Dóm svätého Martina: História a architektonický skvost Bratislavy

Dóm svätého Martina v Bratislave je najväčší, najstarší a najveľkolepejší kostol v meste. Impozantný Dóm svätého Martina je rozmermi aj významom najväčšou chrámovou stavbou Bratislavy. Má za sebou viac ako sedemstoročnú históriu.

Začali ho stavať po roku 1221 ako románsku baziliku, ktorú v priebehu 14. a 15. storočia nahradili gotickým chrámom s troma rovnako vysokými loďami. V minulosti sa nachádzal na hrade a na jeho premiestnenie do podhradia bolo potrebné schválenie pápežov. Pápež Innocent III schválil žiadosť kráľa Emericha z Maďarska.

V roku 1221 pápež Honorius III. dal súhlas k premiestneniu kompetencií farského Kostola najsvätejšieho Spasiteľa. Najskôr začali využívať už existujúci kostolík sv. Martina, ktorý zbúrali a na jeho mieste po roku 1273 postavili nový, v románskom slohu.

Pôvodne mal Dóm svätého Martina dvoch patrónov, používal patrocínium zaniknutého chrámu na Bratislavskom hrade aj staršieho podhradného kostola, ktorý pôvodne stál na jeho mieste. Zasvätenie Najväčšiemu Spasiteľovi sa v 17. storočí prenieslo na chrám zverený jezuitom a dómu zostal len dnešný patrón svätý Martin z Tours.

Dóm svätého Martina, resp. Katedrála sv. Martina v Bratislave je najzachovalejším a najväčším gotickým kostolom v Bratislave. Od 8. Je to trojloďový gotický kostol, bol postavený v 14. storočí na mieste pôvodného románskeho kostola a cintorína. Po stáročia bol stredobodom kultúrneho, cirkevného a spoločenského diania. Miesto, na ktorom dnešná katedrála stojí, bolo centrom vznikajúceho mestského osídlenia.

Stretávali sa tu cesty, vznikol trh, nachádzalo sa tu jadro vtedajšieho osídlenia, kde sa dá predpokladať aj kaplnka. Mešťania však chodievali na bohoslužby na Bratislavský hrad, kde malo sídlo prepoštstvo a kapitula. Až keď návštevy začali ohrozovať bezpečnosť hradného sídla, požiadal kráľ Imrich pápeža Inocenta III. o povolenie na prenesenie prepoštstva do podhradia. Povolenie bolo vydané v r. 1204.

Násldne sa na základe súhlasu pápeža Honoria III. v r. 1221 presťahoval aj kostol. Po desaťročiach stavebných prác bola vysvätená centrálna loď v r. 1452. Prístavby sú z 15. až 18. storočia. Počas 18. storočia boli do celého interiéru kostola pridané barokové prvky, ktoré boli v 19. storočí v rámci regotizácie odstránené. Baroková kaplnka sv. Jána Almužníka však ostala zachovaná. V r. 1760 bola pôvodná kostolná veža zničená bleskom a musela byť nahradená novostavbou, ktorá bola znovu zničená v r. 1835 požiarom. V r. 1847 bola veža rekonštruovaná a v r. 1877 dostal Dóm dnešnú podobu. V katakombách katedrály sú pochovaní významní šľachtici, cirkevní hodnostári a umelci. Od 11. novembra 2002 je Katedrála sv. Martina národnou kultúrnou pamiatkou.

Katedrála sv. Martina je gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším chrámom v hlavnom meste SR a dominantou, ktorá je po Bratislavskom hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom mesta. Bratislavská Katedrála sv. Martina je spätá s viacerými svätcami, najmä s patrónom arcidiecézy sv. Martina Tourskym a svätým Jánom Almužníkom. V chráme sa nachádza mnoho klenotov a vzácnych pamiatok. V chráme pôsobí Katedrálny zbor sv. Martina.

Dóm svätého Martina sa vyznačuje výraznými rozmermi. Má dĺžku 70 metrov a šírku 23 metrov. Chrám okoliu dominuje predovšetkým 85 metrov vysokou vežou. Tá nie je bežne prístupná. Je zaujímavá najmä pozlátenou korunou na jej vrchole, ktorá je symbolom korunovácií. V interiéri kostola zaujmú najmä čisté línie celej stavby.

