Na trase z Bratislavy smerom do Pezinka sa hneď za Račou nachádza malebné mestečko Svätý Jur. V období socializmu, keď svätci neboli v móde, niesol Svätý Jur prozaické meno Jur pri Bratislave.
Svätý Jur má aj v súčasnosti návštevníkovi čo ponúknuť. Malebné mestečko obklopené šírymi vinicami.
Svätý Jur, letecký pohľad.
Legendy a povesti
Kedysi dávno sa na dolnom konci usídlil hrôzostrašný šarkan. Každý rok mu obyvatelia okolitého chotára museli obetovať po jednom mládencovi alebo šumnej panne. Meno obete muselo byť vykresané do kameňa a mien na kameni pribúdalo.
Stalo sa raz, že tou krajinou prechádzal rytier Juraj na bielom tátošovi. Zbadal hlúčik smutných uplakaných ľudí a spýtal sa ich: "Čo sa deje, ľudkovi? Jakživ som taký slzavý kraj nevidel."
Zo skupiny ľudí k nemu prikročil vládca tej krajiny a všetko mu vyrozprával. Aj to, že práve dnes vylosovali jeho dcéru Iľču. Rytier sa chopí kopije a už sa pýta len na cestu k šarkanovi. Striebrom blyští sa jeho pancier, purpurom jeho dlhý vlajúci plášť.
Nebola to však bitka, lež hromobitie. Človek a zver, tma a svetlo, jasný rytier s čiernym šarkanom. Oslobodený ľud by rytiera na rukách nosil. Na pamiatku nazvali oslobodenú osadu po ňom Svätým Jurom a jeho podoba skvie sa vo svätojurskom erbe.
Na svätého Jána žala mladá žena trávu neďaleko hradu Biely Kameň. Mala so sebou malého synćeka. Dieťa sa hralo v tráve, kým matka pracovala. Veľmi sa ponáhľala, lebo už bol večer a stmievalo sa. Zrazu sa obzrela, ale syna nevidela. Rozbehla sa hľadať ho. Našla ho na hrade. Chlapča si myslelo, že sa s ním chce hrať a vbehlo veľkým otvorom do zrúcaniska hradu. Skočila za ním do otvoru, ktorý nikdy predtým nespozorovala, chytila ho a ... Vtom zastala ako skamenená.
Okolo nich boli kopy zlata a drahých kameňov. Položila chlapčeka na zem, nakládla si zlata do zástery a vybehla von. Zlato vysypala na kôpku trávy, ktorú nažala a vracala sa po ďalšie. Takto, vidiac nesmierne bohatstvo, zabudla chudobná žena i na svoje dieťa. Utekala späť, ale aké bolo jej prekvapenie a úžas, keď po otvore nebolo ani stopy. Zúfalstvo ju pochytilo a celú noc márne hľadala svojho synáčika.
Zlato, ktoré vyniesla z hradu, zmenilo sa na kamene. Utrápená obrátila sa na svätojurského farára. Celý dlhý rok užialená matka vyčkávala. Deň svätého Jána celý strávila na hrade, aby neprepásla vhodnú chvíľlu. Keď sa pivnice otvorili, vbehla dnu a naozaj tam sedel jej synáčik a hral sa s farebnými kamienkami. Schytila ho, vyniesla von a rýchlo odniesla domov. Bola šťastná, že opäť má to najcennejšie - svoje dieťa.
Drevená zvonica - kultúrna pamiatka, bola postavená pravdepodobne po tureckom vpáde. Nachádza sa v nej zvon z roku 1400, o ktorom koluje povesť, že v čase tureckých vojen ho zakopali a zabudli naň.
Historické udalosti
19. marca 1663 vytiahla turecká armáda z Istanbulu do vojny proti „neveriacim“. Do Budína prišiel hlavný voj armády 15. júla. Tu sa konala porada o ďalšom smere vojenského ťaženia. Do úvahy prichádzalo niekoľko možností: zmocnenie sa pevnosti v Györi alebo v Komárne alebo Nových Zámkoch.
