Nad vinohradníckymi domčekmi postupne stúpajúcimi do svahov Malých Karpát sa nachádzajú vinohrady a nad nimi vo vrcholových častiach pohoria začínajú listnaté lesy. Priamo pod mestom sa otvára pohľad na zalesnené územie o ploche 370 ha, ktoré je zaujímavé nielen z hľadiska turistického, ale aj botanického. Ide o chránenú štátnu prírodnú rezerváciu Šúr so vzácnou flórou a faunou v prostredí barinato-slatinného jelšového lesa s rašeliniskom.
Svätý Jur má teplú a mierne suchú nížinnú klímu s priemernými teplotami v januári -1 až -4°C, v júli 19,5 až 20,5°C, priemerné ročné zrážky sú od 530 do 650 mm. Svätý Jur je najmenšie z miest tzv. Západoslovenskej pentapolitany - piatich významných vinohradníckych stredísk - Bratislavy, Trnavy, Modry, Pezinka a Svätého Jura.
V siedmej časti rubriky o geodiverzite Slovenska priblížime dve lokality z okolia Prešova, ktoré reprezentujú časť jeho georozmanitostí. V rubrike postupne ponúkame informácie o vybraných objektoch neživej prírody v jednotlivých regiónoch Slovenska s prepojením na biodiverzitu, históriu, náučné chodníky a význam pre človeka.
Geomorfologický kontext Svätého Jura
Slovenská krajina poskladaná z mozaiky pohorí charakteru hrastí, kotlín a nížin, ktoré sú priekopovými prepadlinami, je výsledkom mladých, terciérnych a kvartérnych tektonických procesov. O zjemnenie zlomových kontaktov medzi nimi sa okrem svahových procesov postarali vodné toky, ktorých režim bol ovplyvnený klímou a tektonikou. Výsledkom ich činnosti a vzájomnej interakcie sú náplavové či proluviálne kužele.
Na úpätiach pohorí nachádzame formy fluviálneho georeliéfu tvarom pripomínajúce vejáre. Ide o náplavové kužele, ktoré sa formujú činnosťou vodných tokov pri epizodických zrážkových anomáliách. Prototypom je náplavový kužeľ, na ktorom je situovaný Svätý Jur. Mnohé mestá a vidiecke obce Slovenska ich svojou zástavbou kopírujú.
Tvoria sa akumuláciou riečnych nánosov vo vyústení riek a potokov z pohoria, ale aj horských tokov tečúcich z bočnej do hlavnej doliny. Ich genéza sa viaže na lokálne, relatívne krátke, ale veľmi intenzívne zrážky spôsobujúce povodňové situácie. Rozvodnené vodné toky vtedy transportujú veľké množstvo materiálu zvnútra pohoria na predpolie, kde dochádza k jeho usadzovaniu. Po skončení prívalovej situácie sa voda vracia späť do koryta, ktoré býva často zanesené štrkovo-piesočnatým materiálom.
Vodný tok si preto hľadá nové cesty a na povrchu náplavového kužeľa sa vetví na ramená - furkuje či divočí. Náplavové kužele, ktoré vidíme v krajine a sú znázornené aj vrstevnicami na topografických alebo turistických mapách, sa tvorili v ľadových dobách - glaciáloch počas pleistocénu. V medziľadových obdobiach - interglaciáloch vznikli ich eróznym rozčlenením terasové stupne uložené podobne ako riečne terasy nad sebou.
Vzhľadom na skutočnosť, že územie Slovenska sa v tom čase nachádzalo v periglaciálnej (predľadovcovej) oblasti v predpolí severského ľadovca siahajúceho približne 50 km severne od Tatier, nazývajú sa tiež periglaciálne kužele. Väčšie kužele vychádzajúce z jednotlivých dolín bývajú od seba oddelené medzikužeľovými depresiami. Zástavba Sv. Uloženiny náplavových kužeľov sú vo vertikálnom smere zrnitostne nevytriedené a neopracované - ostrohranné.
Nazývajú sa prolúvium a svojím chaotickým uložením často pripomínajú svahové hlinito-kamenité a kamenité sedimenty. Vznikajú hlavne pri rýchlej sedimentácii. Na väčších a dlhších tokoch býva materiál v pozdĺžnom smere triedený a viac opracovaný, pretože prekonal dlhší transport. Najväčší materiál, veľké bloky a hrubý štrk, sedimentuje najvyššie. Smerom po toku sa sklon kužeľa spolu s veľkosťou ukladaného materiálu zmenšuje (menší štrk, piesok) a v spodnej časti pribúda hlina. Litologické zloženie kužeľového materiálu korešponduje s horninami v povodí vodného toku.
