Sv. Martin de Porres patrí medzi svätých, ktorí v našich končinách patria k tým menej známym. Práve to bol jeden z dôvodov, prečo ma tento svätec zaujal. Kto bol sv. Martin a v čom nám môže byť inšpiráciou dnes? Pomôckou nám budú atribúty - poznávacie znaky, s ktorými sa sv. Martin pochádzal z peruánskeho mestečka Lima, podobne ako sv. Ružena Limská.
Svätý Martin de Porres
Životopisné údaje
- Narodenie: 9. december 1579, Lima, Peru
- Úmrtie: 3. november 1639 (59 rokov), Lima, Peru
- Rehoľa: Rehoľa kazateľov (OP)(dominikáni)
- Prvé sľuby: 1603
- Blahorečenie: 29. október 1837 Gregor XVI. Rím, Pápežský štát
- Svätorečenie: 6. máj 1962 Ján XXIII. Vatikán
- Sviatok: 3. november
Svätý Martin de Porres sa narodil v Lime v Peru 9. decembra 1579 donovi Juanovi de Porres, španielskemu šľachticovi a dobrodruhovi, a Ane Velasquezovej, oslobodenej dcére otrokov z Panamy. Bol nemanželským synom španielskeho granda Jána de Porres, aristokrata rytiera rádu z Alcantary, a Anny Velasquez, oslobodenej černošskej otrokyne z Limy. Pokrstili ho v kostole sv. Sebastiána v Lime.
Detstvo a mladosť
Martin prežil detstvo v chudobe, vďaka čomu sa stal citlivým na biedu chudobných, a najmä sirôt, ktorým venoval veľa času a prostriedkov. Keď mal Martin osem rokov, jeho otec zmenil názor a rozhodol sa uplatniť nárok na svoje dve deti napriek klebetám, ktorým musel čeliť, keďže syn a dcéra boli zmiešanej rasy. Zabezpečil, aby obe mali dobré vzdelanie a dostatok peňazí na to, aby rodina netrpela núdzu. Vo veku dvanástich rokov sa Martin začal učiť u holiča menom Marcel de Rivero, čo bolo v tomto čase spojené s ránhojičstvom a jednoduchými chirurgickými zákrokmi. Po odchode z domu sa Martin ubytoval v dome Ventura de Luna. Martin, vždy oddaný katolík, ktorý trávil veľa času v kostole, raz prosil svoju gazdinú o pár sviečok. Bola zvedavá na jeho aktivity a jednej noci ho špehovala kľúčovou dierkou.
Osemročný Martin de Porres nebol tým, čo by väčšina ľudí nazvala „normálne dieťa“. Bol rok 1587 a on žil v peruánskej Lime. Učil sa za holiča, čo v jeho svete zároveň znamenalo byť chirurgom, lekárnikom i lekárom. A charakterizovalo ho aj niečo iné: Martin sa veľmi rád modlil. Isabel Garciová, u ktorej býval, prišla raz neskoro v noci do jeho izby a našla ho na kolenách pred krížom, pričom tvár mal zaliatu slzami. Čo urobilo už v ranom veku tohto človeka takým oddaným Bohu? Niektoré fakty v Martinovom príbehu poukazujú na prekvapivé odpovede. Veľké a pravdepodobne základné mínus v Martinovom živote bolo to, že ho otec odmietol. Juan de Porres bol španielsky vojak, ktorý sa nikdy neoženil s Martinovou matkou, oslobodenou africkou otrokyňou. Odmietol uznať svojho syna, lebo chlapec bol mulat a mal tmavú pokožku matky. Martina pri krstnom zápise označili ako „syna neznámeho otca“.
Hoci Juan zaplatil, aby syn mohol chodiť rok do školy, napokon sa odsťahoval a zanechal Martina v chudobe spolu s matkou a sestrou. Martin mohol zatrpknúť, že ho otec opustil. Zdá sa však, že túto prázdnotu zaplnil tak, že sa obrátil k Bohu, ktorý nikoho neodmieta. Martin sa stotožnil s domorodými Indiánmi, ktorí žili ako porazený národ. Španieli si ich podmanili, keď v roku 1533 dobyli Peru. Stotožnil sa s africkými otrokmi, ktorí vykonávali nútené práce v baniach na zlato a striebro. Stotožnil sa so všetkými miešancami vo svojom meste, ktorí mali pocit, že nikomu nepatria.