Nakoniec sa rozhodlo pre útok na Nové Zámky, pretože okolie pevnosti poskytovalo zázemie s bohatou korisťou a bolo bránou k zlatým a strieborným stredoslovenským banským mestám. Navyše vedenie tureckého vojska predpokladalo väčšie sústredenie cisárskych vojsk v oblasti pevnosti Györ, ktorá chránila prístup na Viedeň.
V Parkáni (dnešné Štúrovo) Turci prekročili Dunaj a 6. augusta porazili päťtisícové vojsko hlavného veliteľa preddunajských oblastí Adama Forgácha, ktorý sa im snažil zabrániť pri prechode cez Dunaj. Správa o Forgáčovej porážke vyvolala vo Viedni veľké zdesenie. Do Nových Zámkov stiahli 240 nemeckých dragúňov zo Sedmohradska a 800 vojakov z Komárna a Györu.
Bolo to však žalostne málo, pretože 16. augusta k pevnosti Nové Zámky dorazila 50.000 armáda a začalo sa obliehanie. Najprv Turci vypustli vodu z hradnej priekopy, potom odstránili kolové palisády a začali navážať zem do priekopy a budovať násyp, pomocou ktorého by sa mohli dostať na úroveň hradieb.
26. augusta prišli do tureckého tábora tatárske posily pod vedením Ahmeda Gereya, syna krymského chána. Ich úlohou sa stalo zabezpečovanie potravín a krmiva pre 50.000 armádu. Drancovanie začalo okolím Nových Zámkov, potom pokračovalo Žitným ostrovom. 2. septembra Turci prebrodili Váh a prenikli k Čachticiam a Trnave.
Ďalšie oddiely plienili okolie Modry, Pezinka, Záhorie, odkiaľ sa dostali aj na Moravu, kde vyplienili okolie Mikulova, Brna a časti Hanej až po Olomouc. A keďže pevnosť Nové Zámky stále odolávala a živiť 50.000 vojakov nebolo jednoduché, tak v druhej polovici septembra sa Turci rozhodli pre ďalšie plienenie. Odnieslo si to tentokrát okolie Topolčian, Bánoviec, Trenčína. Ďalšie oddiely plienili cez Jelšové až k Vrbovému a na Myjavu.
17. septembra 1663 Turci spustošili i slobodné kráľovské mesto Svätý Jur. Na viacerých miestach ho podpálili. 60 Svätojurčanov pritom zabili a viac ako 500 odvliekli do otroctva. Len časti obyvateľstva sa podarilo ukryť v močaristom Šúre a na opustenom Hrade Biely Kameň. Pod obrovskú tragédiu sa podpísal hlavne nedokončený ochranný val - mestské hradby. Tie pod vplyvom tejto tragédie dokončili už v nasledujúcom roku 1664.
Urýchlene dobudovať hradby primäli i ďalšie smutné správy: 24. septembra 1663 sa Turci zmocnili jednej z najmocnejších uhorských pevností - Nových Zámkov a následne do začiatku zimy Nitry, Hlohovca, Levíc a Novohradu. Pocit opätovného ohrozenia sa tým výrazne zvýšil a primäl Svätojurčanov urýchlene dobudovať svoj ochranný val - mestské hradby.
V roku 1615 cisár Matej II. udelil Svätému Juru privilégium mesto ohradiť a opevniť. Zároveň mu udelil plnú právnu moc s právom meča, právom slobodnej voľby richtára a prísažných. Cisár a kráľ Ferdinand III. v roku 1647 opäť potvrdil mestské privilégiá a rozšíril ich o práva a slobody, ktoré používalo hlavné mesto Uhorska - Bratislava.
Korunovačné slávnosti 2010 si pripomenuli korunováciu Márie Anny Španielskej, prvú manželku Ferdinanda III. Mária Anna bola najmladšou dcérou španielskeho kráľa Filipa III. Za uhorskú kráľovnu bola korunovaná v roku 1638.
Mária Anna Španielska, uhorská kráľovná.
