Životopis Ľudovíta XIV. – Kráľa Slnko

Ľudovít XIV. (narodený 5. septembra 1638 v Saint-Germain-en-Laye, zomrel 1. septembra 1715 vo Versailles) bol francúzskym kráľom od roku 1643 do roku 1715. Za jeho dlhoročnej vlády dosiahol absolutizmus vo Francúzsku svoj vrchol a Francúzsko sa stalo najsilnejšou európskou veľmocou.

Absolutizmus Ľudovíta XIV.

Kým bol nástupca trónu maloletý, vládli zaňho matka Anna Rakúska a hlavný minister kardinál Mazarin. V tomto období vyústil odpor šľachty proti trónu a daňovej politike do vzbury zvanej Fronda, ktorú Mazarin premohol. Po Mazarinovej smrti v roku 1643 nastúpil na trón Ľudovít XIV. a rozhodol sa vládnuť sám. Ako dvadsaťtriročný spravoval už všetky štátne záležitosti sám, čiže vládol absolutisticky. Veril, že jeho moc pochádza od Boha a jeho osoba je stelesnením samého štátu. Kráľ má vykonávať absolútnu moc a jeho osoba je posvätná. Aby tieto myšlienky uplatnil v praxi, vynútil si všeobecnú poslušnosť. Obce, parlamenty i cechy museli byť poslušné kráľovi.

Ľudovít XIV. si za každých okolností vyhradil právo konečného rozhodnutia. Jeho najbližší spolupracovníci (Colbert, Louvois) mu iba radili a vykonávali jeho príkazy. Zásady absolutistickej moci vniesol do hospodárstva Jean Colbert. S presvedčením, že moc kráľa závisí od jeho bohatstva, nastolil veľmi prísnu hospodársku správu a kontrolu. Zaviedol vo Francúzsku merkantilizmus, na podporu výroby zaviedol kráľovské manufaktúry, obchodnými spoločnosťami si zabezpečoval pravidelný prísun surovín. Vďaka nemu prekvital vo Francúzsku obchod a priemysel.

Kráľ Ľudovít XIV. - kráľ „z Božej milosti“ chcel riadiť aj francúzsku cirkev. Ani protestanti sa nevymkli spod kráľovej moci. Roku 1685 odvolal Nantský edikt - protestantskí pastori nesmeli hlásať slovo Božie, ich chrámy a školy sa zatvorili. Asi 200 000 hugenotov sa napriek kráľovskému zákazu vysťahovalo z krajiny.

Zahraničná politika a vojny v Európe za Ľudovíta XIV.

Ľudovít XIV. viedol viacero vojen. Nechcel pripustiť, aby Európu ovládli Habsburgovci. Jeho ctižiadostivá politika sa opierala o hospodársku a demografickú prevahu Francúzska. Vybudoval najmocnejšie a najdisciplinovanejšie vojsko v Európe. Vojnami síce rozšíril územie Francúzska, ale stáli ho veľa peňazí a krajinu priviedli na pokraj finančného úpadku (1672-78 vo vojne s Holanďanmi získal časť Flámska, 1701 bojoval o vládu v Španielsku - 1713 Utrechtský mier skončil vojnu o Španielsko a nastáva obdobie úpadku moci Francúzska). Zo zahraničnopolitického hľadiska viedol Ľudovít XIV. mocenskú a expanznú politiku, ktorá nakoniec spojila proti nemu polovicu Európy.

Mapa Francúzska v roku 1700

Umenie storočia Ľudovíta XIV.

Na dvore Ľudovíta XIV., nazývaného Kráľ Slnko, alebo Veľký, či Božský sa schádzali najlepší výtvarní umelci, sochári, hudobníci a spisovatelia tých čias. Prezývku Kráľ Slnko dostal po gréckom bohovi slnečného jasu Apolónovi, ktorý bol aj ochrancom umelcov.