Náplavové kužele sa triedením materiálu odlišujú od usypiskových či sutinových kužeľov, ktoré vznikajú opadávaním strmých skalných stien (napr. na svahoch a v okolí plies vo Vysokých Tatrách). Materiál týchto kužeľov je tiež neopracovaný, ale vplyvom zemskej príťažlivosti je gravitačne triedený. Sedimenty náplavových kužeľov nachádzame často na oboch stranách riečnych dolín v podobe stupňov, v rôznom štádiu zachovania. Ich vekové datovanie zodpovedá jednotlivým ľadovým dobám v alpskej terminológii (napr. mindelský, risský, würmský kužeľ), pričom najstaršie akumulácie kužeľov sú väčšinou najvyššie.
Čím sú kužele staršie, tým je ich materiál horninovo menej pestrý, viac zvetraný a zahlinený. Takýto systém usporiadania kužeľov, prípadne len ich zvyškov, je typický pre tektonicky sa dvíhajúce územia.
Náplavové kužele veľkých rozmerov vznikajú v miestach, kde rieky opúšťajú prielomové doliny v pohoriach a vstupujú na územia poklesávajúcich nížin alebo kotlín. Tu nastáva kompenzácia poklesávania intenzívnou akumuláciou. Pre takéto oblasti je charakteristické superpozičné usporiadanie sedimentov kužeľov, pri ktorom sú najstaršie usadeniny vo vertikálnom smere najnižšie.
Príkladom je náplavový kužeľ Dunaja, ktorý po opustení Devínskej brány, prielomu medzi Malými Karpatmi a Hundsheimskými vrchmi v Rakúsku, vytvoril v Podunajskej nížine rozsiahly kužeľ. Dunajské štrky a štrkopiesky tu vypĺňajú pozdĺž zlomov stupňovite poklesávajúcu Podunajskú nížinu. Ich hrúbka sa pohybuje od niekoľkých metrov pri Bratislave po 400 až 600 metrov pri Gabčíkove. Časovo zodpovedajú 2,5 milióna rokom.
Vrchol kužeľa je o štyri až šesť metrov vyššie ako okolitý terén ohraničený ramenami Dunaja - Malým Dunajom a Mošonským Dunajom. Podobné superpozičné uloženie materiálu má napríklad aj náplavový kužeľ rieky Turiec v južnej časti Turčianskej kotliny, známy ako diviacky kužeľ alebo kužeľ Rovnej hory. Diviacka pahorkatina predstavuje relatívne poklesovú časť kotliny, kde sedimenty najmladšieho pleistocénu často ležia pod holocénnymi náplavmi Turca.
Úpätie po oboch stranách pohoria je ukážkovým príkladom lokalizácie sídel na náplavových kužeľoch. Na styku s Podunajskou nížinou sú to Rača, Svätý Jur, Limbach, Pezinok, Modra, Dubová, Častá, Budmerice, Doľany a mnohé ďalšie obce. Štrkovo-piesčité sedimenty malokarpatských potokov prekrývajú na mnohých miestach rôzne hrubá vetrom naviata spraš alebo odvápnená sprašová hlina, prípadne svahové sedimenty. Identická situácia je na opačnej strane pohoria, kde sú na proluviálnych kužeľoch lokalizované obce Záhorská Bystrica, Stupava, Marianka, Borinka, Lozorno, Jablonové, Kuchyňa, Pernek, Sološnica a ďalšie. Proluviálne sedimenty charakteru menej opracovaných piesčitých štrkov, pieskov a piesčitých hlín pleistocénu (würm a riss) miestami zasahujú hlboko do Borskej nížiny, kde sa často striedajú s naviatymi pieskami.
Svätý Jur a vinohrady v pozadí
Svätý Jur - historický vývoj
Najstaršie osídlenie predstavuje laténske sídlisko a opevnené hradisko hallštattské aj slovanské - Neštich - so zachovanými valmi opevnenia. V jeho blízkosti vyrástol v 13. storočí hrad Biely Kameň, sídlo svätojurských grófov. Hrad je dnes v rumoch.
Svätý Jur sa v 13. storočí premenil zo strediska vojenskej moci na hospodárske centrum panstva rodu grófov zo Svätého Jura a Pezinka. V roku 1209 dostal do daru osadu Svätý Jur Šebuš, zakladateľ rodu grófov z Jura a Pezinka. Tá sa vyvíjala spočiatku ako trhová osada, ale onedlho prevládlo vinárstvo. Vinice sa spomínajú v roku 1270, ale vinohradníctvo tu hralo významnú úlohu už dávno predtým. Zároveň sa rozvíjali aj remeslá.