Začiatkom roku 1428 sa uhorský kráľ a cisár Žigmund Luxemburský vydal s 30.000 armádou do južného Uhorska, aby získal späť pevnosti krátko predtým obsadené Turkami. Kľúčovým miestom bola pevnosť Golubac, bývalé srbské sídlo nachádzajúca sa na dolnom Dunaji. Dnes v severovýchodnom Srbsku na hranici s Rumunskom. Hlavným veliteľom vojenskej výpravy bol barón Štefan z Rozhanoviec, temešský župan, ktorý na túto vojenskú výpravu vzal aj svoju manželku Cecíliu zo Svätého Jura. A práve Cecília osobne velila vojenským lodiam, ktoré ostreľovali pevnosť. Zaujímavý je vlastne fakt, že žena na začiatku 15. storočia osobne velila vojenským lodiam.
O rok neskôr (1429) sa s obdobným prípadom stretávame pri známejšej postave - francúzskej Johanke z Arku, ktorá zachraňuje obliehané mesto Orleáns. Cecília zo Svätého Jura sa do svetových dejín nezapísala. Možno že aj preto, že sa pevnosť dobyť nepodarilo. No držala sa však statočne. V každom prípade jej manžel Štefan z Rozhanoviec jej najviac dôveroval spomedzi tak početnej armády.
Obliehanie hradu trvalo dva mesiace a bolo neúspešné. Žigmund preto uzavrel so sultánom prímerie, ukončil obliehanie a svoje vojsko presunul asi míľu po brehu Dunaja na nočný odpočinok. Nasledujúci deň Turci porušili prímerie. Zaútočili na zvyšok Žigmundovho vojska, ktoré na obed už hodovalo, a obkľúčili cisárov vojenský tábor.
Žigmund so svojím malým zvyškom odolával Turkom tri dni a tri noci. V poslednej chvíli však hlavný vojenský veliteľ Štefan z Rozhanoviec spolu s tristo mužmi priplávali naspäť, aby zabezpečili ústup cisára. Pomohol dostať cisára do bezpečia svojej lode. On sám zostal na bojisku, kde ho spolu so zvyškom rytierov obkľúčili Turci.
Keď všetci okolo neho padli a on zostal jediný, zranený mnohými strelami šípov, mal len dve možnosti - zomrieť alebo sa pokúsiť o nemožné. Svojho koňa nasmeroval k Dunaju a v prudkom cvale s ním skočil do rieky v nádeji, že sa dostane k lodi, ktorá bola na „hod kameňom“ od prístavu. Kôň zmizol v hlbinách a od podobného osudu Štefana zachránil familiár, ktorý skočil za ním a pomohol ho v brnení vytiahnuť na loď. Štefanov odvážny skutok zanechal v jeho súčasníkoch hlboký dojem.
Na jar v roku 1515 bol dohodnutý panovnícky summit. 59 ročný uhorský a český kráľ Vladislav II. Jagelovský sa mal stretnúť s 56 ročným cisárom Svätej rímskej ríše nemeckého národa Maximiliánom I. Cieľom stretnutia bolo posilniť puto v Európe najmocnejších rodov: Habsburgovcov a Jagelovcov.
Plánované rodinné zväzky medzi Habsburgovcami a Jagelovcami sa predbežne načrtli už pri podpisovaní Bratislavskej zmluvy v roku 1491. Odvtedy sa čakalo, kedy a akí potomkovia oboch dynastii prídu na svet. V rodine Habsburgovcov do sobášnej politiky kalkulovali s Maximiliánovou vnučkou Máriou narodenou v roku 1505 a dokonca sa uvažovalo i o samotnom cisári, ktorý bol v tom čase vdovcom.
Cisár napokon do Bratislavy pre svoju zaneprázdnenosť neprišiel. Poslal však svojho splnomocnenca kardinála Mateja Langa. Na panovnícky summit Vladislav prizval i svojho o trinásť rokov mladšieho brata poľského kráľa Žigmunda. Rokovanie sa začalo slávnostnou sv. omšou v dome sv. Martina, kam okrem panovníkov prišli i najvyšší svetskí a cirkevní hodnostári.