Architektúra

V druhej polovici 17. storočia a najmä od roku 1661, keď sa za Ľudovíta XIV. ujal vlády Colbert, dá sa sledovať, ako francúzsky klasicizmus triumfálne potlačil pôsobenie baroka vo Francúzsku. Medzi najcharakteristickejšie stavby v Paríži z tohto obdobia patrí Invalidovňa, určená pre ubytovanie starých a dokaličených vojakov a východné priečelie Louveru - kde sídlila kráľovná Anna Rakúska a jej štrnásťročný syn kráľ Ľudovít XIV.

Zámok Versailles

Otec - kráľ Ľudovít XIII. chodil rád na poľovačky do Versailles. Tu si dal postaviť na prechodné ubytovanie poľovnícky zámok-„zámoček z karát“. Netušil, aký veľkolepý palác postavia na tomto mieste architekti jeho následníka Kráľa Slnko. Ľudovít XIV. poveril Le Vaua aby vybudoval pompézny palác obklopený francúzskymi záhradami, ktoré navrhol Le Nôtre. Sem presťahoval v roku 1682 kráľovský dvor a usadil sa tu. Starý poľovnícky zámoček zostal na želanie Ľudovíta XIV. zachovaný, napriek všetkým stavebným úpravám vo Versailles. Kráľ s veľkým záujmom sledoval prestavbu zámku. Študoval plány a diskutoval o nich, neváhal vpisovať poznámky do protokolov, ktoré mu predkladali, chcel byť informovaný o stave prác a vyjadroval sa k realizácii projektu.

Zámok Versailles

Versailleský palác je nádherný, lebo Ľudovít XIV. miloval prepych a krásu. Má mnoho miestností, medzi nimi i veľkolepo vyzdobenú zrkadlovú sieň dlhú 73 metrov. Vynakladal naň desatinu celého štátneho dôchodku Francúzska a aj tak boli niektoré miestnosti neosvetlené a nevykúrené. Napriek Colbertovým upozorneniam, aké obrovské sumy sa plýtvajú na Versailles (súčasne prebiehala aj rekonštrukcia Louveru) kráľ pokračoval v nekonečných prestavbách a zväčšovaniach Versailles. Dnes je palác sprístupnený verejnosti, no najviac lákajú jeho záhrady - versailleský park. Zachovalo sa množstvo kresieb a náčrtov, ktoré boli predkladané kráľovi na schválenie. Terén na ktorom vybudovali zámok trocha stúpa, takže v parku urobili rozličné schodiská.

Jedným z najmalebnejších miest je veľký bazén uprostred hlavnej aleje. Smeruje presne na západ, takže klesajúce slnko ožaruje v podvečer jeho hladinu svojím purpurom a zlatom. Kráľovi Slnko sa takto zjavoval symbol jeho mena. Presná geometria záhrad - podľa lineára a kružidla zodpovedá racionalizmu a klasicistickému cíteniu. Vodné nádrže oživujú sochy, vodomety a kaskády. Všade v obrovskom parku nachádzame množstvo skulptur, chodbičky labyrintov a tienisté zátišia vhodné na odpočinok. Skutočným skvostom Versailleského obvodu je Veľký Trianon. Ľudovít XIV. si potrpel na zložitý dvorský ceremoniál a zbožňoval slávnosti a recepcie, zároveň však pociťoval potrebu uvoľniť sa na pokojnom mieste a v spoločnosti najbližších priateľov. K tomu slúžil takzvaný malý palác, neskôr premenovaný na Veľký Trianon.

Vo versailleských záhradách sa konali veľké slávnosti pre zábavu dvora. Zúčastňovali sa na nich aj umelci a spisovatelia, ktorí požívali kráľovu priazeň. Tak napríklad Moilére tu predvádzal so svojou družinou premiéry svojich najlepších komédií a Jean Racine zložil pre jednu z týchto slávností svoju Ifigéniu v Aulide. V roku 1664 usporiadal Ľudovít XIV. slávnosť na počesť slečny de La Valliére nazvanú Radosti čarovného ostrova trvajúcu nepretržite tri dni. Ešte pompéznejšie sa oslavovalo dobytie Slobodného grófstva z moci Španielov.

