Svätý Martin sa delí o plášť so žobrákom.
Detstvo a vojenská kariéra
Svätý Martin Tourský bol synom vyššieho rímskeho dôstojníka a narodil sa roku 316 v Maďarsku, dnešnom meste Szombathely, vtedy rímskom posádkovom meste Sabaria v Panónii. Keď mal jeden rok, jeho rodina sa presťahovala do Pavie v severnom Taliansku, kde Martin získal základné, ale dobré vzdelanie. Jeho rodičia boli pohania a najmä otec sa pridŕžal starej pohanskej tradície, spojenej s kultom cisára. Martin sa v Pavii zoznámil s kresťanstvom a dal sa zapísať medzi katechumenov.
Ako syn dôstojníka rímskej posádky začal v Taliansku vojenskú kariéru. Ako mladého vojaka preložili Martina do mesta Amiens v severnej Gálii, terajšom Francúzsku.
Známa epizóda s plášťom
Tam sa mu prihodila známa epizóda, ktorá ho preslávila oveľa viac než jeho hrdinské skutky. Hovorí sa, že keď za veľmi nepriaznivého počasia bol kontrolovať vojenské hliadky, stretol sa pri mestskej bráne s polonahým žobrákom, pýtajúcim si almužnu. Martin nemal u seba peniaze, ale vraví sa, že celým srdcom súcitil s týmto chudákom, trasúcim sa od zimy. Bez váhania rozpolil mečom svoj vojenský plášť, aby úbožiaka ochránil pred následkami silného prechladnutia.
Nasledujúcu noc mal Martin sen. Zjavil sa mu Kristus zahalený do plášťa, do ktorého Martin obliekol bedára. Vtom počuje: „Prehliadni si pozorne Pána! Spoznávaš tento plášť?“ A Kristus hovoril jasným hlasom k zástupu okolostojacich anjelov: „Martin, ktorý bol až dodnes katechumenom, mňa obliekol do tohto rúcha“.
Martin prijal krst na Veľkú noc roku 339. Aj keď mal v srdci túžbu po zasvätenom živote, pre dôstojnícke povinnosti a zodpovednosť zotrval v cisárskej armáde ešte ďalších pätnásť rokov. Ako veliteľ bol kamarátsky a so svojím sluhom jednal ako s bratom.
Odchod z armády a duchovná cesta
V marci 354 sa Martin zúčastnil na vojenskej výprave proti germánskym Alemanom. Pred začatím bojov vojaci dostávali osobitné peniaze, nazývané „donativum“, ale on túto prémiu neprijal. Martin povedal cézarovi: „Až doteraz som bojoval za teba, teraz mi dovoľ, aby som bojoval za Boha. Dar nech prijme ten, kto bude bojovať. Ja som Kristov vojak, bojovať nesmiem.“
Odišiel do Poitiers, kde mu biskup Hilár chcel udeliť diakonské svätenie, ktoré sprvu odmietol, pretože sa veriacim nepáčil prechod od armády k duchovnej službe. Vo sne mal Martin ďalší zážitok, týkajúci sa rodičov, prebývajúcich opäť v Panónii. Považoval to za pokyn, aby ich navštívil a pokúsil sa ich obrátiť ku katolíckej viere. Podarilo sa mu to len u matky.
Martin sa to dozvedel asi pri príchode do Milána a chcel pri tomto meste viesť pustovnícky život, ale bol ariánskym biskupom Auxenciom vyhnaný. Odišiel potom na severozápad Talianska do Ligúrie a pustovnícky život viedol ešte s jedným kňazom pri Albenge na ostrove Gallinara do začiatku roka 360, kedy sa dozvedel o návrate biskupa Hilaria.
Stretol sa s ním opäť v Poitiers a bol od neho vysvätený na diakona a po určitej dobe prijal kňazské svätenie. S biskupským súhlasom žil v blízkosti mesta opäť pustovníckym životom a dedinčanom hlásal evanjelium.
Biskupské pôsobenie
V roku 371 zomrel biskup Libor v Tours, 100 km severne od Poitiers. Miestni duchovní a veriaci chceli mať Martina za biskupa. Vylákali ho sem pod zámienkou návštevy ťažko chorej ženy a keď sa Martin spolu s manželom údajne chorej ženy blížili k mestu Tours, tam ich už čakali tourskí veriaci, chytili Martina a víťazoslávne ho priviedli do mesta. Niektoré legendy hovoria o tom, že sa Martin pokúsil pred zvolením schovať medzi husi, ale ich hlasným krikom bol prezradený.
Svätý Martin a husi.
Martin nakoniec voľbu prijal a údajne 4. 7. 371 bol vysvätený za biskupa Tours. Z tohto mesta sa vydával na misijné cesty po Francúzsku a snažil sa o apoštolské pôsobenie medzi vidieckym obyvateľstvom. Nápomocný mu bol kláštor v Marmoutier, v ktorom duchovní žili takmer kláštorným životom. Všetko imanie mali spoločné. Spoločne sa modlili i jedli. Ich jedlo bolo jednoduché, chudobné, podobne i odev.