Na severnej strane, smerom od Kapitulskej ulice, mal kruhovú kaplnku, neskôr prebudovanú na karner (kostnica), ktorého základy sa našli pod dnešnou kaplnkou sv. Keďže kostol už viac nepostačoval potrebám rastúceho mesta, rozhodlo sa pre stavbu nového prepoštského chrámu, teraz už v gotickom slohu. Jeho súčasťou bolo polygonálne (s mnohouholníkmi) ukončené presbytérium, oproti súčasnému kratšie a vtiahnutá veža s bočnými priestormi. Vchádzalo sa doň severným portálom s tympanonom (polkruhová plocha nad vstupným portálom) s reliéfom Najsvätejšej Trojice. Je datovaný do obdobia 30. - 40. rokov 14. storočia a je orientovaný do dnešnej kaplnky sv. Anny. Toto umelecké dielo patrí medzi najcennejšie architektonické detaily katedrály.

Pôvodným zámerom bolo postaviť baziliku, ktorej trojlodie malo hlavnú loď vyššiu ako bočné lode. Za vlády Žigmunda Luxemburského vznikol na južnej strane západných priestorov portál, takmer identický so severným portálom, do ktorého vyúsťovala komunikácia z hradného kopca. Okolo roku 1420 zaklenuli priestory po stranách veže. Tak vznikli priestory na prízemí i napodlaží dnešnej empory (chóru). V južnom hornom priestore vznikla kaplnka, na klenáku ktorej je erb Českého kráľovstva. Dôvodom bola prítomnosť českej kráľovnej Žofie, vdovy po Václavovi IV., ktorá sa presťahovala do blízkeho kláštora Klarisiek.

Staviteľský zámer vytvoriť baziliku zmenili a v rokoch 1448 - 1452 pristúpili k halovému konceptu s rovnakou výškou lodí. Trojlodie zaklenuli osobitou klenbou s veľkolepou neskorogotickou geometrickou kompozíciou. Nový gotický kostol zasvätili v roku 1452 Najsvätejšiemu Spasiteľovi a sv. Martinovi. Práce na výstavbe nového presbytéria boli ukončené v roku 1487. Zaujímavosťou je takmer nepozorovateľná asymetria, pravdepodobne zámerná, prevzatá z gotických stavieb južného Nemecka. Chrámová loď znázorňuje Kristovo telo na kríži a presbytérium sklon jeho hlavy. Do roku 1551 pristavili v neskorogotickom slohu kaplnku sv. Oproti kaplnke sv. Anny už v roku 1510 postavili južnú predsieň, ktorá nesie znaky nastupujúcej renesancie. Jej východný portál reprezentuje renesančnú architektúru s motívmi delfínov a exotického ovocia. Predsieň bola orientovaná k už existujúcemu južnému neskorogotickému portálu, tympanon ktorého zdobil reliéf, z ktorého sa zachoval fragment s motívom tzv. Veraikon (odtlačok Ježišovej tváre na šatke sv. Veroniky) a dnes sa nachádza v kaplnke kráľovnej Žofie.

Napriek tomu, že dóm svätého Martina nie je predstaviteľom zdobenej gotickej architektúry ako Svätoštefánsky dóm vo Viedni, alebo dóm svätého Alžbety v Košiciach, je nespochybniteľne monumentálnou stavbou neskorogotického slohu nadregionálneho významu. Po zrealizovaní vonkajšieho nasvietenia objektu v nočných hodinách v roku 2002 získal dóm ten správny príťažlivý spôsob prezentácie.

V rokoch 1732-1734 bol pôdorys kostola rozšírený o kaplnku, ktorá je dnes jednou z najcennejších umeleckých pamiatok Bratislavy. Barokovú vežu zničil požiar spôsobený bleskom v roku 1833. Bolo to len 3 roky po poslednej korunovácii, ktorá sa v dome konala.