Nábytok do Versailles si dal vyhotoviť u najšikovnejších remeselníkov. Boli to krásne a zložito zdobené kusy, ktorým dnes hovoríme, že sú zhotovené v štýle Ľudovíta XIV.

Literatúra, dráma a hudba

Absolutizmus prenikol do literatúry a umenia. Zmyslom literárnych a umeleckých diel sa stala totiž výpoveď o slávnych činoch kráľa, dodržiavali sa kánony klasicizmu stanovené akadémiami, ktoré takisto mali za úlohu vyjadrovať kráľov vkus. Populárna commedia del lárte, komický a melodramatický balet a divadlo sa postupne stali prostriedkom na vedenie politiky. I sám Ľudovít XIV. hrával úlohy, ktoré písali autori pre neho.

Do svojho kráľovského zámku pritiahol početných umelcov, nielen architektov, ako Louis Le Vau a Jules Hardouin-Mansart, sochárov ako Antoine Coysevox a Francois Girardon, maliarov ako Charles Lebrun a André Le Nôtre, ale aj hudobníkov ako Jean Baptiste Lully a spisovateľov ako Moliére, Jean Racine a Jean La Fontaine.

Tanec a balet

Najväčší rozkvet francúzskeho tanečného umenia nastal za vlády Ľudovíta XIV. Keď zomrel kardinál Richelieu, ktorý mal na starosti všestrannú výchovu kráľa, zverili ho do rúk vzdelaného Mazarina. Jeho zásluhou sa pri kráľovskom sídle postavila divadelná sieň, so všetkými vtedy prístupnými technickými vymoženosťami. Sám kráľ bol veľkým milovníkom tanečného umenia. Francúzske kráľovské balety, napr. Armida a Rinaldo, Narodenie Venuše boli plné prepychu. Veľkoleposť sa prejavila hlavne v kostýmoch a dekoráciách. Tanec sa predvádzal podľa prísne viazaných figúr. Hlavnú úlohu v týchto baletoch tancoval sám kráľ. Verejne začal vystupovať už vo svojich trinástich rokoch a naposledy sa prezentoval štyridsaťšesťročný.

V roku 1661 bola založená v Paríži Academie Royal de Dance. Kráľ menoval prvým baletným majstrom Louisa Beauchampsa - zakladateľa Academie Royale de Dance. Dochované sú záznamy zo slávnosti v prepychovom parku Versailles, ktoré zachytávajú Ľudovíta XIV. ako predtanečníka.

Aj napriek mnohým úspechom a pokroku zanechal Ľudovít XIV. po 77-ročnom vládnutí svojmu nástupcovi Ľudovítovi XV. vyčerpanú a bankrotom ohrozenú krajinu a len spomienku na vynikajúcu epochu. S koncom jeho vlády začal aj úpadok mocenského postavenia Francúzska v Európe.

Láska na kráľovskom dvore

Ľudovít mal dvadsať rokov, keď stretol najväčšiu lásku svojho života. Mladý panovník holdoval poľovačke a oslavám na dvorných plesoch. Ako pravý vnuk Henricha IV. mal slabosť pre nežné pohlavie a o štátne záležitosti sa v tom čase veľmi nezaujímal. Vládnutie prenechal svojmu prvému ministrovi, kardinálovi Mazarinovi.

Tento vynikajúci politik mal sedem neterí, ktoré postupne uvádzal na francúzsky dvor. Mária Manciniová, najmladšia neter, sa po prvý raz objavila na dvore vo februári 1957, keď mala sedemnásť rokov a nezodpovedala prevládajúcemu idolu krásy.

