Svoju históriu začal písať futbal vo Svätom Jure v roku 1921, kedy skupina mladíkov navštívila zopár futbalových zápasov v neďalekej Bratislave. Takto sa klubovými farbami stali červená a biela, no a miesto známej hviezdy, ktorá zdobila dresy Slavie sa našil mestský erb s Jurajom na koni.
Klub si z vďaky k Pražanom, prevzal aj pomenovanie ŠK Slávia. Žiaľ, z tohto obdobia sa nezachovali žiadne podrobnejšie dokumentačné materiály. To, čo vieme, je len z rozprávania dnes už nežijúcich pamätníkov. Hriechom by bolo nespomenúť Bohuša Opravila, ďalšieho zakladajúceho funkcionára, ktorý v Sv. Jure pôsobil niekoľko desiatok rokov a hoci bol pôvodom Čech, vždy sa hrdo hlásil k Svätojurčanom.
V dvadsiatych rokoch mužstvo odohralo len zoznamovacie stretnutia. Súperom im boli futbalisti z blízkeho okolia (Pezinok, Račišdorf, čo je dnešná Rača a iní). Keďže vo Sv.
Prvý dokument, ktorý sa zachoval v písomnej podobe má dátum 24. augusta 1931, kedy bola spísaná zápisnica ŠK Svätý Jur. Predsedom sa stal František Orel - český úradník štátnych dráh a tajomníkom František Kuracina. Na riadny chod klubu boli potrebné financie, ktoré sa získavali usporadúvaním zábav a ďalších kultúrnych podujatí.
Prispievateľmi však boli aj miestni živnostníci, ktorí podporovali klub nielen finančne, ale tiež občerstvením (Bohunický, Hupka, Nathan a ďalší). V tomto období mužstvo pôsobilo v nižších župných súťažiach. V týchto súbojoch si svätojurskí hráči vôbec nepočínali zle. Svoje domáce stretnutia hrali na Pažiti, kde sa dnes nachádza priemyselná zóna. Veľkou devízou bolo, že klub mal aj družstvo dorastencov, z ktorých sa vhodne a plynule dopĺňalo mužstvo dospelých.
V období takzvaného Slovenského štátu sa klub premenoval na ŠK HG Svätý Jur. Viacerí funkcionári, ktorí mali českú národnosť museli Slovensko opustiť. Ako to už v časoch vojny býva zvykom, niektorí hráči slovenskej alebo nemeckej národnosti museli narukovať. Za mužstvá mužov a dorastencov nesmeli nastupovať tí, ktorí mali židovský pôvod.
Predsedom sa stal Rudolf Palič a tajomníkom Jozef Hupka. Mužstvo dospelých sa doplnilo chlapcami z dorastu - Kugler, Kohút, Púčik, Lisý, Kautz, Kamenický, Hranický. Okrem súťažných stretnutí sa zúčastňovali futbalisti zo Svätého Jura aj viacerých turnajov (Veľkonočný turnaj v Rači). Svoju športovú činnosť viacerí rozšírili aj o iné druhy športov (stolný tenis- Rudolf Vido, lyžovanie - Michal Pucher).
Po oslobodení a ukončení II. svetovej vojny sa klub skonsolidoval a pokračoval aj naďalej vo svojej činnosti. Vrátil sa k názvu ŠK Svätý Jur. V roku 1947 sa vybralo mužstvo dospelých na turné po Slovensku. Pamätným bolo stretnutie v Poprade, kde sa domáci Podtatranci museli skloniť našim mužstvom. Tento rok sa niesol v znamení výborných výsledkov. Mužstvo vyhralo župné majstrovstvá a postúpilo do vtedajšej Divízie.
Oporami boli také mená ako Jurkovič, Vašík, Schneider, Unger, Kaiser, Kocmunda, Púčik, Vido, Lisý M, Ilka, Čisár, Pažitný, Pucher, Follrich K. Dobré meno svätojurskému futbalu spravili prestupy niektorých hráčov do l. čsl. ligy. Rudolf Vido sa stal hráčom Tatrana Prešov, Dušan Koník odišiel do Slávie Bratislava, odkiaľ neskôr prestúpil do AC Nitra.
Solídne výsledky dosahovalo družstvo dorastu, ktorého oporou bol brankár Adolf Schwantzer. Svoju trénerskú kariéru pri družstve žiakov začal František Križan. Počas budovania nového ihriska v rokoch 1955-56 sa domáce zápasy odohrali v Grinave.