Predmetom rokovaní bola manželská zmluva medzi Ľudovítom Jagelovským a Máriou Habsburskou a potom medzi Annou Jagelovskou a jej habsburským partnerom. Keďže summit trval až do konca mája príslušníci kráľovských dvorov a hodnostári z Čiech, Moravy, zo Sliezska, z Uhorska, z Nemecka, Rakúska a Poľska si čas krátili slávnosťami, hostinami i rôznymi rytierskymi turnajmi.
Po dohodnutí manželských zmlúv sa všetci aktéri presunuli do Viedne, kde sa 22. júla 1515 manželské zmluvy už za prítomnosti cisára Maximiliána I. podpísali a uskutočnila sa svadba medzi deväťročným Ľudovítom a desaťročnou Máriou. Tajným ustanovením zmluvy bolo, že v prípade vymretia jedného rodu druhý zdedí jeho panovnícku moc.
Ale vráťme sa do doby summitu v Bratislave. Počas svojho pobytu si poľský kráľ Žigmund tak obľúbil svätojurske víno, že si ho žiadal nielen počas svojho pobytu v Bratislave, ale odvtedy nesmelo chýbať ani na poľskom kráľovskom dvore. A čo pije poľský kráľ, to pije i poľská šľachta.
Vinohradníci zo Svätého Jura každý rok posielali početné vozy do Poľska, aby zásobovali kráľovský dvor v Krakove i dvory poľskej šľachty. Tento stav trval do vlády Jána III. Sobieskeho. Traduje sa, že v roku 1683, keď kresťanské vojská porazili Turkov pri Viedni a táborili pri Bratislave, samotný poľský kráľ Ján III. Sobieski si odskočil do Svätého Jura, aby na vlastné oči videl miesto, ktoré poznal ako rodisko ušľachtilého vína.
Vinohradníci z malého mestečka Svätý Jur ležiaceho neďaleko Bratislavy maximálne využili udalosť celoeurópskeho významu panovníckeho summitu v roku 1515 a zabezpečili pre seba, pre svoje deti, deti svojich detí proste.... pre svoje potomstvo biznis na úctyhodných 168 rokov. Potvrdili tak známe: Pripraveným šťastie praje.
Vosková figurína poľského kráľa Jána III. Sobieskeho.
Vývoj názvu mesta
Svätý Jur sa ako osada s právom trhu spomína v roku 1209 ako Zengurg, v roku 1216 Sengurg, v roku 1278 Sanctus Gergius, v roku 1459 od Swateho Girzie, v roku 1773 Sw. Jur, v roku 1960 Jur pri Bratislave, v 90. rokoch 20. storočia opäť premenovaný na Svätý Jur, maďarsky Szentgyörgy, Nestich, Sentgyörgyújtelep, nemecky Sankt Georgen, Sanct Georgen, latinsky Danum Sancti Georgii. V chotári sa vyvinula obec Neštich , je doložená v roku 1557 ako Wyffalw, roku 1773 Nestich, nemecky Neustit. Hradisko nad Neštichom, osídlenie z doby hallštattskej, veľkomoravské hradisko.
História hradu Biely Kameň
Svätý Jur sa ako osada s právom trhu spomína, keď ho kráľ daroval Šebušovi z rodu Poznanovcov, zakladateľovi grófskeho rodu za Svätého Jura a Pezinka. Fara sa spomína v roku v roku 1271. Prvá zmienka o svätojurskom hrade (castrum de Sancto Georgio) je z roku 1217, ale nie je známe, či išlo iba o hradisko, alebo už o hrad Biely Kameň.
Tento bol sídlom svätojurských grófov, v roku 1540 ho získal Ján Zápoľský, neskôr Gašpar Serédy, v roku 1566 bratislavský župan Neuburg, po ňom Eck zo Salmu, v roku 1575 ho dostal do zálohu Krušič, po ňom s Krušičovou vdovou Illésházyovci, od roku 1611 ho vlastnili Pálffyovci. Spustol za tureckého nájazdu v roku 1633. Sídlo panstva preniesli ešte v roku 1609 do kaštieľa vo Svätom Jure.
