálnym spôsobom.
Život svätého Juraja
Svätý Juraj pochádzal z Kapadócie v Malej Ázií (stredná časť dnešného Turecka). Jeho matka bola Kapadóčanka a otec Peržan. Už od detstva ho rodičia vychovávali v kresťanskej viere. Čoskoro však ostal bez otca, ktorý zomrel v jednom z početných prenasledovaní prvých kresťanov. Vo veku 18 rokov bol zregrutovaný do rímskej armády, kde mu vďaka jeho bystrosti, mužnosti, odvahe a iným prednostiam udelili vysokú vojenskú hodnosť. Pravdepodobne sa zúčastnil početných razií, ktoré boli orientované na zajímanie a následné mučenie kresťanov. Keďže bol však sám kresťan, stalo sa mu to osudným a po údajnej zrade (alebo tiež potom, čo začal kresťanov obraňovať) bol zajatý. Pochovaný bol v Lydde (dnešný Lod pri Haife v Izraeli). Miesto jeho hrobu sa čoskoro stalo cieľom mnohých pútnikov a už v období cisára Konštantína I.
Uctievanie svätého Juraja sa najprv šírilo na Blízkom východe, kde ho uctievali ako „megalomartyra“ - veľkého mučeníka. To znamená, že ukrutnosti boli na ňom spáchané obzvlášť bezcitným spôsobom. Medzi hlavné regióny jeho uctievania patrila Palestína, Jordánsko, neskôr Egypt, Sýria, a dokonca Etiópia. Až neskôr sa jeho kult objavil v Turecku a na Cypre. Šírením medzi pospolitým ľudom sa postupne dostal na Balkán a cez Gruzínsko až do Ruska. Gruzínsko sa niekedy zvykne označovať aj ako rodisko svätého Juraja. Ako dôkaz sa často predkladá jeho meno Georgius, z ktorého je vlastne odvodený názov Gruzínsko - Georgia.
Do západnej Európy sa kult svätého Juraja dostal cez more; uctievali ho hlavne v Itálii a v Galii; prvé chrámy tu vznikli v 6. storočí. V Británii je známy od 7. - 8. storočia; spomínal ho Beda Ctihodný vo svojom martyrológiu, a tiež je prítomný v írskom martyrológiu od Oengusa. Príbeh svätého Juraja bol v Británii dodatočne a nepravdivo doplnený o útek svätého Juraja z Palestíny, keď sa za Diokleciána začalo s krvavým prenasledovaním. Údajne ušiel na lodi cez Stredozemné more a doplavil sa až k britským ostrovom, kde potom žil a aj zomrel. Na počesť jeho príchodu sa odvtedy prieliv medzi Anglickom a Írskom nazýva Prieliv svätého Juraja - Saint George´s Channel.
Nové rozmery získalo uctievanie kultu svätého Juraja počas križiackych výprav. Bolo to práve na prvej krížovej výprave (1096 - 1099), keď sa v čase obliehania Antiochie prisnil istému biskupovi sen, v ktorom sa mu prihováral svätý Juraj v bielom rúchu s červeným krížom na prsiach. Vo sne Juraj nabádal, aby križiaci nečakali a hneď na druhý deň zaútočili - to im zaručí víťazstvo. Pri dobýjaní Jeruzalema už malo vojsko okrem bielych zástav s červenými krížmi so sebou i vyobrazenia svätého Juraja a tiež jeho údajné pozostatky, ktoré križiaci ukoristili v meste Ramleh. Pri obliehaní Jeruzalema sa pri hradbách zjavil vojakom duch svätého Juraja.