Začiatkom 60-tych rokov sa obec premenovala na Jur pri Bratislave a v týchto rokoch mal klub pod názvom Sokol JRD Jur pri Bratislave, v súťažiach dve mužstvá dospelých, jedno mužstvo dorastu a žiacku jedenástku, ktorá na svoje zápasy za súperom neraz „cestovala“ pešo alebo na bicykloch.
Pamätným medzinárodným stretnutím bol zápas s vtedajším akademickým mužstvom slávneho Manchestru United, ktorý sa skončil 1:0 v prospech hostí z Británie. Svoju trénerskú kariéru v tomto období začal Josef Pokorný, ktorý sa až doteraz venoval práci s mládežou, čo je úctyhodných 45 rokov.
Tieto roky možno považovať za jedny z futbalovo najúspešnejších v našom klube. „A“ mužstvo dospelých sa postupne prebojovalo z oblastných súťaží do Divízie a družstvo dorastu do l. ligy! O postup sa vtedy zaslúžili z hráčov najmä Alexander Achberger, Jozef Matúš, Ľudovít Malina, Dušan Berzedi, Karol Gašparovič, Ladislav Kukučka, Kamil Pajer, Ladislav Ivančík, Juraj Valček, Ján Tóth, Martin Červenák, Michal Volf a Ladislav Kugler.
Divíznu súťaž mužstvo s kvalitnými súpermi absolvovalo dôstojne, keď vypadlo len vďaka jednogólovému rozdielu od zachránenej Senice. Návrat však netrval dlho, pretože už v roku 1976 sa mužstvo prebojovalo naspäť a plných deväť rokov cestovalo za súpermi od Bratislavy po Bytču, či Štúrovo.
Spoločne s mužstvom dospelých si účasť v l. lige vybojovali dorastenci, ktorých k tomuto úspechu priviedol tréner František Križan a kráľom strelcov sa stal Vladimír Tomaškovič so 49-timi presnými zásahmi. V tomto úspešnom roku sa urobila rekonštrukcia hracej plochy, ktorá sa zatrávnila. Patronátnym podnikom, ktorý prispieval do športu v Jure pri Bratislave, sa stal n.p.
V tejto etape sa „A“ mužstvo plne aklimatizovalo v Divízii, ktorá však po reorganizácii v roku 1982 priviedla do Jura pri Bratislave druhú najvyššiu futbalovú súťaž - II.SNFL. Táto sa u nás hrala do roku 1985 so striedavými úspechmi. Patronátnym a partnerským podnikom sa stal n.p. Dobré meno jurského futbalu šírili Kamil Pajer, ktorý odišiel do bratislavského Interu a Vladimír Tomaškovič, ten sa stal hráčom Spartaku Trnava. Trénermi mužstva v tom čase boli Jaromír Šebesta a po ňom František Hrdlovič. Obom im asistoval bývalý hráč Dušan Berzedi.
Vo vyššej súťaži však zotrvalo len rok, keď so ziskom siedmich bodov zostúpilo. Aj družstvo dorastu postupne opúšťalo svoje pozície, až sa napokon ocitlo v druhej lige a o pár rokov už nefigurovalo ani tam.
V roku 1990 bol Jur pri Bratislave premenovaný späť na Svätý Jur a stali sme sa mestom, avšak tieto roky sa považujú za najťažšie v činnosti futbalu vo Svätom Jure. Po spoločenských zmenách futbalový oddiel vystúpil z TJ a stal sa samostatným subjektom, ktorý si prinavrátil už takmer zabudnutý názov ŠK Svätý Jur.
Predsedom sa stal Vladimír Pažitný. Finančné prostriedky klub získaval kultúrnymi podujatiami, brigádami a od sponzorov (Pechariáda). Z kádra mužstva odišiel odchovanec Radovan Vašík, ktorý sa stal hráčom Interu Bratislava a neskôr ZŤS Petržalky. V tejto ére klub doslova živoril a vďaka obetavosti funkcionárov nedopadol tak, ako v mnohých iných mestách a obciach na Slovensku.
Na začiatku deväťdesiatich rokov sa konal prvý ročník turnaja mladších žiakov, ktorý od roku 1994 nesie názov vtedajšieho hráča "A" mužstva a trénera týchto žiakov a od jeho náhleho skonu v r. 1994 sa premenoval na „Memoriál Milana Paliatku“.