Na mieste bývalej gotickej sakristie pribudlo umelecky najhodnotnejšie dielo v celej Bratislave, kaplnka svätého Jána Almužníka. Dal ju v rokoch 1727 - 1732 postaviť Imrich Esterházy, ostrihomský arcibiskup a prímas krajiny, ktorý v tom čase sídlil v Prešporku. Investoval na vtedajšie pomery závratnú sumu 70 000 zlatých. Pre rozsiahlu podporu umenia si vyslúžil prímenie „uhorský Medici“. Kaplnku posvätil slávnostnou bohoslužbou v roku 1732. Kaplnka bola postavená ako mauzóleum alexandrijského patriarchu sv. Jána Almužníka, do ktorej boli uložené telesné pozostatky svätca. Zároveň bola koncipovaná ako pohrebná kaplnka samotného arcibiskupa. Za hlavného architekta diela arcibiskup určil Georga Rafaela Donnera a takmer s určitosťou i Josepha Emanuela Fischera von Erlach. V slohovej rovine je kaplnka dielom viedenského barokového klasicizmu. Jej hranaté formy exteriérového plášťa poukazujú na autora diela - maliara Josepha Bernarda Krinnera.

Dnešný stav interiéru chrámu, po viacnásobných prestavbách, pochádza z polovice devätnásteho storočia, kedy počas prísnej regotizácie dal architekt Jozef Lippert z chrámu odstrániť všetky renesančné a barokové prvky. Výnimku tvorí vzácne dielo Georga R. Donnera, ktorým je baroková socha svätého Martina. Pôvodne bola umiestnená na odstránenom hlavnom barokovom oltári. Neskôr bola premiestnená do exteriéru pred východnú fasádu polygonálneho záveru presbytéria a dnes sa nachádza v južnej lodi. V Dóme sa zachovali štyri novogotické oltáre: Sedembolestnej Panny Márie (na tomto oltári je inštalované ranobarokové súsošie Piety zo staršieho oltára zo 17. storočia), oltár Svätého kríža, oltár svätého Ondreja a Hlavný, tzv. Korunovačný oltár. Svätyňa (presbyterium) je oddelená od trojlodia troma schodmi z červeného mramoru. Po jej oboch stranách sú novogotické kanonické stally. Hlavný oltár z dielne J. Lipperta je v tvare gotického relikviára. Na hlavnom oltári je šesť patrónov mesta (svätý Juraj, svätá Alžbeta, svätý Vojtech, svätý Mikuláš, svätá Katarína Alexandrijská, svätý Florián). Vo vitráži okna nad oltárom je vyobrazený patrón chrámu - sv. Martin. Na severnej stene svätyne sa nachádza zoznam mien 11 uhorských kráľov a 8 kráľovien, slávnostne korunovaných na tomto mieste. Zoznam je neúplný, celkovo sa v chráme odohralo 19 korunovácií. To je pripomienkou na obdobie tureckej okupácie južných častí Uhorska, kedy sa Bratislavský hrad stal sídlom Habsburgovcov a Dóm sa stal miestom korunovácie uhorských kráľov.

Veľkú prestavbu veže a západného priečelia podmienil požiar v roku 1760. Podľa návrhov Prvého Architekta Uhorskej Koruny v Bratislave Franza Antona Hillebrandta a pod vedením stavebného majstra Franza Karla Römischa stavebné práce realizovali v rokoch 1764 - 1765. K obnove prispela i samotná Mária Terézia, ktorej meno spolu s Jozefom II. sa uvádza na obhorenom pergamene z roku 1765. Tento dokument bol uložený vo vrchole helmice kostola a objavený pri snímaní koruny v rámci poslednej obnovy v roku 2010.

Prestavba v r. 1765 zahŕňala obnovu západnej fasády a veže podľa nového konceptu, s členením pilastrami, bosážou (murivo s plasticky zdôraznenými čelnými plochami jednotlivých kvádrov) a výraznými rímsami. Vežu nadstavali tehlovým murivom o nové podlažie a zavŕšili dvojdielnou helmicou, pokrytou medeným plechom, vo vrchole s pozláteným modelom uhorskej kráľovskej koruny. V rámci úprav umiestnili na hlavnú korunnú rímsu barokové sochy, diela sochára Petra Buchbergera, z ktorých sa zachovala kamenná socha Krista, sv. Petra a sv. Pavla. Fasáda bola celoplošne natretá nabielo. V rokoch 1835 - 1846 barokovú podobu fasád nahradilo novogotické tvaroslovie podľa projektu bratislavského staviteľa a architekta Ignáca Feiglera.