Iba mladý kráľ bol ňou na prvý pohľad očarený. Vydržali sa zhovárať celé hodiny a čoskoro sa stali nerozlučnými. No vzťah neprerástol hranice nevinnej romance, lebo Mária ako nevydaté dievča bolo ustavične pod dozorom gardedámi. Lenže tí dvaja po sebe priam prahli a pri pohľade na nich kráľovná matka i Mazarin museli začať biť na poplach. Zaslepené mladé dievča sa však chcelo vydať len za Ľudovíta a všetci sa začali obávať, aby aj kráľ neprišiel na myšlienku oženiť sa s Máriou. Francúzsky panovník sa v každom prípade musel oženiť s kráľovskou princeznou. Do úvahy prichádzala španielska infantka Mária Terézia. To napokon uznal aj Ľudovít a navždy sa rozlúčil s prvou a možno aj jedinou láskou svojho života. Máriu Manciniovú však jej žiaľ zničil. Panovníka z celého srdca milovala, no jeho metresou sa stať nechcela. Nechala sa zosobášiť s kniežaťom Colonnom. Po krátkom čase manžela opustila a až do svojej smrti roku 1715 bezcieľne blúdila po Európe.

Manželky a milenky kráľa Slnko

Osobitnou a historikmi často opisovanou témou v Ľudovítovej biografii bol jeho vzťah k početným milenkám, ktoré sa kratšie či dlhšie tešili priazni kráľa. Jeho náklonnosť ku krásnym a inteligentným ženám bola povestná. Ľudovít XIV. striedal milenky často, najmä v dobe svojej mladosti, a nehľadel ani na príbuzenské zväzky (zviedol napríklad manželku svojho brata Filipa, princeznú Henrietu Annu Anglickú). Kráľ využíval svoje výsadné spoločenské postavenie, ale pri zvádzaní úspešne využíval aj svoj nesporný šarm a fyzickú krásu. Navyše bol vždy k ženám galantný a osobne si veľmi zakladal na svojej zdvorilosti k nim. Neskôr sa jeho erotický apetít zmiernil a s jednou z posledných mileniek, s pani de Maintenon, dokonca po smrti manželky Márie Terézie uzatvoril morganatický sobáš (spoločensky nerovný). Ľudovítove milostné škandály boli častou a obľúbenou témou klebiet vo Versailles i na európskych panovníckych dvoroch.

Spomenúť by sa patrilo aspoň tri významnejšie milenky kráľa Slnko. Koncom 50. rokov kráľa zaujali krásne a vzdelané netere kardinála Mazarina, pre ktoré chcel kardinál vo Francúzsku nájsť výhodných ženíchov. Vraj z piatich sestier sa tri postupne stali jeho milenkami. S Máriou Manciniovou sa kráľ pomýšľal dokonca zosobášiť, ale napokon sa podvolil naliehaniu Mazarina a zobral si za manželku španielsku infantku.

V roku 1661 jeho záujem vzbudila manželka jeho mladšieho brata Filipa, krásna Henrieta Anna, dcéra anglického kráľa Karola I. Stuarta. Filip, zúrivý od žiarlivosti, len nemohúcne sledoval, ako si jeho starší brat vytvára k jeho manželke čoraz tesnejšie puto. Po tom, ako s vlastným manželom otehotnela, však o ňu kráľ stratil záujem.

Aby skryl svoje dvorenie Henriete Anne, začal sa naoko dvoriť jej dvornej dáme, skromnej a prostej Louise de La Vallière (1644 - 1710), ktorá sa stala prvou z trojice najznámejších Ľudovítových favoritiek (dominovala v kráľovom živote v rokoch 1661 - 1667). Vzťah k Ľudovítovi jej neskôr vyniesol menovanie za vojvodkyňu. Všetky pramene sa zhodujú v tom, že Ľudovíta mala úprimne rada, nezneužívala jeho náklonnosť k svojmu obohacovaniu sa a vo svojej prostoduchosti jej boli cudzie škandály a dvorné intrigy. Kráľovi porodila štyri deti, ale keď zistila, že jej atraktivita pohasína, sama odišla od dvora a vstúpila do rádu karmelitánok.