Panstvu patrili obce Myslenice, Chorvátsky Grob, Blatné, Dolné Saliby, Čataj, Kráľová pri Senci, Nová Ves pri Dunaji, Ivanka pri Dunaji, Malá Paka, Horný Štál, Dolný Náražd, časť obcí Horné Mýto, kalinkovo, Nová Lipnica, Nové Košariská, Sklenárovo, Ohrady, Štvrtok na Ostrove, Tomášov, Most na Ostrove a Malinovo. V roku 1722 vzniklo vyčlenením panstvo Kráľová pri Senci, v roku 1798 panstvo Dolný Náražd a už or roku boli odčlenené časti spomínaných obcí do panstva malinovo (Eberhard) Po týchto zmenách sa zvyšok panstva (Myslenice, Chorvátsky Grob, Blatno) v polovici 19. storočia spojil s panstvom Pezinok.
Vinohradníctvo a rozvoj mesta
V 13. storočí ho dodídlili nemeckí hostia. V roku 1270 sa spomínajú vinohrady, ktoré sú však staršieho pôvodu. Vinohradníctvo bolo hlavným zamestnaním. Ľudovít I. udelil Svätému Juru právo výročných jarmokov, Ľudovít II. ho v roku 1525 oslobodil od mýta (v celom Uhorsku). Zemepáni obyvateľstvo mestečka utláčali, preto sa títo usilovali vymaniť spod zemepanskej závislosti. Matej II. vyčlenil mestečko v roku 1615 z panstva Svätý Jur a udelil mu odmenu, mesto mu bolo povinné dodávať na kráľovský dvor víno.
Ferdinand III. v roku 1647 potvrdil Svätému Juru výsady a povýšil ho medzi slobodné kráľovské mestá. V rokoch 1603 - 54 si mesto postavilo hradby. V roku 1663 Turci Svätý Jur vypálili, o ľudí zabili a 500 odvliekli do zajatia. Začiatkom 18. storočia pustošili masto vojská Františka Rákócziho II. Živelné pohromy postihli mesto v roku 1728, keď takmer vyhorelo a v roku 1744, keď topiaci sa sneh zničil vinohrady.
V 19. storočí malo mesto vinohradnícko - remeselnícky ráz. V roku 1848 vznikali živelné nepokoje. Rozvoj obchodu s vínom podporilo napojenie Svätého Jura konskou železnicou na Bratislavu v roku 1840. V roku 1889 tu Karol Drächsler postavil továreň na výrobu zariadenia železničných vagónov. Obyvatelia sa aj po roku 1918 zaoberali poľnohospodárstvom a vinohradníctvom. Po II. svetovej vojne bolo nemecké obyvateľstvo vysídlené.
Súčasnosť
Patrónom Svätého Jura, ako je zrejmé z názvu mesta, je Svätý Juraj. Sakrálne pamiatky zastupuje najmä gotický Kostol sv. Juraja, ktorý je jednou z najstarších historických pamiatok Svätého Jura.
V oblasti športu v meste pôsobí futbalový klub, cyklistický klub, stolnotenisový klub, lukostrelecký oddiel a rôzne iné športové kluby. Mesto ponúka veľa možností relaxu a športových aktivít. Môžete sa vybrať do rezervácií Jurského jazera, ktorá patrí medzi chránené územie spoločenstva brezových jelšín a horského rašeliniska v Malých Karpatoch, alebo tiež na cyklotrasu popri Šúrskom kanáli, ktorú môžete využiť na beh, korčuľovanie, či cyklistiku.
Svätý Jur môže návštevníkovi ponúknuť ešte viac vrátane dobrého vínka, ktoré sa v tunajších vinohradoch dorodí.
O ďalších zaujímavostiach z okolia Svätého Jura, ale i celých Malých Karpát sa dočítaš v našej obsiahlej knihe Rekordy Malých Karpát, ktorú si môžeš zakúpiť na našom ESHOPE. Okrem toho u nás nájdeš aj ďalšie knihy venované rekordom, ako napríklad Rekordy Bratislavy, Rekordy Trnavy, Rekordy Tatier či celkovo Rekordy Slovenska.