Svätý Juraj sa odvtedy tešil veľkej obľube hlavne medzi rytierskymi rádmi, ktoré v tom čase predstavovali spojenie rytierstva s mníšskym životom. Nebolo to však pre jeho mučeníctvo, ale pre symbol, ktorý predstavoval v spojitosti s rytiermi: bol tiež vojakom a zomrel za vieru. Zo všetkých európskych krajín sa stal jeho kult najváženejším vo Veľkej Británii; v r. 1222 bol jeho sviatok uznaný ako menší sviatočný deň, avšak už v r. V roku 1347 bol Eduardom III. založený aj Podväzkový rád svätého Juraja. Veľkú úctu mu prejavovali i na Kyjevskej Rusi - bojovníci tiahnuci do bitky niesli jeho portrét na čele vojska. S vynájdením pušného prachu a strelných zbraní, čoho dôsledkom bol pokles dôležitosti meča a kopije, začala jeho popularita upadať.
Legenda Aurea a drak
Najväčší význam pre poznanie svätého Juraja v stredovekej Európe malo dielo s názvom Legenda Aurea. Dielo napísal Jakub de Voragine medzi rokmi 1250 - 1260, opisujúc skutky prvých mučeníkov. Samotný príbeh je však dosť romantizujúci; objavuje sa tu napríklad drak, čo v starších verziách legendy nebolo.
Podľa legendy „…pochádzal svätý Juraj z urodzenej rodiny z Kapadócie. Neskôr prišiel do mesta Silena v Lýbii, kde drak - miestna pohroma - naháňal strach širokému okoliu a otravoval svojím dychom každého, kto sa k nemu priblížil. Ako výkupné dávali ľudia drakovi každý deň dve ovce. Keď mu však dali poslednú ovcu, drak si vyžiadal ľudské obete. Tie mal podľa dohody obyvateľov určiť lós. Lós padol na kráľovu dcéru, ktorá šla na smrť oblečená ako nevesta. Juraj však zaútočil na draka, prebodol ho svojím oštepom a celkom krotkého ho viedol spútaného princezniným podväzkom. Juraj draka doviedol do mesta, kde povedal ľuďom, aby sa nebáli - ak uveria v Ježiša a dajú sa pokrstiť, oslobodí ich od príšery. Kráľ a ľud súhlasili. Juraj zabil draka a 15 000 ľudí sa dalo pokrstiť.
Rozprávanie je pravdepodobne jediná historicky pravdivá časť príbehu. Prítomnosť rozprávkového draka je cielená symbolika, ktorou bol príbeh o Jurajovi „skrášlený“ samotnou cirkvou; drak ako symbol pohanského zla, ktorý je prebodnutý kopijou, znamená obrátenie krajiny na kresťanstvo. V novšej historiografii bola práve časť s drakom mnohokrát využitá ako dôkaz, že svätý Juraj je len obyčajný mýtus a vymyslená postava z nejakého rozprávania. Treba zdôrazniť, že v najranejších verziách legendy sa príhoda s drakom nevyskytuje.
Juraj bol tiež zobrazovaný ako rímsky legionár na bielom koni; biela tu opäť symbolizuje čistotu a svätosť.
Svätý Juraj - militárny svätec - bol na území Slovenska svätený ako symbol mocného ochrancu v ranostredovekých kaplnkách, kláštoroch, hradiskách, dvorcoch a hradoch. V súvislosti so svätým Jurajom vzniklo v minulosti na území dnešného Slovenska jedenásť obcí nesúcich jeho meno. Celkovo je však na Slovensku zachovaných štyridsať patrocínií zasvätených tomuto svätcovi. Spolu tak tvoria tridsiaty najpočetnejší patronát na Slovensku. Patrocíniá sú nerovnomerne rozšírené po celom území Slovenska - ako na západe, tak i na východe, nevynímajúc sever a juh. Väčšinu počtu tvoria patrocíniá založené v novoveku, v 18. a v 19. storočí.
Medzi najstaršie obce s patrocíniom svätého Juraja, ktoré dodnes existujú, patrí Nitrianska Blatnica (kedysi len Jur) z 11. stor., Skalica z 12. stor., Svätý Jur pri Bratislave z r. 1209, Jur nad Hronom z prvej pol. 13. stor. a Spišská Sobota z r.