Vstup do dominikánskeho rádu
Už ako 15-ročný žiadal o prijatie do dominikánskeho kláštora. Ale keďže bol mulat a v matrike bol vedený ako nezákonný, prijali ho spočiatku len ako člena tretieho rádu. Bol s tým spokojný a keď sa kláštor ocitol vo finančnej tiesni, ponúkol bratom, aby ho predali za otroka. Svätý Martin de Porres sa narodil v roku 1579 v Lime v južnej Amerike ako nemanželský syn španielskeho šľachtica a bývalej černošskej otrokyne z Panamy. Patril k vrstve, ktorou ľudia pohŕdali a ako miešanec mal problém aj so vstupom do dominikánskeho rádu.
Po dlhých rokovaniach však bol prijatý iba ako donát, akýsi pomocník, ktorý žil a pracoval v kláštore a riadil sa pravidlami Tretieho rádu svätého Dominika. Až po deviatich rokoch v kláštore mu bratia v roku 1603 dovolili zložiť rehoľné sľuby ako bratovi spolupracovníkovi. Bol obdarený jedinečnou jednoduchosťou, bezúhonnosťou a vierou. Plnoprávny rehoľný život znásobil Martinovu horlivosť v Božej službe. Dlhé hodiny strávil pred svätostánkom, trikrát za noc sa bičoval na zadosťučinenie za seba i za druhých. V Lime žili vtedy viacerí svätci, ako arcibiskup Turibius de Mogrovejo, františkán František Solano, dominikánska terciárka Ružena Limská a dominikánsky rehoľný brat Juan Macias.
Svätý Martin de Porres
Nakoniec sa mu podarilo stať sa rehoľníkom a v kláštore mu zverili starostlivosť o nemocných. V kláštore robil tie najpodradnejšie práce a jeho najpoužívanejším nástrojom bola metla. Všetko však znášal s radosťou a veľkou dávkou pokory. Túto mimoriadnu zrelosť si neskôr všimli aj jeho spolubratia, a tak mu v r. 1603 povolili zložiť doživotné sľuby.
Martin s tým bol spokojný a s radosťou vykonával všetky práce, ktoré mu určili. Metla sa stala jeho najpoužívanejším nástrojom. Okrem toho však slúžil spolubratom aj ako holič a liečiteľ. Neraz s ním zachádzali hrubo a urážlivo, ale on všetko znášal so spokojnou poníženosťou. Ochotne si prisvojoval hanlivú prezývku “mulatský pes”, a keď bol kláštor v hospodárskych ťažkostiach, ponúkol sa predstaveným, aby ho predali za otroka.
Charizma a skutky milosrdenstva
Svätý Martin de Porres vynikal mimoriadnymi čnosťami, zvlášť obetavou láskou k ľuďom no i nemalou láskou k zvieratám. Žil asketickým životom a okrem liečenia poskytoval nemocným aj duchovné rady. Podľa vzoru svätého Dominika sa Martin venoval cez deň službe bratom a v noci modlitbe. Bol naplnený veľkou láskou k tajomstvu Eucharistie a k utrpeniu Krista. Obľúbil si pôst, veľmi prísne pokánie a modlitbu, ktorú konal hlavne v noci. Z modlitby čerpal svetlo, ktoré mu obdivuhodne osvetľovalo články kresťanskej viery.
Okrem prirodzenej rozumovej bystrosti a obratnosti v mastičkárskom umení Martin mal aj rozličné charizmy, mimoriadne dary proroctva, zázrakov a bilokácie (schopnosť byť súčasne na rozličných miestach), ktoré naplno využíval pre službu iným, zvlášť chudobným a chorým. No nielen bedári sa zaujímali o služby brata Martina, ale aj vážení mešťania, arcibiskup a španielsky miestokráľ, ktorý viac ráz osobne prišiel za poníženým rehoľníkom. A keď ho našiel v extáze, nevyrušoval ho, ale úctivo čakal, kým sa mu brat bude môcť venovať.