Každoročne sa ňom zúčastňujú talentovaní futbalisti z blízkeho okolia malokarpatského regiónu. Táto etapa futbalu vo Svätom Jure mala aj dobré, ale aj zlé obdobia. Klub zo začiatku prežíval zasa len vďaka obetavosti funkcionárov a ochote pána Jána Poláka, ktorý vykryl náklady na chod klubu zo svojich prostriedkov.
V r. 2002 boli pripravené a schválené nové "Stanovy ŠK Svätý Jur", členská schôdza zvolila nových funkcionárov. Eufória fanúšikov vyvrcholila, keď v roku 2004 dokonca mužstvo seniorov skončilo na prvom mieste v majstrovskej súťaži III. Klub prebrali noví funkcionári, ktorí sa snažili pri minimálnych prostriedkoch udržať klub nad vodou a to aj za spolupráce s mestom Svätý Jur a primátorom, ktorý bol podpredsedom ŠK. Všetky prostriedky sa venovali aj výchove mládeže, čo bola priorita.
Za tým účelom sa spolu s mestom a SFZ podarilo zabezpečiť MINI-ihrisko s umelým povrchom. Mládežnícke družstvá úspešne reprezentovali ŠK a mesto. Starší žiaci sa zúčastnili v r. 2006 turnaja v maďaskom Györi, kde z 18 družstiev celej európy obsadili 3. miesto a na turnaji v družobnom meste Miroslav v ČR v r. 2007 obsadili 2. miesto aj medzi tamojšími ligovými družstvami. Mladší žiaci úspešne absolvovali každý rok Memoriál M.Paliatku vo Svätom Jure.
Neúspešná bola dva a polročná spolupráca s novými sponzormi, ktorí mali snahu vybudovať futbalovú akadémiu vo Svätom Jure, síce dorast postúpil v tomto období do III. Po odchode týchto sponzorov a príchodom nového vedenia a pri spolupráci s mestom na čele s primátorom Alexandrom Achbergerom sa začalo blýskať na lepšie časy.
Vykonala sa rekonštrukcia závlahového systému, keď sa nainštalovalo nové a moderné zariadenie. Nainštalovaný bol nový objekt WC kontajner pre divákov, rekonštrukciou prešli vnútorné priestory tribúny (výmena elektrozariadenia, kabíny, sprchy, WC, kabína rozhodcov) a príprava teplej vody. Na poschodí mesto Svätý Jur, ako majiteľ objektov, sprevádzkoval reštauračné zariadenie.
Pre verejnosť sa v roku 2010 vybudovalo ďalšie multifunkčné ihrisko s umelým povrchom v hodnote cca 160 tis. EUR, aj za prispenia prostriedkov mesta a štátu, ktoré slúži predovšetkým miestnej mládeži a futbalovým talentom. Taktiež sa vystavala tréningová stena.
Na športovom poli sa aj vďaka terajšiemu predsedovi a trénerovi v jednej osobe Petrovi Kučerkovi začalo dariť „A“ mužstvu seniorov, ktoré postúpilo v r. 2010 do III.ligy BFZ a „B“ mužstvo si po opätovnom založení počínalo v VI. Družstvo dorastu bojovalo úspešne v III. lige. Príkladne si ešte počínali aj kolektívy starších žiakov, mladších žiakov a prípravky, hlavne z dôvodu priorít tejto kategórie v minulých rokoch a kvalitného trénera, ktorý sa im venoval.
ŠK Svätý Jur, futbalové mužstvo starých pánov usporiadal 5. ročník halového futbalového turnaja Memoriál Milana Paliatku. Turnaj sa konal v basketbalovej hale v Pezinku za účasti štyroch mužstiev starších futbalistov, hralo sa systémom každý s každým, dvakrát 20 minút. Zápasy rozhodovali rozhodcovia Slovenského futbalového zväzu.
Raz v sobotu na sklonku novembra sa hral na hádzanárskom ihrisku tretí ročník futbalového turnaja neregistrovaných hráčov o Pohár predsedu Spolku vyslúžilých vojakov. Hralo sa za chladného, ale inak prijateľného počasia a divákov bolo len o trošku menej, ako keď sa na veľkom ihrisku hrá tretia liga.
Keby sme teraz pridali výsledky, polčasy, rozhodcov, strelcov a tabuľku, už by sme aj mohli skončiť. Ale neskončíme, lebo ak aj výsledky nepôjdu do sveta, nech ide do Jura odkaz niekoľkých pekných myšlienok z turnaja.