Louisino miesto zaujala krásna a duchaplná Athénaïs de Mortemar, madame de Montespan (1640 - 1707), ktorá svojím podmaňujúcim pôvabom vládla nad dvorom i kráľom dvanásť rokov (zhruba v rokoch 1668 - 1680). Počas tohto času získala na dvore nesmierny vplyv, kráľ si ju veľmi vážil a často sa s ňou radil. Spolu mali sedem detí, z ktorých však ostali nažive iba štyri. Koncom 70. rokov 17. storočia sa jej meno spájalo s travičskou aférou istej Catherine Monvoisinovej, ktorá poskytla jed na odstránenie niekoľkých významných šľachticov. Madame de Montespan ju síce poznala, ale spojenie s otravami sa nepreukázalo. Pre Ľudovíta však bolo kompromitovanie madame de Montespan vhodnou zámienkou, aby ju v roku 1680 zapudil.

V tom čase už jeho priazeň patrila vdove po burlesknom básnikovi Paulovi Scarronovi, Françoise d'Aubigné (1635 - 1719). Tá bola vychovávateľkou detí, ktoré mal panovník s madame de Montespan, ale kráľa si získala najmä svojím prenikavým intelektom a pokornou, miernou povahou. Ľudovít jej udelil titul markízy de Maintenon a po smrti manželky Márie Terézie sa s ňou tajne oženil. Toto morganatické manželstvo ostalo bezdetné a markíza de Maintenon kráľa napokon prežila o takmer štyri roky. Napriek tomu, že v oblasti intímneho života kráľ nedodržiaval náboženské prikázanie z desatora „Nezosmilníš“, bol úprimne veriacim katolíkom a náboženské obrady patrili k pevným rituálom jeho dvora.

Ľudovít XIV. ako patrón umenia

Možno jednoznačne konštatovať, že kráľ Ľudovít XIV. mal vyberané estetické cítenie a dokázal sa nadchnúť pre rôzne druhy umenia. Podporu umelcov prostredníctvom osobných zákaziek pokladal za jednu zo svojich povinností, ale sledoval ňou aj vytváranie umeleckej propagandy, ktorá mala oslavovať úspechy jeho vlády a jeho vlastnú osobu. Ľudovít bol známy svojou štedrosťou k vybraným umelcom, svojím obľúbeným hudobníkom a architektom venoval celé majetky. Veľkú záľubu mal kráľ najmä v hudbe, tanci a divadle. Do roku 1670 často tancoval v baletných predstaveniach skomponovaných jeho dvornými majstrami (najmä Jeanom Baptistom Lullym).

Snáď najviac viditeľnou oblasťou jeho záujmu o umenie bola podpora architektúry. Stavba nových palácov a zámočkov, či aspoň ich prestavba, bola panovníkovou vášňou. Okrem známeho rozšírenia pôvodne loveckého zámku vo Versailles, kam sa kráľ presťahoval s celým dvorom v máji 1682, sa panovník zaslúžil aj o prestavbu zámku v Marly a napokon aj Louvru, ktorý však po odchode do Versailles neobýval. Medzi jeho obľúbených architektov patrili François Mansart (1598 - 1666), ktorý sa podieľal na prestavbe niektorých zámkov, napríklad v Blois alebo v Maisons-Laffitte. Krásnym príkladom vrcholného baroka je aj jeho stavba kostola Val-de-Grâce v Paríži. Práve z jeho mena pochádza pomenovanie obývateľných podstrešných priestorov, tzv. manzardiek.

Populárnym a kráľom obľúbeným staviteľom bol aj Mansartov prasynovec Jules Hardouin Mansart (1646 - 1707), ktorého početné diela krášlia najmä samotný Paríž. Jules Mansart navrhol napríklad mestské paláce na Vendômskom námestí v srdci Paríža, ktoré dnes patria medzi najdrahšie nehnuteľnosti na svete. Jeho asi najslávnejším dielom je návrh dómu pri Invalidovni, ktorý je klenotom francúzskej barokovej architektúry. Monumentálna stavba, inšpirovaná kupolou Chrámu sv. Petra v Ríme, sa však časovo naťahovala a dóm bol dokončený až v roku 1708.