Martin každý rok navštívil všetky farnosti biskupstva, cestujúc najjednoduchším spôsobom - pešo, na oslovi alebo v loďke. Zakladal malé vidiecke kláštory a zaslúžil sa o pokresťančenie galského vidieka. Mnohí životopisci pripomínajú početné zázraky, ktoré súviseli s úkonmi viery a prejavmi jeho oddanej lásky v službe postihnutým ľuďom.
Zázraky a skutky milosrdenstva
Spomína sa, ako sa zastával Prisciliána, odsúdeného ako bludára, ktorý bol na nátlak španielskeho biskupa Ithacia popravený a ako sa Martin opakovane zasadzoval u cisára Maxima za ďalších odsúdených na smrť.
Kiež si jeho myšlienku: „Komu sa v živote dobre darí, nemal by zabúdať na tých, ktorí žijú v núdzi“ (Antologia, p. Martin vedel dlho vopred o svojej smrti a povedal bratom, že sa blíži smrť jeho tela. Tu začali všetci žalostne plakať a súhlasne bedákali: „Prečo nás, otče, opúšťaš? A komu nás, opustených, zanecháš? Na tvoje stádo sa vrhnú draví vlci. Kto nás uchráni pred ich zubami, keď udrú pastiera? Vieme, že túžiš po Kristovi, ale odmenu máš zabezpečenú a oddialením sa nezmenší.
Oči i ruky mal ustavične pozdvihnuté k nebu a jeho nezlomný duch neustával v modlitbe. A keď ho kňazi, čo sa k nemu zišli, prosili, aby sa obrátil na bok, a tak uľahčil svojmu telu, povedal: „Nechajte, nechajte ma, bratia, hľadieť radšej do neba ako na zem, aby sa duch uberal svojou cestou k Pánovi.“ Keď to povedal, videl stáť neďaleko seba diabla. „Čo tu stojíš,“ hovorí, „ty krutá beštia?! Nič na mne nenájdeš, prekliaty ničomník. S týmito slovami odovzdal nebu ducha.
Smrť a odkaz
Martin sa dožil 80 rokov a zomrel pri pastoračnej návšteve v Candes 8. novembra 397. Po rieke Loire bolo jeho telo prevezené do Tours a 11. novembra, za mimoriadne veľkej účasti ľudu, uložené na predmestskom cintoríne ako si prial, do jednoduchého hrobu medzi veriacimi. Nad jeho hrobom, ktorý sa stal cieľom mnohých pútnikov, bola postavená veľká bazilika.
Úcta sv. Martina má v našom prostredí starobylé korene. Svätý Martin patrí k najpopulárnejším svätcom Cirkvi. Naši predkovia si ho zvolili za svojho patróna iste preto, že boli fascinovaní jeho osobnosťou. Inšpirovali sa jeho príkladným životom a túžili ho napodobňovať. Tento duchovný dôvod musí objavovať znova a znova každá generácia a dnes ho musíme hľadať i my, aby sme ho nielen poznali, ale podľa neho aj žili.
Meno patrí k podstate a identite človeka. Aj sv. Martin patrí k našej identite. Prostredníctvom života sv. Martina nasleduje Krista a žije evanjelium svojim špecifickým spôsobom.
Bol prvým svätcom, ktorý nebol mučeníkom. Viac ako 1000 rokov francúzski králi prosili sv. Martina o ochranu. V neskorom stredoveku mu bolo vo Francúzsku zasvätených viac ako 3600 kostolov.
Osoba svätca a zvlášť obraz delenia plášťa so žobrákom mnohokrát inšpirovali umelcov. Často sa zobrazuje ako rytier na bielom koni, zriedkavejšie ako biskup s hostiou.
V ranom kresťanstve mal deň sv. Martina charakter podobný ako Popolcová streda. Počas predkresťanských čias sa v ten deň začínala zima, bol to tiež termín, keď sa platili dane a deň, keď sa začínal nový hospodársky rok.
V roku 2005 bola „cesta sv. Martina“ („Via Sancti Martini“) prechádzajúca celým európskym kontinentom vyhlásená Radou Európy za „cestu kultúry“. Spája miesto narodenia s hrobom národného svätca Frankov v jeho biskupskom meste Tours.
Uctievanie hrdinských čností sv. Martina z Tours sa po jeho smrti veľmi rýchlo šírilo nielen vďaka životopisu Sulpicia Severa, ale aj vďaka mnohým zázrakom. Jeho kult je dodnes veľmi rozšírený po celom svete.
Mnoho kostolov a farností je zasvätených sv. Martinovi aj na Slovensku. Medzi nimi najvýznamnejšie sú dóm sv. Martina v Bratislave a katedrála sv. Martina v Spišskej Kapitule.
Významné dátumy v živote sv. Martina
| Dátum | Udalosť |
|---|---|
| 316 | Narodenie v Sabarii (Szombathely, Maďarsko) |
| 339 | Krst na Veľkú noc |
| 371 | Vysvätený za biskupa Tours |
| 8. november 397 | Úmrtie v Candes |
| 11. november 397 | Pochovaný v Tours |