Dôležitú úlohu zohral svätý Juraj pri vývine obecných pečatí a erbov. Každá obec, v ktorej sa časom vyvinula nejaká administratívna činnosť, sa usilovala o odlíšenie vo forme symbolu. Znaky, pečate a erby vyjadrovali v podstate isté špecifiká, ktorými sa daná obec vyznačovala. Vo väčšine prípadov sa symbol odvodzoval od patrocínia miestneho kostola a patrón bol tak so svojimi atribútmi umiestňovaný do obrazovej časti erbu alebo pečatidla.
Svätý Juraj a drak
Svätého Juraja sme tu nemali. Nemali sme, ale ani draka, s ktorým v boji býva Juraj zobrazovaný. Drak ma zaujíma viac. Ako symbol je zaujímavý s bohatou históriou.
Drak je bytosť odporujúca prírode. Vo väčšine náboženstiev antibožský tvor. Babylónsky boh Marduk porazil Tiamat, rozrezal ju na dve polovice, z jednej stvoril oblohu, z druhej zem. Z Tiamatiných očí vyvstali pramene riek Eufratu a Tigrisu. Ako vyzerala Tiamat? Ako impozantný drak. Apollón, boh Slnka zniesol zo sveta draka Pythona keď ho prebodol slnečnými šípmi. Ahrimana, boha zla, tak veľmi podobného mimozemšťanovi s dračou hlavou, pazúrmi a postavou chlapa zápasníka, porazil Ahur Mazdá. To hovorí mazdaizmus (iránsky kult z 2 tis. pred Kr., neskôr známy ako zoroastrizmus). Starí izraeliti hovoria o Livjátanovi, čiže o Leviatanovi, morskom drakovi.
Pokojne môžeme vziať do rúk Bibliu a čítať Prebuď sa, prebuď sa, obleč si silu, rameno Hospodinovo, prebuď sa ako za dní pradávnych, za starodávnych pokolení! Či si ty nerozťalo Rahaba a neprebodlo morského draka? (Izaiáš 51,9)[1]. Obraz má jediný cieľ, vo veriacich vyvolať istotu, že Hospodin kedykoľvek rozdrví draka chaosu, premôže mocnosti tmy, dodá veriacim pevnú nádej, že Boží nepriatelia budú zničení aj v budúcnosti.
Obrazy z Biblie priam sršia aktuálnosťou, vládcov prirovnávajú k drakom. Jeremiáš si vzal na mušku Nebúkadnecara: Zožral ma, zmoril ma babylónsky kráľ Nebúkadnecar, odstavil ma, ako prázdnu nádobu, prehltol ma ako drak, naplnil si brucho a odohnal ma od mojich rozkoší (Jeremiáš 51,34)[2] . Ezechielovej pozornosti neušiel faraón: Lidský synu, začni žalozpěv nad faraónem, králem egyptským. Zapěj o něm: K mladému lvu mezi pronárody jsi byl přirovnán, byl jsi jako drak v mořích, prodíral ses svými proudy, nohama jsi kalil vodu a čeřil její proudy. (Ezechiel 32,2)[3].
Ak by sme pripustili, že drak z Biblie podľahol rýchlejšiemu evolučnému procesu, môžeme pripustiť, že sa poľudštil. Bez zmeny funkcie v spoločnosti. Ostal pôsobiť v politike. V Apokalypse drak nadobúda monštruóznu silu Ukázali sa aj iné znamenie na nebi: ajhľa, veľký ohnivý drak, ktorý mal sedem hláv a desať rohov a na hlavách sedem diadémov. Jeho chvost zmietol tretinu nebeských hviezd a zvrhol ich na zem. (zjavenie Jána 12, 2-3)[4].