Priamo pod hrotom kupoly je umiestnený náhrobok Napoleona Bonaparta. Ďalším panovníkom oceňovaným architektom bol Louis Le Vau (1612 - 1670), ktorý zasiahol do prestavieb Louvru a Versailles, ale navrhol napríklad aj tzv. Kolégium štyroch národov na nábreží Seiny (budova dnes hostí Francúzsky inštitút). Le Vau pôvodne pracoval pre Fouqueta, pre ktorého prestaval zámok vo Vaux-le-Vicomte. Medzi architektov by sme mohli zaradiť aj slávneho Le Nôtra (1613 - 1700), ktorý pre kráľa navrhoval povestné záhrady vo Versailles. Spočiatku pracoval taktiež pre Fouqueta, ale jeho talent sa plne rozvinul až s podporou Ľudovíta XIV. Navrhol záhrady okolo zámkov a palácov v Chantilly, Fontainebleau, Saint-Cloud, Saint-Germain-en-Lay a tiež okolo paláca Tuileries neďaleko Louvru. Tzv. francúzske záhrady sa stali módou a budovali sa pri rezidenciách panovníkov v celej Európe.

Dvorným maliarom kráľa bol od roku 1662 Charles Le Brun (1619 - 1690), od ktorého pochádzajú asi najvernejšie portréty panovníka. Kráľ si ho veľmi cenil a často sa s ním radil v otázkach umenia. Zveril mu aj výzdobu interiéru Versailles. Ľudovítov kráľovský majestát verne zachytil Hyacinthe Rigaud (1659 - 1743) v povestnom oficiálnom portréte panovníka v korunovačnom plášti (z roku 1701). Postoj kráľa akoby ilustroval jeho presvedčenie o práve na neobmedzenú vládnu moc, danú mu Bohom.

Zachované umelecké diela, ktoré vznikli na príkaz kráľa, tvoria značnú časť francúzskeho kultúrneho dedičstva.

Je známym faktom, že Ľudovít XIV. mal slabosť aj pre hudbu a divadlo. Ako jeho dvorní skladatelia pôsobili umelci takých zvučných mien, ako napríklad Jean-Baptiste Lully (1632 - 1687) alebo Marc-Antoine Charpentier (1643 - 1704). Lully sa už ako dvadsaťročný stal prvým kráľovým skladateľom a neskôr bol prezidentom Kráľovskej hudobnej akadémie (založená v roku 1669). Kráľa vraj zaujal počas spoločného vystúpenia v tzv. Nočnom balete (Ballet de la Nuit), v ktorom kráľ vystupoval v kostýme boha Slnka Apolóna a jeho telo bolo dokonca natreté zlatou pastou. Táto úloha symbolicky vystihovala jeho obľúbený symbol slnka, ktorý si kráľ vybral ako osobné znamenie (spolu s jeho heslom Nec pluribus impar, ktoré je ťažko preložiteľné, ale chápalo sa najmä vo význame „aj proti presile rovný“). Lully pre kráľa skladal najmä hudbu k baletom a tiež k divadelným hrám od Molièra, s ktorým Lully spolupracoval od roku 1661. Krátko pred dramatikovou smrťou sa však rozišli v zlom. Ich komplikovaný vzťah je zobrazený vo filme Kráľ tancuje od režiséra Gérarda Corbiau. Doba vlády Ľudovíta XIV. je aj zlatým obdobím francúzskeho dramatického umenia. Z divadelných hier si kráľ cenil najmä tragédie s antickými motívmi od Jeana Racina (1639 - 1699), Pierra Corneilla (1606 - 1684), Philippa Quinaulta (1635 - 1688), ale tiež morálne komédie Jeana-Baptista Pocquelina, zvaného Molière (1622 - 1673). Ich hry sa často v premiére hrali na kráľovskom dvore, niekedy priamo na Mramorovom nádvorí vo Versailles, a až potom sa reprízovali v mestských divadlách.

Možno povedať, že práve podpora kultúry a rôznych druhov umenia bola najpozitívnejšou charakteristikou vlády kráľa Ľudovíta XIV.

tags: #svaty #kral #ludovit