Martinovo srdce pomáhalo všetkým znevýhodneným do takej miery, že keď chodil na prechádzku, často rozdal matkine peniaze žobrákom a vrátil sa domov s prázdnymi rukami. „Nemôžem odmietnuť chudobných,“ tvrdil. A keď sa stal holičom - chirurgom, za svoju prácu nebral peniaze - ani vtedy, keď jeho dobrá povesť liečiteľa prevýšila dobrú povesť jeho učiteľa. Nikdy nepomýšľal žiadať niečo viac, chcel len slúžiť. A to stačilo, lebo Martin aj tak mohol byť len laickým pomocníkom. Rád nedovoľoval, aby človek s černošskou alebo indiánskou krvou zložil sľuby alebo bol vysvätený za kňaza. Avšak o deväť rokov neskôr dominikánov tak oslovil jeho príkladný život, že Martina nielen pozvali, ale trvali na tom, aby zložil sľuby ako rehoľný brat.
Svätý Martin de Porres a zvieratá
Láska a dobročinnosť brata Martina sa vzťahovala aj na zvieratá, s ktorými sa vedel zhovárať, ošetroval ich a živil. Ony zase ho poslúchali, keď im zakazoval robiť škodu. Dokázal vraj vyhnať hlodavce z každého príbytku, či záhrady a tak ochrániť úrodu, či domáce zásoby. A na záver sú to zvieratá, ku ktorým mal sv. Martin veľmi dobrý vzťah. Kŕmil ich, staral sa o ne a dokázal sa s nimi podobne ako sv. František zhovárať.
Smrť a kanonizácia
Keď sa bratovi Martinovi blížil šesťdesiaty rok života, navštívil ho nový mexický arcibiskup, ktorý bol postihnutý vážnou chorobou. Brat ho vyliečil. Vtedy ho arcibiskup so súhlasom predstavených chcel vziať so sebou do Mexika. Ale brata Martina prepadla ťažká zimnica (malária?), ktorej podľahol 3. novembra 1639. Zomrel obklopený svojimi bratmi recitujúc Krédo. Na jeho pohrebe sa zúčastnili tisíce Peruáncov zo všetkých spoločenských vrstiev, ktorí súperili o získanie kúska svätomartinského habitu ako relikvie.
Veľká úcta k čiernemu bratovi v bielom habite neustala ani po jeho smrti, takže čoskoro sa mohol začať proces jeho blahorečenia. Rozličné prekážky, medzi iným aj spoločenské predsudky, oddialili jeho dokončenie. Brata Martina de Porres vyhlásil za blahoslaveného pápež Gregor XVI. roku 1837 a za svätého pápež sv. Ján XXIII. 6. mája 1962. Jeho sviatok sa slávi 3. novembra. Svätý Martin de Porres je pochovaný v Kláštore sv.
Atribúty svätého Martina de Porres
Prvým atribútom, ktorý pri sv. Martinovi určite neprehliadneme, je metla. V kláštore robil tie najpodradnejšie práce a jeho najpoužívanejším nástrojom bola metla. Druhým znakom je kríž. Sv. Martin mal veľkú úctu a lásku k Eucharistii a Kristovmu umučeniu. Počas hodín strávených pred bohostánkom a rozjímaním sa často stávalo, že upadol do extázy, počas ktorej sa vznášal nad zemou. Boh ho obdaril aj týmito nadprirodzenými darmi. Okrem toho sa veľmi rád modlil, najmä v noci, a obľúbil si aj pôst. Tretím znakom je košík s jedlom, ktorý sv. Martin drží v ruke. Už v mladosti sa Martin vyučil za holiča, čo obsahovalo aj ránhojičstvo, a stal sa vyhľadávaným mastičkárom. Bol zapálený v pomoci a službe tým najbiednejším. Dar bilokácie mu pomáhal byť v službe blížnym na viacerých miestach súčasne. Sv. Martin dokázal liečiť telo, ale aj dušu.
Modlitba k svätému Martinovi de Porres
Milosrdný Bože, svätého Martina si priviedol po ceste pokory do nebeskej slávy; daj, aby sme podľa jeho príkladu pomáhali svojim blížnym v núdzi a chorobe, a tak dosiahli s ním účasť na radosti svätých v nebi. Skrze nášho Pána Ježiša Krista, tvojho Syna, ktorý je Boh a s tebou žije a kraľuje v jednote s Duchom Svätým po všetky veky vekov.
Jednoduchosť, pokora, modlitba a záujem o ľudí aj stvorenstvo sú inšpiráciou, ktoré nám ponúka život sv. Martina de Porres. Skúsme preto aj dnes prosiť sv. Sv. Martin de Porres, oroduj za nás. Pax vobis.