Hráči VŠ sedeli po zápase pri čaji a rozprávali sa o tom, ako hrali. Jeden z nich povedal, ako neubránil hráča vo vyloženej gólovej príležitosti, lebo už nemohol urobiť nič iné, len ho zoťať. Keby bol mladší, možno by som to aj skúsil, ale ten mal na krku už pomaly päťdesiatku, obhajoval sa. Gól z toho našťastie nepadol. Chlapi, ktorí ho počúvali, len prikyvovali, a nikto mu nepovedal, že zoťať v gólovej šanci musíš, že to je povinnosť, a až potom sa môžeš pozrieť, aký je starý.
Keby to bol jediný príklad ohľaduplnosti, znášanlivosti, ústretovosti a akéhosi v tomto prípade hádam trošku svojrázneho fair-play, stačila by na to malá gloska. Ale ten turnaj sa v takomto duchu niesol celý. Keď som prišiel, už sa hralo. Najprv som si myslel, že sa hrá bez rozhodcov a až neskôr som si všimol, že pri plote sa pohybuje chlapík ako ostatní vo vetrovke a ešte neskôr som si uvedomil, že občas nesmelo zapíska. Všetci rozhodcovia boli takí a všetci rovnakí. Ani jeden si neliečil komplexy zbytočným pískaním maličkostí, kúskovaním hry a sekírovaním hráčov. Takúto sortu rozhodcov zaručene poznáte. Pre nich sú hráči len na to, aby počúvali píšťalku a sledovali a poslúchali rozhodcov. Za odmenu si potom môžu občas aj kopnúť do lopty. Pri takých rozhodcoch je na ihrisku väčšinou poriadok, ale z na drobno nasekaných kúskov hry neurobia futbal ani umelci. Títo naši pískali väčšinou auty, začiatok a koniec a sem-tam niečo medzi tým. A stačilo to.
Fauly pískali len zriedka, lebo ich bolo málo. Stalo sa aj, že faulujúci aj faulovaný bez slova prestali hrať, faulovaný vzal loptu do rúk a zahral trestný kop prv, ako rozhodca zapískal, a súper to obvykle uznal, ešte aj na udobrenie napriahol pravicu, ktorú faulujúci prijal. Nezastávam sa takéhoto prístupu vo všetkých prípadoch. Bez rozhodcov to nejde. Ale v tomto ojedinelom prípade turnaja, desiatich zápasov a piatich mužstiev to bolo tak správne, lebo táto nálada a tieto postoje všetkých aktérov sa vykryštalizovali hneď v prvom zápase a niesli sa v tomto duchu až do posledného hvizdu posledného zápasu.
Mohlo sa stať, že by sa tak odohralo deväť z desiatich zápasov a na desiaty by nestačili ani dvaja rozhodcovia pískajúci už aj náznak nie že nedovoleného zákroku, ale obyčajnej ruky. Keď je dobrá vôľa, rozhodcov netreba, keď hráči vidia všetko podfarbené červeným, nestačil by ani na každého hráča jeden rozhodca.
Kto dávno nebol na ihrisku, mal by si pozrieť hádzanárske ihrisko, a hneď by ľahko pochopil prístup hráčov k súperovi, lopte, zápasom a turnaju. Ihrisko je asfaltové, aké vyrástli ako huby po daždi, keď niekedy v sedemdesiatych rokoch Československý hádzanársky zväz vydal bezduchý príkaz hrať I. a II. ligu na tvrdých plochách, čím zlikvidoval všetky antukové, škvarové a trávnaté ihriská a ihriská z uvalcovanej zeme. Betónové s náterom u nás boli vtedy neznáme, a tak sa pojem ihrisko s tvrdým povrchom zúžil na asfaltové.
Len čo si kluby ihriská nastavali, poslali ligu do hál. Oboje, aj tvrdý povrch, aj haly mali zachytiť svetový trend, lebo vo svete sa už dávno hralo v halách, ale nezachytili nič. Naši hádzanári na antuke vedeli dobre strieľať v páde, ale asfalt im to za prvý ročník na tvrdom povrchu vytĺkol z hláv a na mäkších a klzkejších parketách sa to už znovu nenaučili. Toto rozprávanie nemá byť o hádzanej, ale o futbale. O problémoch prechodu z antuky na tvrdé povrchy ostalo veľa nedopovedaného, ale hádzaná má s našim turnajom spoločné len asfaltové ihrisko.