Tak, ako Feiglerova úprava zlikvidovala Hillebrandtove reprezentačné fasády, taký istý osud postihol aj novogotickú úpravu. V rokoch 1968 - 1970 bola plastická ornamentika odstránená a na západnom priečelí ostali len novogotické kamenné okenné obruby, korunná rímsa veže a helmica s pozlátenými detailmi.

Najvýraznejšie sa na jeho obnove podpísali roky 2000 až 2010. Okrem toho, že na vonkajšom plášti kostola pribudli dve okná (z ktorých jedno nesie slovenský znak), najvýraznejšou zmenou bola nová interiérová dlažba. V prípade dlažby je možné hovoriť aspoň o čiastočnom úspechu, ale okná! Povedať o nich, že ich inštalácia bola vhodná, je ako presviedčať architekta, že kocka je guľatá. Dlažba však mala tiež svoje intermezzo. V roku 2003 bola položená nová, z českej opuky. Po veľmi krátkom čase sa zistilo, že sa rozpadáva, drolí sa. V roku 2007 sa kládla nová, mramorová.

Rovnako v roku 2010 po 105 rokoch bola zložená z vrcholu veže asi 150 kilogramová kópia svätoštefanskej koruny z medeného plechu. Táto impozantná, 164 cm vysoká ozdoba, dominuje 85 metrov vysokej veže dómu. Po kompletnom zreštaurovaní a znovu pozlátení sa vrátila späť na podušku, ktorej veľkosť je asi 120 x 120 cm. Ešte pred tým bola vystavená v hlavnej chrámovej lodi.

Po rekonštrukcii sa v nedeľu 21. novembra 1999 opäť rozoznel zvuk zvonu Wederina z veže Dómu. Zvon po viac ako dvojmesačnej rekonštrukcii, ktorú viedol Miroslav Pavlík z Výskumného ústavu zváračského v Bratislave, bol tento 2513 kg vážiaci a 162 cm vysoký zvon, vrátený na voje pôvodné miesto. Počas 1. svetovej vojny ho zachránilo pred zničením len to, že vojaci neboli schopní zabezpečiť dostatočne rýchlo jeho zvesenie a transport z veže. Ďalších päť zvonov, ktoré s ním susedili, to šťastie nemalo. Boli roztavené a poslúžili na výrobu kanónov. Wederin pochádza z dielne viedenského zvonára Balthasara Herolda.

Korunovačný kostol

Najslávnejším obdobím v dejinách Dómu svätého Martina boli korunovácie. Je to obdobie ohraničené rokmi 1563 - 1830, kedy bol korunovačným chrámom Uhorského kráľovstva. Konalo sa tu 18 korunovácií.

V rokoch 1563-1830 bol Dóm svätého Martina určený na korunovácie. Maximilliana II korunovali ako prvého panovníka. Potom nasledovalo ďalších 18 korunovácií, vrátane korunovácie Márie Terézie, 25. júna 1741. Posledným kráľom, ktorý obdržal kráľovskú korunu Svätého Štefana pod hlavnou sochou svätého Martina, bol Ferdinand V. 28. septembra 1830. Neúplný zoznam 11 korunovaných kráľov a 8 kráľovských manželov umiestnili na doske na vnútornej strane severnej steny.

Po obsadení veľkej časti krajiny v 16. stor. Turkami získal Prešporok (Bratislava) titul korunovačného mesta uhorských kráľov. Korunovačným kostolom sa stal Dóm sv. Martina a prvá korunovácia sa tu uskutočnila v roku 1563. Spolu tu do roku 1830 korunovali 11 panovníkov a 7 kráľovských manželiek. Všetci tu korunovaní panovníci boli z rodu Habsburgovcov.

Máloktoré mesto sa môže popýšiť tým, že sa v ňom konali korunovačné slávnosti. Bratislave sa tohto privilégia dostalo na dlhých 267 rokov, kedy sa tu diali korunovácie uhorských kráľov. Bolo tu korunovaných 10 kráľov, 1 kráľovná a 7 kráľových manželiek, ktorí boli zároveň českými kráľmi, nemeckými kráľmi a honosili sa i cisárskou korunou Svätej rímskej ríše nemeckého národa.