Obrazov s drakom v Apokalypse je viac a viac. Definitívne drak končí podobne ako Glum - Sméagol v Tolkienovom Pánovi prsteňov, a diabol, ich zvodca, hodený bol do ohnivého a sírového jazera, kde bola šelma i falošný prorok, a tam budú mučení dňom i nocou na veky vekov (zjavenie Jána 20,10). O ustálenej podobe draka, okrídleného, šupinatého jaštera, vzdialene pripomínajúceho krokodíla, občas vlka, hovoríme až začiatkom stredoveku. Úpadkové románske umenie ho spodobuje ako zlo, ktoré bude/bolo porazené. Sedem smrteľných hriechov a sedem dračích hláv stotožnili teológovia v jedno v 15. storočí. Drakovi najbližší príbuzní v živočíšnej ríši sú bazilišok, had a kohút. Víťazmi v súbojoch s drakom sú ešte archanjel Michal a svätá Margaréta z Antiochie.
Opevnený kostol svätého Juraja
Je to veľmi neobyčajná stavba. Ak by ten kostol nemal v sebe niečo starosvetsky vznešené, čosi neuchopiteľne výnimočné, aristokraticky výnimočné, vyzeral by ako veľká stodola. Rovnako jednoduché tvary, rovnako bachratá dispozícia, ostrá strecha, široký posed, dostatok vnútorného priestoru, ešte aj stojaci povyše dediny. Keby to nebol kostol, vyzerala by tá stavba ako kubisticky poňatý biely holub s hlavou skrytou pod krídlom, veľká homola cukru z Gulliverovho sveta, možno svätyňa neznámeho náboženstva.
Tá stavba je ako vysielač. Do širokého okolia vysiela správu, že je úkrytom duchovna. Poskytne úkryt svetským tvorom, jej život je v modlitbách, jej existencia je spirituálna, s týmto svetom spojená tenkou striebornou niťou. Múr vôkol ju chráni, vymedzuje, obtáča, ale neodtŕha od okolitého sveta. Skôr dodáva výnimočnosť. Akoby okolitý svet chránil pred vnútornou silou stavby. Dal jej hranice. Múr určil, že stáť bude tu a ďalej nepôjde. Taký je opevnený kostol sv. Juraja vo Svätom Jure.
Ranogotický kostol, ktorý vznikol prestavbou románskeho kostola niekedy v poslednej štvrtine 13. storočia. Prestavaný a zväčšený koncom 14. storočia, renesančne upravený koncom 16. storočia. Pôvodne s vežou, ktorá padla za obeť tureckému útoku v roku 1663. Ku kostolu už pristavaná nebola, ako náhradu postavili drevenú zvonicu v tesnom susedstve kostola. V nej sa dochoval zvon z roku 1400. Výraznejšími úpravami prešiel v roku 1943 a po druhej svetovej vojne. O opevnení literárne pramene mlčia.
Ten kostolík treba vidieť. Úplne najlepšie je naplánovať si cestu a mrknúť si hrad Biely Kameň, kostol sv. Juraja a ak vám nebude dosť chodenia hore dolu do kopca a z kopca, pokojne si zájdite aj na hradisko Neštich.
[1] Biblia, Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Slovenská evanjelická cirkev a.v. v ČSSR, Liptovský Mikuláš 1978, str. 630
[2] Biblia, Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Slovenská evanjelická cirkev a.v. v ČSSR, Liptovský Mikuláš 1978, str.
[4] Biblia, Písmo sväté Starej a Novej zmluvy, Slovenská evanjelická cirkev a.v. v ČSSR, Liptovský Mikuláš 1978, str.
Ak cestujete niekedy mestskou hromadnou dopravou, stane sa vám, že stretnete revízora. Chce od vás cestovný lístok, resp. električenku, aby videl, či cestujete legálne. Aj my sa niekedy vezieme životom ako v nejakej električke. Božie slovo hovorí, že Boh je spravodlivý sudca, ktorý príde jedného dňa, aby rozlíšil, či môj/tvoj „lístok“ je platný alebo nie.
Odpustenie je najväčšia sila, ktorá dokáže meniť ľudí. Odpustenie nie je popieranie, že ťa niekto zranil. Odpustenie neznamená zabudnutie.