Mám dojem, že toto je už druhá vrstva asfaltu, do ktorej ktovie prečo pridali kamennú drvinu. Drvina je vynikajúca na vozovku, lebo jej drsnosť zabraňuje šmykom. Prečo u nás nedokážeme urobiť plochu čo len niekoľkých metrov štvorcových asfaltu bez vyvýšenín a preliačin? A je celkom jedno, či ide o ihrisko, vozovku, alebo chodník. V deň turnaja bolo zrána hmlisto so slabučkým dažďom a voda urobila dve veľké kaluže asi päť až sedem metrov pred bránou bližšou k tribúne.
Voda loptu radikálne pribrzďovala, v kalužiach robila lopta, čo chcela, a čo nechceli hráči. Tam stroskotávala taktika, tam sa muselo hrať len po krídlach. Kto chcel útočiť stredom, musel sa natlačiť do bezprostrednej blízkosti bránky a brankára. A v tej tlačenici priveľa nôh dočahovalo loptu, takže niekedy namiesto lopty zasiahol prihorlivý hráč nohu. Medzi dvoma kalužami, brankárom a bránkou, na tých pár metroch štvorcových bolo aj najviac nedovolených zákrokov, z ktorých nemôže viniť nikto nikoho. Všade inde povrch podľa slov hráčov kĺzal len trošku, sklzom zrejme zabraňovala kritizovaná a zatracovaná drvina. Na to prišli aj hráči, ktorí ihrisko nepoznali, hneď v prvých minútach zápasu.
No neodbavme vec takto rýchlo. Mohlo by sa to mnohých dotknúť. Mnohí rekreační futbalisti vedia a chcú hrať tak, aby neubližovali súperovi, a aby sami ani súperi nekončili zápas a turnaj krivkajúc, nedajbože s nohou v gypse. Preto aj mnohí nikdy nehrali futbal súťažne, lebo pravidlá dnes dovoľujú priveľa hry tela na telo a kde je málo miesta, tam je živná pôda pre nedovolené zákroky, zákernosti a surovosti. Fauly sú osobitná kapitola futbalu. Len málokto vrátane faulujúcich hráčov si uvedomuje, že k mnohým nevoleným zákrokom bez zlého úmyslu príde len preto, že hráč má pomalé nohy a je celkovo málo a zle trénovaný. Čo nestačí vyšliapať, to nahradí dočahovaním. Čím je v bezprostrednom okolí viac nôh, tým viac vzrastá nádej niektorú dočiahnuť, niekedy silno a bolestivo.
Často sa aj zabúda na odlišný prístup mladých a starých. Mladému, trénovanému a zdatnému je svet gombička a more po kolená a fúzatejší, pohodlnejší a pomalší sú opatrnejší. Mladé kone z prebytkov síl a roztopašnosti aj oje dolámu. Mladí hráči len tak z pasie provokujú súboje na hranici regulárnosti a teší ich, ak súpera zlikvidujú, no sú aj šťastím celí bez seba, keď súper zlikviduje ich. Tvrdé súboje vidia ako súboje celých a tvrdých mužov, ako niečo chlapské, ako dôkaz toho, že vedia rozdávať aj prijímať. Nasledujúci pád, či už vlastný, alebo súperov je len veľká sranda. Starší a menej pohybliví by najradšej odohrali celý zápas aj turnaj pevne na oboch nohách. Tesne brániť a hrať tvrdo na telo môže byť na šmirgľovo drsnom povrchu nebezpečné. Preto aj sa bránilo dosť voľne. Pádov bolo len zopár a najmenej jeden priam ukážkový, ako má hráč spadnúť a kotúľom rozmeniť všetky sily pôsobiace proti nemu na drobné a neškodné. Ale aj tak to nebolo nič, čo by chceli ostatní nasledovať.
Neviem s koľkými loptami sa vlastne hralo. Jedna celkom nová si drsný povrch celkom odskákala. Podľa regulí mohli hrať neregistrovaní hráči starší ako dvadsaťpäť rokov bez obmedzenia veku. Najstarší bol brankár VŠ šesťdesiatročný bývalý primátor Ing. Stanislav Fronc, z hráčov v poli prednosta mestského úradu päťdesiatsedemročný Vladimír Pažitný. Mestský dom lámal rekordy vysokého veku. Hráčov blízko päťdesiatky bolo viac a všetci šli do súbojov skôr opatrnejšie, s čím ich spoluhráči museli a súperi mali rátať. Šport je krásna vec, no ak to v tvrdosti preženiete, nie je žiadna pasia chodiť po turnaji mesiac o barlách a s nohou v sadre.