Dnes už Slovákom králi nevládnu, no i napriek tomu mesto Bratislava žije korunovačnými slávnosťami. Ich novodobá história sa začala písať 6. septembra 2003. Korunovačné slávnosti v Bratislave každý rok simulujú korunováciu jedného z kráľov.

Svätoštefanská koruna na veži je symbolom, že chrám je korunovačný. Prebehlo ich v ňom až osemnásť, vrátane korunovácie Márie Terézie. Podľa legendy bola koruna na katedrále taká veľká, že sa na nej dokázal otočiť koč s koňom a hrana vankúša je taká dlhá, že keby bola stolom, naje sa za ním dvanásť chlapov… pravda to síce nie je, ale aj skutočná história koruny je veľmi zaujímavá.

Viacnásobná prítomnosť svätoštefanskej koruny v Dóme svätého Martina pripomína, že v minulosti bol korunovačným kostolom. Pozlátená replika tejto insígnie má čestné miesto na najvyššom mieste, ktorým je vrchol chrámovej veže. Jej sklenená podoba stojí za hlavným oltárom spolu s korunovačným plášťom a žezlom. Korunovačný zoznam na stene svätyne umelecky dotvára tradičný výjav anjelov, ktorí nesú v rukách uhorskú korunu - Boží dar verným kresťanským kráľom Uhorska.

Výška veže Dómu svätého Martina je 85 metrov. Na jej vrchole je pozlátený 2×2 m veľký vankúš, ktorý nesie kópiu maďarskej kráľovskej koruny. Imitácia je maximálne jeden meter vysoká a váži 300 kilogramov.

Význam Dómu svätého Martina dnes

Dňom 31. marca 1995 sa Dóm svätého Martina stal Konkatedrálou Bratislavsko-trnavskej arcidiecézy a od 14. februára 2008 Katedrálou Bratislavskej arcidiecézy. V súčasnosti je Katedrála svätého Martina najvýznamnejším kostolom v Bratislave, jedným z najväčších na Slovensku a spolu s Bratislavským hradom patrí k turistami najviac navštevovaným miestam.

Katedrála svätého Martina je gotická sakrálna stavba v historickej zóne Bratislavy. Je najvýznamnejším a najväčším chrámom v hlavnom meste SR a dominantou, ktorá je po Bratislavskom hrade druhým najvyhľadávanejším turistickým objektom mesta. Bratislavská Katedrála svätého Martina je spätá s viacerými svätcami, najmä s patrónom arcidiecézy svätým Martinom Tourskym a svätým Jánom Almužníkom. V chráme sa nachádza mnoho klenotov a vzácnych pamiatok. V chráme pôsobí Katedrálny zbor svätého Martina.

Uctievanie hrdinských čností svätého Martina z Tours sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka životopisu Sulpicia Severa, ale aj vďaka mnohým zázrakom. Jeho kult je dodnes veľmi rozšírený po celom svete. Dosvedčuje to veľké množstvo kostolov, ktoré sú vo Francúzsku zasvätené svätému Martinovi. Jeho hrob sa stal hlavným pútnickým miestom Frankov.

V celej Bratislavskej arcidiecéze sa každoročne koná Svätomartinská zbierka na konkrétny charitatívny projekt. V histórii arcidiecézy sa konalo šesť týchto zbierok, prvá v roku 2009. Pri spomienke na život svätého Martina nemožno nespomenúť autora jeho životopisu, Sulpicia Severa. Jemu vďačíme za biografiu, ktorá sa stala najobľúbenejšou v stredoveku a vzorom pre všetkých vtedy žijúcich spisovateľov, ktorí sa zaoberali životopismi svätých.

Otváracie hodiny: Počas letnej turistickej sezóny je možné navštíviť interiér katedrály v čase od 9.00 h do 11.30 h a popoludní od 13.00 h do 18.00 h. Letná turistická sezóna v Katedrále svätého Martina sa začína 1. apríla a konči sa 11. novembra, na sviatok svätého Martina. Od 12. novembra do 31. marca sa katedrála uzatvára o 16.00 h.

tags: #svaty #martin #dom