V polovici 14. storočia dostalo mesto trhové privilégium od kráľa Ľudovíta I. a začiatkom 16. storočia Ľudovít II. oslobodil tamojších obchodníkov od platenia mýta v celom Uhorsku. V roku 1609 vzniklo svätojurské panstvo, ktorého centrom bol Svätý Jur a ďalších 21 obcí (od Mysleníc až po Most na Ostrove). Rok 1663 bol pre mesto nesmierne ťažký. Vypálili a spustošili ho Turci a nastala kríza, stavebný a hospodársky vývoj začal stagnovať a dokonca v roku 1871 mesto stratilo svoje predošlé výhody a postavenie.
Napriek tomu však do konca 17. Hospodárskemu vývinu zodpovedá aj rozvoj kultúry, stavebníctva a školstva. Napr. už v roku 1514 tu bola škola, fara sa spomína spolu s kostolom v roku 1271, prícestná kaplnka je z roku 1409. Od 16. storočia sa budujú vinohradnícke meštianske domy a zemianske kúrie. Najväčší rozmach výstavby spadá do 17. storočia. V rokoch 1603 - 1654 sa stavajú mestské hradby, v roku 1609 renesančný kostol a v rokoch 1651 - 1654 barokový kostol a kláštor piaristov. Títo založili v roku 1684 gymnázium, ktoré existovalo až do roku 1918. V ňom hrali divadelné hry, pestovali hudbu, spev.
Vinohradníctvo ako fenomén vtlačilo svoju pečať mestečku, jeho architektúre vinohradníckych domov s vysokou priechodnou bránou a podbráním, kam sa dalo vtiahnuť s vozom k zadným veľkým pivniciam a lisovniam (prešovniam). Vinohradníctvo sa do tejto oblasti začalo šíriť s najväčšou pravdepodobnosťou už v časoch intenzívneho dotyku s Rímskou ríšou, hranice ktorej sa na začiatku nášho letopočtu dostali do blízkosti dnešného Svätého Jura.
Zintenzívnenie vinohradníctva súvisí s usadzovaním kolonistov na základe nemeckého zákupného práva. Hlavný nápor je evidentný po tatárskom vpáde v 2. polovici 13. storočia. Nemecké obyvateľstvo priviedlo k rozkvetu malokarpatské vinohradníctvo a proces majetkového delenia vinohradov sa skončil do konca 13. storočia, keď sa vytvorila štruktúra krajiny viničného pásu zachovaná až do polovice 20. storočia.
Jadrom mesta je terénne stúpajúca Prostredná ulica v strede mierne rozšírená do tvaru vretena s pôvodne trhovou funkciou. Vo vrchole pôdorysu stojí farský kostol sv. Juraja z 13. - 15. storočia, ktorý dominuje celému okoliu. Nižšie, na konci námestia, je postavený pálffyovský kaštieľ a na križovatke hlavných vnútromestských komunikácií stoja ďalšie historicky významné budovy, akými sú bývalý kláštor a kostol piaristov, Segnerova kúria premenená na evanjelický kostol, starý mestský dom, Zichyho kúria - dnešná radnica, Kautzov dom a iné domy bohatých mešťanov, postavené zväčša v 16. s 17.
Turistické možnosti
Návštevu malebného mesta začneme zvyčajne vstupom z hlavnej príjazdovej cesty z Bratislavy do Pezinka. Prechádzkou mierne stúpajúcim námestím navštívime kostol piaristov i expozíciu dejín mesta v budove mestského úradu či Literárne múzeum P. Jilemnického. Náročnejší návštevníci môžu značkovanou trasou prísť k zrúcaninám hradu Biely Kameň či k hradisku Neštich. Pobyt vo Svätom Jure rozširuje aj návšteva jeho okolia - Jozefského údolia, kde sú dobré podmienky na lyžovanie i kúpanie.
Svätý Jur má hovoriaci erb, čo znamená, že na štíte zobrazená figúra a názov mesta majú rovnaké znenie. Sv. Juraj v brnení na koni mečom či kopiou zabíjajúci draka je symbolom Svätého Jura nielen od 14. júna 1647 - od povýšenia na slobodné kráľovské mesto Ferdinandom III., ale aj v tom čase, keď bol Svätý Jur poddanským mestečkom.
Najstaršie zistené doklady o používaní vlastného pečatidla sú tri listiny z roku 1433, ktoré sa nachádzajú v bratislavskom mestskom archíve.
Erb Svätého Jura
záhadný kopec v Lačnove na Slovensku
tags: #svaty #jur #geomorfologia #naplavovy #kuzel