Zvíťazil najmä duch rytierstva, gavalierstva, gentlemanstva a fair-play. Tie slová sú, čo sa týka športu, synonymá. Všetky smerujú k hre a sú namierené proti kazisvetom. Tieto pojmy sú súčasťou morálnej výbavy každého hráča. A tento duch sa rozprestrel aj nad obecenstvom. Ani raz ste nezačuli obľúbený fanúšikovský pokrik zotni ho. Diváci fandili tomu, že hoci rozhodca nepískal, faulovaný hráč zastal a kopal trestný kop, lebo to videli ako akt spravodlivosti a diváci tiež. Slabý potlesk zaznel, aj keď si faulujúci a faulovaný podali ruky a naozaj bolo všetko v poriadku, lebo ani jeden faulovaný neoplácal. Potlesk bol slabý, lebo fanúšikovia mali dlane skrehnuté a tých dlaní bolo primálo.
Nebolo by od veci, keby sa takto hral aj veľký futbal v jedenástkach a v špičkových súťažiach. Príklad každému futbalistovi ukázali štyri mužstvá Juranov a mužstvo Boldogu. Keď sme už pri ňom, o jeho hráčoch sa medzi obecenstvom hovorilo ako o Maďaroch, lebo niektorí, nie všetci, si pýtali prihrávky a ponúkali ich spoluhráčom v rodnej maďarčine. Boldog je dedina pri Senci a tam je Maďarov dosť. Ale slovo Maďar neznelo nepriateľsky alebo pohŕdavo ako z úst ultranacionalistov. Diváci si ich iba potrebovali nejako pomenovať a meno dediny im tak prirodzene nešlo na jazyk ako slovo Maďar a z mena Boldog sa nešikovne tvoria odvodeniny. Keby tu bol hral napríklad Hertogenbosch, boli by ich pomenovali Flámi a flám, to neznie nesympaticky, ak je jeho odvodenina flámovať.
Mnohí si pri pohľade na hru starých pánov zaspomínali na ich slávne časy. Starým pánom pribudli kilá a podľa veku sa vytratila sila a vitalita. Ale boli tu. V ich hre sa občas vykresala iskra spomienky na ich slávne časy. Behali pomalšie a ich myslenie viditeľne predbiehalo ich nohy. Herné myslenie je najstabilnejším prvkom z výbavy hráča. Keby sa dala hra zrekonštruovať podľa neho, to by bol futbal. Vyhrali všetky zápasy, pohár získali s prevahou a po dobrých výkonoch. Prehrali jediný polčas s FC ČOČO 0:2, s mužstvom, ktoré dalo len štyri góly a s jedným bodom skončilo posledné. Po prehratom polčase sa spamätali, v druhom dali päť gólov a vyhrali 5:2. Bol to turnaj, ktorý sa oplatilo vidieť.
Výsledky minifutbalového turnaja o putovný Pohár predsedu Spolku vyslúžilých vojakov
- Vš - Šúr 0:1
- Bagita, Čočo - Starí páni 2:5, M. Kočnár 2 - Tomaškovič 2, Koník, Petrakovič, Ščepánek
- VŠ - Boldog 3:1, Macháček, Peťko, Busch - Vidra
- Starí páni - Šúr 4:1, Tomaškovič 4 - Križan
- Čočo - Boldog 1:1, P. Kočnár - Šándor
- VŠ - Starí páni 0:3, Gašparovič, Koník, Petrakovič
- Čočo - Šúr 1:4, P. Kočnár - Križan 3, Sasko
- Starí páni - Boldog 5:0, Ščepánek 2, Koník, Tomaškovič, Pažitný
- VŠ - Čočo 5:0, J. Bláha 2, D. Bláha, Turcsány, Busch
- Šúr - Boldog 2:1, M.
Tabuľka turnaja
| Miesto | Tím |
|---|---|
| 1. | |
| 2. | |
| 3. | |
| 4. | |
| 5. |
- Za najlepšieho hráča vyhlásili Jána Ščepánka z ŠK Starí páni Svätý Jur, za najlepšieho brankára Štefana Šulana z FC Šúr, najlepším strelcom sa stal Vladimír Tomaškovič z ŠK Svätý Jur Starí páni so siedmimi gólmi a cenu fair-play získal FC Boldog.
